znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 171/04-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   B.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   O.   B., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 239/91, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.   18   Co   188/94,   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod pod sp. zn. 5 Cdo 91/98 a 5 Cdo 84/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť F. B. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 239/91 v období do 30. apríla 2002, postupom Krajského súdu   v Prešove v konaniach vedených   pod sp.   zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99, ako aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 91/98 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02 v období do 26. októbra 2002 o d m i e t a   pre neprípustnosť.

2. Sťažnosť F. B. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   Co   188/94 o d m i e t a   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

3. Sťažnosť F. B. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 239/91 v období po 30. apríli 2002, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02 v období po 26. októbri 2002 o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2004 doručená sťažnosť F. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), z toho istého dňa, ktorou prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu namietal porušenie základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 239/91, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.   18   Co   188/94,   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Cdo 91/98 a 5 Cdo 84/02.

Sťažovateľ uviedol, že 10. decembra 1991 podal na okresnom súde žalobu, ktorou sa proti žalovaným P. T. a spol. (ďalej len „žalovaní) domáhal určenia prechodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území V. Š. (podľa § 8 zákona č. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu majetku), ako aj vypratania uvedených sporných nehnuteľností. Okresný súd rozsudkom č. k.   8   C   239/91-134   z 21.   januára   1994   rozhodol,   že   vlastnícke   právo   k sporným nehnuteľnostiam   prechádza   na   žalobcu   (v konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľa) a v časti   týkajúcej   sa   vypratania   sporných   nehnuteľností   vylúčil   návrh   na   samostatné konanie.   Na   základe   odvolania   žalovaných   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k. 18 Co 188/94-162 z 15. novembra 1994 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 239/91-134 z 21. januára 1994 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd následne rozsudkom č. k. 8 C 239/91-197 z 19. októbra 1995 žalobu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k.   17   Co   89/96-217   z 10.   júla   1996   rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 239/91-197 z 19. októbra 1995 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd po doplnení dokazovania rozsudkom č. k. 8 C 239/91-265 z 28. mája 1997 určil, že „vlastnícke právo k nehnuteľnostiam č. EN 465 – zastavaná plocha o výmere 1.019 m2 a EN 467/2 – záhrada o výmere 1385 m2 , zapísaných na LV č. 1603 kat. úz. V. Š. prechádza na   žalobcu“ a v časti   týkajúcej   sa   vypratania sporných   nehnuteľností   vylúčil návrh na samostatné konanie. Rozsudkom č. k. 8 C 239/91-284 z 20. mája 1998 následne doplnil rozsudok č. k. 8 C 239/91-265 z 28. mája 1997 o výrok, ktorým určil, že „vlastnícke právo   k nehnuteľnosti   č.   EN   465,   zastavaná   plocha   o výmere   1019   m2 ,   na   nej   stojaci rodinný dom č. s. 99, orientačné č. 2, zapísaný na LV č. 1603, kat. úz. V. Š., prechádza na žalobcu“.   Na   základe   odvolania   žalovaných   Krajský   súd   v Prešove   rozsudkom   č.   k. 1 Co 337/97-294 z 27. augusta 1998 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 239/91-265 z 28. mája 1997 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 8 C 239/91-284 z 20. mája 1998 vo výroku   o prechode   vlastníckeho   práva   k rodinnému   domu,   avšak   v časti   týkajúcej   sa rozhodnutia o prechode vlastníckeho práva k sporným parcelám evidovaným ako zastavaná plocha a záhrada rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Najvyšší súd na základe   dovolania   sťažovateľa   podaného   10.   novembra   1998   rozsudkom   sp.   zn. 5 Cdo 91/98 z 30. marca 1999 zrušil rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcej časti, ktorou Krajský súd v Prešove zamietol žalobu vo vzťahu k sporným parcelám č. 465 a č. 467/2 nachádzajúcim   sa   v katastrálnom   území   V.   Š.,   ako   aj   v súvisiacich   výrokoch   o trovách konania. Krajský súd v Prešove následne rozsudkom č. k. 1 Co 151/99-347 z 20. decembra 1999 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 239/91-265 z 28. mája 1997 v spojení s dopĺňacím   rozsudkom   č.   k.   8   C   239/91-284   z 20.   mája   1998   aj   v časti   týkajúcej   sa rozhodnutia   o prechode   vlastníckeho   práva   k sporným   parcelám   č.   465   a č.   467/2 v katastrálnom   území   V.   Š.   evidovaným   ako   zastavaná   plocha   a záhrada.   Na   základe dovolania žalovanej P. T. najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 84/02 z 28. novembra 2002 zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   1   Co   151/99-347   z 20. decembra   1999 v časti týkajúcej sa potvrdenia rozhodnutia súdu prvého stupňa o prechode vlastníckeho práva   k parcele   č.   467/2   –   záhrada   o výmere   1385   m2 ,   zapísanej   na   LV   č.   1603 katastrálneho územia V. Š. a v súvisiacom výroku o trovách konania. Krajský súd v Prešove následne   uznesením   č.   k.   1   Co   40/03-423   z 21.   mája 2003   zrušil   v uvedenom   rozsahu rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   8   C   239/91-265   z 28.   mája 1997   v spojení   s dopĺňacím rozsudkom č. k. 8 C 239/91-284 z 20. mája 1998 a v tejto časti mu vrátil vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   poukázal   na   fakt,   že   5.   mája   2002   podal   ústavnú   sťažnosť,   ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a to   v konaní   vedenom   na   najvyššom   súde   pod   sp.   zn. 5 Cdo 56/00 a neskôr pod sp. zn. 5 Cdo 84/02. Ústavný súd nálezom z 25. septembra 2002 vyslovil porušenie označeného základného práva sťažovateľa v uvedenom konaní, prikázal najvyššiemu   súdu   konať   v predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk.

