znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 170/09-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. B., B., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave   a   jeho   rozhodnutím   č. k.   34 Cb 65/01-783   z   22. januára 2007   a   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a jeho   rozhodnutím   č.   k.   6   Obo   73/2007-839 z 29. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústavný súd“)   bola 8.   októbra 2008   doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 34 Cb 65/01-783 z 22. januára 2007   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) č. k. 6 Obo 73/2007-839 z 29. mája 2008.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje skutočnosťou, že 4. júla 2001 podal proti P., a. s., na krajskom súde žalobu o zaplatenie sumy 38 111 784 Sk z titulu náhrady škody. Dôvodom podania predmetnej žaloby bola podľa neho skutočnosť, že s odporcom „uzavrel dňa 10. 05. 2000 Zmluvu o kontokorentnom úvere č. 1/00/BA o poskytnutí úveru do výšky 100 mil. Sk. V zmysle čl. I. vyššie uvedenej zmluvy sa sťažovateľ s odporcom dohodli, že budú uzatvárať ďalšie zmluvy o kontokorentnom úvere na jednoročné zmluvné obdobie v rozsahu a za podmienok dohodnutých v zmluve č. 1/00/BA.

Sťažovateľ   dňa   27.   03.   2001   požiadal   odporcu   o   uzavretie   ďalšej   zmluvy o kontokorentnom   úvere,   nakoľko   boli   splnené   podmienky   na   uzavretie   ďalšej   zmluvy o poskytnutí kontokorentného úveru. Odporca reagoval na túto žiadosť dňa 02. 05. 2001, kedy oznámil elektronickou poštou sťažovateľovi, že ďalšiu zmluvu neuzavrie. Sťažovateľ následne   listom   zo   dňa   18.   05.   2001   oznámil   odporcovi,   že   v   prípade   neposkytnutia ďalšieho úveru vzniknú sťažovateľovi značné škody; následne listom zo dňa 21. 05. 2001, ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 22. 05. 2001, odporca sťažovateľovi vytkol porušenie viacerých ustanovení zmluvy č. 1/00/BA a ďalej sťažovateľovi oznámil, že neposkytne ďalší úver a neuzavrie ďalšiu zmluvu o kontokorentnom úvere a odstupuje od úverovej zmluvy v časti   povinnosti   poskytnutia   budúceho   úveru   z dôvodu   podstatného   porušenia   zmluvnej povinnosti sťažovateľom. Listom zo dňa 03. 07. 2001 sťažovateľ odporcovi vyčíslil škody, ktoré   vznikli   porušením   záväzku   odporcu   neuzavretím   ďalšej   zmluvy   o   poskytnutí kontokorentného úveru.“.

Z   obsahu sťažnosti   a jej   príloh   ďalej vyplýva   skutočnosť,   že krajský   súd   žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 34 Cb 65/01-783 z 22. januára 2007 zamietol s poukázaním na skutočnosť, že povinnosť odporcu uzatvoriť so sťažovateľom zmluvu o kontokorentnom úvere   zanikla   okamihom   doručenia   odporcovho   odstúpenia   od   zmluvy   sťažovateľovi. Dôvodnosť odstúpenia od zmluvy krajský súd videl v skutočnosti, že sťažovateľ neplnil voči odporcovi všetky zmluvne dojednané povinnosti riadne a včas. Podľa názoru krajského súdu „ navrhovateľ už pri uzatváraní zmluvy musel vedieť... že pri neplnení zmluvných povinností   zo   strany   navrhovateľa,   nebude   mať   odporca   záujem   na   ďalšom   plnení, konkrétne   na   uzavretí   zmluvy   o   kontokorentnom   úvere   na   ďalší   rok.   Preto   súd   dospel k záveru,   že   neplnenie   povinností   navrhovateľa   vytknutých   odporcom   je   podstatným porušením zmluvy v zmysle § 345 ods. 2 Obchodného zákonníka...“.

