znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 170/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. A., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 206/2007 z 12. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. februára 2008 doručené podanie A. A., D. (ďalej len sťažovateľ),   vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktoré   sa   z hľadiska   svojho   obsahu   vyznačovalo nezrozumiteľnosťou (miestami nečitateľné) a zároveň značnou neurčitosťou. Ústavný súd preto   sťažovateľa   poučil   o náležitostiach   kvalifikovaného   návrhu   v zmysle   ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a vyzval ho doplniť zákonom predpísané náležitosti.

Sťažovateľ vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 16. apríla 2008 doplnil na základe výzvy   uvedené náležitosti   sťažnosti,   pričom   z tohto   doplnenia   vyplynulo, že sťažovateľ sa na ústavný súd obracia s námietkou porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 3   Cdo   206/2007   z 12. novembra   2007.   Sťažovateľ v uvedenom doplnení sťažnosti   argumentuje takto: „(...) k porušeniu mojich základných ľudských práv došlo rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. uznesením sp. zn. 3 Cdo 206/2007 zo dňa 12. 11. 2007. Ktorým NS. konanie zastavil z dôvodu že som vo veci nebol zastúpený advokátom. V odôvodnení predmetného uznesenia N.S. S.R. uvádza že som o ustanovenie bezplatného   zástupcu   z radov   advokátov   NS.   nepožiadal,   čo   nie   je   pravda.   Ja   som o pridelenie bezplatného obhajcu z radov advokátov žiadal vo svojom podaní k NS. zo dňa 6. 2. 2007.“

Na základe uvedeného sťažovateľ v   sťažnosti (v jej doplnení z 16. apríla 2008) navrhuje, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

Súd   určuje   že   uznesením   najvyššieho   súdu   SR.   sp.zn.   3   cdo   206/2007   zo   dňa 12.11.2007,   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR. Súd vracia vec Najvyššiemu súdu S.R. na ďalšie konanie a rozhodnutie   o žiadosti   sťažovateľa   na   ustanovenie   bezplatného   obhájcu   z radov advokátov.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základných práv a slobody finančné zadosťučinenie v sume 50 000,-Sk. “

  Sťažovateľ v závere sťažnosti žiada aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ktorú odôvodňuje svojimi osobnými a majetkovými pomermi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

  Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   bez   toho,   aby   konkretizoval   niektoré   zo   základných   práv obsiahnutých v uvedenom článku.

  Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie   konania, a to   predovšetkým   jeho petitom,   ktorý   tvorí   ťažisko   celej   sťažnosti. V petite   sťažnosti   ani   v samotnom   jej   ďalšom   obsahu   sťažovateľ   neoznačil   konkrétne základné právo, ktorého porušenie namieta, ale len všeobecne odkázal na porušenie čl. 46 ústavy.   Nedostatky   sťažovateľom   sformulovaného   petitu   preklenul   ústavný   súd prostredníctvom obsahu odôvodnenia   jeho sťažnosti, z ktorého je zrejmé, že sťažovateľ namieta nedostatky v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu (predovšetkým ide o nesúhlas sťažovateľa so skutkovými závermi najvyššieho súdu). Ústavný súd konštatuje, že obsah uvedenej námietky spadá pod garancie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy. Z tohto pohľadu teda ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 206/2007 z 12. novembra 2007.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil   tieto   okolnosti,   z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Uznesením   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 5 C 130/2006-26   z 16.   októbra   2006   nebolo   sťažovateľovi   priznané   oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ opravný prostriedok - odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 17 Co 348/2006 z 30. novembra 2006 tak, že prvostupňové rozhodnutie okresného súdu   potvrdil   ako   vecne   správne.   Toto   uznesenie   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ 21. marca 2007 mimoriadnym opravným prostriedkom - dovolaním. Dovolací - najvyšší súd

- konanie o dovolaní zastavil   s odkazom   na ustanovenia § 243c zákona č.   99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   v spojení s ustanoveniami § 241 ods. 1 OSP a § 104 ods. 2 OSP (sťažovateľ v dovolacom konaní neodstránil nedostatok podmienky konania - povinné zastúpenie advokátom), pričom svoje rozhodnutie   odôvodnil   takto: «Potvrdzujúce   uznesenie   odvolacieho   súdu   napadol navrhovateľ   dovolaním,   ktoré   osobne   podal   na   súde   prvého   stupňa   21.   marca   2007   a doplnil viacerými podaniami doručenými osobne súdu prvého stupňa (5. apríla 2007, 6. júla 2007, 9. augusta 2007 a 27. augusta 2007). Pri koncipovaní a formulovaní dovolania a jeho doplnení nebol zvolený dostatočne určitý a zrozumiteľný spôsob vyjadrenia toho, čo je predmetom týchto podaní. Súd prvého stupňa z tohto dôvodu (aj na pokyn Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. mája 2007 sp. zn. 3 Cdo 101/2007 na č.l. 69 spisu) opakovane vyzýval navrhovateľa, aby spresnil svoje procesné úkony (viď výzvu z 22. marca 2007 na č.l. 44 spisu, z 20. júna 2007 na č.l. 72 spisu, z 27. júla 2007 na č.l. 92 spisu a z 15. augusta 2007 na č.l. 94 spisu).