Na   základe   uvedených   tvrdení   sťažovateľ   namietal: „(...)   je   zrejmé,   že   súdne konanie, ktorého lehota začala plynúť podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva dňa 10. 12. 1991 na Okresný súd v Prešove, nie je do dnešného dňa právoplatne ukončené, čo vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 5. 2003 (príloha č. 12) (...) Ku dňu 30. januára 2004 tak celé súdne konanie trvá 12 rokov, 1 mesiac a 20 dní, čo spôsobuje vznik   právnej   neistoty   na   strane   sťažovateľa,   ktorá   sa   týka   vlastníckych   vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam, čím dochádza k porušeniu jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. (...)

Z vyššie   uvedených   dôvodov   sťažovateľ   namieta   porušenie   práv,   na   súdnu   a inú právnu ochranu, konkrétne čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (...)

Rovnako namieta porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (...)“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa F. B. na prerokovanie a rozhodnutie vecí bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a slobôd:

-postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 231/91 (pozn. správne malo byť 8 C 239/91),

-postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. Co 188/94-162 (pozn. správne malo byť 18 Co 188/94),

-postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Co   337/97 a 1 Co 151/99 a

-postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 91/98 a neskôr vedenom pod sp. Zn. 5 Cdo 84/02 bolo porušené. 2. Okresnému súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 231/91 (pozn. správne malo byť 8 C 239/91) prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. 3. Sťažovateľovi F. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.300.000,- Sk (slovom jeden milión tristotisíc korún slovenských), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. F. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia (...).“

Na základe výzvy ústavného súdu z 27. februára 2004 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd   podaním   sp.   zn.   Spr.   U   3004/04   z 2.   apríla   2004,   v ktorom   uviedol   chronológiu priebehu   konania   v právnej   veci   sťažovateľa,   pričom   taktiež   namietol: „Z   pripojeného prehľadu   vyplýva,   že   vo   veci   sa   konalo   bez   prieťahov   a o časti   nároku   sťažovateľa   je právoplatne rozhodnuté.

Pri posudzovaní kritérií rozhodujúcich pre rozhodnutie Ústavného súdu je možné konštatovať,   že   vec   vedená   pod   sp.   zn.   8   C   239/91   je   právne   a fakticky   zložitou.   Ide o reštitučný   nárok,   pri   ktorom   je   (podľa   doterajších   rozhodnutí)   potrebné   vychádzať z osobitného režimu právnych vzťahov. Vec je zložitá aj z pohľadu faktického zisťovania skutočností z obdobia 50-tych a 60-tych rokov.

