znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 170/2014-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti   L.   K.,   zastúpeného   obchodnou   spoločnosťou   Ondrejka   &   Partners,   s.   r.   o., advokátska   kancelária,   J.   Kozáčeka   5,   Zvolen,   v   mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát JUDr. Vlastimil Ondrejka, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiaru nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Em 1/2012 (pôvodne vedenom Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 25 Em 1/2010) takto

r o z h o d o l :

Základné právo L. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 Em 1/2012 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   170/2014-25 zo 4. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť L. K., (ďalej len „sťažovateľ), v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Em 1/2012 (pôvodne vedenom Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 25 Em 1/2010).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal neprimeranú dĺžku konania o jeho návrhu na výkon rozhodnutia vo veciach starostlivosti o maloletých v zmysle § 272 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj neefektívny postup okresného súdu v uvedenom konaní. O jeho návrhu sa pôvodne konalo na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 25 Em 1/2010. Matka   maloletých   dcér   sťažovateľa   požiadala   o   presunutie   miestnej   príslušnosti,   preto je vec   od   16.   apríla   2012   vedená   na   Okresnom   súde   Žiar   nad   Hronom   pod   sp.   zn. 7 Em 1/2012, pričom sťažovateľom je namietaná neprimeraná dĺžka konania až v konaní na tomto súde.

Sťažovateľ k stavu konania uvádza: „Styk sťažovateľa s mal. dcérami sa spočiatku realizoval a sťažovateľ mal s deťmi plnohodnotný vzťah. Následne však matka maloletých styk prestala rešpektovať a sťažovateľ ako oprávnený sa domáhal ochrany svojich práv návrhom na výkon rozhodnutia vo veciach starostlivosti o maloletých v zmysle § 272 Občianskeho súdneho poriadku (OSP). Vo veci výkonu   rozhodnutia   spočiatku   konal   Okresný   súd   Zvolen,   avšak   po   tom   čo   matka požiadala o presunutie miestnej príslušnosti, tak od 16. 04. 2012 začal konať Okresný súd Žiar nad Hronom.

Súd doposiaľ v rámci výkonu rozhodnutia uložil povinnej 5 opatrení:

1. Výzva Okresného súdu Zvolen zo dňa 1. 3. 2011 podľa § 272 OSP na plnenie rozhodnutia, v ktorej súd matku vyzval, aby dobrovoľne plnila súdne rozhodnutie. Povinná výzvu prebrala 07. 03. 2011.

2.   Pokuta   vo   výške   15,-   eur   uložená   matke   uznesením   Krajského   súdu   Banská Bystrica (15 CoE/206/2011-128) zo dňa 16. 06. 2011 podľa § 273 OSP.

3. Pokuta vo výške 60,- eur uložená matke uznesením Okresného súdu Zvolen zo dňa 08. 09. 2011 (č. k.: 25 Em/1/2010-219) podľa § 273 OSP. Súd vo svojom odôvodnení zdôraznil,   že   riadna   príprava   na   styk   otca   s   mal.   deťmi   je   príprava   nielen   fyzická a materiálna   ale   aj   psychická.   Po   odvolaní   matky   Krajský   súd   Banská   Bystrica (43 CoE/323/2011)   uznesením   zo   dňa   26.   01.   2012   rozhodnutie   prvostupňového   súdu potvrdil.

4. Výzva Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 20. 07. 2012 podľa § 272 OSP na plnenie   rozhodnutia,   v   ktorej   súd   matku   vyzval,   aby   dobrovoľne   plnila   súdne rozhodnutie.

5. Pokuta vo výške 100,- eur uložená uznesením Krajského súdu Banská Bystrica (41 CoE/203/2013) zo dňa 27. 06. 2013 podľa § 273 OSP.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že na Okresnom riaditeľstve policajného zboru Žiar nad Hronom (ČVS: ORP-540/OVK-2H-2012) sa voči obvinenej J. K. vedie trestné stíhanie vo   veci   opakovaného   prečinu   marenia   výkonu   úradného   rozhodnutia   podľa   §   349   Tr. zákona.

