znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 170/2010-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. D. P., R. zastúpenej spoločnosťou H., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. H., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 D/1580/1997 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. D. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11 D/1580/1997 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   D/1580/1997 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. D. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Trnava   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. D. P. trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet spoločnosti H., s. r. o., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 170/2010   z   27.   apríla   2010   prijal   sťažnosť   Ing.   D.   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“)   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   na   ďalšie   konanie,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 D/1580/1997.

Okresný   súd   sa   k sťažnosti   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   podaním sp. zn. 1 Spr/V 270/2010 zo 14. mája 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V dedičskej veci po poručiteľovi J. M., zomrelom..., bolo vydané poverenie dňa 22. 7. 1997 a na prejednanie dedičstva a rozhodnutie o ňom bola určená súdna komisárka JUDr. Ľ. Z.

Následne notárka vykonala predbežné vyšetrenie v dedičskej veci po poručiteľovi dňa 25. 8. 1997. Na pojednávaní v dedičskej veci, ktoré bolo dňa 18. 3. 1999 a ktorého sa zúčastnila aj sťažovateľka, dedičia dedičstvo prijali a menovaná sa vyjadrila, že nevie posúdiť,   či   majetok   poručiteľa,   ktorý   bol   nahlásený   v   rámci   predbežného   vyšetrenia dedičmi,   je   úplný   a   nebude   označovať   ďalší   majetok   patriaci   do   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   -   poručiteľa   a T.   M.   Na   spomínanom   pojednávaní   prítomní účastníci konania vrátane sťažovateľky navrhli vyporiadať spoločne nadobudnutý majetok poručiteľa a jeho manželky tak, že polovica zostatku na vkladnej knižke a všetok hnuteľný majetok v celosti bude patriť manželke poručiteľa T. M. a polovica zostatku na vkladnej knižke a pohľadávka vo výške 43.755,- Sk, ktorá predstavuje poručiteľovi patriacu polovicu hodnoty spoločne s manželkou nadobudnutých hnuteľných vecí, bude patriť do dedičstva po poručiteľovi. Sťažovateľka Ing. D. P. listom zo dňa 23. 4. 1999 však oznámila, že hnuteľný majetok poručiteľa žiada zahrnúť v príslušnom zákonnom dedičskom podiele.

Dňa 22. 11. 1999 Okresný súd Trnava vydal uznesenie, keďže medzi dedičmi nedošlo k   dohode   o   vyporiadaní   majetku   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov   tak, že do dedičstva   po   poručiteľovi   zo   spoločne   nadobudnutého   majetku   patrí   zostatok na vkladnej   knižke   v   polovici   a   hnuteľné   veci   v   polovici   a   manželke   poručiteľa   patrí zostatok na vkladnej knižke v polovici a hnuteľné veci v polovici. Uznesenie bolo vydané 26. 11. 1999 a lng. D. P. podala voči tomuto uzneseniu odvolanie. Krajský súd v Trnave svojím   uznesením   zo   dňa   30.   5.   2000   č.k.   9Co   171/00-54   napadnuté   uznesenie   súdu I. stupňa v celom rozsahu potvrdil. S takýmto rozhodnutím krajského súdu nesúhlasila opäť sťažovateľka Ing. D. P. a voči rozhodnutiu krajského súdu podala dovolanie na Najvyšší súd SR. NS SR svojím uznesením 2Cdo 78/01 zo dňa 20. 11. 2001 dovolanie Ing. D. P. proti uzneseniu   KS   v   Trnave   odmietol.   Okresný   súd   Trnava   po takomto   rozhodnutí   NS   SR opätovne predložil na ďalšie konanie a rozhodnutie dňa 5. 6. 2002 celý spis po poručiteľovi príslušnému notárovi, ktorý bol vo veci poverený konať.

