znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 170/2011-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána Auxta   a Rudolfa   Tkáčika, o sťažnosti Ž., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl.   1   ods.   1 a   čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu/2/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu Ž., a. s., podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu/2/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z   26. októbra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu/2/2008   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby o nej znovu konal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III.   ÚS   170/2011   z   19.   apríla   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   Ž.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. októbra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžhpu/2/2008.

K podanej sťažnosti sa vyjadril najvyšší súd v podaní sp. zn. KP 4/2011 z 18. mája 2011, ktoré doručil ústavnému súdu 25. mája 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:«Krajský súd v Bratislave rozsudkom 1 S 27/2007-227 zo dňa 6. 12. 2007 zmenil napadnuté   rozhodnutie   Rady   Protimonopolného   úradu   Slovenskej   republiky č.   2006/DZ/R/2/144   zo   dňa   22.   decembra   2006   v časti   výroku o výške sankcie tak,   že žalobcovi uložil pokutu 9.000.000,- Sk.

Odvolací súd v medziach dôvodov podaného odvolania preskúmal uvedený rozsudok krajského   súdu   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   vrátane   rozhodnutí   vydaných v predchádzajúcom konaní pred dotknutými správnymi orgánmi.

Na pojednávaní dňa 26. októbra 2010 bol v prítomnosti účastníkov a zástupcov EK vyhlásený rozsudok, ktorým súd zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu tak, že žalobu zamietol.   Je   pravdou,   že   v   tomto   rozsudku   súd   omylom   uviedol   chybné   označenie napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   namiesto   správneho   označenia 1 S 27/2007 zo 6. decembra 2007.

Uvedenú   zrejmú   nesprávnosť,   ku   ktorej   došlo   preklopením   nesprávnych   údajov z počítačovej databázy do zápisnice o pojednávaní a zápisnice o hlasovaní z 26. októbra 2010, súd zistil pri príprave rozhodnutia na expedovanie a vzhľadom na to, že v tomto štádiu konania zástupca žalobcu žiadal (podaním doručeným súdu dňa 29. októbra 2010) dodatočne odstrániť iné ním označené chyby v zápisnici z pojednávania, pre posúdenie ktorých   sa   vyžadovala   konfrontácia   prednesov   účastníkov,   súd   rozhodol   o   vznesených námietkach   a   zároveň   vykonal   opravu   zrejmej   chyby   v   písaní   v   nesprávnom   označení napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. § 40 ods. 3 OSP v záujme dodržania princípu spravodlivého procesu za prítomnosti účastníkov konania a zástupcu EK dňa 15. decembra 2010 transparentným a čo najmenej zaťažujúcim spôsobom, tak, aby neboli dotknuté ich práva,   o   čom   spísal   v   ich   prítomnosti   zápisnicu.   V   zmysle   jej   obsahu   bola   potom (v neprítomnosti účastníkov) vykonaná oprava nesprávneho údaja uvedením jeho správnej podoby aj v zápisnici ohlasovaní z 26. októbra 2010, o čom sa v nej vykonal záznam a následne na to bol účastníkom a zástupcovi EK v záujme hospodárnosti konania v zmysle § 158 ods. 3 OSP krátkou cestou spolu so zápisnicou o oprave chyby doručená aj písomná verzia rozsudku o odvolaní so správnym údajom v označení napadnutého rozsudku zmysle vykonanej opravy.

Uvedený   postup   súdu   v   štádiu,   keď   rozsudok   v   definitívne   správnej   verzii   nebol vyhotovený   a   teda   nebol   v   dispozícii   účastníkov   konania   a   tak   spôsobilý   vyvolávať nezamýšľané účinky považoval Najvyšší súd... za najvhodnejší na odstráneniu zisteného pochybenia   v   písaní,   neodporujúci   zákonu   a   v   jeho   konečnom   dôsledku   smerujúci k rovnakému efektu, aké naznačil sťažovateľ vo svojej sťažnosti z 8. 2. 2011 (str. 5 piaty odsek v kurzíve) odkazom na názor autorov komentára k Občianskemu súdnemu poriadku (EUROUNION,   jún   2010),   v   zmysle   ktorého   sa   taktiež   predpokladá   oprava   chybného výroku rozhodnutia, ktorá sa uvedie v jeho konečnom písomnom vyhotovení a zdôvodnenie tohto postupu.

