znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 171/05-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa   čl. 12 ods.   4,   čl.   20 ods.   3 a čl. 44 ods.   1, 2 a 3 Ústavy   Slovenskej republiky spoločnosťou Q., s. r. o., prevádzkujúcou zber druhotných surovín v areáli TJ Lokomotíva v K.,   spoločnosťou   L.,   a.   s.,   K.,   prenajímajúcou   pozemok   na   účely   tejto   prevádzky, mestskou   časťou   K.,   ktorá   vydala   súhlasné   stanovisko   č.   PA-363/394/02   z 9. júla 2002 k prevádzke   zberu   druhotných   surovín   v areáli   TJ Lokomotíva   a   Okresným   úradom Košice I,   ktorý   vydal   povolenie   č.   ŽP   –   2002/01831   GAB   zo   14.   novembra   2002   na prevádzku zberne druhotných surovín, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2005 doručená   sťažnosť   I.   K.,   K.,   zastupujúceho   občanov   mestskej   časti   K.,   žijúcich   za štadiónom   TJ   Lokomotíva   v K.   (ďalej   len   sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 3 a čl. 44 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) spoločnosťou Q., s. r. o., prevádzkujúcou zber druhotných surovín v areáli TJ Lokomotíva v K., spoločnosťou L., a. s., K., prenajímajúcou pozemok na účely tejto prevádzky, mestskou časťou K. (ďalej len „mestská časť“), ktorá vydala súhlasné stanovisko č. PA-363/394/02 z 9. júla 2002 k prevádzke zberu druhotných surovín v areáli TJ   Lokomotíva   a Okresným   úradom   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   úrad“),   ktorý   vydal povolenie č. ŽP - 2002/01831 GAB zo 14. novembra 2002 na prevádzku zberne druhotných surovín.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že je hovorcom petičného výboru občanov mestskej časti žijúcich za štadiónom TJ Lokomotíva v K. Títo občania (je ich 62) 16. augusta 2002 podpísali petičnú sťažnosť, a to žiadosť o zrušenie prevádzky zberu druhotných surovín v areáli TJ Lokomotíva a jej premiestnenie zo športovo oddychovej zóny v obytnej štvrti do priemyselnej zóny, kde takáto typická prevádzka patrí.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   všetky   pripomienky   a konkrétne   poukázania   na porušovanie   zákonov   a protiprávnosť   vydania   súhlasu   na   otvorenie   prevádzky   zberných druhotných   surovín   v   uvedenej   lokalite   u jednotlivých   zainteresovaných   orgánov štátnej a verejnej správy ostali neúčinné. Aj napriek tomu, že starostka mestskej časti zrušila svoje záväzné stanovisko č. PA-363/394/02 vo veci začatia prevádzkovania zberne druhotných surovín v areáli TJ Lokomotíva, netrvá na uzavretí tejto prevádzky.

Podľa   sťažovateľa   spoločnosť   zaoberajúca   sa   zberom   druhotných   surovín   začala svoju   činnosť   vykonávať   bez   súhlasu   okresného   úradu,   odboru   životného   prostredia. Za tento   nedostatok   okresný   úrad   postihol   spoločnosť   len   pokutou   vo   výške   500   Sk. Napriek tomu, že na porade dotknutých občanov a zainteresovaných zamestnancov štátnej a verejnej   správy   1.   októbra   2002   odzneli   všetky   pripomienky,   okresný   úrad   následne 14. novembra 2002 vydal súhlas na prevádzku zberu šrotu pod č. ŽP-2002/01631-GAB.Sťažovateľ   v okolnostiach   prípadu   namieta,   že   takýmto   konaním   už   uvedených orgánov bolo povýšené právo na podnikanie nad právo na život a zdravie, zdravé životné prostredie. Hluk, toxické výpary z rôznych chemikálií a zvýšené znečistenie majú vážny dopad   na   zdravie   občanov   žijúcich   za   štadiónom   TJ   Lokomotíva   (psychosomatické ochorenia a stresové situácie) a na životné prostredie.

Porušenie   označených   základných   práv   preto   vidí   sťažovateľ   v postupe   mestskej časti,   ktorá   napriek   tomu,   že   napokon   zrušila   svoje   záväzné   stanovisko   k predmetnej prevádzke zberu druhotných surovín v areáli TJ Lokomotíva, netrvá na zastavení činnosti tejto prevádzky, čím koná v rozpore s jej všeobecne záväzným nariadením č. 42 (o zákaze akéhokoľvek   podnikania   v športovo-oddychovej   zóne   ohraničenej   ulicami......).   Za porušovateľa označených základných práv označil sťažovateľ aj okresný úrad, ktorý podľa neho   postupmi   súvisiacimi   s otvorením   prevádzky   v uvedenej   lokalite   porušil   Stavebný zákon (neprejednanie zmeny užívania budov a plôch s dotknutými obyvateľmi, umiestnenie prevádzky   –   skladovanie   kovového   šrotu   nad   prekrytým   Č.   potokom,   v blízkosti veľkoskladu farbív a lakov, papiera, výrub chránených stromov, nedovolený vstup do areálu aj   s príjazdovou   cestou),   a taktiež   aj   spoločnosť   Q.,   s.   r.   o.,   prevádzkovaním   zberu druhotných surovín a L., a. s., K., pretože prenajala pozemok na tieto účely.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

