znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 171/06-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. J. S., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., L., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Cdo 78/2005 z 18. októbra 2005, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. S. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   78/2005   z   18.   októbra   2005 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   78/2005 z 18. októbra 2005 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   J.   S.   trovy právneho zastúpenia v sume 5 002 Sk (slovom päťtisícdva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. M., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2005 doručená sťažnosť Ing. J. S., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., L., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 78/2005 z 18. októbra 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca sa žalobou podanou Okresnému súdu v Ružomberku (ďalej len „okresný súd“) 6. júna 2003 domáhal od žalovaného S., s. r. o.,   R.   (ďalej   len   „žalovaný“),   finančného   plnenia   vo   výške   263   310   Sk   z dôvodu nevyplatenia   jednorazového   valorizačného   doplatku   v sume   15   998   Sk   a nevyplatenia ročnej odmeny v sume 247 312 Sk, dohodnutých medzi účastníkmi konania v písomnej zmluve o mzdových podmienkach z 2. januára 2002.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 C 141/2003 z 20. augusta 2003 po čiastočnom späťvzatí   žaloby   konanie   o vyplatenie   jednorazového   valorizačného   doplatku   v sume 15 998 Sk zastavil a vo zvyšnej časti, t. j. v časti o vyplatenie ročnej odmeny 247 312 Sk, žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil zaplatiť žalovanému trovy konania. Prvostupňový súd zamietavé rozhodnutie odôvodnil tým, že sporná odmena je nenárokovateľnou zložkou mzdy a keďže v článku 4 ods. 1 zmluvy bola stanovená ročná odmena maximálne vo výške 48   %   súhrnu   základných   mesačných   miezd   skutočne   vyplatených   zamestnancovi,   ktorá bude závisieť od koeficientov uvedených v zmluve za kalendárny rok 2002, tak pre okresný súd   vyplynulo,   že   ročná   odmena   predstavuje   maximálne   48   %   a   je   na   rozhodnutí zamestnávateľa (žalovaného) určiť konkrétnu percentuálnu výšku v rozmedzí od 0 do 48 %. V danom   prípade   sa   žalovaný   rozhodol   nepriznať   odmenu,   a preto   žalobe   o vyplatenie ročnej odmeny nebolo vyhovené.

V dôsledku   odvolania sťažovateľa Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 8 Co 348/03 z 20. januára 2004 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 C 141/2003 z 20. augusta 2003 vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, a vo výroku o náhrade trov konania, a v týchto častiach vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd vyslovil právny názor, že sťažovateľovi „patrí právo na ročnú odmenu, keďže nebolo preukázané, že by došlo k naplneniu skutočností, ktoré by tento nárok vylučovali“. Odvolací   súd   sa   zároveň   stotožnil   s právnou   argumentáciou   sťažovateľa   prezentovanou v konaní   a rozsudok   prvostupňového   súdu   zrušil   len   z dôvodu,   že   nemal   dostatok skutkových podkladov pre preskúmanie výšky uplatňovaného nároku.

Písomným podaním predloženým súdu prvého stupňa na pojednávaní 25. mája 2004 sťažovateľ svoju žalobu zmenil tak, že okrem zaplatenia istiny 247 312 Sk sa od žalovaného domáhal aj zaplatenia úrokov z omeškania. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 141/2003 z 25. mája 2004 túto zmenu žaloby pripustil.

V priebehu ďalšieho konania nevyšli najavo žiadne skutočnosti, ktoré by umožňovali prvostupňovému súdu vec posúdiť odlišne od vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu v uznesení sp. zn. 8 Co 348/03 z 20. januára 2004. Naopak, následne vykonané dôkazy potvrdili správnosť výšky nároku uplatneného sťažovateľom. Okresný súd však v rozpore s ustanovením   §   226   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   a v rozpore s poučením krajského súdu uvedeným v odôvodnení predmetného uznesenia vec opätovne posúdil tak ako vo svojom prvom rozhodnutí z 20. augusta 2003. Opätovne bola totiž súdom prvého stupňa žaloba zamietnutá, a to rozsudkom sp. zn. 3 C 141/2003 z 25. mája 2004, pričom   prvostupňový   súd   znovu   vyslovil,   že   poskytnutie   sporných   mzdových   nárokov záviselo   len   od   ľubovôle   žalovaného,   resp.   v tomto   prípade   jeho   spoločníka,   teda   nie konateľa.

