znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 17/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, Poľská republika,chodne ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. SilviouKollárovou, Advokátska kancelária, Štúrova 29, Levoča, vo veci namietaného porušeniazákladného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl. 46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Popradv konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 137/2005 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2013 apostupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 43/2013 a jehouznesením z 22. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušeniezákladného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručenéhov čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.4   T   137/2005   a   jeho   rozsudkom   z   20.   septembra   2013   a   postupom   Krajského   súduv Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 43/2013 a jehouznesením z 22. mája 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, okresný súd rozsudkom č. k. 4 T 137/2005-582 z 8. decembra 2011 uznal ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„obžalovaný“), vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 3zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýzákon“),   za   čo   bol   odsúdený   na   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   20   mesiacovs podmienečným   odkladom   jeho   výkonu   na   skúšobnú   dobu   v   trvaní   dvoch   rokov.Sťažovateľa ako poškodeného okresný súd v rozsudku odkázal s nárokom na náhradu škodyna občiansko-právne konanie.

Rozhodnutie prvostupňového súdu krajský súd uznesením č. k. 3 To 7/2012-632z 15. októbra   2012   na   základe   odvolaní   obžalovaného   a   sťažovateľa   zrušil   a vec   vrátilokresnému súdu, aby ju znovu v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol s tým, že „na rozpory a nezrovnalosti vo výpovediach obžalovaného bude potrebné ho dopočuť... Súd pri hodnotení   dôkaznej   situácie...   bude   musieť   vykonať   dokazovanie   prečítaním   protokolu o konfrontácii   za   použitia   §   211   ods.   1   Trestného   poriadku,   nie   iba   prečítaním   ako listinného dôkazu podľa § 213 ods. 1 Trestného poriadku“.

Podľa slov sťažovateľa „Okresný súd... následne konal a zo zápisníc z hlavného pojednávania... 07. 05. 2013 a... 20. 09. 2013 však nijako nevyplýva, že by predseda senátu rešpektoval tento právny názor, ako aj uloženú povinnosť odvolacieho... súdu, ktorý je uvedený   v...   uznesení   zo   dňa   15. 10. 2012...   nie   je   známe,   či   na   hlavnom   pojednávaní predseda senátu prečítal protokoly o konfrontácii v súlade s ust. § 211 ods. 1 Trestného poriadku a či k takému postupu dali súhlas obžalovaný a prokurátor. Je... nepochybné, že predseda senátu Okresného súdu.... konal v rozpore s ust. 264 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 01. 01. 2006.“.

Dňa 20. septembra 2013 okresný súd obžalovaného rozsudkom č. k. 4 T 137/2005-726   spod   obžaloby   oslobodil,   pretože   nebolo   preukázané,   že   sa   skutok,   pre   ktorý   bolobžalovaný stíhaný, stal.

Sťažovateľ   po   oboznámení   sa   s   odôvodnením   oslobodzujúceho   rozsudku   dospelk záveru,   že   okresný   súd   nerešpektoval   povinnosť   vykonať   úkony,   ktoré   mu   nariadildruhostupňový súd a nadobudol presvedčenie, že „účelové nevykonanie dôkazu – prečítanie zápisníc o konfrontácii tak, ako to uložil odvolací senát... spôsobilo arbitrárny následok taký, že obž... bol oslobodený spod obžaloby..., pritom zákonné a objektívne vykonanie tohto dôkazu by nepochybne malo za následok... uznanie jeho viny z trestného činu sprenevery.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „obsah   oslobodzujúceho   rozsudku   v   časti   týkajúcej   sa odstraňovania rozporov vo výpovediach obžalovaného nijako presvedčivo predseda senátu neodôvodnil a ani neodstránil... obmedzil [sa] výlučne len na rozpisovanie špekulatívnych, premosťovacích, ničím nepodložených a nepravdivých tvrdení obžalovaného bez toho, aby ich zákonným a objektívnym spôsobom vyhodnotil spoločne so zápisnicami o konfrontácii, pritom k tvrdeniam poškodeného... nijako neprihliadal a ani ich nijako nevyhodnocoval.“.Oslobodzujúci   rozsudok   sťažovateľ   považuje   za   právne   a   skutkovo   nepreskúmateľný.Navyše „ani výška škody nebola pred súdom jednoznačne a objektívne ustálená“.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa z 20. septembra 2013 podali riadny opravnýprostriedok   tak   sťažovateľ,   ako   aj   Okresná   prokuratúra   Poprad   (ďalej   len   „okresnáprokuratúra“). Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 5 To 43/2013-762 z 22. mája 2014o týchto odvolaniach rozhodol tak, že ich zamietol.