- deklaroval porušenie základných práv občanov, ktorých zastupuje, a to ich práva podľa čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 3 a čl. 44 ods. 1, 2 a 3 ústavy spoločnosťou Q., s. r. o., spoločnosťou   L.,   a.   s.,   K.   a   mestskou   časťou   vydaním   súhlasného   stanoviska č.   PA-363/394/02   z 9.   júla   2002   a okresným   úradom   vydaním   povolenia   na   prevádzku zberne druhotných surovín č. ŽP – 2002/01831 GAB zo 14. novembra 2002

-zrušil povolenie okresného úradu č. ŽP-2002/01831 GAB zo 14. novembra 2002 na prevádzku zberu druhotných surovín a uložil mu predmetnú prevádzku premiestniť z areálu TJ Lokomotíva do priemyselnej zóny.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa   obsahu   sťažnosti   je   jej   predmetom   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   jeho základných práv podľa   označených článkov ústavy, ako aj základných práv ďalších 62 občanov mestskej časti, žijúcich za štadiónom TJ Lokomotíva, ktorých ako ich hovorca zastupuje,   a to   postupom   mestskej   časti   v súvislosti   s vydávaním   jej   stanovísk k prevádzkovaniu   podnikateľskej   činnosti   zberu   druhotných   surovín   v   lokalite   TJ Lokomotíva v K. (súhlasné stanovisko č. PA-363/394/02 z 9. júla 2002, zrušenie záväzného stanoviska   č.   PA-VL   226/03/Ba   zo   14.   apríla   2003),   rozhodnutím   okresného   úradu č. ŽP-2002/01831 GAB zo 14. novembra 2002 o povolení prevádzky zberne druhotných surovín   v športovo-oddychovej   zóne   v obytnej   štvrti,   ako   aj   samotnou   činnosťou spoločnosti   Q.,   s.   r.   o.,   prevádzkujúcej   zber   druhotných   surovín   a L.,   a.   s.,   K., prenajímajúcej pozemok za tým účelom.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať pred ústavným súdom ochrany len svojich vlastných základných práv. Sťažovateľ nemôže namietať porušenie práv ďalších občanov mestskej časti, žijúcich za štadiónom TJ Lokomotíva (ktorých ako ich hovorca zastupuje), ale len svojich vlastných. Ústavný súd preto posúdil predmetnú sťažnosť ako individuálnu   sťažnosť   sťažovateľa,   lebo   inak   by   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie základných práv občanov žijúcich v uvedenej lokalite, išlo o sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Ako   z obsahu,   tak   aj   z petitu   podania   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   ide   o ústavnú sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   základných   práv   a slobôd   predovšetkým konaním a rozhodnutiami orgánu štátnej správy a územnej samosprávy (orgánov verejnej správy alebo správnych orgánov) v označenom správnom (stavebnom) konaní.

Podľa § 140 Stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Správny   poriadok“)   rozhodnutie   musí   byť   v súlade so zákonom   a ostatnými   právnymi   predpismi,   musí   byť   vydané   orgánom   k   tomu príslušným, vychádzať zo spoľahlivého stavu veci a obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takého rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu   však nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku žalobu v správnom súdnictve môže podať aj osoba, „s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo“.

Ak sa teda sťažovateľ domnieva, že postupom správneho orgánu boli porušené jeho základné ústavné práva, tak podľa čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy sa môže obrátiť na správny   súd.   Ak   tento   o jeho   podaní   meritórne   nerozhodne   bez   toho,   aby   sa   vyrovnal s otázkou, či sa vec týka ústavných práv, tak sa dopustí denegatio iustitie.

Sťažovateľ   v okolnostiach   prípadu   však   napáda   postup   správnych   orgánov,   nie správneho súdu. Pretože rozhodnutie správneho orgánu vydané v stavebnom konaní nie je z preskúmania   súdov   v správnom   súdnictve   vylúčené   (II.   ÚS   17/02),   ústavný   súd konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   v   správnom   súdnictve   podľa   §   244   a nasl.   Občianskeho súdneho   poriadku   na   ochranu   svojich   základných   práv,   ktorých   porušenie   namietal predmetnou sťažnosťou, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy (a stále má, pretože v sťažnosti tvrdí, že prípad je stále otvorený, doteraz neuzavretý), čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia   označených základných práv. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa však nevyplýva a ani sťažovateľ vôbec netvrdí, že sa doteraz domáhal na príslušnom súde ochrany svojho označeného práva.

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti ochrany základných práv sťažovateľa nemožno nahradiť sťažnosťou na ústavnom súde, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd bol preto nútený sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní v tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   zaoberať   sa   sťažnosťou sťažovateľa nemožno odstrániť, preto ústavný súd ani nevyzýval sťažovateľa na odstránenie iných   nedostatkov   podania   (nepresne   a nedostatočne   formulovaný   petit,   chýbajúce plnomocenstvo na zastupovanie advokátom).

Navyše, ústavný súd zistil, že predmetná sťažnosť v časti týkajúcej sa sťažovateľom označených porušovateľov jeho základných práv - spoločnosti Q., s. r. o.,. a L., a. s., K., je podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj zjavne neopodstatnená z toho dôvodu, že nesmeruje proti   takému orgánu,   ktorý   má atribúty   orgánu   verejnej   moci.   Z ustanovenia čl. 127 v spojení s čl. 124 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy totiž vyplýva, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   je   možné   domáhať   sa   ochrany   základných   práv   a slobôd   proti   takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu uvedeného orgánu, ktorým tento autoritatívne zasiahol   do   právnej   sféry   sťažovateľa   (I.   ÚS   76/02).   V danom   prípade   sťažnosť   v časti smeruje proti subjektom súkromného práva (obchodným spoločnostiam), proti ktorým nie je možné podať ústavnú sťažnosť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2005