Ďalšie pojednávanie vo veci bolo vytýčené na deň 7. 10. 2003. Na tomto pojednávaní nedošlo medzi dedičmi k dohode o vyporiadaní dedičstva a tak bolo znovu vydané unesenie zo strany OS Trnava, kde sa majetok po poručiteľovi medzi dedičmi opätovne vyporiadava a to v zmysle § 175 q/ ods. I písm. d/ OSP v spojitosti s § 484 Občianskeho zákonníka. Aj voči tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie a KS v Trnave uznesením zo dňa

31. 8. 2004 č.k. 9Co D 52/04 toto uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 23. 11. 2004 si na OS Trnava podala Ing. D. S. žiadosť o opravu odôvodnenia rozhodnutia KS v Trnave. Podrobne uviedla, ktoré časti odôvodnenia   krajského   súdu   chce   opraviť.   Dňa   25.   11.   2004   bol   spisový   materiál predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi, aby predvolal žiadateľku a poučil ju za akých podmienok možno vydávať opravné uznesenie. Menovaná žiadateľka bola ohľadom svojej žiadosti   poučená,   za   akých   podmienok   môže   súd   vydávať   opravné   uznesenia.   Dňa 8. 11.2007 bol opätovne predložený dedičský spis na ďalšie konanie príslušnému notárovi. Na pojednávaní 13. 12. 2007 opäť nedošlo medzi účastníkmi konania k dohode ohľadom majetku poručiteľa a to v súvislosti s tým, či hodnotu darovaných nehnuteľností,   ktoré nehnuteľnosti   poručiteľ   daroval   ešte   za   svojho   života,   je   treba   zahrnúť   do   dedičstva po poručiteľovi alebo nie. Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 19. 12. 2007 odkázal dedičku   Ing.   D.   P.,   aby   v   lehote   30   dní   od   právoplatnosti   tohto   uznesenia   podala   na príslušnom   Okresnom   súde   Trnava   žalobu   proti   tam   uvedeným   dedičom   o   určenie, či hodnota   započítaného   daru,   t.   j.   darovanej   nehnuteľnosti,   je   hodnotou   stanovenou znalcom   alebo   všeobecnou   hodnotou   daru.   Toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 13. 2. 2008.

Rozsudkom   zo   dňa   29.   10.   2008   Okresný   súd   Trnava   v   konaní   vedenom   pod č. 36C 50/2008   rozhodol   a   určil,   že   hodnota   započítaného   daru,   t.   j.   darovaných nehnuteľností, nie je všeobecnou hodnotou daru ku dňu darovania t. j. 23. 4. 1992. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 27. 11. 2008. Následne bol dňa 11. 12. 2008 opätovne celý spisový materiál predložený príslušnej notárke na ďalšie konanie. Dňa 16. 12. 2008 notárka zaslala všetkým dedičom, ako aj splnomocnenej zástupkyni sťažovateľky, žiadosť, aby písomne oznámili do 30 dní, či dôjde medzi nimi k dohode o výške všeobecnej ceny darovanej   nehnuteľnosti,   ak   áno,   aby   oznámili   výšku   všeobecnej   ceny   darovaných nehnuteľností ku dňu darovania, t. j. ku dňa 23. 4. 1992 a zároveň im bolo oznámené, že v prípade, ak k takejto dohode medzi nimi nedôjde, táto bude určená znaleckým dokazovaním, ktoré   nariadi   súd.   Všetci   účastníci   konania   písomne   do   spisu   oznámili,   že   medzi   nimi nedôjde k dohode o výške všeobecnej ceny darovaných nehnuteľností ku dňu darovania a že bude skutočne potrebné, aby táto cena bola určená znaleckým dokazovaním. Notárka na základe takéhoto konania dedičov znovu predložila dedičský spis Okresnému súdu Trnava, aby v tomto smere rozhodol.

Okresný   súd   Trnava   uznesením   zo   dňa   27.   2.   2009   pribral   do   konania   znalca z odboru stavebníctvo - oceňovanie nehnuteľností Ing. arch. D. H. a jej úlohou bolo určiť všeobecnú cenu nehnuteľnosti v kat. úz. R. zapísaných na LV č...., ktoré nehnuteľnosti bolo potrebné oceniť, pretože ich hodnota ku dňu ich darovania bola medzi dedičmi sporná. Znalkyňa   súdu   oznámila,   že   úlohou   znalca   z   odboru   stavebníctvo   -oceňovanie nehnuteľností, keďže na predmetných nehnuteľnostiach sú aj porasty, nie je oceňovať tieto porasty a preto bude potrebné do konania pribrať aj znalca z odboru poľnohospodárstvo, ktorý je kompetentný oceňovať porasty a určiť ich všeobecnú hodnotu.