Z pohľadu   správania   sa   účastníkov   nie   je   možné   vytknúť   žiadne   pochybenia,   či nedostatky.

Súd v prejednávanej veci postupoval spôsobom, ktorý smeroval k čo najrýchlejšiemu právoplatnému rozhodnutiu, preto v tomto smere nie je možné nič vytknúť.

S poukazom na uvedené navrhuje, aby Ústavný súd SR vyslovil, že postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 239/91 nedošlo k porušeniu   práva   sťažovateľa   F.   B.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Okresný súd súčasne so svojím vyjadrením k sťažnosti predložil ústavnému súdu na základe jeho žiadosti spis týkajúci sa označenej právnej veci.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.   Z obsahu   súdneho   spisu   okresného   súdu   vzťahujúceho   sa   na   vec   vedenú   pod sp. zn. 8 C 239/91 a z obsahu spisov ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 62/02   a III.   ÚS   85/02   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ohľadne   zbytočných   prieťahov v uvedenej právnej veci   na ústavný súd už obrátil, a to sťažnosťou   z 28. januára 2002, ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 239/91, v konaniach vedených na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99 a v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 91/98.

Ústavný súd uvedenú sťažnosť uznesením č. k. II. ÚS 62/02-14 z 23. apríla 2002, doručeným   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   30.   apríla   2002,   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva, ku ktorému malo dôjsť v období rokov 1991 – 1999 postupom okresného súdu a Krajského súdu v Prešove v konaniach, ktoré už boli skončené rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 20.   decembra   1999 (rozsudok   č.   k.   1 Co 151/99-347   z 20.   decembra   1999,   doručený účastníkom   konania   13.   marca   2000),   ktorým   potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu vo veci sp. zn. 8 C 239/91 (rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 239/91-265 z 28. mája 1997 v spojení   s dopĺňacím   rozsudkom   č.   k.   8 C 239/91-284   z 20.   mája 1998).   Ústavný súd uviedol, že «sťažovateľ mal až do 31. decembra 2001 k dispozícii prostriedky individuálnej ochrany svojho základného práva pred ústavným súdom, ktoré však nevyužil bez toho, že by mu v tom bránili vážne prekážky. Keďže ústavná a ani zákonná úprava „novej“ sťažnosti pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   (s   účinnosťou   od   1.   januára   2002)   ju nekvalifikuje   ako   prostriedok   ochrany   ľudských   práv   a základných   slobôd   nahrádzajúci individuálne konanie o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred ústavným súdom dostupný   navrhovateľom   (sťažovateľom)   do   31. decembra   2001,   bolo   treba   sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu v Prešove v konaní sp. zn. 8 C 239/91 a Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99 pre jej zjavnú neopodstatnenosť (ústavný súd už takto judikoval vo veci sp. zn. II. ÚS 1/02, II. ÚS 29/02, II. ÚS 35/02, II. ÚS 40/02).»

V časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní sp. zn. 5 Cdo 91/98 ústavný súd uvedenú sťažnosť z 28. januára 2002 odmietol «(...) z rovnakých dôvodov ako v prípade sťažností   pred   Okresným   súdom   v Prešove   a Krajským   súdom   v Prešove,   keďže   na dožiadanie   ústavného   súdu   týkajúceho   sa   dovolacieho   konania   sp. zn. 5 Cdo   91/98   mu Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   19.   apríla   2002   (Cpj   10/02)   oznámil,   že   vec   „bola evidovaná pod sp. zn. 5 Cdo 91/98 a napadla 22. 12. 1998 a už 31. 3. 1999 bola vybavená zrušením rozsudku Krajského súdu v Prešove,   s jej vrátením tomuto súdu 22. 4. 1999“. Keďže v dobe podania sťažnosti dovolacie konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 91/98 už bolo skončené a sťažovateľovi nebránili žiadne vážne prekážky, aby sa individuálnej ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy domáhal pred ústavným   súdom   do   31.   decembra   2001,   bolo   ju   tiež   potrebné   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.»