V tejto súvislosti považuje NS SR za potrebné zdôrazniť, že samotní účastníci (ako vyplýva z ich podaní resp. vyjadrení pre súdom dňa 15. decembra 2010) nemali pochybnosti o totožnosti odvolaním napadnutej a v odvolacom konaní preskúmavanej a rozhodnutej veci a preto sťažovateľkou vyslovované pochybnosti o určitostí a zrozumiteľností doručeného rozhodnutia   až   potom,   čo   súd   sám   zistil   a   zrozumiteľným   a   transparentným   spôsobom odstránil zrejmú chybu v písaní a účastníkom doručil formálne bezchybné rozhodnutie, nemožno považovať za presvedčivé a dôvodné.

Čo sa týka sťažnosti v časti vytýkajúcej rozhodnutiu poskytnutie tvrdenej odlišnej ochrany než v inom označenom konaní (8 Sžhpu 1/2008 zo 14. augusta 2008) súd poukazuje na to, že aj v tomto konaní (ako vyplýva z odôvodnenia citovaného rozsudku) odvolací súd „sa stotožnil so záverom krajského súdu, že zo strany právneho predchodcu žalobcu Ž., a. s. došlo k protiprávnemu konaniu, a že za jeho protisúťažné správanie prešla zodpovednosť na žalobcu“ (str. 3 ods. 5) pričom sa však zároveň stotožnil s dôvodnosťou námietok voči výške uloženej   pokuty,   s   nedostatočným   odôvodnením   rozhodnutia   žalovaného,   z   ktorého nevyplýva z akého obratu a za aké účtovné obdobie Rada žalovaného vychádzala ako aj s nutnosťou   využitia   moderačného   práva   súdu,   avšak   zo   stručného   odôvodnenia   týchto záverov v predmetnom rozhodnutí nemožno ustáliť ich totožnosť s okolnosťami zistenými v konaní, ktoré je predmetom tejto sťažnosti.

V predmetnom konaní odvolací súd zaujal stanovisko k aplikácii „testu ekonomickej kontinuity a svoj záver o jeho správnosti podoprel aj poukazom na v rozhodnutí citovanú relevantnú   komunitárnu   judikatúru   (str.   15,   16).   Súd   sa   zaoberal   aj   náležitosťami napadnutého rozhodnutia správneho orgánu v súvislosti s uloženou pokutou a splnením kritérií   rozhodujúcich   pre   ustálenie   jej   výšky   v   zmysle   §   38   ods.   4   zákona   o   ochrane hospodárskej súťaže vychádzajúceho z kritérií uvedených v čl. 23 ods. 2 a 3 Nariadenia Rady   (ES)   č.   1/2003   a   zaujal   aj   stanovisko   k   pochybnostiam   súdu   prvého   stupňa   o dostatočnosti   rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   resp.   tvrdenej   absencii podstatnej náležitosti (obratu žalobcu) a zdôvodnil, prečo ich považoval za nedôvodné a nepresvedčivé (str. 18, 19 a 21 ods. 2), preto nemožno hovoriť o arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že žalobca v žalobe nevytýkal správnemu   orgánu   nesprávnosť   metodiky   výpočtu   sankcie,   nezohľadnenie   stanovených kritérií   pre   ustálenie   výšky   sankcie   alebo   prekročenie   Nariadením   (ako   aj   zákonom č.   136/2001   Z.   z.)   stanoveného   maximálneho   limitu   10   %   (celkového   obratu   v predchádzajúcom obchodnom roku), t. j. porušenie zákona, ale neprimeranosť a likvidačný charakter pokuty, k čomu súd vo svojej argumentácii na str. 21 a 22 poukázal na relevantnú judikatúru ESD a v tejto súvislosti najmä na rozhodnutie vo veci Dansk Roríndustrí A/S a spol. v. Komisia Európskych spoločenstiev, C-189/02 P z 28.6.2005.