Súd   uznesením dňa 18.   6.   2009 pribral   do   konania znalca   Ing.   J.   Č.   za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty porastov na vyššie uvedených nehnuteľnostiach. Ing. J. Č. však   súdu   oznámil,   že   menované   porasty   sa   nachádzajú   v   intraviláne   obce   R.,   čím   sú územným   plánom   obce   určené   na   zastavenie   a   stanovenie   všeobecnej   hodnoty   týchto porastov na týchto pozemkoch je oprávnený stanoviť len znalec z odboru stavebníctvo. Na základe toho ďalším uznesením zo dňa 10. 7. 2009 súd určil na stanovenie všeobecnej hodnoty porastov znalca doc.   Ing.   Š.   H.,   znalca z odboru poľnohospodárstvo,   odvetvie odhad hodnoty poľnohospodárskej pôdy, a to na základe toho, že znalec Ing. J. Č. oznámil súdu, že ak by už mal oceňovať porasty na predmetných nehnuteľnostiach, bude to musieť byť znalec, ktorý je zapísaný vo všetkých odvetviach odboru poľnohospodárstvo, čo on nie je. Sťažovateľka voči znalkyni Ing. H. podala námietku 13. 7. 2009 a žiadala zmenu znalca. Aj samotná znalkyňa Ing. H. požiadala súd, aby bola zbavená vykonať a podať znalecký posudok tak, ako bola stanovená v uznesení OS Trnava a to z dôvodu neustáleho napádania a osočovania jej osoby zo strany Ing. D. P., o čom pripojila aj niekoľko podaní, ktoré sú založené v spise. Na základe toho OS Trnava zrušil uznesením zo dňa 17. 12. 2009 uznesenie, ktorým ustanovil na vypracovanie znaleckého posudku znalkyňu Ing. H. a za nového   znalca   ustanovil   Ing.   J.   M..   Toto   uznesenie   však   doposiaľ   nenadobudlo právoplatnosť, pretože medzičasom došlo k úmrtiu dvoch dedičiek.

Dedička D. S. zomrela... a T. M. zomrela...

V súčasnosti Okresný súd Trnava oslovil, pokiaľ ide o D. S., príslušný Okresný súd v Bratislave, aby zaslal okruh dedičov po nebohej, ktorým bude citované uznesenie o pribratí znalca Ing. M. doručené. Po právoplatností tohto uznesenia celý spisový materiál bude predložený   znalcovi,   aby   vypracoval   znalecký   posudok.   K   sťažnosti,   ktorú   podala sťažovateľka, sa na základe vyzvania Okresného súdu Trnava dňa 12. 5. 2010 vyjadrila aj notárka JUDr. Ľ. Z., ktorej dedičská vec po poručiteľovi bola pridelená na vybavenie a rozhodnutie.

Záverom   udávam,   že   notárka   ako   aj   súd   vo   veci   priebežne   konal,   úmyselne nespôsoboval prieťahy v konaní a skutočnosť, že samotné dedičské konanie po poručiteľovi nie je doteraz ukončené, je spôsobené v nemalej miere aj postojom práve sťažovateľky, ktorá   každé   rozhodnutie   súdu   napádala   a   spochybňovala,   čím   sa   konanie   neustále predlžovalo a nebolo ho možné doteraz ukončiť. Samotná notárka i Okresný súd Trnava sa snaží i v súčasnosti vo veci priebežne konať tak, aby vec bola v čo najkratšom čase právoplatne ukončená.

