znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 170/02-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   novembra   2002   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   P.,   bytom   B.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   S.,   Advokátska   kancelária   P.   B.,   ktorou   namietal   porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Co 178/02 z 31. januára 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2002   doručená   sťažnosť   R.   P.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   S.,   Advokátska   kancelária,   P.   B.,   ktorou   namietal   porušenie svojich   základných   práv   vyplývajúcich   z vlastníctva   nehnuteľností   rozhodnutím Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 23 Co 178/02. V závere svojho podania navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil ním napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Co 178/02 z 31. januára 2002 v časti vyslovenej   zmeny   a zákazu   vykonávania   jeho   vlastníckych   práv   na   jeho nehnuteľnostiach.

Keďže   sťažnosť   neobsahovala   náležitosti   požadované   ustanoveniami   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľa listom č.   k.   Rvp   602/02-6   z 20.   mája   2002,   aby   doplnil   svoje   podanie   v zmysle   v ňom uvedených pokynov. Upozornil ho tiež, že v prípade nevyhovenia výzve môže byť jeho podanie odmietnuté podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na výzvu ústavného súdu reagoval sťažovateľ podaním vypracovaným jeho právnym zástupcom advokátom JUDr. J. S., sp. zn PB 67/2002-JS zo 6. júna 2002, ktorým navrhol, aby ústavný súd „po predbežnom prerokovaní tejto mojej sťažnosti rozhodol týmto uznesením

Ústavný súd začína konanie pre porušenie základných ľudských práv a slobôd v zmysle článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Po začatí konania navrhujem, aby senát Ústavného súdu vyniesol toto uznesenieÚstavný   súd   vyslovuje,   že   konaním   Stavebného   bytového   družstva   Bytča, so sídlom Bytča, Nám. Slovenskej republiky č. 24, IČO: 00693677, ktorým bol daný podnet Okresnému súdu v Žiline, pričom tento svojím následným Uznesením sp. zn. Nc 2164/01 zo dňa 9. 10. 2001, a naň nadväzujúcim Uznesením Krajský súd v Žiline sp. zn.: uznesenia 23 Co 178/02 zo dňa 31. 01. 2002, ktorým Krajský súd v Žiline vydal   predbežné   opatrenie   obmedzujúce   mňa,   vlastníka   pozemkov   parc. č. KN 2216/1, KN 2216/2 a KN 216/3, nachádzajúcich sa v kat. úz. Veľká Bytča, zapísaných na LV č. 50, boli porušené základné práva a slobody osoby R. P. v zmysle článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, s priamym poukazom na porušenie mojich   vlastníckych   práv   v zmysle   ustanovenia   čl.   20   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky.

Ústavný súd súčasne vyslovuje, že ruší ako nezákonné uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 23 Co 178/2002 zo dňa 31. januára 2002, ktorým uznesením bol vykonaný   neprimeraný   zásah   do   mojich   vlastníckych   práv   a obmedzenie   môjho vlastníckeho práva bolo vykonané v rozpore so zákonom nad nevyhnutnú mieru, teda v rozpore s článkom 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   v zmysle   ustanovenia   článku   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky, vzhľadom k tomu, že sťažnosti vyhovel, priznáva tomu, koho práva boli porušené, teda osobe R. P. i primerané finančné zadosťučinenie“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   po   doplnení   sťažnosť   nespĺňala   všetky náležitosti požadované zákonom o ústavnom súde.

Ústavný   súd   na   Okresnom   súde   v Žiline   (ďalej   len   „okresný   súd“)   zistil, že sťažovateľom napadnuté uznesenia nadobudli právoplatnosť 22. apríla 2002, teda že   sťažnosť   bola   podaná   v zákonom   ustanovenej   lehote   (§   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   alebo   návrhy   zjavne   neopodstatnené   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   bez   ústneho   pojednávania.   Ak   ústavný   súd navrhovateľa   (sťažovateľa)   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie   nemusí odôvodniť.

Ako to z obsahu sťažnosti a navrhovaného petitu vyplýva, predmetom sťažnosti je   namietaná   neústavnosť   označeného   predbežného   opatrenia nariadeného   v rámci konania   o žalobe   na   vyslovenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   a o určenie   vlastníctva vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 2164/01.

Podľa   ustanovenia   §   102   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   súdny   poriadok“) ak   treba   po   začatí   konania   dočasne   upraviť   pomery   účastníkov   alebo   zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami,   súd   na   návrh   neodkladne   vydá   predbežné   opatrenie   alebo   zabezpečí dôkaz.   Predpoklady   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia,   jeho   dôsledky   a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až 79 Občianskeho súdneho poriadku.