Napokon z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva aj zdôvodnenie prečo odvolací súd neprihliadol na dodatočne uplatnenú námietku smerujúcu k spochybneniu metódy výpočtu výšky sankcie žalovaným z dôvodu nerešpektovania metodiky vyplývajúcej z Usmernenia Európskej   komisie   k   metóde   stanovenia   pokút   uložených   podľa   čl.   23   ods.   2   písm.   a/ Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 publikovaného v Úradnom vestníku EÚ 1. 9.2006, k čomu súd zaujal stanovisko na str. 20 ods. 4 a 21 ods. 2 poukazom na to, že podľa názoru súdu ide o interný akt Európskej komisie nemajúci pre národné orgány hospodárskej súťaže záväzný, ale len inšpiratívny charakter, čo sa premietlo do prijatia národného Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd   obmedzujúcich   súťaž   (publikovaného   1.   2.   2008)   a   napríklad   aj   Zásad   postupu Úradu pri stanovovaní výšky pokút vydaných Úradom pre ochranu hospodárskej súťaže (Českej republiky - viď Zákon o ochrane hospodárske soutěže, Komentár, C. H. Beck 2006, str. 385), pričom samotné Nariadenie č. 1/2003 (bod 8) predpokladá pre hospodársku súťaž prijatie a uplatňovanie vlastných (prípadne) prísnejších vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré   zakazujú   alebo   sankcionujú   jednostranné   konanie   podnikov   a   v   čl.   5   priznáva orgánom   hospodárskej   súťaže   členských   štátov   právomoc   okrem   iného   ukladať   pokuty, pravidelné penále alebo iné sankcie podľa vnútroštátneho práva.

Z uvedených dôvodov podľa názoru Najvyššieho súdu... uvedený postup bol v súlade so zákonom, v konaní nedošlo k namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky a preto navrhujeme sťažnosti nevyhovieť».

K   vyjadreniu   najvyššieho   súdu   právny   zástupca   sťažovateľky   doručil   ústavnému súdu 9. júna 2001 vyjadrenie, v ktorom okrem iného uviedol:

«Sťažovateľka obdržala vyjadrenie Najvyššieho súdu k sťažnosti. S argumentáciou uvedenou   vo   vyjadrení   sa   nestotožňuje.   Najvyšší   súd   síce   priznáva   chybný   a   zmätočný postup   pri   vyhlásení   rozsudku,   sporné   otázky   však   zostali   nezodpovedané.   Z   tohto vyjadrenia nie je zrejme ani len to, či rozsudok bol vyhlásený 26. októbra 2010 alebo 15. decembra 2010. Takýto stav je neudržateľný.

Okrem   toho   Najvyšším   súdom   opísaný   postup   nezodpovedá   skutočnosti.   Nie   je pravdou, že účastníkom konania bol krátkou cestou doručený rozsudok až potom, ako bola „uvedená   do   správnej   podoby   zápisnica   ohlasovaní   z   26.   októbra   2010“.   Písomné vyhotovenie rozsudku obdržali účastníci v závere zasadnutia dňa 15. decembra 2010. V zápisnici z tohto zasadnutia zo dňa 15. decembra sa pritom konštatuje, že ešte sa len bude vykonávať oprava v zápisnici o hlasovaní. To znamená, že účastníci konania už disponovali písomným vyhotovením rozsudku, keď súd prepisoval zápisnicu o hlasovaní senátu. Počas zasadnutia sa pritom nekonala žiadna prestávka, počas ktorej mohol senát text zápisnice o hlasovaní upraviť.

Najvyšší súd poukazuje nato, že účastníci nemali pochybnosti o totožnosti odvolaním napadnutej a rozhodnutej veci a preto pochybnosti sťažovateľky nemožno považovať za presvedčivé a dôvodné, ďalej uvádza že postupoval zrozumiteľne a transparentne.

Na   základe   čoho   dospel   súd   k   uvedenému   názoru,   nie   je   zrejmé.   Sťažovateľka nežiadala ohľadne chybného vyhlásenia rozsudku opravu „zrejmej nesprávnosti v písaní“, pretože vyhlásenie nesprávneho rozsudku nieje „zrejmou nesprávnosťou v písaní“, jedná sa o zásadné pochybenie zakladajúce zmätočnosť konania. Okrem toho vyhlásenie rozsudku musí byť v súlade so zákonom vždy, subjektívne vnímanie účastníkov je nepodstatné. Podľa názoru Najvyššieho súdu súd opravil pochybenia čo najmenej zaťažujúcim spôsobom a transparentne. Sťažovateľka sa domnieva, že takéto pochybenia sa vôbec nemali stať. Rozpor rozhodnutia Najvyššieho súdu s predchádzajúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžhpu 1/2008 zo dňa 14. augusta 2008 súd v vysvetľuje v podstate tým, že vec posúdil   inak   a   na   rozdiel   od   predchádzajúceho   prípadu   považoval   argumentáciu žalovaného   za   správnu   a   naopak   pochybnosti   súdu   prvého   stupňa   za   nedôvodné   a nepresvedčivé. Najvyšší súd tak odôvodňuje odlišnosť od predchádzajúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu iba svojim vlastným iným názorom. Súd vôbec nevzal do úvahy dôležitú zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorá má dôležitý význam v rozhodovacej praxi súdov a ktorá káže postupovať v obdobných prípadoch rovnako. S touto zásadou výslovne počíta § 250ja O. s. p., ktorý dokonca predpokladá, že v obdobnej veci postačuje namiesto   odôvodnenia   už   iba   odkaz   na   odôvodnenie   predchádzajúceho   rozhodnutia vydaného v obdobnej veci. V písomnom vyhotovení rozhodnutia Najvyššieho súdu nie je ani zmienka o predchádzajúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu či o potrebe odchýlenia sa od tohto predchádzajúceho rozhodnutia.