Sťažovateľ opakovane žiadal Okresný súd Žiar nad Hronom, aby vo veci urýchlene konal, v spise je množstvo žiadostí o urýchlene rozhodnutie veci ako aj zdôraznenie, že ukladanie pokút (dokonca ani nie na úrovni ich maximálnej výšky) raz za rok nemôže byť efektívnym a postačujúcim prostriedkom nápravy nezákonného stavu. A to aj s poukazom na skutočnosť,   že   plynutie   času   za   súčasnej   situácie   zvyšuje   nároky   na   obnovu   vzťahu a umožňuje matke pokračovať v jej protizákonnej činnosti. Ide hlavne o nasledovné listinné podania, ktorými sťažovateľ sa domáhal zabezpečenia plynulosti konania ako aj zákonného rozhodnutia načas:

1.   Urgencia   sťažovateľa   zo   dňa   15.   06.   2012   adresovaná   Okresnému   súdu Žiar nad Hronom o bezodkladné rozhodnutie.

2.   Žiadosť   sťažovateľa   zo   dňa   19.   09.   2012   o   založenie   rovnopisu   v   záujme pokračovania v konaní.

3.   Žiadosť   sťažovateľa   zo   dňa   11.   12.   2012   adresovaná   Okresnému   súdu Žiar nad Hronom o bezodkladné rozhodnutie.

4. Sťažnosť sťažovateľa zo dňa 25. 04. 2013 adresovaná predsedovi Okresnému súdu Žiar nad Hronom vo veci prešetrenia zbytočných prieťahov v konaní 7 Em/1/2012.

5. Výzva - urgencia sťažovateľa zo dňa 02. 08. 2013 adresovaná Okresnému súdu Žiar nad Hronom o bezodkladné rozhodnutie.

6.   Výzva   -   urgencia   sťažovateľa   zo   dňa   07.   08.   2013   adresovaná   predsedovi Okresnému súdu Žiar nad Hronom o bezodkladné rozhodnutie vo veci 7 Em/1/2012.

7. Výzva - urgencia sťažovateľa zo dňa 04. 11. 2013 adresovaná Okresnému súdu Žiar nad Hronom o bezodkladné rozhodnutie.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   postup   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom   je neefektívny, neplní účel ochrany práv sťažovateľa a jeho postup vykazuje znaky zbytočných prieťahov.

Súd je opakovane vo veci nečinný, nedokáže načas a vecne rozhodnúť. Odkladanie rozhodnutia a často aj rozhodnutie, od ktorého nebolo možné čakať zmenu správania matky viedlo k ďalšiemu prehlbovaniu odcudzenia a pretrhania rodinných vzťahov medzi otcom a deťmi. Zabezpečiť plnenie súdneho rozhodnutia, tak ako mu to ukladá národná ako aj ústavná a nadnárodná legislatíva, ku ktorej sa Slovenská republika zaviazala zo strany Okresného súdu Žiar nad Hronom absentuje.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť   podaním doručeným ústavnému súdu 20. februára 2014, v ktorom upresnil petit sťažnosti a doplnil ďalšie argumenty, ktoré podľa neho preukazujú porušovanie jeho základných práv.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v   náleze vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Em 1/2012. Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Em 1/2012 konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 9 900 €, ktoré mu je okresný súd povinný zaplatiť do jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   na   jeho   účet,   a   prikázal okresnému súdu uhradiť mu trovy konania do 15 dní od doručenia nálezu ústavného súdu na jeho účet.

Požadovanú výšku primeraného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ takto: „Tým, že došlo k závažnému zásahu do práv sťažovateľa, s ohľadom na uvedené, si sťažovateľ uplatňuje od Okresného súdu v Žiari nad Hronom primerané zadosťučinenie za porušenie   hore   uvedených   práv   =   9.900,-   EUR   (slovom   deväťtisícdeväťsto   eur) z nasledovných dôvodov:

1. Postupom Okresného súdu v Žiari nad Hronom došlo k porušeniu niekoľkých práv sťažovateľa chránených Dohovorom a Ústavou SR.

2.   Konania   medzi   rodičmi   a   deťmi   patria   do   skupiny   vecí,   pri   ktorých   podľa judikatúry Ústavného súdu (aj ESĽP) je potrebné postupovať s mimoriadnou pozornosťou.

3. Faktické odlúčenie sťažovateľa od jeho dcér, voči ktorému súd nebol schopný poskytnúť primeranú ochranu, dolieha na osobu sťažovateľa mimoriadne nepriaznivo.

