SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 17/2018-35
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2018 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Mojmíra Mamojku prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, a ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v mene ktorej koná konateľka a advokátka ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 9/2017-75 z 25. júla 2017, a takto
r o z h o d o l :
Konanie o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ z a s t a v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 17/2018-14 z 23. januára 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“ alebo spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 9/2017-75 z 25. júla 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti, ako aj z príloh k nej pripojených vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) 7. apríla 2016 sa sťažovatelia spolu s ďalšími žalobcami – ⬛⬛⬛⬛ (žalobca v 3. rade, pozn.) a (žalobca v 4. rade, pozn.) domáhali proti žalovanému (ďalej aj „žalovaný“) určenia, že sťažovateľ v 1. rade je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území, zapísanej na Okresnom úrade v Žiline, katastrálnom odbore, na ako ⬛⬛⬛⬛ – zastavané plochy a nádvoria s výmerou 168 m2 (ďalej len „nehnuteľnosť“), a to vo veľkosti ½ k celku, ako aj určenia, že nehnuteľnosť vo veľkosti ½ k celku patrí do dedičstva po neb. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „poručiteľka“).
3. Okresný súd uznesením č. k. 41 C 149/2016-168 z 9. septembra 2016 konanie zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že na okresnom súde je od 29. decembra 2015 pod sp. zn. 13 C 576/2015 vedené konanie o vypratanie nehnuteľnosti a odstránenie stavby. Žalobu v tejto veci podal ⬛⬛⬛⬛ (v namietanom konaní v postavení žalovaného), a proti sťažovateľovi v 1. rade (v namietanom konaní v postavení žalobcu v 1. rade) sa domáha odstránenia časti oplotenia nachádzajúceho sa na nehnuteľnosti a vypratania i odovzdania tejto nehnuteľnosti žalobcovi. Toto konanie nebolo do rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 41 C 149/2016 právoplatne skončené. Vzhľadom na tieto okolnosti okresný súd s poukazom na § 159 Civilného sporového
2
poriadku (ďalej aj „CSP“) upravujúceho prekážku litispendencie, namietané konanie podľa § 161 ods. 2 CSP zastavil. Okresný súd bol toho názoru, že v oboch konaniach je skutkový základ sporu odvodzovaný z tvrdenej existencie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V namietanom konaní je predmetom sporu určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) CSP. Konanie o vypratanie nehnuteľnosti a odstránenie stavby je v zmysle § 137 písm. a) CSP žalobou o plnenie. Žaloba o plnenie tak zásadne tvorí prekážku litispendencie pre určovaciu žalobu. Právoplatným rozhodnutím súdu o povinnosti plniť je podľa názoru okresného súdu riešená aj prejudiciálna otázka existencie, resp. neexistencie práva či právneho vzťahu, z ktorého povinnosť vzišla, a to bez ohľadu na skutočnosť, že toto posúdenie nebude obsiahnuté vo výroku rozhodnutia. Žaloba o plnenie tak v zásade konzumuje žalobu určovaciu.
4. Krajský súd toto rozhodnutie okresného súdu uznesením č. k. 10 Co 9/2017-75 z 25. júla 2017 potvrdil.
5. Posúdenie všeobecných súdov sťažovatelia považujú za „nesprávne, nelogické, ničím nepreukázané, v rozpore s právnymi predpismi a so zisteným skutkovým stavom“. Dôvodia tým, že prekážka litispendencie nie je daná, ak chýba čo len jeden znak totožnosti veci, pričom v ich veci nejde ani o rovnakých účastníkov konania, ani o rovnaký predmet sporu a otázku skutkových okolností považujú za otáznu. V namietanom konaní na rozdiel od skôr začatého konania (kde je žalobcom ⬛⬛⬛⬛ a žalovaným je sťažovateľ), sú žalobcovia štyria. Podľa názoru sťažovateľov tak evidentne nie je daná totožnosť účastníkov konania. Keďže žalobu o určenie vlastníckeho práva a žalobu o plnenie nie je možné zamieňať, zjavne nie je daná ani totožnosť konania. V prípade skôr začatého konania žalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo zo zápisu v katastri nehnuteľností, v prípade namietaného konania sťažovateľ odvodzuje svoje vlastnícke právo z úplne iných právnych skutočností. Správnosť tohto názoru opierajú o uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 18/2009, v ktorom najvyšší súd uviedol, že v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o nárokoch zo zmlúv o dielo na strane žalobcu, vystupuje iba jeden zo subjektov, ktorí sú v predmetnej veci
3
účastníkmi konania na strane žalovaného, a preto nemožno konštatovať, že ide o identitu účastníkov konania v obidvoch veciach.
6. Nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu, ktoré bolo krajským súdom potvrdené, sťažovatelia vidia okrem uvedeného i v tom, že v katastri nehnuteľností je ako vlastník zapísaný žalovaný, sťažovatelia a žalobcovia v 3. a 4. rade tak nemajú nijakú možnosť domáhať sa svojho vlastníckeho práva než podať žalobu o určenie vlastníckeho práva. Iba na základe právoplatného rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je tak podľa ich názoru možné dosiahnuť zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v prospech sťažovateľa v 1. rade v podiele ½ k celku spolu s určením, že ďalšia polovica patrí do dedičstva po poručiteľke. V tejto súvislosti predostierajú názor, že ak by okresný súd v skôr začatom konaní dospel k záveru, že žaloba je neopodstatnená, keďže
nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností (pričom otázka vlastníckeho práva bude riešená ako prejudiciálna otázka), súd žalobu zamietne. Takýto rozsudok nebude podľa ich názoru spôsobilou verejnou listinou na zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech sťažovateľa v 1. rade v podiele ½ k celku a rovnako nebude spôsobilým podkladom na to, aby na jeho základe prebehlo dodatočné dedičské konanie po poručiteľke vo vzťahu k druhej polovici nehnuteľnosti.
7. Zastavením namietaného konania o určenie vlastníckeho práva tak s ohľadom na sťažovateľmi uvádzané skutočnosti došlo k porušeniu ich práv, a preto navrhujú, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené ich v záhlaví označené práva podľa ústavy a dohovoru. Zároveň požadujú, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľom náhradu trov konania.
8. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu v stručnosti vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn. Spr 56/2018 zo 16. februára 2018, ktorý bol ústavnému súdu doručený 20. februára 2018. Predseda krajského súdu uviedol, že z jeho pozície mu neprináleží posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí krajského súdu. Predsedníčka senátu krajského súdu k veci uviedla, že na záveroch uvedených v sťažnosťou napadnutom
4
uznesení zotrváva. Zároveň dodala, že podľa jej názoru mali sťažovatelia vyžiť mimoriadny opravný prostriedok a podať voči rozhodnutiu dovolanie.
9. Ústavný súd podaním z 20. februára 2018 zaslal vyjadrenie krajského súdu právnej zástupkyni sťažovateľov s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu. K uvedenému stanovisku krajského súdu sa sťažovatelia vyjadrili podaním doručeným ústavnému súdu 8. marca 2018, v ktorom uviedli, že zotrvávajú na podanej ústavnej sťažnosti a dôvodoch v nej uvedených.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
12. Ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie (uznesením č. k. III. ÚS 17/2018-14 z 23. januára 2018) získal z predloženého spisu okresného súdu vedomosť o tom, že sťažovatelia doručili okresnému súdu 14. novembra 2017 proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo však ústavnému súdu zamlčali a túto skutočnosť mu ani dodatočne neoznámili.
13. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že môže uplatniť svoju právomoc v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Aj podľa stabilnej
5
judikatúry ústavný súd nie je oprávnený (z dôvodu neprípustnosti sťažnosti) poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom (mutatis mutandis I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
14. Ústavný súd taktiež judikoval, že ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je prípustnosť konania pred ústavným súdom pred vyčerpaním týchto opravných prostriedkov vylúčená (mutatis mutandis IV. ÚS 10/02).
15. Keďže sťažovatelia napadli uznesenie krajského súdu popri sťažnosti podanej ústavnému súdu aj dovolaním podaným okresnému súdu, o ich uplatnenom mimoriadnom opravnom prostriedku prináleží konať a rozhodnúť najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu. Tým je v tomto štádiu konania vylúčená v rámci princípu subsidiarity právomoc ústavného súdu. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Za takého stavu, že vo veci zároveň prebieha dovolacie konanie, by preskúmaním sťažnosti zo strany ústavného súdu došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavný súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014, IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011). Takýto stav by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by malo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu.
6
⬛⬛⬛⬛III.
16. Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Civilného sporového poriadku.
17. Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
18. Podľa § 161 ods. 2 CSP ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
19. Vychádzajúc zo zistených skutkových okolností a citovaných zákonných ustanovení, ústavný súd konanie o sťažnosti v zmysle § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 161 ods. 2 CSP zastavil pre neodstrániteľný nedostatok podmienok konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júla 2018
7