znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 170/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť E. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. S., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III   z 8. februára 1999 v konaní č. k. 7 C 173/96-95 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 29. decembra 2000 v konaní sp. zn. 14 Co 336/00, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2004 doručená sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľka“), B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. S., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) z 8. februára 1999 v konaní č. k. 7 C 173/96-95 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 29. decembra 2000 v konaní sp. zn. 14 Co 336/00.

Sťažovateľka   uvádza,   že   konanie   krajského   súdu   vo   veci   samej   o   odvolaní   je zmätočné z dôvodu, že riadne a včas podané odvolanie súd posúdil ako oneskorene podané, a preto ho odmietol v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku,   následkom   čoho   sa   podľa   názoru   sťažovateľky   nekvalifikované   rozhodnutie okresného súdu stalo právoplatným.

Sťažovateľka   podala   proti   uvedenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o dovolaní zastavil z dôvodu, že sťažovateľka nepredložila splnomocnenie na zastupovanie advokátom alebo komerčným právnikom.

Sťažovateľka preto v návrhu výroku rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný   súd   vydal   nález,   že   konaním   okresného   súdu   č.   k.   7   C   173/96-95   v   spojení s konaním krajského súdu sp. zn. 14 Co 336/00 bolo porušené základné právo sťažovateľky na   právnu   ochranu,   zaručené   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   tým,   že   súdy   porušili   zásadu bezprostrednosti   a   ústnosti   a   právo   sťažovateľky   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným dôkazom.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená. Jedným z dôvodov na odmietnutie sťažnosti v rámci predbežného prerokovania je podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj jej oneskorené podanie.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Ústavný súd v rozhodnutí I. ÚS 22/02 uvádza: „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   pre   prijatie sťažnosti   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

V okolnostiach   tohto   prípadu   od   prvého   štvrťroka   2001,   keď   nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu z 29. decembra 2000 v konaní sp. zn. 14 Co 336/00 do 7. apríla 2004, keď bola sťažnosť sťažovateľky ústavnému súdu odovzdaná na poštovú prepravu, uplynulo zjavne oveľa dlhšie časové obdobie ako uvedená zákonná dvojmesačná lehota.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004