4. Prístupom súdu k tak mimoriadne závažným rodičovským právam, ktoré sa teraz intenzívne   formujú,   akými   sú   vytváranie   trvalých   väzieb   spolupatričnosti,   rodinnej súdržnosti, úcty a pod., dochádza k neodčiniteľným škodám v imateriálnej podobe.

5. K porušeniu práv sťažovateľa došlo postupom súdu, ktorého úlohou je práve opak, a to ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb. Vzhľadom k tomu sťažovateľ   trpel   pocitmi   bezmocnosti,   pocitmi   druhotriedneho   rodiča   a   bola   u   neho v podstate negovaná dôvera v možnosť domôcť sa spravodlivosti.

Sumu,   ktorú   si   sťažovateľ   uplatňuje   považuje   síce   za   symbolickú   náhradu   jemu spôsobenej nemajetkovej ujmy, ale považuje za významné z pohľadu verejného záujmu si ju aspoň v tejto miere uplatniť.“

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 2106/14 doručeným ústavnému súdu 9. mája 2014, v ktorom predseda tohto súdu   uviedol   prehľad   jednotlivých   úkonov   vykonaných   vo   veci   sp.   zn.   7   Em   1/2012. Zároveň sa vyjadril k vecnému stavu uvedeného konania, keď popísal priebeh vykonávania jednotlivých úkonov súdom v období od 15. júna 2012, keď vec napadla okresnému súdu, až do nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoP 70/2013-250 z 28. novembra 2013, ktorým krajský súd zakázal sťažovateľovi styk s maloletými deťmi na dobu šesť mesiacov.

K opodstatnenosti sťažnosti sa predseda okresného súdu (ktorý je zároveň sudcom konajúcim vo veci) vyjadril takto:

„Súd má zato, že v konaní vo veci výkonu rozhodnutia súd postupoval efektívne, plynulo a bez prieťahov.   Súd sa zúčastňoval stretnutí   otca s mal.   deťmi aj nad rámec pracovnej   doby,   vzhľadom   k   rozsahu   úpravy   styku,   ako   aj   v   záujme   zabezpečenia stabilizácie   situácie   medzi   mal.   deťmi   a   rodičmi.   Súd   tiež   intenzívne   spolupracoval   aj s Úradom   práce   sociálnych   vecí   Žiar   nad   Hronom   -   opatrovníkom   mal.   detí,   ako   aj s psychologičkou uvedeného úradu...

Aj napriek zložitej rodinnej situácií, súd stále zabezpečoval realizáciu styku otca s mal.   deťmi,   aj   keď   nie   v   rozsahu   citovaného   rozhodnutia,   čo   však   nebolo   spôsobené nečinnosťou   súdu,   alebo   neefektívnou   činnosťou,   ale   uvedené   vyplynulo   zo   značne narušených   vzťahov   medzi   rodičmi,   ktoré   mal.   deti   -   postupne   ako   vyrastali   -   vnímali intenzívne a prispôsobovali tomu aj svoje správanie / v čase úpravy styky mala mal. Laura - 5,5   roka   a   mal.   Peťka   len   3,5   roka   /.   Zmena   okolností   si   vynútila   rozhodnutia,   ktoré dokonca zakázali styk otca - sťažovateľa s mal. deťmi... Až do právoplatnosti Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia, ktorým KS BB zakázal styk otca s mal. deťmi, súd preto zabezpečoval   realizáciu   styku   otca   s   mal.   deťmi   podľa   právoplatného   rozhodnutia OS Zvolen č. k. 5 P/362/2008-181 zo dňa 01. 04. 2009 spôsobom uvedeným vyššie. Aj vyššie uvedené právoplatné rozhodnutie o nariadenom predbežnom opatrení, ako aj právoplatné rozhodnutie o uloženom výchovnom opatrení sú dôkazom vážneho narušenia vzťahov v rodine sťažovateľa.“

Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný   súd   zisťoval   z   obsahu   sťažnosti   a   dostupných   dôkazov   priebeh   a   stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 Em 1/2012. Okresný súd po tom, ako vec 15. júna 2012 napadla senátu 7 Em, priebežne vykonával okrem iného tieto procesné úkony smerujúce k výkonu rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 5 P 362/08-181 z 1. apríla 2009:

- 20. júla 2012 zaslal matke výzvu na rešpektovanie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia,

-   24.   októbra   2012   realizoval   výsluch   sťažovateľa   a   matky   maloletých   detí a 15. augusta 2013 výsluch matky,

-   v   dňoch   24.   októbra   2012,   31.   októbra   2012,   7.   novembra   2012, 21. novembra 2012, 30. novembra 2012, 5. decembra 2012, 15. mája 2013, 31. júla 2013, 7. augusta 2013, 9. augusta 2013 a 14. augusta 2013 sa poverený zamestnanec súdu osobne zúčastňoval na realizácii styku otca s maloletými deťmi.

Okresný súd zároveň spolupracoval s Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica, pracovisko Žiar nad Hronom (ďalej len „úrad“), keď sa zúčastňoval stretnutí na úrade pre   účely   dohodnutia   ďalšej   spolupráce až do   marca   2013,   keď   úrad oznámil ukončenie   spolupráce   psychológa   s   rodinou   sťažovateľa   pre   správanie   sťažovateľa. V priebehu   apríla   2013   okresný   súd   zisťoval   dostupnosť   kvalifikovanej   psychologickej pomoci a určil vybranú odborníčku pre ďalšiu terapeutickú pomoc rodine.

Zároveň súd posudzoval podania sťažovateľa (v počte 76) a matky maloletých detí, uznesením zo 6. februára 2013 zamietol návrhy sťažovateľa, ktorými sa domáhal ukladania ďalších pokút matke maloletých detí, ako aj návrh, ktorým sa domáhal, aby súd vyzval príslušný orgán na zastavenie výplaty prídavkov na deti matke a tiež zamietol návrh matky, ktorým sa domáhala uloženia pokuty sťažovateľovi.

Okresný   súd   na   základe   okolností   ním   vedeného   konania   sp.   zn.   7   Em   1/2012 vzniesol podnet na nariadenie výchovného opatrenia v zmysle § 37 ods. 2 písm. d) zákona č. 36/2005 Z.   z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých   zákonov (ďalej len „zákon o rodine“).

Okresný súd tiež vykonával procesné úkony, ktoré súviseli s podanými opravnými prostriedkami účastníkov konania – 13. augusta 2012, 6. marca 2013 a 30. septembra 2013 a postupoval spis na súdy príslušné rozhodovať o opravných prostriedkoch.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je aj v konaní o výkon rozhodnutia zabezpečiť taký procesný postup, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu   a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosťou   napadnutého   konania   je rozhodovanie   súdu   o   zabezpečenie   výkonu   právoplatného   a   vykonateľného   súdneho rozhodnutia o styku otca s maloletými deťmi z dôvodov, že podľa   sťažovateľa   matka maloletých detí uvedené rozhodnutie nerešpektuje. Keďže v posudzovanej veci ide o otázku starostlivosti súdu o maloletých, predpokladá sa osobitná pozornosť venovaná efektívnemu a   rýchlemu   postupu   súdu,   aby   bol   naplnený   účel   súdneho   konania.   Otázku   existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   síce   po   právnej   stránke   možno   konštatovať,   že   výkon   rozhodnutia upravujúceho styk rodiča s jeho maloletými deťmi je štandardnou občianskoprávnou vecou patriacou   do   rozhodovacej   agendy   všeobecného   (exekučného)   súdnictva,   po   faktickej stránke   však   jednotlivé   prípady   môžu   byť   zložité,   vzhľadom   na   nevyhnutnosť   súdu rešpektovať záujmy a práva detí a špecifiká ich správania v pre ne záťažových situáciách, čo spravidla   vyvoláva   potrebu   spolupráce   súdu   so   znalcami,   resp.   odborníkmi   z   oblasti psychológie,   pedagogiky   a   ďalších   oblastí.   V   konečnom   dôsledku   faktické   správanie maloletých   detí   v   tomto   type   konania   neraz   sťažuje   rozhodovanie   súdu   o   výbere adekvátnych prostriedkov na výkon rozhodnutia.

