znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 170/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. K., R. S., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd zaručených čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava   V   č.   k.   5   C   199/01-48   zo   14.   mája   2002   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 327/02-75 z 19. februára 2003 a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2003 predložená sťažnosť MUDr. M. K., R. S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   O.   Š.,   Advokátska   kancelária,   B.,   v ktorej   namietala   porušenie základných práv a slobôd garantovaných čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a   čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), čl.   11   Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 199/01-48 zo 14. mája 2002 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 327/02-75 z 19. februára 2003.

Označeným   rozsudkom   okresný   súd   zamietol   žalobou   sťažovateľky   proti odporcovi Všeobecnej zdravotnej poisťovni, so sídlom Mamateyova 17, Bratislava (ďalej   len   „VZP“),   o zaplatenie   221   778,70   Sk   s prílušenstvom   a krajský   súd rozsudkom tento rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Dôvodom na podanie žaloby bola skutočnosť, že navrhovateľka (v konaní pred ústavným   súdom   sťažovateľka)   ako   prevádzkovateľka   neštátneho   zdravotníckeho zariadenia   v rokoch   1998   a 1999   poskytla   zdravotnú   starostlivosť   aj   poistencom Družstvenej zdravotnej poisťovne Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“) a keďže táto bola zrušená, uplatnila si zaplatenie záväzkov u VZP z dôvodu ich prechodu na tento subjekt.

Dňa   1.   júla   1999   bolo   rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej republiky   odňaté   povolenie   zdravotnej   poisťovni   Perspektíva   na   jej   zriadenie. Následne 20. apríla 2001 na návrh likvidátora bol na majetok Perspektívy vyhlásený súdom konkurz. Tým nastala u zrušenej poisťovne zákonom predpokladaná právna skutočnosť, teda zistenie, že z jej majetku nie je možné uspokojiť jej záväzok. Došlo tým k zákonnému prechodu týchto záväzkov na VZP.

Súdy   zamietli žalobu sťažovateľky   s odôvodnením, že žalovaná VZP   nie je priamo zo zákona právnym nástupcom zrušenej Perspektívy, keďže táto bola zrušená bez právneho nástupcu. Na prechod záväzkov a pohľadávok Perspektívy na VZP musí byť   splnená   podmienka,   že   zostávajúce   záväzky   a pohľadávky   neboli   v rámci likvidácie   uspokojené   z majetku   zrušenej   Perspektívy.   Až   záväzky,   ktoré   zostanú, prechádzajú podľa zákona na právneho nástupcu. K prechodu záväzkov nemôže dôjsť pred skončením likvidácie.

Okresný   súd   argumentoval   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   tým, že návrh je podaný predčasne so zreteľom na ustanovenie § 34 ods. 6 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriadení rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“).

Podľa   citovaného   zákona   sú   povinné   poistené   osoby,   ktoré   majú   na   území Slovenskej republiky trvalý pobyt. Poistenec má právo na úhradu nákladov spojených so zdravotnou starostlivosťou, ktorá mu bola poskytnutá v zmluvnom zdravotníckom zariadení. Jednou zo základných úloh zdravotnej poisťovne je uhradiť zdravotníckym zariadeniam   náklady   na   zdravotnú   starostlivosť   poskytnutú   poistencom   spôsobom a vo výške, ktorú určujú cenové predpisy.

Zákon upravuje aj spôsob nakladania s majetkom zrušenej poisťovne. Upravuje likvidáciu poisťovne tak, že rozhodnutie o likvidácii musí obsahovať spôsob prevodu poistencov   do   všeobecnej   poisťovne   alebo   inej   poisťovne.   Vyporiadanie   majetku a záväzkov rezortnej poisťovne sa riadi všeobecnými predpismi.

Sťažovateľka v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti v čase uplatňovania svojho nároku na súde mala garancie, že ak dôjde k likvidácii poisťovne, záväzky prejdú na VZP. Táto doba podľa sťažovateľky nastala najneskôr vyhlásením konkurzu na Perspektívu 20. apríla 2001. Až po uplatnení pohľadávky vo VZP 8. júna 2001 došlo k ďalšej novele zákona o zdravotnom poistení zákonom č. 233/2001 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2001.

Týmto zákonom bolo prijaté ustanovenie § 34 ods. 6, podľa ktorého záväzky zrušenej poisťovne za poskytovanú zdravotnú starostlivosť, ktoré prešli do všeobecnej poisťovne alebo inej poisťovne a ktoré ďalšie zariadenie v zdravotníctve preukáže, sa uhrádzajú z vymožených pohľadávok zrušenej poisťovne a zo zdrojov ustanovených zákonom   o štátnom   rozpočte   alebo   iných   štátom   účelovo   určených   zdrojov   do   24 mesiacov od schválenia účtovnej uzávierky poisťovne ku dňu vstupu do likvidácie alebo do 24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na poisťovňu.

Práve   o toto   ustanovenie,   síce   platné   a účinné   v čase,   keď   súd   prijal rozhodnutie, ale nie účinné v čase, keď sťažovateľka pohľadávky nadobudla a riadne uplatnila, opierali všeobecné súdy svoje odôvodnenie rozhodnutí.

Súčasné znenie § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení, ktoré je účinné od 1.   januára   2003   ustanovuje,   že   ak   zdroje   z vymožených   pohľadávok   zrušenej poisťovne   nestačia   na   úhradu   pohľadávky,   uhrádzajú   sa   zo   zdrojov   ustanovených zákonom o štátnom rozpočte alebo z iných určených zdrojov len do výšky istiny.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   a krajský   súd   v namietaných rozsudkoch   aplikovali   také   znenie   ustanovenia   §   34   ods.   6   zákona   o zdravotnom poistení, ktoré sa stalo súčasťou tohto zákona až po uplatnení jej práva cestou súdnej žaloby.