Najvyšší   súd   uvádza,   že   sťažovateľka   v   žalobe   nevytýkala   nesprávnosť   metodiky sankcie. Sťažovateľka však namietala nesprávne vymedzenie relevantného trhu žalovaným, čo je dôležitým kritériom pre správny výpočet pokuty. Nie je pravdou, že dôvodom žaloby bol iba likvidačný charakter pokuty.

Ďalej Najvyšší súd poukazuje nato, že neaplikoval Usmernenia Európskej komisie, pretože   tieto   nemajú   záväzný,   ale   len   inšpiratívny   charakter.   Aplikácia   Usmernení   by vyvolala   pre   účastníka   konania   priaznivejší   výsledok   v   podobe   výrazne   nižšej   pokuty. Otázkou   je,   prečo   sa   týmito   Usmerneniami   súd   „neinšpiroval“,   keď   tak   urobiť   mohol. Najvyšší súd vôbec neberie do úvahy, že oblasťou správneho trestania vedie ako červená niť povinnosť štátnych orgánov voliť pre účastníka konania čo najšetrnejšie a z dvoch možných priaznivejšie riešenie. Dokonca Najvyšší súd ani nemusel Usmernenia aplikovať, bolo úplne postačujúce aby vykladal pojem relevantný obrat v § 10 ods. 3 zák. č. 136/2001 Z. z. rovnako ako Európska komisia v Usmerneniach.

Sťažovateľka nikdy netvrdila, že Usmernenia Európskej komisie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi. Sťažovateľka sa domáhala aplikácie Usmernení v tom zmysle, že súd mal vykladať pojem relevantný obrat zhodne ako Európska komisia v čl. 5 Usmernení. A to preto, lebo takýto výklad by viedol k pokute vo výrazne nižšej výške. Naviac, takýto výklad je aj správny. Tento výklad totiž nakoniec prevzal samotný Protimonopolný úrad, ale až   2.   1.   2008   vydaním   svojho   interného   metodického   pokynu.   Takže   v   čase   vydania rozhodnutia o pokute (22.12. 2006) tento výklad § 10 zákona 136/2001 Z. z. ešte nepoužíval. Sám však následne, 2.1. 2008 uznal že práve tento výklad relevantného obratu je správny. T. j. taký výklad, ktorý za relevantný obrat považuje nie celkový obrat podnikateľa, ale iba obrat z tovarov a služieb ktorých sa porušenie zákona týka.