Podstatou konania sťažovateľa, ktorým mali byť porušené jeho zmluvné povinnosti, je   nesplnenie   notifikačných   povinností   spočívajúcich   najmä „v povinnosti   v predkladať odporcovi štvrťročne súvahu a výkaz ziskov a strát, vždy do 20-teho dňa nasledujúceho mesiaca   po   skončení   štvrťroka,   daňové   priznanie   a ročné   finančné   výkazy   do   5. 4. nasledujúceho roka a ďalšie doklady“.

Sťažovateľ v konaní namietal, že aj v minulosti dochádzalo v obchodných vzťahoch medzi   ním   a odporcom   k akceptácii   časových   posunov   v plnení   zmluvných   povinností bez toho, aby si odporca splnenie povinností vymáhal či odstúpil od zmluvy. Krajský súd k tomu   konštatoval,   že   táto   skutočnosť „neznamená,   že   ide   medzi   účastníkmi   konania o stabilné obchodné zvyklosti, v dôsledku ktorých zaniká povinnosť plniť zmluvné dohody“.

Krajský súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že „odstúpenie odporcu od časti zmluvy je v súlade s právom, a preto navrhovateľ nepreukázal protiprávne konanie odporcu – ako jednu z podstatných náležitosti zodpovednosti za škodu – v dôsledku ktorého mu mala vzniknúť škoda uplatnená v tomto konaní“.

Proti   rozsudku   krajského súdu   podal   sťažovateľ odvolanie, v ktorom   sa   domáhal zrušenia rozsudku súdu I. stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. V odvolaní sťažovateľ prezentoval právny názor, podľa ktorého „zo systematického a logického výkladu citovanej zmluvy   zo   dňa   10.   05.   2000   vyplýva,   že   záväzok   žalovaného   uzavrieť   novú   zmluvu o kontokorentnom úvere vznikol akonáhle v lehote uvedenej v článku I. ods. 4 veta prvá cit. zmluvy   došlo   z   našej   strany   k   splneniu   podmienok   uvedených   v   článku   I.   ods.   2 cit. zmluvy. Podmienky podľa článku I. ods. 2 cit. zmluvy, za ktorých malo dôjsť k plneniu žalovaného uzavrieť nové zmluvy o kontokorentnom úvere, boli splnené. Súd prvého stupňa sa   však   uspokojil   s nepodloženým   záverom,   že   podmienky   splnené   neboli,   hoci   žiadne dokazovanie v tomto smere nevykonal.“.

Dôvody   na   neuzatvorenie   novej   zmluvy   odporcom   spočívajúce   v porušení zmluvných   povinností   na   strane   odporcu   sťažovateľ   neuznáva   a v odvolaní   poukazuje na skutočnosť, že „žalovanému nič nebránilo vykonať previerku požadovaných účtovných dokladov   jeho   poverenými   pracovníkmi   v termíne,   ktorý   stačilo   s nami   dohodnúť, kde by mal k dispozícii aj ďalšie ním požadované doklady.

Za situácie, keď žalovaný mal v predstavenstve a dozornej rade spoločnosti žalobcu svojich nominantov, nie je možné nepredloženie požadovaných ročných finančných výkazov a daňové priznanie za rok 2000, ako aj súvahy a výkazu ziskov a strát za štvrtý štvrťrok 2000 považovať za podstatné porušenie zmluvnej povinnosti, ako má na mysli ust. § 345 ods. 2   Obch.   zák.   Podľa   §   180   ods.   4   Obch.   zák.   predstavenstvo   nemôže   odmietnuť akcionárovi poskytnúť údaje týkajúce sa hospodárenia a majetkových pomerov akciovej spoločnosti,   takže   neobstojí   tvrdenie   žalovaného,   že   nemal   ani   zákonnú   možnosť   s poukazom   na   ust.   §   194   ods.   5   Obch.   zák.   poznať   hospodársku   situáciu   v   spoločnosti žalobcu.“.