Objektívne   príčiny   však,   ako   je   smrť   dvoch   dedičiek   po   poručiteľovi,   ktoré medzičasom   zomreli,   opätovne   celé   dedičské   konanie   po   poručiteľovi   na   určitú   dobu predĺžia a nebude môcť byť vec právoplatne v čo najkratšom čase rozhodnutá, pretože bude potrebné zistiť právnych nástupcov týchto dedičov a následne títo sa budú musieť vyjadriť k celému   priebehu   doterajšieho   konania   po   poručiteľovi.   V   súčasnosti   súd   zabezpečuje z príslušného Okresného súdu Bratislava, v obvode ktorého zomrela Ing. D. S., aby tento do dedičského spisu   po poručiteľovi   zaslal   okruh   dedičov po   nebohej   a taký   istý   dotaz je robený aj u notára, ktorému bola pridelená na vybavenie a rozhodnutie dedičská vec po nebohej   T.   M.   Akonáhle   súd   obdrží   potvrdenia   o   dedičoch,   doručí   týmto   uznesenia   o ustanovení znalcov Ing. M. a Ing. H., a v prípade, že nikto z dedičov nebude namietať osobu znalca, bude celý spisový materiál predložený znalcom za účelom vypracovania znaleckého posudku   a   následne   po   vypracovaní   znaleckého   posudku   bude   spis   predložený   notárke JUDr. Z.“

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa úkonov okresného súdu (súdnej komisárky) zistil aj ústavný súd z vyjadrení účastníkov a obsahu spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 20. mája 2010.

Ústavnému   súdu   bolo   27.   mája   2010   doručené   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľky, v ktorom okrem iného uviedol:

„Okresný   súd   svojím   vyjadrením   poukazuje   na   moje   správane   sa   v   dedičskom konaní,   totiž   skutočnosti,   že   som   neuzavrela   dedičskú   dohodu,   že   som   v   konaní spochybňovala hodnotu daru prijatého mojou sestrou počas života poručiteľa (nášho otca), že som podávala odvolania a namietala stanovené osoby znalca.

Súd teda akoby vyčítal, že som v konaní uplatňovala svoje procesné práva sledujúc tak dosiahnutie výsledku, ktorý považujem za správny a spravodlivý.

Rada by som Váženému súdu dala do pozornosti, že pracujem ako súdny znalec, a teda   poznám   problematiku   znaleckého   dokazovania.   Na   nesprávnosť   stanovenia všeobecnej hodnoty daru ako i na nesprávnosť voľby ustanovovaných znalcov som súd v konaní včas upozorňovala.

Pretože ale (prvostupňový) súd moje argumenty neprijímal, bolo nutné viesť osobitné konanie a tiež vo veci podávať námietky a odvolania.

Tým došlo zároveň k zbytočným prieťahom v konaní tak, ako uvádzam v ústavnej sťažnosti...

Okresnému súdu v TT muselo byť zrejmé, že sa vo veci s mojou neb. sestrou (rovnako teraz s mojou neterou) nevieme dohodnúť. Napriek tomu ma po 11 rokoch písomne vyzýval na   mimosúdne   riešenie.   Hoci   súhlasím,   že   je   úlohou   súdu   (súdneho   komisára)   viesť účastníkov k dohode, považujem takýto úkon za celkom zjavne nadbytočným. Ak by sme totiž chceli   dospieť   k   dohode,   urobili   by   sme   tak   i   bez   písomnej   výzvy.   Domnievam sa, že účinnosť zmierovacieho postupu súdu má v neskorších štádiách sporov zmysel len ak je vykonané priamo na ústnom pojednávaní.

Zo všetkých tu ale i prv uvedených dôvodov musím zotrvať na svojich tvrdeniach, že zo   strany   Okresného   súdu   v   TT   (jeho   pracovníkmi,   ako   i   jeho   súdnou   komisárkou) dochádzalo   a   dochádza   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní   tak,   ako   uvádzam   vo   svojej ústavnej sťažnosti...“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 11 D/1580/1997 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   porušenia   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 11 D/1580/1997 je prerokovanie dedičstva po poručiteľovi, ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov.   Výklad   a používanie   právnej   úpravy   v dedičských   veciach   sú stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená aj metodika ich postupu (obdobne IV. ÚS 3/05). Ústavný súd zo súvisiaceho spisu nezistil žiadnu   zásadnú   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   prípadný   záver   o skutkovej   a právnej zložitosti veci. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti nepoukázal, že by išlo v tejto veci o zložitú vec.