Sťažovateľ však považoval za „pozoruhodné, že senát odvolacieho súdu... nijako neoveril a nijako sa nezaoberal povinnosťami, ktoré mal okresný súd... vykonať a ktoré vyplývali z uznesenia... KS v Prešove z 15. 10. 2012...“, preto je podľa neho „uznesenie KS... z 22. 05. 2014 za predčasné a arbitrárne“.

Tieto skutočnosti „spôsobujú veľkú traumu a právnu neistotu nielen u sťažovateľa, ale   aj   v   celej“ jeho „rodine   a...   ani   len   netuší,   kedy   sa   vlastne   dočká   zákonného, spravodlivého a ústavne konformného rozhodnutia vo veci.

Nielenže sa cíti sťažovateľ, ale aj nesporne je vo veľmi výraznej miere poškodenou osobou,   ktorej   všeobecné   súdy   odmietli   svojím   arbitrárnym   a   neobjektívnym   postupom a rozhodovaním spravodlivosť a ochranu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom rozhodol, že

„1.   Základné   práva ⬛⬛⬛⬛... ⬛⬛⬛⬛ Poľská republika,   prechodne   bytom ⬛⬛⬛⬛ a   to:   -   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom   a   rozhodovaním   senátu   Okresného   súdu   v   Poprade   v   konaní   vedenom   pod č. 4 T 137/2005, ako aj postupom a rozhodovaním senátu odvolacieho súdu Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod č. 5 To 43/2013 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR zrušuje v celom rozsahu rozsudok Okresného súdu v Poprade č. 4 T 137/2005-726... z 20. 09. 2013 a zrušuje aj uznesenie Krajského súdu v Prešove č. 5 To 43/2013-762... z 22. 05. 2014 a vec vracia Okresnému súdu v Poprade, aby ju opakovane prejednal a rozhodol.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   – ⬛⬛⬛⬛...   finančné zadosťučinenie   v   celkovej   výške   5 000,00   Eur...,   ktoré   je   povinný   porušovateľ   jeho základných práv a to Okresný súd v Poprade a Krajský súd v Prešove vyplatiť mu spoločne a nerozdielne naraz v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR...

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré budú z jeho strany vyčíslené v lehote do 3 dní od prevzatia výzvy z Ústavného súdu SR.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buďpre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť,pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného právana súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenompod   sp.   zn.   4   T   137/2005   a   jeho   rozsudkom   z   20.   septembra   2013,   ako   ajpostupom krajského súdu v konaní vednom pod sp. zn. 5 To 43/2013 a jeho uznesenímz 22. mája 2014.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v čl.   46 ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automatickynezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnejmoci,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jejprerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05,IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňovéhosúdu z 20. septembra 2013 bol v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktoréhoprávomoc   predchádza   právomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmať   rozhodnutieokresného súdu. V danej veci sa tak stalo v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 43/2013.Odvolávajúc   sa   na   princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   preto   ústavný   súdsťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr.IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v čl.   46 ods.   1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že sťažovateľ bol v napadnutom trestnomkonaní   pred   všeobecnými   súdmi   v   postavení   poškodeného.   Z   tejto   pozície   namietasťažnosťou podanou ústavnému súdu porušenie jeho základného práva na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   č.   k.   5   To   43/2013-762   z   22.   mája   2014rozhodol jednak o odvolaní, ktoré podala okresná prokuratúra (prvý výrok rozhodnutia)a jednak o opravnom prostriedku sťažovateľa (druhý výrok rozhodnutia).

O   odvolaní   okresnej   prokuratúry   odvolací   súd   rozhodol   podľa   §   256   zákonač. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov(ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   tak,   že   ho   zamietol   pre   jeho   nedôvodnosť.   Odvolaniesťažovateľa zamietol podľa § 253 ods. 1 Trestného poriadku ako podané neoprávnenouosobou.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavyústavný   súd   poukazuje   aj   na   to,   že   sťažovateľ   v procesnom postavení   poškodeného   bymohol   namietať   jeho   porušenie,   ale   len   vo   vzťahu   k právam   priznaným   muprocesnoprávnym   predpisom   (ktorým   sa   konanie   riadilo)   a   ktorým   nebolo   zo   stranyvšeobecného súdu dané zadosť, prípadne boli poškodenému v trestnom konaní upreté. Idenapríklad o práva, ktoré vyplývajú z § 43 ods. 1 Trestného poriadku, t. j. právo uplatniťnárok na náhradu škody, právo na predkladanie dôkazov, právo na nazeranie do spisov a ichpreštudovanie atď.