Pokiaľ formulácie niektorých (skorších) podaní navrhovateľa nasvedčovali tomu, že dovolaním napáda nielen uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica zo 16. októbra 2006 č.k. 5 C 130/2006-26 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 30. novembra 2006 sp. zn. 17 Co 348/2006, ale tiež uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica zo 6. marca 2007 č.k. 5 C   130/2006-37,   v   predposlednom   a   poslednom   doplnení   dovolania   dovolateľ   výslovne uviedol, že dovolanie podal (len) „vo veci oslobodenia od súdnych poplatkov" (viď č.l. 93 a 96 spisu).

Dovolateľ   vo   svojich   podaniach   opísal   zlé   skúsenosti   s   poskytovaním   právnych služieb advokátmi, ktoré osobne získal v súdnych konaniach. Niektoré jeho podania síce nevylučovali,   že   mal   v   prejednávanej   veci   pôvodne   úmysel   požiadať   o   „pridelenie spoľahlivého   a   dôveryhodného   advokáta"   (viď   č.l.   41   spisu),   ktorý   „nebude   v   dosahu Okresného súdu Považská Bystrica a Krajského súdu v Trenčíne a bude bez ohľadu na odporcove vplyvné známosti na súdoch zastupovať oprávnené záujmy" navrhovateľa (viď č.l. 75 spisu), v inom podaní ale sám spochybnil účelnosť svojho zastupovania advokátom, lebo tento ho nebude „obhajovať proti svojim, ktorí zase obhajujú svojho" (viď č.l. 51 spisu).   V   poslednom   doplnení   dovolania   navrhovateľ   na   výzvu   a   poučenie   súdu z 15. augusta 2007 (č.l. 94 spisu) svoje skoršie podania spresnil jednoznačným spôsobom, keď výslovne uviedol, že „nežiadal o pridelenie advokáta" (viď č.l. 96 spisu).

V zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie   buď sám,   alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. V uvedenom   ustanovení je   upravená   osobitná   podmienka   dovolacieho   konania, ktorej nesplnenie bráni prejednaniu dovolania. Splniť túto podmienku môže dovolateľ, ktorý nemá   právnické   vzdelanie   buď   tým,   že   si   na   zastupovanie   v   dovolacom   konaní   zvolí advokáta a jemu udelenú plnú moc založí do súdneho spisu, alebo tým, že požiada súd o ustanovenie zástupcu z radov advokátov (a že súd tejto jeho žiadosti vyhovie).

Navrhovateľ   nemá   právnické   vzdelanie.   Po   opakovanom   poučení   zo   strany   súdu prvého stupňa, že v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom (č.l. 44, 73 a 92 spisu), ďalej že súd podľa § 30 O.s.p., ustanoví účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov (č.l. 72 spisu) a napokon, že neodstránenie nedostatku   osobitnej   podmienky   dovolacieho   konania   (neustanovenie   kvalifikovaného zástupcu pre dovolacie konanie) vedie vždy k zastaveniu konania o dovolaní (č.l. 94 spisu), dovoláte!' do spisu nezaložil plnú moc udelenú advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní a (ako výslovne a jednoznačne sám uviedol v doplnení dovolania na č.l. 96 spisu) ani nepožiadal súd o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Súd   sám,   bez   prejavu   vôle   dovolateľa   smerujúcej   k   dosiahnutiu   jeho   zastúpenia kvalifikovaným zástupcom, nemôže odstrániť nedostatok osobitnej podmienky dovolacieho konania v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. Keďže v prejednávanej veci bolo - so zreteľom na spresňujúce podanie navrhovateľa na č.l. 96 spisu - potrebné vychádzať z toho, že dovolateľ zostal v konečnom dôsledku v otázke jeho zastúpenia advokátom nečinný, dospel dovolací súd   k   záveru,   že   odstránenie   tohto   nedostatku   podmienky   dovolacieho   konania   sa nedosiahlo napriek súdnym výzvam a poučeniam, a to ani ku dňu rozhodovania dovolacieho súdu. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o dovolaní navrhovateľa zastavil (§ 243c O.s.p. v spojení s § 241 ods. 1 O.s.p. a § 104 ods. 2 O.s.p.). Vzhľadom na dôvod, pre ktorý zastavil dovolacie konanie, nezaoberal sa otázkou procesnej prípustnosti dovolania (ani vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu).

Dovolateľ z procesného hľadiska zavinil, že sa dovolacie konanie muselo zastaviť, a preto mu vznikla povinnosť nahradiť trovy tohto konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 2 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal procesné úspešnému odporcovi náhradu trov konania, lebo v dovolacom konaní neboJ podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).»

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne   aj   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

  Podľa ustanovenia § 241 OSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

  Podľa ustanovenia § 243c OSP pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

  Podľa ustanovenia § 104 ods. 2 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ako aj jeho závery nemožno kvalifikovať ako arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Najvyšší súd na náležite zistený skutkový stav (na tomto mieste poukazuje ústavný súd na rozpornosť skutkových tvrdení sťažovateľa, ktorý v sťažnosti uvádza, že „o pridelenie bezplatného obhajcu z radov advokátov žiadal vo svojom podaní k NS. Zo dňa 6.2.2007“, čo je   dátum,   ktorý   vlastne   predchádza   podaniu   samotného   dovolania   -21. marec   2007) aplikoval relevantnú právnu úpravu   - § 243c OSP v spojení s § 241 ods. 1 OSP a § 104 ods. 2   OSP,   a   to   spôsobom,   ktorý   nemožno   v žiadnom   prípade   považovať   za spôsob popierajúci zmysel tejto právnej úpravy.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný súd z uvedených dôvodov sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 206/2007 z 12. novembra 2007 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde sa už ústavný súd žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu a ďalšími jeho návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008