Sťažovateľ podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu 13. júla 2004 odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 C 141/2003 z 25. mája 2004. Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 8 Co 322/04 z 25. januára 2005 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa, ktorou sa proti žalovanému domáha finančného   plnenia   podľa   čl.   4   zmluvy   o mzdových   podmienkach   uzavretej   medzi sťažovateľom a jeho zamestnávateľom 2. januára 2002.

Proti   rozsudku   odvolacieho   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   31.   marca   2005 dovolanie na najvyšší súd.

Dovolanie   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   odvolací   súd   v rozpore   so   svojím predchádzajúcim   právnym   názorom   vysloveným   v   tejto   veci   potvrdil   rozsudok prvostupňového súdu vydaný v nesúlade s ustanovením § 226 OSP, a to z iného dôvodu ako prvostupňový súd a na základe skutkových zistení, ktoré neboli predmetom dokazovania ani tvrdenia účastníkov konania.

Sťažovateľ tiež v dovolaní namietal, že odvolací súd rozhodol v rozpore so zásadou dvojinštančnosti, pretože mu odoprel právo domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania   skutkových   zistení   a právnych   záverov   prvýkrát   použitých   až   odvolacím súdom   25.   januára   2005.   Ďalšími   dôvodmi   dovolania   bola   prekvapivosť   rozhodnutí, porušenie   princípu   rovnosti   zbraní,   porušenie   princípu   možnosti   ovplyvniť   výsledok konania a nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

Následne   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   78/2005   z   18.   októbra   2005 dovolanie sťažovateľa odmietol s tým, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému v zmysle príslušných ustanovení OSP nie je dovolanie prípustné.

Sťažovateľ   je toho   názoru,   že   postupom   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 78/2005 z 18. októbra 2005 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu, právo   na   spravodlivý   proces,   právo   na   prístup   k dovolaciemu   súdu   a právo   na   účinný opravný prostriedok podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 13 dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa postupom prvostupňového a odvolacieho súdu bolo tiež porušené   jeho   základné   právo   na   ochranu   proti   diskriminácii   v zamestnaní garantované v čl. 36 písm. b) ústavy a v čl. 14 dohovoru, pričom bolo povinnosťou najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania tento protiústavný stav napraviť.

Z dôvodov podrobne opísaných v sťažnosti zastáva sťažovateľ názor, že dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 322/04 z 25. januára 2005 je prípustné aspoň podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP.   Tým,   že   najvyšší   súd   odmietol   (nepripustil) dovolanie, odoprel sťažovateľovi prístup k dovolaciemu súdu, ktorý sa mal vysporiadať so všetkými   jeho   námietkami   týkajúcimi   sa   nezákonného   a protiústavného   rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 50 ods. 6 ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 78/2005 z 18. októbra 2005, zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 78/2005 z 18. októbra 2005 a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd 20. júna 2006 sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 36 písm. b) ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 78/2005 z 18. októbra 2005, prijal na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 171/06-22 z 20. júna 2006. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   19.   októbra   2006 účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.   Predsedu   najvyššieho   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   k prijatej sťažnosti.

Sťažovateľ v liste doručenom ústavnému súdu 21. novembra 2006 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Najvyšší súd sa k sťažnosti vyjadril podaním z 29. novembra 2006, v ktorom navrhol sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú, a to z nasledovných dôvodov:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   odmietol dovolanie   Ing.   J.   S.   proti   rozsudku   Krajského   súdu   Žilina   z   25.   januára   2005   sp.   zn. 8 Co 322/04,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Žilina   z   25.   mája   2004 č. k. 3C 141/2003-86, ktorým bola žaloba o zaplatenie ročnej odmeny podľa čl. 4 ods. 1 Zmluvy o mzdových   podmienkach z 2.   januára   2002 vo výške   247 312   Sk s 13   %-ným úrokom z omeškania od 10. apríla 2003 do zaplatenia zamietnutá.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   skúmal   prípustnosť   dovolania   v danej   veci. Pretože dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nie je zmeňujúcim rozsudkom a odvolací   súd   v jeho   výroku   nevyslovil,   že   dovolanie   proti   nemu   je   prípustné, neprichádzala do úvahy prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 O. s. p. a § 238 ods. 2 písm. a) O. s. p. v znení do 31. augusta 2005. V predmetnej veci dovtedy nerozhodoval dovolací súd, neprichádzala preto do úvahy ani prípustnosť podľa § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p. v znení do 31. augusta 2005. Prípustnosť dovolania nebolo možné vyvodiť ani z inej vady, tvrdenej v dovolaní, pretože takáto vada môže byť právne významná len pri inak prípustnom   dovolaní.   Najvyšší   súd   sa   sústredil   na   skúmanie   prípustnosti   dovolania z hľadiska   vád   uvedených   v   §   237   O. s. p.   Z hľadiska   dovolateľom   namietanej   vady   sa detailne   zaoberal   vadou   konania,   podľa   ktorej   účastníkovi   konania   sa   odňala   možnosť konať   pred   súdom   (§   237   písm.   f)   O.   s.   p.),   a dospel   k záveru,   že   dovolateľ   namieta predmetnú vadu konania odvolacieho konania bezdôvodne. Svoj záver dovolací súd náležite v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia právne vyargumentoval.

Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku zmeny v právnom posúdení veci odvolacím súdom mu bola odňatá reálna a efektívna možnosť skutkovo a právne argumentovať ohľadne nového právneho   názoru,   ktorá   zmena   mala   byť   dôvodom   kasačného   rozhodnutia   odvolacieho súdu. V dôsledku toho bolo zasiahnuté do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Má   za   to,   že   najvyšší   súd   neporušil   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cdo   78/2005 sťažovateľom   označené   práva.   Kasačné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   má   zabezpečiť účastníkom možnosť v súvislosti so zmenou právneho názoru na vec vyjadriť sa k právnej stránke a k dokazovaniu podľa ustanovenia § 118 ods. 3 O. s. p., prípadne v súvislosti s touto zmenou predložiť súdu nové dôkazy.

Odvolací súd však svoje rozhodnutie neoprel o nové skutkové zistenia, ku ktorým by sa mohli účastníci vyjadriť v zmysle ustanovenia § 118 ods. 3 O. s. p., čo napokon potvrdil v dovolaní aj sám sťažovateľ. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúc ako súd dovolací uskutočnil   výklad   ustanovení   zákona   o prípustnosti   ústavne   konformným   spôsobom a v súlade s doterajšou praxou.“

Súčasne najvyšší súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom, keďže od neho podľa názoru najvyššieho súdu nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Listom   z   27.   marca   2007   oznámil   sťažovateľ   ústavnému   súdu,   že „...v záujme hospodárnosti   konania   mení   svoje   stanovisko   k pojednávaniu   tak,   že   prostredníctvom svojho zástupcu týmto podaním dáva súhlas, aby Ústavný súd Slovenskej republiky o jeho sťažnosti rozhodol aj bez nariadenia ústneho pojednávania“.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   od   ústneho   pojednávania   v danej   veci, pretože   po   oboznámení   sa   s ich   vyjadreniami,   ako   aj   s obsahom   súdneho   spisu   dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a prijal   na   ďalšie   konanie   III.   senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi   Ladislavovi   Oroszovi   ako   sudcovi   spravodajcovi,   ktorý   je   členom   IV.   senátu. Vzhľadom na to vo veci samej o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval IV. senát v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (I. ÚS 56/01). V obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.   1   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (I. ÚS 304/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné   právo.   Jedným   z takých   dôvodov   je aj   odňatie   možnosti   konať pred súdom (§ 237 písm. f) OSP). Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany   v takom   konaní.   Poskytnutie   tejto   ochrany   však   neznamená   len   úspech v mimoriadnom opravnom konaní, ak každé také rozhodnutie odpovedá na obsah dovolania ústavne súladným spôsobom v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania, ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného postupu najvyššieho súdu.

V okolnostiach prípadu v právnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 3 C 141/2003 okresný súd po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia odvolacím súdom rozsudkom z 25. mája 2004 č. k. 3 C 141/2003-86 opätovne zamietol žalobu sťažovateľa na vyplatenie ročnej odmeny v sume 247 312 Sk s príslušenstvom na základe zmluvy o mzdových podmienkach z   2.   januára   2002.   Súd   prvého   stupňa   na   odôvodnenie   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že žalovaný   sa „sa   rozhodol   priznať   žalobcovi   0   %   ročnej   odmeny,   t.   j.   ročnú   odmenu nepriznať“. Súd nemohol určiť konkrétnu výšku odmeny pre sťažovateľa (žalobcu), pretože by   tým   neprípustne   nahradil   rozhodnutie   žalovaného   o tejto   otázke.   Nepovažoval   za opodstatnenú   námietku   žalobcu,   že   rozhodovanie   žalovaného   o výške   odmeny   by   bolo neprípustnou zmenou zmluvy.