Sťažovateľ   taktiež   v odvolaní   namieta   právnu   kvalifikáciu   tvrdeného   porušenia zmluvy.   Vychádza   z názoru,   podľa   ktorého „žalovaným   tvrdené   porušenie   záväzkov je označené   v   cit.   zmluve   ako   osobitné   podmienky,   ktoré   sa   týkajú   samotného   plnenia tzn. realizácie   citovanej   zmluvy   zo   dňa   10.   5.   2000,   nie   sú   však   nutnými   podmienkami (predpokladmi) vyžadujúcimi splnenie ešte pred uzavretím novej zmluvy o kontokorentnom úvere – takými   sú   iba   podmienky   v   článku   I.   ods.   2,   ktoré   jasne   uvádzajú,   za   akých predpokladov   sa   má   nová   zmluva   uzatvárať...   Preto   ak   by   sa   aj   malo   v   súdenej   veci nepredloženie   žalovaným   požadovaných   dokladov   považovať   za   porušenie   zmluvy,   išlo by o porušenie nie podstatným spôsobom, na ktoré sa mala poskytnúť dodatočná primeraná lehota, ktorá poskytnutá nebola...“.

Sťažovateľ svoje odvolanie doplnil podaním z 26. marca 2007 o dôvody, obsahom ktorých je ich tvrdenie, že zmluva o kontokorentnom úvere č. 1/00/BA z 10. mája 2000 obsahuje dva samostatné záväzky, „ktoré je potrebné právne posúdiť každý samostatne:

1. zmluva   o   uzavretí   budúcej   zmluvy,   ktorú   má   žalovaný   povinnosť   uzavrieť, ako náhle sa splnia podmienky uvedené v čl. I. ods. 2, 4 cit. zmluvy, pričom obsahové náležitosti tejto budúcej zmluvy o úvere majú byť rovnaké, ako má zmluva o úvere zo dňa 10. 05. 2000,

2. zmluva o úvere tak, ako je obsiahnutá v čl. I. až VIII. zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 10. 05. 2000.“.

Najvyšší súd podanému odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a rozsudok krajského súdu potvrdil.   V odôvodnení   svojho   rozsudku   najvyšší   súd   uviedol   názor,   podľa   ktorého k porušeniu   zmluvných   povinností   sťažovateľom   došlo,   a to   v intenzite   zodpovedajúcej podstatnému porušeniu zmluvy.

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanej   povinnosti   odporcu   poskytnúť   dostatočnú primeranú   lehotu   na   splnenie   povinností   krajský   súd   konštatoval,   že „pri   podstatnom porušení   zmluvy,   za   aké   aj   odvolací   súd   považoval   nesplnenie   si   povinnosti   žalobcu vyplývajúcu mu podľa čl. I bod 2 a čl. VI bod 3, nie je povinnosť poskytnúť žiadnu lehotu strane, ktorá porušila podstatnú povinnosť vyplývajúcu jej zo zmluvy“.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   vyslovil   aj   názor,   podľa   ktorého „považoval   tvrdenie   žalobcu   o   tom,   že   zmluva   o   kontokorentnom   úvere   č. 1/00/BA obsahovala aj zmluvu o budúcej zmluve za nedôvodnú“. Svoj názor oprel o skutočnosť, že v predmetnej zmluve nie je presne určená doba, dokedy sa má budúca zmluva uzavrieť, a teda nebola naplnená podmienka platnosti zmluvy o budúcej zmluve podľa § 289 ods. 1 zákona   č.   513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Obchodný   zákonník“)   spočívajúca   v   nutnom   zmluvnom   určení   doby,   v ktorej   bude uzatvorená budúca zmluva.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   dôvody,   pre   ktoré v skutočnosti   nedošlo   k   poskytnutiu   ďalšieho   kontokorentného   úveru „vyhodnotili vytrhnuto z kontextu zaužívaním obchodných zvyklostí a prejavov vôle, ktoré zmluvné strany prejavili pri uzatváraní zmluvy č. 1/00/BA, a teda úplne abstrahujúc od § 266 Obchodného zákonníka.   Oba   súdy   teda   neaplikovali   na   prejednávanú   vec   právny   predpis,   ktorý aplikovať mali.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa odôvodnenia   rozsudkov   oboch   súdov   teda   nie   sú presvedčivé. Túto skutočnosť sťažovateľ považuje za postup oboch súdov v rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami ust. § 157 ods. 2 O. s. p.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods.   1 ústavy a právo   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   bolo porušené   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   34   Cb   65/01-783   z   22.   januára   2007,   ako aj rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 73/2007-839 z 29. mája 2008 tým, že oba súdy „pri rozhodovaní:

- neaplikovali   náležitú   právnu   normu,   tým,   že   neposudzoval   zmluvu   o   budúcej zmluve, ktorá bola obsahom zmluvy č. 1/00/BA a vzťahy predchádzajúce neposkytnutiu nového kontokorentného úveru sťažovateľovi, podľa usť. § 266 Obchodného zákonníka;

- neaplikovali náležitú právnu normu, tým, že pri posudzovaní tvrdeného porušenia zmluvy sťažovateľom a následného odstúpenia od zmluvy č. 1/00/BA odporcom z dôvodu nesplnenia notifikačnej povinnosti sťažovateľa nevzali do úvahy ust. § 266 Obchodného zákonníka;

- nerozhodli v súlade so zákonom,   keď sa nevysporiadali s celou argumentáciou sťažovateľa,

- svoje   rozhodnutie   riadne   neodôvodnili,   narušili   princíp   záväznosti   súdneho rozhodnutia; čím konal v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.;“.

Z uvedených   dôvodov   sťažovateľ   žiadal   zrušiť   rozsudok   krajského   súdu č. k. 34 Cb 65/01-783   z   22.   januára   2007,   ako   aj   rozsudok   najvyššieho   súdu č. k. 6 Obo 73/2007-839 z 29. mája 2008.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„1. Krajský   súd   v Bratislave   svojím   postupom   a   rozhodnutím   v konaní   vedenom pod sp. zn. 34 Cb 65/01 porušil základné právo sťažovateľa, B., a. s., B., IČO..., zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu..., odd. Sa, vl. č..., na súdnu a inú právu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd SR svojím postupom a rozhodnutím v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo 73/07 porušil základné právo sťažovateľa, B., a. s., B., IČO..., zapísaná v obchodnom registri   Okresného   súdu..., odd.   Sa,   vl.   č...,   na   súdnu   a   inú   právu   ochranu   zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 01. 2007 (správne 22. januára 2007, pozn.) sp. zn. 34 Cb 65/01 a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 05. 2008 sp. zn. 6 Obo 73/2007 a vracia Krajskému súdu v Bratislave vec na ďalšie konanie.

4. B., a. s., B., IČO..., zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu... , odd. Sa, vl. č..., priznáva primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100.000,-   Sk   (slovom: jednostotisíc slovenských korún), ktoré mu sú Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR spoločne a nerozdielne povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť B., a. s., B., IČO..., zapísaná   v obchodnom   registri   Okresného   súdu...,   odd.   Sa,   vl.   č..., trovy právneho zastúpenia v sume 7.938,90 Sk [slovom: sedemtisícdeväťstotridsaťosem 80/100 slovenských korún – 2 x úkon právnej služby á 3.176,- Sk, 2 x paušálna náhrada 190,- Sk a 1.206,90 Sk (19 % DPH)] na účet jeho právneho zástupcu č... vedený v... B., advokáta JUDr. P. B., vykonávajúceho   advokáciu   v mene   a na účet   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   a   to   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č. k.   34 Cb 65/01-783   z   22. januára 2007, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 73/2007-839 z 29. mája 2008.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody je daná iba vtedy, ak ochranu tomuto právu alebo slobode neposkytujú všeobecné súdy (napr. III. ÚS 32/03).

