znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 170/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. S. Ltd., Švajčiarsko, zastúpeného advokátkou JUDr. K. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Obo 11/2009 z 30. júna 2010 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. Ltd. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2013   prostredníctvom   telefaxu   doručená   sťažnosť   J.   S.   Ltd.,   Švajčiarsko   (ďalej   len „sťažovateľ“), doplnená písomným podaním doručeným 17. januára 2013, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   spojení   s čl. 1   ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5 Obo 11/2009   z 30. júna 2010   v   spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v pozícii žalobcu v konaní o   ochranu   proti   nekalej   súťaži   a   ochranu   označenia   chráneného   ochrannou   známkou sa žalobou na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) domáhal toho, aby súd zakázal   žalovanému   používať   označenie   zhodné   alebo   zameniteľné   s   medzinárodne zapísanou   ochrannou   známkou,   aby   žalovanému   uložil   povinnosť   výrobky   na   vlastné náklady   stiahnuť   z   trhu   a   tiež   žiadal   priznať   finančné   zadosťučinenie   z   dôvodu nemajetkovej ujmy. Krajský súd žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 16 Cb 603/2000 z 20. novembra 2001 zamietol. Najvyšší súd na základe podaného odvolania rozhodnutie súdu   prvého   stupňa   zrušil   a   vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Opätovne rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 16 Cb 603/2000 zo 17. septembra 2004 žalobe sťažovateľa vyhovel (okrem požadovanej výšky finančného zadosťučinenia, pozn.), a najvyšší   súd   na   základe   podaného   odvolania   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa rozsudkom   sp.   zn.   6 Obo 284/2004   z   1.   marca   2006.   Proti   rozhodnutiu   súdu prvého stupňa v spojení   s   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   podal   mimoriadne   dovolanie generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007, ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu   sp.   zn.   16   Cb   603/2000   zo   17.   septembra   2004   a   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Obo 284/2004 z 1. marca 2006 zrušil a vec vrátil krajskému súd na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu opätovne rozhodol rozsudkom   sp.   zn.   9   Cb   1/2008   z   25.   novembra   2008,   ktorým   žalobu   v   celom rozsahu zamietol.   Na   základe   podaného   odvolania   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 5 Obo 11/2009 z 30. júna 2010, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie aj sťažovateľ, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012, ktorým dovolanie odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že „dovolací senát Najvyššieho súdu pri   vydaní   napadnutého   Rozhodnutia   2007   postupoval   nekonzistentne,   nepredvídateľne a v rozpore so svojimi povinnosťami podľa Ústavy a Dohovoru..., bezvýhradne a nekriticky skopíroval tvrdenia Odporcu, z ktorých podstatná časť nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní   ani   v   súdnom   spise,   odôvodnenia   Napadnutých   rozhodnutí   nespĺňajú kvalitatívne podmienky,   ktoré sa vyžadujú od súdov v právnom štáte pri odôvodňovaní súdnych rozhodnutí podľa Ústavy a dohovoru a preto sú arbitrárne ako celok“.

V   týchto   súvislostiach   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   ak „sa   dovolací senát iba stotožnil   s   nedostatočnou   a   nelogickou   argumentáciou   Odporcu   bez   toho, aby sa v odôvodnení   napadnutého   Rozhodnutia   2007   vysporiadal   s   jej   slabinami a protiargumentmi, porušil tým, právo sťažovateľa na spravodlivý proces“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, bolo porušené právoplatným rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 30. 6. 2010, č. k. 5 Obo/11/2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 12. 11. 2012 (správne   má   byť   27.   septembra   2012,   pozn.) č.   k.   1   ObdoV   48/2010   a   rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 28. 11. 2007 č. k. 1 M Obdo V 7/2007.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 30. 6. 2010, č. k. 5 Obo/11/2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 12. 11. 2012 (správne má byť 27. septembra 2012, pozn.) č.   k.   1   ObdoV   48/2010   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   zo   dňa   28.   11.   2007 č. k. 1 M Obdo V 7/2007 zrušuje a vec vracia Najvyššieho súdu na ďalšie konanie.

3. Zaväzuje Najvyšší súd uhradiť sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 10 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými   napadnutými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu.   Podstata   jeho   argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutých rozhodnutí.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv rozsudkom najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní sp. zn. 1 M Obdo V 7/2007 z 28. novembra 2007, rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 11/2009 z 30. júna 2010 ako odvolacieho súdu a uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012.

1. Vo   vzťahu   k   námietkam   proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu ako dovolacieho   súdu   sp.   zn.   1   M   Obdo   V   7/2007   z   28.   novembra   2007   ústavný   súd s poukazom   na   lehotu   ustanovenú   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je prima facie podaná oneskorene. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

2. Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 11/2009 z 30. júna 2010 ako odvolacieho súdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

Sťažnosť   v   časti   napádajúcej   uvedený   rozsudok   najvyššieho   súdu   bola   tiež ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o   ústavnom   súde,   avšak   ústavný   súd   ju   v   súlade   so   svojou   aktuálnou   judikatúrou (napr. I. ÚS   358/09,   III.   ÚS   114/2010)   v   nadväznosti   na   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   body   51,   53,   54)   nepovažoval   v   tejto   časti za oneskorenú,   pretože   dovolanie   sťažovateľa   bolo   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012 odmietnuté z procesných dôvodov. Lehota na   podanie   sťažnosti   vo   vzťahu   k   právoplatnému   rozhodnutiu   napadnutému   dovolaním sa v takýchto prípadoch považuje za zachovanú a počíta sa od právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní.