2. V rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľky v dedičskom konaní. Na základe predloženej dokumentácie ústavný súd konštatoval, že aj keď   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podala   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu v novembri 2009, ale predtým počas súdneho konania, keď tiež dochádzalo k väčšej úplnej nečinnosti všeobecného súdu, dostatočne neprejavila navonok nespokojnosť ani s činnosťou súdnej komisárky (nepodala napr. návrh na odňatie veci   v dôsledku   jej zdĺhavého postupu),   ani s postupom   okresného   súdu.   Podľa   názoru ústavného   súdu počas   konania   teda   nepostupovala   vždy   podľa   zásady   vigilantibus   iura (každý nech si stráži svoje práva).

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že sťažovateľka podala tiež dvakrát odvolania proti   rozhodnutiam   okresného   súdu   (27.   decembra   1999   a 29.   decembra   2003), 19. októbra 2000 podala dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), o ktorých rozhodovali krajský súd a tiež Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). V tomto období zaplatila súdny poplatok za podané dovolanie až na základe druhej výzvy v máji 2001, keďže na prvú výzvu doručenú 17. marca 2001 jej právna zástupkyňa v stanovenej lehote nereagovala. Krajský súd tiež spis vrátil okresnému súdu v marci 2004 bez meritórneho rozhodnutia z dôvodu, že najprv bolo potrebné najprv vysporiadať sa so skutočnosťou, kto právne   zastupuje sťažovateľku v konaní (odvolanie plnej moci predchádzajúceho právneho zástupcu zo septembra 2003 bolo sťažovateľkou zdokladované až 23. júla 2004). Takisto sťažovateľka podala dva návrhy na zmenu, resp. vylúčenie   znalkyne   pribratej   do   konania   v   júli   2009,   o   ktorých   okresný   súd   musel rozhodovať. Nutnosť rozhodovania o týchto procesných návrhoch sťažovateľky predlžovala tiež súdne konanie, aj keď len v nepatrnej miere.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   sťažovateľky   bral   do   úvahy   i   to,   že   ako účastníčka konania nesporne má právo na tieto procesné úkony, ktoré urobila. Za prieťahy vzniknuté   v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou preto   dobu   potrebnú   na   rozhodnutie   o sťažovateľkou   uplatnených   procesných   právach ústavný súd nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu (obdobne III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

3. Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom v označenom dedičskom konaní, bol postup samotného okresného súdu vrátane postupu notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve, keďže jeho úkony sú úkonmi súdu, ktorými je možné spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní (III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 3/05). Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania (takmer   13   rokov)   je   už   samo   osebe   celkom   jednoznačne   neprimerané.   Podľa   názoru ústavného súdu konanie, ktoré trvá tak neobyčajne dlho, ako to bolo v danej veci, možno už len   na   základe   jeho   posúdenia   ako   celku   považovať   za nezlučiteľné   s imperatívom ustanoveným   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne   napr. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09).

Ústavný súd zistil, že od začatia konania (22. júl 1997) bol okresný súd viackrát nečinný. Nečinnosť   bola zistená už od februára 1998, keď si súdna komisárka vyžiadala informácie zo Strediska cenných papierov Slovenskej republiky, až do   22. januára 1999, keď vyzvala manželku poručiteľa na doplnenie informácií o jeho majetku (11 mesiacov), potom od vrátenia spisu z najvyššieho súdu (december 2001) až do 7. októbra 2003, keď sa konalo pojednávanie pred súdnou komisárkou (nečinnosť viac ako 21 mesiacov), ale najmä v období od 26. októbra 2004 (pokyn na doručovanie uznesenia krajského súdu) až do 30. januára 2007, keď sa uskutočnil informatívny výsluch účastníčky dedičského konania (nečinnosť 27 mesiacov).