Proti   rozsudku   krajského   súdu   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   odvolanie. Ako zo spisu   vyplýva,   sťažovateľ   toto   svoje   právo   využil,   pričom   v podanom   odvolaní vzniesol   námietky   tak   voči   postupu   krajského   súdu   v konaní,   ako   aj   voči   skutkovým a právnym   záverom   súdu   v merite   veci.   O podanom   odvolaní   rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom č. k. 6 Obo 73/2007-839 z 29. mája 2008.

Uvedené skutočnosti vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy   vylučujú právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Z princípu   subsidiarity   v zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva, že ochranu základných práv a slobôd poskytujú predovšetkým všeobecné súdy. Príslušné procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany   aj   zárukou   zákonného prístupu   k uplatňovaniu   základných   práv   a slobôd.   Právomoc   ústavného   súdu   je   preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 13/2001).

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom, aby určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia niektorého z práv a slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním   alebo iným zásahom   do   takéhoto   práva alebo slobody   na stane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti zásadným spôsobom namietal skutočnosť, že najvyšší súd pri posudzovaní skutočností dôležitých pre meritórne rozhodnutie neplikoval náležitú právnu   normu,   konkrétne   ustanovenie   §   266   Obchodného   zákonníka.   Porušenie   svojich základných práv vidí sťažovateľ aj v skutočnosti, že najvyšší súd sa nevysporiadal s celou jeho argumentáciou a svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil.

Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ako aj prvostupňový rozsudok krajského súdu a zistil, že k otázke aplikácie ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka krajský súd zaujal jednoznačné stanovisko, v zmysle ktorého súd „nebral do úvahy tvrdenie navrhovateľa, že medzi účastníkmi tohto konania sú uzatvorené aj   ďalšie   úverové   zmluvy   -   síce   iného   charakteru   a   s   inými   podmienkami   plnenia   ako zmluva o kontokorentnom úvere - pri ktorých odporca nevymáhal predkladanie rovnakých účtovných dokumentov. To však neznamená, že ide o medzi účastníkmi konania o stabilné obchodné zvyklosti, v dôsledku ktorých zaniká povinnosť plniť zmluvné dohody.“.

Vo   vzťahu   k rovnakej   otázke   najvyšší   súd   vyslovil   názor,   že   zmluva o kontokorentnom   úvere   neobsahovala   aj   zmluvu   o budúcej   zmluve,   keďže   pre   takúto zmluvu neboli splnené podmienky   vyžadované ustanovením   §   289   ods.   1   Obchodného zákonníka.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   tieto   podmienky   správne identifikoval ako písomnú formu zmluvy, určenie doby, do ktorej bude budúca zmluva uzatvorená, a určenie predmetu plnenia aspoň všeobecným spôsobom. Najvyšší súd dospel k záveru, «že v predmetnej zmluve nie je presne určená doba dokedy sa má uzavrieť budúca zmluva.   Stanovenie   doby,   dokedy   sa   má   uzatvoriť   budúca   zmluva   vymedzením „v dostatočnom predstihu pred uplynutím príslušnej ročnej zmluvy“ je neurčité, a nenapĺňa splnenie   zákonom   stanovenej   podmienky   vyžadovanej   pre   platnosť   zmluvy   o budúcej zmluve, t. j. určenia doby, dokedy sa má uzatvoriť budúca zmluva.».

Na základe takejto argumentácie najvyšší súd a fortiori neriešil otázku, do akej miery nesplnenie povinností sťažovateľa vyplývajúcich zo zmluvy o kontokorentnom úvere bolo súčasťou   praxe   a   obchodných   zvyklostí   vytvorených   medzi   zmluvnými   stranami, a aký to malo vplyv na povinnosť žalovaného uzatvoriť novú zmluvu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   riadne   odôvodnil   svoje   rozhodnutie a podrobne   vysvetlil   právne   závery,   ku   ktorým   dospel,   pričom   jeho   argumentácia nevyhnutne smerovala k rovnakému záveru v merite veci, k akému dospel aj prvostupňový súd.