Z tohto   právneho   východiska   sťažovateľka   vyvodzuje   právny   záver, že   v namietaných rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu bolo interpretované a aplikované   ustanovenie   §   34   ods.   6   zákona   o zdravotnom   poistení   v rozpore s ústavou a medzinárodnými zmluvami, čím došlo k porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, že:„Zamietnutím návrhu na zaplatenie 221.778,70 Sk s príslušenstvom rozsudkami Okresného   súdu   Bratislava   V.   č.   k.   5   C   199/01-48   a Krajského   súdu   Bratislava 14   Co   327/02-75   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona   č.   273/1994   Z.   z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky.   Zároveň   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   19.   02.   2003,   č.   k. 14 Co 327/02-75 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 14. 05. 2002, č. k. 5 C 199/01-48 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľke čiastku   200.000,- Sk k rukám   navrhovateľa   do   troch   dní   odo   dňa   právoplatnosti   z titulu   primeraného zadosťučinenia.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne preskúmal oba napadnuté rozsudky všeobecných súdov a zistil, že žaloba sťažovateľa bola 19. februára 2003 zamietnutá v celom rozsahu.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 199/01 vyplýva, že sťažovateľka podala súdu   návrh   proti   VZP   Bratislava   o zaplatenie   221   778,70   Sk   s príslušenstvom. Okresný súd návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že sťažovateľka sa v návrhu z 8. júna 2001 dožadovala zaplatenia zdravotníckych výkonov po zaniknutej zdravotnej poisťovni Perspektíva. Uviedol, že nemohol aplikovať ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení z dôvodu, že toto ustanovenie citovaného zákona nadobudlo   účinnosť   až   1.   júla   2001,   keď   už záväzky   Perspektívy   boli   záväzkami odporcu,   takže   jeho   aplikáciou   by   došlo   k nedovolenej   retroaktivite.   Zdravotná poisťovňa   Perspektíva   bola   zrušená   rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva Slovenskej   republiky   17.   júla   1999.   Zrušením   povolenia   vstúpila   Perspektíva   do likvidácie.   V rámci   likvidácie   likvidátor   postupuje   podľa   §   70   až 75   Obchodného zákonníka a uspokojuje záväzky poisťovne z jej majetku a z vymožených pohľadávok.

Podľa názoru oboch súdov z ustanovenia § 34 ods. 3 a 4 zákona o zdravotnom poistení v znení zákona č. 233/2001 Z. z. vyplýva, že ak z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť jej záväzky, prechádzajú tieto na VZP alebo inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov.

Zrušením   povolenia   na   zriadenie   Perspektívy   vstupuje   táto   do   likvidácie. Určený likvidátor musí majetkový zostatok, ktorý vznikne z likvidácie po uspokojení záväzkov a pohľadávok, vrátiť zriaďovateľovi. O tom, či prejdú záväzky a pohľadávky Perspektívy   na   VZP,   bude   možné   zaujať   stanovisko   až   po   ukončení   likvidácie. Skutočnosť,   že   na   majetok   Perspektívy   bol   vyhlásený   konkurz   tento   stav   nijako neovplyvňuje.

Žalobu sťažovateľky treba považovať za predčasnú, keďže v čase rozhodovania všeobecných súdov VZP ešte nebola pasívne legitimovaná. Nedôvodná je aj námietka týkajúca sa retroaktivity, pretože podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre rozhodovanie súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dospieť   k záveru,   že   by   rozsudok okresného   súdu   alebo   krajského   súdu   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Bolo   nepochybne   v právomoci   okresného   súdu   aj krajského súdu príslušné zákonné ustanovenie vyložiť. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru,   že   by   výklad   všeobecných   súdov   bol   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

V tejto   súvislosti   poukazuje   ústavný   súd   na   tú   skutočnosť,   že   krajský   súd potvrdil zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, že by krajský súd považoval návrh sťažovateľky za nedôvodný s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala prisúdenia majetkových sankcií.

Ústavný súd vychádzal z prezumpcie ústavnosti všetkých ustanovení zákona o zdravotnom poistení.

Ústavný súd nemôže v rámci konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy skúmať ústavnosť zákonov, ale musí vychádzať z prezumpcie ich ústavnosti.

Navrhovateľ   ako   fyzická   osoba   nepatrí   medzi   subjekty,   ktoré   sú   aktívne legitimované   na   podanie   návrhu   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov, ktorých taxatívny výpočet obsahuje čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy. Preto ústavný súd   neskúmal   argumentáciu   sťažovateľky   týkajúcu   sa   údajnej   protiústavnosti niektorých ustanovení zákona o zdravotnom poistení.

Podľa doterajšej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké skutkové a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené,   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Napadnuté   rozsudky   všeobecných   súdov   nie   sú   zjavne   svojvoľné   a zjavne neodôvodniteľné. Okresný súd aj krajský súd zistili skutkový stav a aplikovali naň relevantné   ustanovenia   platného   práva,   pričom   svoj   postup   v odôvodnení   riadne vysvetlili.

Ústavný súd teda na základe zásady subsidiarity obsiahnutej v čl. 127 ods. 1 ústavy   nemá   právomoc konať ako   súd   ďalšieho   stupňa   o napadnutých   rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003