Sťažovateľ sa následne v uvedenej právnej veci obrátil na ústavný súd sťažnosťou z 5.   mája   2002,   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   dovolacom konaní   vedenom   na najvyššom   súde   pod   sp.   zn.   5 Cdo   56/00 (neskôr   vedenom   pod   sp.   zn.   5 Cdo   84/02). Ústavný   súd   nálezom   č.   k.   III.   ÚS   85/02-23   z 25.   septembra   2002   vyslovil   porušenie označeného   základného   práva   sťažovateľa   v predmetnom   konaní,   prikázal   najvyššiemu súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie v sume 10 000 Sk. Nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 85/02-23 z 25. septembra 2002 bol doručený   najvyššiemu   súdu   23.   októbra   2002   a právnemu   zástupcovi   sťažovateľa 26. októbra 2002.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa,   ako   aj   zo   spisov   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   239/91 a ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 62/02 a III. ÚS 85/02 je zrejmé, že sťažovateľ sa už obrátil na ústavný súd vo veci zbytočných prieťahov v konaniach vedených na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 239/91, na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99 a na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 91/98 a 5 Cdo 84/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 56/00).

Ústavný   súd   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   k záveru,   že   dôvody odmietnutia pôvodnej sťažovateľovej sťažnosti vo veci zbytočných prieťahov z 28. januára 2002 uvedené v uznesení ústavného súdu č. k. II. ÚS 62/02-14 z 23. apríla 2002 vo vzťahu ku konaniam vedeným na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99, vo vzťahu ku konaniu vedenému na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 91/98 a vo vzťahu ku konaniu vedenému na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 239/91 v období od 10. decembra 1991 do 30. apríla 2002 (právoplatnosť uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 62/02-14 z 23. apríla 2002) nie sú rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 84/02 z 28. novembra 2002   a naň   nadväzujúcim   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   1 Co 40/03-423 z 21. mája   2003   dotknuté   a   naďalej   trvajú   aj   vo   vzťahu   k   novej   sťažnosti   sťažovateľa z 30. januára   2004.   V tejto   časti   sťažnosti   preto   aj   naďalej   nie   sú   splnené   podmienky konania umožňujúce meritórne prerokovanie a rozhodnutie veci ústavným súdom.

O sťažovateľom namietanom porušení jeho základných práv zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Cdo 84/02 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 56/00) rozhodol ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 85/02-23 z 25. septembra 2002, právoplatným od 26. októbra 2002.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označených základných práv sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 239/91 v období od 10. decembra 1991 do 30. apríla 2002, postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Co 337/97 a 1   Co   151/99,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 91/98 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02 v období do 26. októbra 2002, ako neprípustnú.

3. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 18 Co 188/94, toto bolo   skončené   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   18   Co   188/94-162 z 15. novembra 1994 o zrušení rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 239/91-134 z 21. januára 1994 a následným vrátením spisu okresnému súdu na ďalšie konanie 23. decembra 1994. Uvedené konanie bolo teda skončené podstatne skôr ako konania vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 1 Co 337/97 a 1 Co 151/99.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodov obdobných ako v uznesení ústavného súdu č. k. II. ÚS 62/02-14 z 23. apríla 2002 pre zjavnú neopodstatnenosť.

4. 1. Vzhľadom na obsah rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 62/02-14 z 23. apríla 2002   a   č.   k.   III.   ÚS   85/02-23   z 25.   septembra   2002   prichádzalo   do   úvahy   predbežné preskúmanie   možnosti   sťažovateľom   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 239/91 v období po 30. apríli 2002, ako aj postupom najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Cdo   84/02   v období   po 26. októbri 2002.

4. 2. Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd predbežne zistil nasledovný priebeh a stav označených konaní v predmetnej veci.

Najvyšší súd rozsudkom č. k. 5 Cdo 84/02-404 z 28. novembra 2002 zrušil čiastočne rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 151/99 z 20. decembra 1999 a vec mu v tejto časti   vrátil   na ďalšie konanie.   Rozhodnutie bolo   okresnému   súdu   doručené   24.   januára 2003.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 30. januára 2003 súdnej kancelárii zaslať spis Krajskému súdu v Prešove. Spis bol krajskému súdu doručený 3. februára 2003.

Krajský   súd   v Prešove   na pojednávaní   konanom 21.   mája 2003   vyhlásil   vo   veci rozsudok,   ktorým   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v rozsahu   vyplývajúcom z rozhodnutia   dovolacieho   súdu   z 28.   novembra   2002   a v tomto   rozsahu   vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Písomné vyhotovenie uvedeného uznesenia Krajského súdu   v Prešove   č. k. 1 Co 40/03-423   z 21.   mája   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené 20. júna 2003.