2.   Pri   hodnotení   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   účastníkov   konania v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   zohľadnil   skutočnosť,   ktorá   má   rozhodujúci   vplyv na výkon rozhodnutia o styku sťažovateľa s jeho maloletými dcérami, a to že vzájomné porozvodové vzťahy v bývalej rodine sťažovateľa sú vážne narušené, dokonca sú podľa vyjadrenia súdu poznačené „bojom rodičov“ maloletých detí, čo je pri výkone tohto druhu rozhodnutí závažnou okolnosťou sťažujúcou ich realizáciu.

3. Napokon ústavný súd pristúpil k hodnoteniu postupu okresného súdu. Predmetom konania   je   výkon   rozhodnutia   o   výchove   maloletých   detí   podľa   §   272   OSP   a   nasl., konkrétne   realizácia   práva   sťažovateľa   na   styk   s   jeho   maloletými   dcérami.   Vzhľadom na povahu   vymáhanej   povinnosti,   resp.   oprávnenia,   ktorého   výkon   prebieha,   zákon neustanovuje výlučné spôsoby výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Občiansky súdny poriadkok v § 272 ods. 3 ustanovuje len niektoré právne nástroje, ktoré majú viesť k dobrovoľnému   plneniu   rozhodnutia   (napr.   písomná   výzva,   upozornenie   a   nariadenie pojednávania)   a v ustanoveniach   §   273   tiež   nástroje,   ktoré   majú   viesť   k   podrobeniu   sa rozhodnutiu (ukladanie pokuty podľa § 273 ods. 1 OSP, výzva na zastavenie príslušných dávok podľa § 273 ods. 2 OSP, odňatie dieťaťa podľa § 273 ods. 4 OSP). Konkrétny postup súdu v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí preto bude vždy závislý najmä od konkrétnych okolností prípadu. V rámci tejto skutočnosti treba mať na zreteli aj fakt, že realizácia výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí bude okrem správania rodičov výrazne závisieť od určitého veku aj od vôle maloletých detí. Všeobecný súd preto môže na jednej strane zabezpečiť a vytvoriť vhodné predpoklady na realizáciu rozhodnutia, nemá   však   vo   svojej   moci   dosiahnuť   to,   aby   jeho   pôsobenie   vždy   viedlo   k   výkonu rozhodnutia v plnom rozsahu. Pri hodnotení postupu súdu v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí je preto potrebné vždy zohľadniť špecifiká tohto druhu konania a konkrétne   okolnosti   prípadu.   Nemožno   automaticky   vychádzať   z   dĺžky   konania, početnosti procesných úkonov a jednoduchého a prvoplánového hodnotenia ich efektivity (podobne napr. IV. ÚS 452/2013).

Z prehľadu úkonov okresného súdu v namietanom konaní je zrejmé, že v doterajšom postupe okresného súdu nevznikali obdobia nečinnosti. Okresný súd v doterajšom priebehu konania využíval podľa svojho uváženia právne nástroje podľa ustanovení Občianskeho súdeho   poriadku   (nariadil   výsluch   rodičov,   vyzval   povinnú   na   dobrovoľné   plnenie rozhodnutia,   uložil   povinnej   finančné   pokuty)   a   tiež   iné   nástroje   (prostredníctvom povereného pracovníka sa zúčastňoval na realizácii styku sťažovateľa s jeho maloletými dcérami, spolupracoval s úradom   pri zabezpečovaní realizácie styku   sťažovateľa   s jeho maloletými deťmi, zabezpečoval odbornú pomoc psychológa, vzniesol podnet na nariadenie výchovného opatrenia maloletým deťom aj ich rodičom). Okresný súd zároveň monitoroval činnosť   úradu   (opatrovníka   maloletých   detí   a   psychológa)   pri   jeho   účasti   na   riešení problémov medzi účastníkmi konania a pri stretávaní sa sťažovateľa s deťmi.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd v doterajšom priebehu konania konal v zásade plynulo, pričom jeho postup v namietanom konaní nemožno hodnotiť ako zjavne neprimeraný, prípadne zjavne nesprávny. Ústavný súd dospel k záveru, že právo sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6. ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní okresného súdu porušené nebolo.

Vzhľadom   na   uvedený   záver   ústavného   súdu   už   bolo   bezpredmetné   rozhodovať o ďalších   nárokoch   sťažovateľa   uplatnených   v   jeho   sťažnosti   (návrh   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a o trovách konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2014