Krajský   súd   rozhodujúci   o odvolaní   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn.   8   Co   322/04 z 25. januára 2005 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Na rozdiel od svojho právneho názoru vysloveného v uznesení, ktorým bol skorší rozsudok súdu prvého stupňa zrušený, odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   sťažovateľovi   nevzniklo   právo   na   vyplatenie   odmeny podľa čl. 4 zmluvy. Podľa tohto ustanovenia totiž mohlo sťažovateľovi vzniknúť právo na odmenu   len   vtedy,   ak   by   pracovný   pomer   účastníkov   trval   aj   po   31.   decembri   2002. Pracovný pomer ale účastníci skončili dohodou ku dňu 31. decembra 2002. Podľa čl. 6 zmluvy žalobcovi tak vzniklo právo na „jednorázovú náhradu odmeny“ vo výške 6-násobku priemernej mesačnej hrubej mzdy skutočne ním dosiahnutej za posledných 12 kalendárnych mesiacov predo dňom skončenia pracovného pomeru. Sťažovateľ sa ale takéhoto plnenia nedomáhal, pôvodnú žalobu na zaplatenie odmeny podľa čl. 4 zmluvy nezmenil. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoc aj spočívajúce na inom právnom posúdení veci, za vecne správne.

O dovolaní   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   78/2005 z 18. októbra 2005 tak, že toto dovolanie odmietol ako neprípustné.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že: „... Dovolaním možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   pokiaľ   to   zákon   pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom alebo uznesením, pripúšťa ustanovenie   §   237   písm.   a)   až   g)   O.   s.   p.   dovolanie   proti   jeho   rozhodnutiu   vtedy,   ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných, v ňom vymenovaných procesných   vád   (ide   o nedostatok   právomoci   súdu,   o nedostatok   spôsobilosti   byť účastníkom konania, o nedostatok riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o nedostatok zákonom predpísaného spôsobu začatia konania, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia možnosti účastníka konať pred   súdom   a o prípad   rozhodovania   vylúčeným   sudcom   alebo   nesprávne   obsadeným súdom).

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní namietaná vada konania podľa § 237 písm. f) O. s. p. (účastníkovi konania sa odňala možnosť konať pred súdom), ktorá podľa žalobcu spočíva v tom, že v dôsledku zmeny v právnom posúdení veci odvolacím súdom mu bola odňatá reálna a efektívna možnosť skutkovo a právne argumentovať ohľadne nového právneho   názoru.   Žalobca   teda   v podstate   tvrdí,   že zmena   v právnom   názore   mala   byť dôvodom kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa dovolacieho súdu ale žalobca vytýka predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne.

Kasačné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   má   zabezpečiť   účastníkom   možnosť v súvislosti   so   zmenou   právneho   názoru   na   vec   vyjadriť   sa   k právnej   stránke a k dokazovaniu   podľa   ustanovenia   §   118   ods.   3   O.   s.   p.,   prípadne   v súvislosti   s touto zmenou predložiť súdu nové dôkazy.

V danej veci ale nejde o takú zmenu v právnom posúdení veci odvolacím súdom, ktorá mala mať za následok zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie veci na ďalšie konanie.

K   tomu,   aby   odvolací   súd   dospel   k ním   prezentovanému   právnemu   záveru, nepotreboval vykonanie ďalšieho dokazovania, pre svoj postup mal oporu v dôkazoch už vykonaných súdom prvého stupňa. Svoje rozhodnutie odvolací súd neoprel o nové skutkové zistenia, ku ktorému by sa účastníci mohli vyjadriť podľa ustanovenia § 118 ods. 3 O. s. p. (nebolo nijak sporné, že pracovný pomer účastníkov bol skončený ku dňu 31. december 2002).   V napadnutom   rozhodnutí   tak   nešlo   o rozhodnutie,   ktoré   by   viedlo   k porušeniu procesných práv žalovaného skutkovo argumentovať, prípadne navrhnúť dôkazy.