Námietky sťažovateľa týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 11/2009 z 30. júna 2010 ako odvolacieho súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnené.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo sťažovateľovmu uplatnenému nároku nevyhovel.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal   na   funkciu   ochrannej   známky (spôsobilosť   rozlíšiť   podobné   tovary   alebo   služby   súťažiteľov   v   rámci   hospodárskej súťaže),   v   tejto   súvislosti   na   základe   vykonaného   dokazovania   dospel   k   záveru o nezameniteľných rozdieloch na výrobkoch a obale žalovaného v porovnaní s výrobkami sťažovateľa, a preto v konečnom dôsledku konštatoval, že v konaní nebolo preukázané nekalosúťažné konanie žalovaného a ani skutočnosť, že by na svojich výrobkoch používal ochranné známky sťažovateľa. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle   však   ústavný   súd   v   napadnutom   rozsudku   najvyššieho   súdu   nezistil.   Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným. Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu neprináleží hodnotiť.

Takisto najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal postoj k „zásadnému“ dôkazu   sťažovateľa.   Išlo   o   rozhodnutie   Úradu   priemyselného   vlastníctva   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „úrad“),   ktorým   bol   rozklad   podaný   žalovaným   zamietnutý a rozhodnutie   prvostupňového   orgánu   potvrdené.   Predmetom   rozhodnutia   bol   návrh žalovaného   na vyslovenie   neúčinnosti   medzinárodného   zápisu   ochrannej   známky sťažovateľa   na   území   Slovenskej   republiky.   Úrad   vo   svojom   rozhodnutí   konštatoval, že neboli   splnené   hmotnoprávne   podmienky   na   jej   výmaz.   Najvyšší   súd   v   súvislosti s predloženým   dôkazom   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že „z   odôvodnenia rozhodnutia   je   zrejmé,   že majiteľ   známky   nemá   chránený   všeobecne   tvar   stromčeka na osvieženie   vzduchu,   nemá   monopol   na   výrobu   osviežovačov   vzduchu   vo   forme stromčekov ako takých, ale má ochrannú známku v takej podobe a forme, v akej je zapísaná do   registra   ochranných   známok,   ktorá   nestratila   rozlišovaciu   schopnosť.   Okrem   iného je konštatované,   že   výrobky   iných   výrobcov   –   osviežovače   vzduchu   v   tvare   stromčeka, možno považovať za dostatočne odlišné od napadnutej medzinárodnej ochrannej známky, a rozlišovacia schopnosť výrobku žalovaným, bola jednoznačne konštatovaná aj dovolací súdom i keď uviedol, že tvar stromčeka sa vžil pre vôňu do áut a do iných interiérov, ako označenie   druhu   výrobkov,   ktoré   vyrábajú   rôzny   výrobcovia.   To   však   neznamená, že tvar – stromček je príznačný len pre žalobcov ako súťažiteľov. Predmetom konania ÚPV SR bolo preskúmavanie straty rozlišovacej spôsobilosti napadnutej medzinárodnej známky. Tým, že rozklad bol zamietnutý, žalobcovia nepreukázali porušovanie práv k ochrannej známke   žalovaným,   ktorý   na   svojich   výrobkoch   nikdy   ochrannú   známku   žalobcov nepoužil.“.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   závery   najvyššieho   súdu ani v súvislosti s posudzovaným dôkazom rozhodne nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené,   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   označeného   základného   práva nie je právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 11/2009 z 30. júna 2010 (ako súdu odvolacieho) považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľ   tiež   namietal   porušenie   svojich   označených   práv   dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu – uznesením sp. zn. 1 ObdoV 48/2010 z 27. septembra 2012. Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   len   všeobecne   namietal   nedostatočnosť   odôvodnenia rozhodnutia nespĺňajúceho kvalitatívne podmienky odôvodňovania súdnych rozhodnutí.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   v   tejto   časti   je   sťažnosť   sťažovateľa   zjavne neopodstatnená.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   dôvodom odmietnutia   dovolania   bola   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa   nestotožnil   s   názorom sťažovateľa týkajúcim sa prípustnosti jej dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), čo aj primeraným spôsobom odôvodnil. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v dovolaní okrem uvedeného namietaného dôvodu prípustnosti dovolania uvádzal ďalej len dôvody dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, ktoré samy osebe nezakladajú prípustnosť dovolania, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po preskúmaní veci konštatoval nemožnosť vyvodiť prípustnosť dovolania zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, preto dovolanie odmietol.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru,   že   ho   možno   považovať   za   ústavne   akceptovateľné.   Ústavný   súd   konštatuje, že odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať za arbitrárne   ani   za   svojvoľné   alebo   za   nepreskúmateľné.   Toto   odôvodnenie   poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,   vychádzajúce z namietaných vád uvedených v dovolaní a relevantných noriem procesného   práva,   ktorých   účel   a   význam   nepopierajú.   Ústavný   súd   tiež   nezistil, že by relevancia   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   proti   napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   umožnila   dospieť   k   záveru,   ktorý by odôvodňoval   vyslovenie   porušenia   uvedených   práv.   Z   uvedeného   dôvodu   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013