K námietke   o neaplikovaní   ustanovenia   §   266   Obchodného   zákonníka pri posudzovaní   tvrdeného   porušenia   zmluvy   sťažovateľom   a   následného   odstúpenia od zmluvy č. 1/00/BA odporcom z dôvodu nesplnenia notifikačnej povinnosti sťažovateľa ústavný   súd konštatuje,   že   už   krajský   súd   zaujal   v tejto   veci   jednoznačné   stanovisko, keď «odmietol tvrdenie navrhovateľa, že výraz obsiahnutý v čl. I. bod 4), tretia veta zmluvy: „... v rozsahu   a za podmienok   uvedených   v tejto   zmluve“,   treba   vykladať   iba   vo   vzťahu k objemu   finančných   prostriedkov   poskytovaných   na   základe   zmluvy   a výške   úrokovej sadzby, a to z dôvodu jeho rozporu s ustanovením § 266 ods. 2 Obch. zák. o výklade prejavu vôle. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že odstúpenie odporcu od časti zmluvy je v súlade s právom, a preto navrhovateľ nepreukázal protiprávne konanie odporcu – ako jednu z podstatných náležitostí zodpovednosti za škodu – v dôsledku ktorého mu mala vzniknúť škoda uplatnená v tomto konaní.».

Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku so závermi krajského súdu v celom rozsahu   stotožnil,   pričom   do   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   prevzal   argumentáciu prvostupňového   súdu.   Takýto   postup   najvyššieho   súdu   je   plne   v súlade   s požiadavkou náležitého   odôvodnenia   súdnych   rozhodnutí.   Túto   skutočnosť   potvrdzuje   aj   judikatúra Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorý   v rozsudku   García   Ruiz   c.   Španielsko, konštatoval, že „... odvolací súd sa preto pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa   o nedostatočnom   odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia nezistil také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver, že toto je v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Ako vyplýva aj z už uvedeného, najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne   vysporiadal   s odvolacími   námietkami   žalobcu,   a to   aj   v rozsahu   námietok,   ktoré tvoria zásadný obsah podanej ústavnej sťažnosti.

Podľa   ustálenej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   musia   súdne rozhodnutia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, pričom rozsah tejto povinnosti závisí od osobitostí jednotlivých prípadov. Povinnosť súdov odôvodňovať svoje   rozsudky   nie   je   možné   chápať tak,   že   sa   vyžaduje podrobná   odpoveď   na   každý argument (napr. Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko, Ruiz Torija c. Španielsko).

Za   úplné   a dostačujúce   je   možné   považovať   také   odôvodnenie   rozsudku,   ktoré dostatočným spôsobom informuje účastníka konania o skutkových zisteniach a právnych záveroch,   na   základe   ktorých   súd   meritórne   posúdil   vec   a rozhodol.   Pokiaľ   teda odôvodnenie   obsahuje   základné   prednesy   a   návrhy   účastníkov   konania,   výpočet vyhodnotených dôkazov a skutočností, ktoré mal súd za preukázané, ako aj zrozumiteľný výklad   právneho   posúdenia   skutkového   stavu   podľa   príslušných   zákonných   ustanovení, spĺňa   v plnej   miere   požiadavku   §   157   OSP.   Skúmaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   tieto náležitosti   bezpochyby   obsahuje,   na   čo   ústavný   súd   v odôvodnení   tohto   uznesenia už viackrát poukázal.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa obsahu skúmaného rozhodnutia   najvyššieho   súdu   zdôrazňuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Ústavný   súd   z rozsudku   najvyššieho   súdu   nezistil   také   skutočnosti,   na   základe ktorých   by   bolo   možné   pri   meritórnom   prerokovaní   sťažnosti   konštatovať   zjavnú arbitrárnosť rozhodnutia. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje priama súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   základným   právom sťažovateľa na súdnu ochranu, preto v tejto časti posúdil predmetnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009