Sám žalobca v dovolaní (č.   l.   122), v súvislosti s inou vadou spočívajúcou podľa neho v tom, že napadnuté rozhodnutie nie je riadne odôvodnené, uviedol, že odôvodnenie zmeny   názoru   odvolacieho   súdu   by   bolo   žiadúce   najmä   preto,   že   táto   zmena   nebola výsledkom zadováženia nových dôkazov ani zmenených tvrdení účastníkov. Teda ten istý odvolací súd na základe tých istých dôkazov ohľadne základu nároku, bez zdôvodnenia zmenu názoru, v tom istom spore rozhodol dvakrát a vždy inak.

K zmene právneho názoru odvolacieho súdu v porovnaní s jeho skorším názorom, vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení, dovolací súd uvádza, že občiansky súdny poriadok nemá ustanovenia, ktoré by vyslovovali viazanosť súdu, ktorý pôvodný názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu rozhodnutiu znovu stane predmetom opravného konania [R 68/1971(str. 237)].

Z týchto dôvodov má dovolací súd za to, že nie je dôvodné tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie súdu je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,   pretože bola   porušená zásada dvojinštančnosti.   V danej veci preto nejde o prípad odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.“.

Po   zistení,   že   prípustosť   dovolania   nemožno   vyvodiť   ani   z iných   zákonných dôvodov, dovolací súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 78/2005 z 18. októbra 2005 dovolanie sťažovateľa odmietol podľa ustanovenia § 243b ods. 4 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP   ako   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné.   So zreteľom na právnu úpravu dovolacieho konania sa preto nemohol zaoberať napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Základným dôvodom na tvrdenie sťažovateľa, že došlo k porušeniu jeho označených základných práv, je to, že dovolací súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 237   písm.   f)   OSP   o prípustnosti   dovolania   v predmetnej   právnej   veci.   Preto   došlo k odmietnutiu dovolania proti rozsudku odvolacieho krajského súdu napriek tomu, že podľa sťažovateľa postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu mu bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom. Odvolací súd totiž v rozpore s právnym názorom vysloveným v jeho skoršom rozhodnutí potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v rozpore s ustanovením § 226 OSP, a to z iného dôvodu ako prvostupňový súd a na základe skutkových zistení, ktoré neboli predmetom dokazovania, ani tvrdení účastníkov. Rozhodol tak v rozpore so zásadou dvojinštančnosti, pretože znemožnil sťažovateľovi uplatnenie práva domáhať sa riadnym   opravným   prostriedkom   preskúmania   skutkových   zistení   a právnych   záverov prvýkrát použitých až v konečnom rozsudku odvolacieho súdu.

Podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP   je   dovolanie   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa   aplikovateľnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   102/04)   odňatím možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil   účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva [(napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.) obdobne podľa doterajšej judikatúry najvyššieho súdu napr. rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001, sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000].

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   a k nej   pripojených   rozhodnutí všeobecných súdov zistil, že v preskúmavanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   o zaplatenie   247 312   Sk s príslušenstvom z iného právneho dôvodu (nie podľa článku 4, ale podľa článku 6 zmluvy o mzdových podmienkach), t. j. odlišne od prvostupňového súdu posúdil hmotnoprávny základ sťažovateľom uplatňovaného nároku.

V zmysle   ustanovenia   §   79   ods.   1   OSP   návrh   má   obsahovať   pravdivé   opísanie rozhodujúcich   skutočností,   ktorými   žalobca   odôvodňuje   opodstatnenosť   uplatneného nároku. V konaní o uplatňovanie peňažných nárokov zo zmluvy o mzdových podmienkach je preto povinný uviesť skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ich dôvodnosť. Pretože súd je viazaný len petitom návrhu, môže posúdiť opodstatnenosť uplatňovaného nároku aj z iných dôvodov   vyplývajúcich   zo   skutočností,   ktoré   neboli   v žalobe   uvedené   a ani   neskôr účastníkom   tvrdené,   ak   ich   inak   z dokazovania   zistil.   Takému   rozhodnutiu   však   musí predchádzať zákonné konanie (fair process), t. j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov.   Na   zabezpečenie   tejto ochrany priznáva OSP účastníkovi procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným   skutočnostiam,   navrhovať   dôkazy   na   ich   vyvrátenie   a vyjadrovať   sa   aj k právnym   dôsledkom   z nich   vyplývajúcich.   Ide   o procesné   práva,   ktoré   môže   účastník uplatniť nielen   v konaní na   súde   prvého   stupňa,   ale aj v odvolacom   konaní.   Realizácia týchto práv v odvolacom konaní je však znemožnená, ak odvolací súd v konaní o zaplatenie odmeny   potvrdí   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol   návrh   zamietnutý,   z iného právneho   dôvodu   vychádzajúceho   zo skutočností,   ktoré neboli účastníkmi   tvrdené a ani prvostupňový   súd   sa   nimi   vo   svojom   rozhodnutí   nezaoberal a ku   ktorým   sa   neúspešný žalobca nevyjadroval, pretože k tomu nemal dôvod.

Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa sťažovateľ dozvedel, že odvolací súd vyvodil svoj iný právny záver (ako dôvod odmietnutia peňažného nároku) zo skutočností nikým netvrdených   a prvostupňovým   súdom   nehodnotených,   keď   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia uviedol, že sťažovateľovi nevznikol nárok na vyplatenie odmeny podľa čl. 4 zmluvy o mzdových podmienkach, ale podľa jej čl. 6, o ktorý však sťažovateľ nežiadal. Je však nesporné, že napriek právnemu názoru odvolacieho súdu, že podľa čl. 4 predmetnej   zmluvy   mohlo   sťažovateľovi   vzniknúť   právo   na   odmenu   len   vtedy,   ak   by pracovný   pomer   účastníkov   trval   aj   po   31.   decembri   2002   a sťažovateľ   reálne   ukončil pracovný pomer so žalovaným k 31. decembru 2002, z obsahu čl. 4 bod 4 zmluvy táto skutočnosť   nevyplýva,   keď   v rámci   dohodnutých   dôvodov   majúcich   za   následok nepriznanie   a nevyplatenie   ročnej   odmeny   bol   zahrnutý   prípad   skončenia   pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa podľa ustanovení § 46 ods. 1 písm. f), § 53 Zákonníka práce alebo prípad porušenia ustanovení čl. 5 tejto zmluvy, čo však nepochybne nebol prípad sťažovateľa [dôvodom rozviazania pracovného pomeru sťažovateľa dohodou podľa § 60 Zákonníka práce boli organizačné dôvody pre nadbytočnosť podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce]. Sťažovateľ sa nedomáhal plnenia podľa čl. 6 zmluvy o mzdových podmienkach, pretože toto mu bolo žalovaným poskytnuté.

V tomto   štádiu   konania   už sťažovateľ   nemal   možnosť   zaujímať k skutočnostiam, odôvodňujúcim iný právny záver odvolacieho súdu stanoviská, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie   alebo   aspoň   spochybnenie   a vyjadrovať   sa   aj   k ich   právnej   relevantnosti   vo vzťahu k predmetu konania. Znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade   je   prakticky   dôsledkom   nerešpektovania   ústavného   princípu   dvojinštančnosti občianskeho   súdneho   konania   odvolacím   súdom,   lebo   účastníkovi   konania   odopiera možnosť prieskumu správnosti nových, poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných   (z   hľadiska   právneho   posúdenia   veci   odvolacím   súdom   však rozhodujúcich) skutkových zistení.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   takýto   postup   a rozhodnutie   odvolacieho   súdu z uvedených   dôvodov   zakladali   právo   na   prístup   k súdnej   ochrane   poskytovanej v mimoriadnom opravnom konaní pre zmätočnosť konania pred riadnym opravným súdom.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 78/2005 z 18. októbra 2005 je dôvodná a že najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa porušil tieto jeho ústavou garantované práva.

V danej situácii už ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj otázkou namietaného   porušenia   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   36   písm.   b)   ústavy,   čl.   13   a čl.   14 dohovoru, pretože vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením napĺňa účel, ktorý sťažovateľ sledoval podaním sťažnosti ústavnému súdu.

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie a svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, tak zruší takéto rozhodnutie (čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vec môže vrátiť na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľa bolo potrebné nielen označené rozhodnutie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší súd bude   pokračovať   v konaní   v štádiu,   v ktorom   mu   bolo   dovolanie   doručené.   V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním pred ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   M.   Sťažovateľ   ich   požadoval   uhradiť   v sume 5 002 Sk.   Vzhľadom   na   to,   že   trovy   konania   požadované   sťažovateľom   neprekračovali sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej. Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“ uvedenou   vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2007