Okrem   toho   bola   činnosť   okresného   súdu   aj   neefektívna,   pretože   rozhodnutie okresného súdu z 25. novembra 2003 o nadobudnutí dedičstva po poručiteľovi nebolo vecne správne, v dôsledku čoho bolo následne zrušené krajským súdom 31. augusta 2004 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Neefektívna a nesústredená činnosť okresného súdu sa prejavila aj pri nariaďovaní znaleckého dokazovania, ktoré nie je do dnešného dňa skončené a vec ešte nie je pripravená na rozhodnutie. Svedčí o tom to, že hoci okresný súd pribral do konania prvú znalkyňu (na ocenenie   všeobecnej   ceny   darovaných   nehnuteľností   27.   februára   2009   a uložil   jej spracovať   znalecký   posudok   v lehote   30   dní),   tá   mu   11.   júna   2009   oznámila,   že   ako znalkyňa   z   odboru   stavebníctva   a oceňovania   nehnuteľností   nemôže   znalecký   posudok spracovať,   pretože   hodnotu   porastov   (viníc)   môže   oceniť   len   znalec   z odboru poľnohospodárstva.   Preto   okresný   súd   na   jej   doporučenie   pribral   do   konania   aj   znalca z tohto odboru 18. júna 2009. Ten však 7. júla 2009 okresnému súdu oznámil, že nemôže znalecký   posudok   spracovať.   Následne   okresný   súd   zrušil   uznesenie o ustanovení   tohto znalca (10. júl 2009) a ustanovil ďalšieho znalca.

V dôsledku   podanej   námietky   zaujatosti   proti   znalkyni   sťažovateľkou   ustanovil namiesto nej 17. decembra 2009 iného znalca, ktorý požiadal okresný súd 25. januára 2010 o zaslanie podkladov.

Okresný súd teda nepostupoval pri nariaďovaní znaleckého dokazovania od februára 2009 dôsledne a vopred nekonzultoval objektívnu možnosť podania posudku (§ 127 OSP), čím   v   konaní   vznikli   zbytočné   prieťahy   (obdobne   napr.   IV. ÚS 239/03,   IV. ÚS 9/05, IV. ÚS 211/05) a do dnešného dňa nie je znalecké dokazovanie vykonané.

Preto   ústavný   súd   neakceptoval   stanovisko   okresného   súdu,   že   vo   veci   konal a zbytočné prieťahy v konaní neboli zistené.

Ústavný   súd   pri hodnotení   postupu   okresného   súdu   s prihliadnutím   na   doterajšiu dobu konania a na zistené väčšie obdobia nečinnosti (spolu viac ako 59 mesiacov) dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 D/1580/1997 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Ústavný súd preto prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 D/1580/1997 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu), pretože stav právnej neistoty sťažovateľky trvá dosiaľ.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa odseku 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 500 € poukazujúc najmä na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, v dôsledku   čoho   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala na   výsledok   dedičského   konania,   ktoré   nie   je   právoplatne   skončené   ani po   13   rokoch. Takýto postup okresného súdu oprávnene vyvoláva u sťažovateľky stav právnej neistoty.

Vychádzajúc   z tohto   pohľadu   na   pozíciu   sťažovateľky,   princípov   spravodlivosti a spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   každej   oprávnenej   osoby,   ako   aj z konkrétnych okolností tohto prípadu (hodnotenie správania sťažovateľky v časti II bode 2 tohto nálezu a činnosti okresného súdu) ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom a konateľom   spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   B.,   JUDr.   M.   H..   Spoločnosť   je   platcom   DPH. Sťažovateľka vyčíslila trovy konania z hodnoty vecí (5 500 €) za tri úkony právnej služby spolu v sume 707,22 €.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom   2 x   7,21 €   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   predstavuje   spolu   sumu   254,88 €. K tomu je potrebné pripočítať podľa § 18 ods. 3 vyhlášky aj 19 % DPH (48,42 €), teda celková suma priznaných trov konania činí 303,31 €. Úhradu za tretí úkon právnej služby, t.   j.   vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu   doručené   ústavnému   súdu   27.   mája   2010, ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľky nepriznal, pretože právny zástupca v tomto podaní   neuviedol   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   ústavnému   súdu   neboli   v   čase rozhodovania o predmetnej sťažnosti známe (obdobne napr. III. ÚS 12/2010).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010