Pre   sťažovateľku   je   nepochopiteľné,   že   Najvyšší   súd   v   rozhodnutí   opakovane poukazuje na európske právo, avšak práve čl. 5 Usmernení Európskej komisie odmietne s tým, že tieto majú len inšpiratívny charakter. Sťažovateľka sa domnieva, že Najvyšší súd aplikuje európske právo iba vtedy, pokiaľ je to v prospech žalovaného.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd konštatuje, že ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti mu prislúcha kontrola dodržiavania ústavných princípov a ich správnej aplikácie v postupe a rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   (v   danom   prípade   všeobecného   súdu).   V   tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že nezasahuje do postupov a rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré spĺňajú atribúty zákonnosti a ústavnosti. Avšak v prípade, ak ústavný súd zistí, že   skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   neobstoja   v   konfrontácii   s   ústavou, medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, má dôvod doň zasahovať.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov, ako aj právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva   alebo   slobody,   a   preto   ich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   takéhoto uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd.   Existencia   takýchto   konaní   však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ako   aj   ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní   v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým tento súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   1   S   27/2007   zo   6.   decembra   2007,   preskúmavajúci   rozhodnutia Protimonopolného   úradu   Slovenskej   republiky,   resp.   Rady   Protimonopolného   úradu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Protimonopolný   úrad“)   o   uložení   pokuty   vo   výške 75 miliónov slovenských korún.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   zmenil   rozhodnutie   Protimonopolného   úradu a uložil sťažovateľke pokutu   9 miliónov slovenských korún. Stotožnil sa s rozhodnutím Protimonopolného   úradu   v   tom   smere,   že   sťažovateľka   zneužila   svoje   dominantné postavenie na trhu, pretože „v dôsledku konania sťažovateľky výrobca cementu H., a. s. ukončil zabezpečovanie prepravy cementu na trati R. – D. cez obchodnú spoločnosť L. a na prepravu   uzatvoril   zmluvu   priamo   so   sťažovateľkou,   ktorá   je   najväčším...   nákladným prepravcom   na   území   SR“,   ale   na   druhej   strane,   krajský   súd   považoval   pokutu   za neprimerane   vysokú   a   Protimonopolnému   úradu   vytkol   jej   nedostatočné   odôvodnenie, pričom rozhodnutie neobsahuje ani presnú sumu obratu, z ktorej vychádzal pri jej ukladaní. Krajský súd tiež uviedol, že skutkové okolnosti identifikované v odôvodnení rozhodnutia neodôvodňujú takúto vysokú sankciu a takisto poukázal aj na to, že nebola zohľadnená zlá ekonomická situácia sťažovateľky.

Protimonopolný úrad sa proti rozhodnutiu krajského súdu odvolal, pričom najvyšší súd 26. októbra 2010 na pojednávaní vyhlásil rozsudok tohto znenia:

„Najvyšší súd... napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 218/06-42 zo dňa 24. októbra 2007 zmeňuje tak, že žalobu zamieta.

Takto je to uvedené aj v zápisnici z pojednávania, ako aj v zápisnici o porade a hlasovaní senátu... zo dňa 26. októbra 2010

Problémom je, že rozsudok súdu prvého stupňa má spisovú značku 1 S 27/2007 a bol vydaný   6.   decembra   2007,   to   znamená   že   Najvyšší   súd   zmenil   rozsudok   v   inej   než prejednávanej veci.“

1.   Sťažovateľka   vidí   porušenie   svojich   označených   práv   najmä v   tom,   že   už po vyhlásení   rozsudku   sp.   zn.   1   Sžhpu/2/2008,   resp.   po   skončení   konania   sa   konalo 15.   decembra   2010 „zasadnutie“,   na   ktorom   predseda   senátu   najvyššieho   súdu   riešil námietky   právneho   zástupcu   týkajúce   sa „protokolácie   výpovede   jedného   z   účastníkov konania“ a neskôr   účastníkom   oznámil, že zistil „zrejmú   chybu   v písaní v zápisnici“ z 26. októbra 2010. Následne predseda senátu nadiktoval opravu zapisovateľke, rozsudok však   už   znovu   vyhlásený   nebol.   Súčasne   doručil „účastníkom   písomné   vyhotovenie rozsudku“, pričom konštatoval, že „Rovnakým spôsobom sa vykoná oprava aj v zápisnici o porade a hlasovaní zo dňa 26. 10. 2010“.

S postupom predsedu senátu najvyššieho súdu sťažovateľka nielenže nesúhlasí, ale považuje ho za hrubo protiprávny a zakladajúci zmätočnosť rozhodnutia jednak z dôvodu, že vyhlásenie úplne iného rozsudku nemožno označiť iba za chybu v písaní, ktorá sa opraví opravou   zápisnice,   ale   tiež   preto,   že «Vyhlásenie   rozsudku   predstavuje   najzávažnejší a najdôležitejší úkon v konaní, ktorým sa konanie končí a ktorého formálne náležitosti musia byť bezpodmienečne dodržané a nesmú vzniknúť pochybnosti o tom čo a ako bolo rozhodnuté... a... prax nepozná prípad, kedy by otázky spojené s hlasovaním a poradou senátu boli riešené za prítomnosti účastníkov konania...