Účelom predbežného opatrenia je rýchla, i keď len dočasná úprava právnych (nielen faktických) pomerov účastníkov alebo zabezpečenie výkonu existujúceho, hoci prípadne ešte nevykonateľného alebo očakávaného rozhodnutia. Predbežné opatrenie zásadne neprejudikuje práva a záujmy účastníkov. Nariadením predbežného opatrenia sa práva účastníkov nekonštituujú ani nedeklarujú. Dočasne sa ním zabezpečujú práva účastníkov tak, aby do právoplatného skončenia súdneho sporu vo veci samej svojím správaním nezaložili stav, ktorý by nebolo možné vôbec alebo len s neprimeranými ťažkosťami napraviť.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   (vysloveného   napr.   vo   veci sp. zn. II. ÚS 64/02) rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie v súdnom   konaní možno   považovať predovšetkým   za   súčasť   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Predpokladom vyslovenia záveru o porušení základných práv a slobôd   je   však   len   také   ich   porušenie,   ktoré   nemožno   napraviť   alebo   odstrániť v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl., § 102 Občianskeho   súdneho   poriadku),   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v Občianskom   súdnom   poriadku   v spojitosti s predbežnými opatreniami.

Sťažovateľ   ako   účastník   konania   si   musí   byť   vedomý   toho,   že   súd   môže pomery   účastníkov   konania   dočasne   upraviť   predbežným   opatrením   ako zabezpečovacím prostriedkom.

V prípade,   že   podľa   názoru   sťažovateľa   pominuli   alebo   vôbec   neexistovali dôvody na nariadenie napadnutého predbežného opatrenia, bol sťažovateľ oprávnený navrhnúť   aj   jeho   zrušenie.   Možnosť   dosiahnuť   zrušenie   predbežného   opatrenia vyplýva priamo zo zákona (§ 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Občiansky súdny poriadok poskytuje účastníkovi, voči ktorému smeruje výrok predbežného   opatrenia,   primeranú   a efektívnu   ochranu   pred   prípadným neopodstatneným   a nezákonným obsahom   predbežného   opatrenia   aj počas konania o veci samej bez toho, aby sa oprávnenie navrhnúť zrušenie predbežného opatrenia obmedzovalo inými než zákonnými predpokladmi, t. j. že tu neboli alebo pominuli dôvody na jeho nariadenie. Keďže túto ochranu upravenú priamo Občianskym súdnym poriadkom   považuje   ústavný   súd   za   účinnú   a dostupnú,   sťažovateľ   ako   účastník súdneho konania sa jej preto nemôže dovolávať prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Sťažovateľ   uviedol,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   23   Co   178/02 z 31. januára 2002 porušil jeho vlastnícke práva v zmysle ustanovenia čl. 20 ods. 4 ústavy. Namieta   teda   nesprávnosť právneho názoru   krajského súdu,   ktorý   dočasne upravil pomery účastníkov. Napadnuté uznesenie nemá v tomto štádiu konania také dôsledky, ktoré mu prikladá sťažovateľ.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil právny názor, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodniteľné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 139/02).

Po   oboznámení   sa   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   23   Co   178/02 z 31.   januára   2002   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   toto   rozhodnutie   nemožno kvalifikovať ako zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a preto nie je daná ani právomoc ústavného   súdu   na   jeho   preskúmanie   a prípadné   nahradenie   právnym   názorom ústavného súdu v danej veci.

Ústavný súd v danom prípade pri skúmaní procesných podmienok, za splnenia ktorých môže sťažnosť prijať, zistil, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci,   pretože   ochranu   právam   sťažovateľa   poskytuje   (alebo   môže   poskytnúť) Občiansky súdny poriadok a občianskoprávny (všeobecný) súd v sporovom konaní, ktorého je účastníkom, prostredníctvom účinných a dostupných právnych prostriedkov nápravy.

Ústavný súd poznamenáva, že okrem nedostatku právomoci na prerokovanie predmetnej sťažnosti táto nespĺňa ani požiadavku obsahových náležitostí stanovených zákonom   (nedostatky   sťažnosti   neboli   odstránené   ani   na   výzvu   ústavného   súdu). Vo vzťahu k požiadavke sťažovateľa na vyslovenie neústavnosti konania Stavebného bytového družstva Bytča (pre podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia) je sťažnosť v tejto časti aj zjavne neopodstatnená.

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde podnet zamietol z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2002