Vyslovenie porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je zasa podmienené tým, abysa   v   preskúmavanom   konaní   rozhodovalo   o   občianskych   právach   alebo   záväzkochsťažovateľa   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti   nemu.   Keďžesťažovateľ nebol v preskúmavanom trestnom konaní obvineným, mohol požívať záruky čl. 6ods. 1 dohovoru iba v súvislosti s adhéznym konaním (ktoré má povahu občianskoprávnehokonania) v rámci prebiehajúceho trestného konania.

S   prihliadnutím   na   uvedené   je   k   aktuálnej   veci   sťažovateľa   potrebné   uviesť,že z hľadiska ústavnoprávnej ochrany, ktorej by sa sťažovateľ mohol pred ústavným súdomdomáhať, je podstatný práve druhý výrok uznesenia krajského súdu z 22. mája 2014 a jemuprináležiace   odôvodnenie,   pretože   iba   táto   časť   napadnutého   rozhodnutia   predstavovalareakciu na sťažovateľom podaný riadny opravný prostriedok, t. j. iba táto časť sa týkala jehoveci (práva, záležitosti), tak ako to požaduje čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu však nevyplýva žiaden argument, ktorý by bolvo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   alebo   právana spravodlivé súdne konanie relevantným. Inak povedané, sťažovateľ v sťažnosti neuviedolnič,   čo   by   svedčilo   o   nesprávnosti,   arbitrárnosti   alebo   neodôvodnenosti   rozhodnutiaodvolacieho súdu vo vzťahu k jeho osobe, resp. v časti priamo sa týkajúcej sťažovateľa.Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou a z tohodôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ako   z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   námietky   sťažovateľa   smerujú   výlučne   protipostupom   a   tým   častiam   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   oslobodeniuobžalovaného spod obžaloby.

V rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konaniaje jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutieo oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňujetrestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnomvzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívnevystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenejuplatňovať trestné obvinenie, preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže disponovaťzákladným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúcim kvalitu súdneho konania, tedaspravodlivý proces, a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(obdobne napr. III. ÚS 100/2010, I. ÚS 614/2013, IV. ÚS 258/2014).

Poškodený, ktorý má   v trestnom   konaní právo   uplatniť   nárok na náhradu   škodya tento nárok aj uplatnil, je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcomkontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nárokuna náhradu škody spôsobenej trestným činom a v rámci ktorého mu je garantované základnéprávo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne napr. III. ÚS 100/2010, I. ÚS 614/2013,IV. ÚS 258/2014).

Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce § 246 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku,podľa ktorého môže poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, rozsudok odvolanímnapadnúť len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

V   zmysle   uvedeného   ustanovenia   Trestného   poriadku   disponuje   poškodenýopravným   prostriedkom   len   proti   rozhodnutiu   prijatému   súdom   v   adhéznom   konanío uplatnenom   nároku   na   náhradu   škody,   v   žiadnom   prípade   však   nemôže   napadnúťopravným   prostriedkom   rozsudok   v   časti   týkajúcej   sa   rozhodovania   o   vine   a   tresteobžalovaného.   Právna   úprava   mu   pre   túto   časť   rozhodovania   opravný   prostriedokneposkytuje. Tento záver jednoznačne vyplýva aj z napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu.

V intenciách uvedeného sa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poškodený v trestnom konanípred   príslušným súdom môže   domáhať   zákonom ustanoveným postupom svojho   práva,ktorým   je   v   tomto   prípade   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody.   Garancie   poskytovanécitovaným článkom ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúcim právo na spravodlivésúdne konanie sú teda v trestnom konaní vo vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárokna   náhradu   škody)   limitované   a   poskytované   len   pre   adhézne   konanie   týkajúce   sarozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.

Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správnerozhodnutie   o   otázke   viny   a   spravodlivé   potrestanie   páchateľa   nepredstavuje   právopoškodeného,   ale   je   oprávnením   a   povinnosťou   štátu,   ktorý   zabezpečuje   ochranu   práva oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavnéhozriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva.

Z týchto záverov teda vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. 5 To 43/2013-762z 22. mája 2014 v časti rozhodnutia o vine, teda v časti, ktorou zamietol krajský súdodvolanie   príslušného   prokurátora,   a   tým   vo   svojej   podstate   potvrdil   oslobodzujúcirozsudok   okresného   súdu,   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   už   bez   právnehovýznamu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších jeho návrhoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2015