Je   nepochybné,   že   senát   Najvyššieho   súdu   vyhlásil   nesprávne   rozhodnutie a... nie je zrejmé, či v uvedenej veci bol vôbec vyhlásený rozsudok a pokiaľ áno, či sa tak stalo   26.   októbra   2010   alebo   15.   decembra   2010.   Aj   poradie   krokov   spojených   s rozhodnutím súdu je poprehadzované, najprv bolo doručené písomné vyhotovenie rozsudku (15.   12.   2010),   až   potom   sa   prepisovala   porada   o   hlasovaní   a   porade   senátu   (ako   to vyplýva zo zápisnice o oprave zápisnice z 15. decembra 2010).

Nie je zrejmý ani právny status „doplňujúceho zasadnutia“, ktoré sa konalo dňa 15. decembra 2010. Sťažovateľka má zato, že súd môže konať za prítomnosti účastníkov iba na   pojednávaní   v zmysle   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý žiadne neformálne zasadnutia, stretnutia a pod. mimo pojednávaní nepripúšťa.».

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   tvrdí,   že   v   jej   veci   neboli   pri   vyhlasovaní rozsudku dodržané ustanovenia § 155 ods. 1, § 156 ods. 1 a § 156 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a aj keby išlo o samotnú nápravu chyby v písaní podľa § 164 OSP, postup najvyššieho súdu by tiež nebol správny.

Podľa § 155 ods. 1 OSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku.

Podľa § 156 ods. 1 OSP rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne; vyhlasuje ho predseda senátu v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia.

Podľa § 156 ods. 4 OSP len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

Podľa § 164 citovaného zákona súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré   doručí   účastníkom.   Pritom   môže   odložiť   vykonateľnosť   rozsudku   na   čas,   kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd po preskúmaní procesného postupu a námietok sťažovateľky a dospel k názoru, že v danom prípade   došlo   k   nesprávnemu   procesnému   postupu   najvyššieho   súdu   v   súvislosti s napadnutým rozhodnutím o zmene rozhodnutia krajského súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Protimonopolného úradu, teda k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou, t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že v konaní najvyšší súd naozaj neštandardným spôsobom pristúpil k oprave už vyhláseného rozsudku z 26. októbra 2010 a tiež k oprave zápisnice z pojednávania, prípadne zápisnice o hlasovaní za účasti účastníkov konania (ich právnych zástupcov). Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky, s ktorou sa ústavný súd stotožnil, sa preto procesný postup najvyššieho súdu javí nielen ako nesprávny, ale aj nezákonný, pretože vyhlásenie rozsudku nebolo v súlade s citovanými ustanoveniami § 155 ods. 1, § 156 ods. 1 a § 156 ods. 4 OSP. Rozsudok najvyššieho súdu totiž   nebol riadne vyhlásený na pojednávaní, ale iba na „zasadnutí“, konanom 15. decembra 2010, ktoré sa konalo pre účely opravy znenia zápisnice z pojednávania na strane 3 z 26. októbra 2010. V návrhu právny zástupca sťažovateľky žiadal opraviť zápisnicu (č. l. 327 až 329 spisu), ale nie   na ten   účel, aby bola vykonaná zmena rozsudku,   ktorým   najvyšší   súd „napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 218/06-42 zo dňa 24. októbra 2007 zmeňuje tak,   že   žalobu   zamieta“.   Tieto   okolnosti   sú   jasným   dôkazom   toho,   že   najvyšší   súd nepostupoval v súlade s procesným kódexom.

Uvedené ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podľa názoru ústavného súdu by neboli dodržané ani tým, ak by najvyšší súd postupoval tak ako tvrdí, že išlo „o chybu v písaní“ v zmysle § 164 OSP. Preto v tomto smere ústavný súd nemohol akceptovať vyjadrenie najvyššieho súdu, že jeho postupom nedošlo k zásahu do sťažovateľkiných práv.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v   oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods.   1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Keďže   v   danej   veci   procesný   postup   najvyššieho   súdu   zjavne   nebol   v   súlade s označenými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd vyslovil, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. V danej veci ústavný súd aj posúdil rozhodnutie najvyššieho súdu v časti uloženia pokuty, či rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti a či nedostatky jeho odôvodnenia nie sú v rozpore s princípom primeranosti a princípom legality ako súčastí princípu právneho štátu   (pozri   napr. PL.   ÚS   31/95).   Z   princípu   právneho štátu,   ktorý   sa   v tomto prípade zhmotňuje do série procesných práv, ktoré všetky patria do spoločného základu práva na spravodlivý proces, vychádza aj právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Oblasť ukladania pokút je vždy citlivou záležitosťou, a preto je potrebné, aby súdy (v posudzovanom prípade najvyšší súd) pristupovali k riešeniu danej problematiky s   náležitou   starostlivosťou,   a   či   pri   jeho   rozhodovaní   prihliadal   prípadne   na   obsah medzinárodných zmlúv, ktoré v súlade s čl. 7 ods. 5 ústavy majú prednosť pred zákonmi.

Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v zásade vzťahujú aj na správne súdnictvo realizujúce čl. 46. ods. 2 ústavy. Ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré racionálne a logickým spôsobom dáva odpoveď na všetky argumentačné tvrdenia uplatnené účastníkmi konania, ako aj na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (m. m. IV. ÚS 115/03).

Arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho súdu vidí sťažovateľka najmä v tom, že nie je riadne   odôvodnená   výška   uloženej   pokuty.   Podľa   nej   najvyšší   súd   nebral   do   úvahy „Usmernenia   k   metóde   stanovovania   pokút   uložených   podľa   čl.   23   ods.   2   písm.   a/ Nariadenia   č.   1/2003,   ktoré   boli   vydané   Európskou   komisiou   (publikované   v   úradnom vestníku   Európskej   únie   1.   septembra   2006   s   číslom   C   210/2),   pretože   stanovujú   a vymedzujú postup   a metodiku výpočtu pokút za porušenie hospodárskej súťaže,   t.   j.   za porušenie článku 81, 82 zmluvy o EÚ. Rozhodnutie Protimonopolného úradu bolo vydané až 22. decembra 2006.“.

Z   článku   5 usmernenia tiež vyplýva, „že pri   výpočte   výšky   pokuty za   porušenie hospodárskej súťaže je treba vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb spojených s porušením“,   t.   j.   nie   z   celkového   obratu   podnikateľa   -   súťažiteľa.   To   je   samozrejme okolnosť významne ovplyvňujúca výšku pokuty.

Konkrétne   v   prípade   sťažovateľky   bola „hodnota   predaja   tovaru   alebo   služieb spojených s porušením iba 15,8 milióna slovenských korún (údaj je uvedený v rozhodnutí Protimonopolného úradu číslo 2006/DZ/R/2/144 zo dňa 22. decembra 2006, str. 5 bod 11). Je tak zrejmé, že pokuta vypočítaná podľa Usmernení by bola mnohonásobne nižšia ako uložených 75 miliónov korún vypočítaných z celkového obratu.

Najvyšší súd odmietol aplikáciu usmernení tvrdiac, že tieto zaväzujú iba samotnú Európsku   komisiu,   hoci   vzápätí   poukazuje   nato,   že   národný   súťažný   orgán   - Protimonopolný úrad práve na základe tohto usmernenia vydal 2. januára 2008 svoj interný metodický pokyn. Rovnako nie je sťažovateľke zrejmý obsah slov, že usmernenie má „nie záväzný, ale inšpiratívny charakter.“.

Ochranu   hospodárskej   súťaže   upravuje   zákon   č.   136/2001   Z.   z.   o   ochrane hospodárskej   súťaže   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   hospodárskej súťaži“).

Podľa § 10 ods. 3 uvedeného zákona obrat na účely tohto zákona je súčet tržieb, výnosov   alebo   príjmov   z   predaja   tovaru,   ku   ktorému   sa   pripočíta   finančná   pomoc poskytnutá podnikateľovi.

Podľa § 38 ods. 1 uvedeného zákona Úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 5, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 4 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 10 000 Sk alebo ktorý nemal   žiadny   obrat,   alebo   podnikateľovi,   ktorého   obrat   nemožno   vyčísliť,   pokutu   do 10 000 000 Sk.

Podľa sťažovateľky „Zákon o ochrane hospodárskej súťaže sa po celý čas (v časti o obrate)   nemenil,   uvedené   zásadné   zmeny   vo   výške   pokút   tak   vznikajú   iba   na   základe interného (a teda účastníkmi konania nenárokovateľného) predpisu - metodického pokynu. Tento   interný   metodický   pokyn   môže   byť   Protimonopolným   úradom   kedykoľvek   znovu zrušený. Účastníci konania sú tak vystavení absolútnej svojvôli Protimonopolného úradu, ktorý interným predpisom mení pravidlá ukladania pokút natoľko, že ich výška sa upravuje o   desiatky   miliónov   korún.   O   právnej   istote   či   predvídateľnosti   aspoň   približnej   výšky pokuty nemožno hovoriť.