Okresný súd zaslal rozhodnutie Krajského súdu v Prešove účastníkom konania 1. júla 2003 a 4. septembra 2003 vyzval účastníkov konania, ako aj ich právnych zástupcov na predloženie dôkazov za účelom doplnenia dokazovania v zmysle záverov odvolacieho súdu v uznesení č. k. 1 Co 40/03-423 z 21. mája 2003. Právny zástupca žalovanej P. T. reagoval podaním   z 22.   septembra   2003,   doručeným   okresnému   súdu   v ten   istý   deň,   v ktorom navrhol vypočuť dvoch svedkov.

Vo veci konajúca sudkyňa uložila 16. októbra 2003 súdnej kancelárii predvolať na pojednávanie,   ktorého   termín   stanovila   na 24.   november   2003,   účastníkov   konania, ich právnych   zástupcov   a navrhnutých   svedkov.   Okresnému   súdu   bolo   17.   októbra   2003 doručené ďalšie podanie právneho zástupcu   žalovanej P.   T.,   v ktorom   navrhol   vypočuť ďalších svedkov. Okresný súd ich 22. októbra 2003 predvolal na pojednávanie vytýčené na 24. november 2003.

Na pojednávaní konanom 24. novembra 2003 okresný súd vypočul predvolaných svedkov a na návrh právnych zástupcov oboch strán odročil pojednávanie na 11. február 2004   za   účelom   doplnenia   dokazovania   podľa   ich   písomných   návrhov,   na   predloženie ktorých im uložil lehotu 20 dní.

Písomný návrh právneho zástupcu žalovanej P. T. bol okresnému súdu doručený 10. decembra 2003. Okresný súd predvolal navrhovaného svedka 12. decembra 2003. Dňa 4. februára 2004 bolo okresnému súdu doručené písomné ospravedlnenie právneho zástupcu žalovanej   P.   T.,   v   ktorom   zároveň   požiadal   o odročenie   pojednávania   vytýčeného   na 11. február   2004   z dôvodu   dlhodobej   práceneschopnosti   (do   10.   marca   2004)   o čom predložil kópiu lekárskeho potvrdenia. Okresný súd pojednávanie odročil na 5. máj 2004 a 18. februára 2004 vyzval právnych zástupcov   sporových   strán, aby oznámili, či majú návrhy na doplnenie dokazovania (vzhľadom na výsledky pojednávania z 24. novembra 2003). Na základe uvedenej výzvy bolo okresnému súdu 15. marca 2004 doručené písomné stanovisko žalobcu.

4.   3.   Ústavný   súd   pri   výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“ a „práva na prejednanie veci v primeranej lehote“ (čl. 6 ods. 1 dohovoru) už vyslovil, že v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku   (II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03),   alebo   ho   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený (I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04).

Zo spisového materiálu týkajúceho sa predmetnej veci, ktorý si ústavný súd nechal predložiť, predbežne vyplýva, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 56/00 (neskôr pod sp. zn. 5 Cdo 84/02) rozhodol približne po mesiaci od právoplatnosti nálezu č. k. III. ÚS 85/02-23 z 25. septembra 2002, pričom spis bol vrátený na ďalšie konanie približne po troch mesiacoch od právoplatnosti uvedeného rozhodnutia ústavného súdu.

Z predbežných zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že postup okresného súdu od 20. júna 2003, keď mu bola predmetná vec vrátená na ďalšie konanie (uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 40/03-423 z 21. mája 2003), plynulo smeroval k rozhodnutiu o dosiaľ nerozhodnutej časti návrhu sťažovateľa bez závažnejších prieťahov, ktoré by mohli odôvodňovať záver o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných   prieťahov   (čl.   48   ods.   2   ústavy),   resp.   v primeranej   lehote   (čl.   6   ods.   1 dohovoru).

S ohľadom na tieto skutočnosti preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného   súdu   alebo   najvyššieho   súdu   v predmetných   konaniach   po   prípadnom   prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie mohol kvalifikovať ako porušenie označených práv sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004