Z uvedeného postupu Protimonopolného úradu je zrejmá úplná arbitrárnosť v jeho rozhodovaní, kedy interným predpisom mení výklad pojmu relevantný obrat natoľko, že výška pokuty sa mení o desiatky miliónov korún.

V   danej   veci   zákonným   základom   pre   rozhodnutie   o   pokute   vo   veci   údajného zneužívania dominantného postavenia sťažovateľky neboli sporné, ktoré skutočnosti boli podkladom   pre   rozhodnutie,   ale   sporné   bolo   údajne   stručné   odôvodnenie   primeranosti uloženej   pokuty   k   sledovanému   legitímnemu   cieľu.   Výsledok   posúdenia   tohto   vzťahu primeranosti malo   závisieť od   zistenia,   či uloženie   pokuty   spočívalo na   relevantných a dostatočných dôvodoch...“.

Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   z   hľadiska   námietok sťažovateľky a dospel k záveru, že nie je arbitrárne a dáva odpoveď na všetky podstatné otázky, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie.

Aj námietky sťažovateľky, že najvyšší súd nebral do úvahy usmernenia Európskej únie, ktoré stanovujú výpočet pokuty, nie sú akceptovateľné, pretože „usmernenie“ nie je záväzným právnym aktom majúcim priamu účinnosť na území Slovenskej republiky, tak ako to má na mysli zákon č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie v znení zákona č. 606/2004 Z. z., a ich rešpektovanie je postavené iba na báze dobrovoľnosti.Niektoré námietky sťažovateľky v tomto smere sú však rozumné a opodstatnené a v budúcnosti by mali vyvolať aj prijatie zodpovedajúcich legislatívnych opatrení najmä na zmenu citovaného zákona o hospodárskej   súťaži, aby v praxi nedochádzalo k   rôznym aplikačným problémom a výkladom v tejto oblasti.

To, že najvyšší súd v takmer analogickej   veci   iného účastníka konania rozhodol odlišným spôsobom (v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžhpu 1/2008 zo 14. augusta 2008), keď už po vydaní Metodického pokynu Protimonopolného úradu z 2. januára 2008 zmenil výšku pokuty, nemôže zásadne zmeniť pohľad ústavného súdu na vec, pretože namietané rozhodnutie   Protimonopolného   úradu,   ktoré   bolo   preskúmavané   v   správnom   súdnictve, vychádzalo z platných ustanovení zákona o hospodárskej súťaži.

V okolnostiach daného prípadu ústavný súd je preto toho názoru, že najvyšší súd dostatočne   a primerane odôvodnil   svoje   rozhodnutie   (hoci   sťažovateľka   má na vec iný názor), preto ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd vo výrokovej časti tohto nálezu súčasne nevyslovil ani porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto články ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné túto skutočnosť explicitne vyjadrovať vo výrokovej časti svojich rozhodnutí. Ústavný imperatív konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený   v   čl.   2   ods.   2   ústavy,   zaväzuje všetky   orgány   verejnej   moci,   vrátane súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch   proti rozhodnutiam správnych orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a   právnických osôb, rešpektujúc pritom princípy materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).

Prostredníctvom čl. 144 ods. 1 ústavy sa tiež garantuje nezávislosť sudcov, resp. sudcovského   rozhodovania,   pričom   v   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu neexistuje medzi obsahom tohto článku ústavy a podstatou sťažnosti taká príčinná súvislosť, ktorá by odôvodňovala vysloviť jeho porušenie vo výrokovej časti tohto nálezu.

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší   v rozsahu, v ktorom toto rozhodnutie porušilo základné právo (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a v tomto rozsahu vec vráti na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to v časti II tohto nálezu. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže ústavný súd v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne uhradili inému účastníkovi konania jeho trovy. V danom prípade ústavný súd úspešnému sťažovateľovi úhradu trov konania nepriznal, pretože si ich právny zástupca neuplatnil a trovy konania nevyčíslil (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 151 ods. 1 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011