SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 17/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, Poľská republika,chodne ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. SilviouKollárovou, Advokátska kancelária, Štúrova 29, Levoča, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Popradv konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 137/2005 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2013 apostupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 43/2013 a jehouznesením z 22. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniezákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručenéhov čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.4 T 137/2005 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2013 a postupom Krajského súduv Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 43/2013 a jehouznesením z 22. mája 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, okresný súd rozsudkom č. k. 4 T 137/2005-582 z 8. decembra 2011 uznal ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„obžalovaný“), vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 3zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýzákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacovs podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov.Sťažovateľa ako poškodeného okresný súd v rozsudku odkázal s nárokom na náhradu škodyna občiansko-právne konanie.
Rozhodnutie prvostupňového súdu krajský súd uznesením č. k. 3 To 7/2012-632z 15. októbra 2012 na základe odvolaní obžalovaného a sťažovateľa zrušil a vec vrátilokresnému súdu, aby ju znovu v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol s tým, že „na rozpory a nezrovnalosti vo výpovediach obžalovaného bude potrebné ho dopočuť... Súd pri hodnotení dôkaznej situácie... bude musieť vykonať dokazovanie prečítaním protokolu o konfrontácii za použitia § 211 ods. 1 Trestného poriadku, nie iba prečítaním ako listinného dôkazu podľa § 213 ods. 1 Trestného poriadku“.
Podľa slov sťažovateľa „Okresný súd... následne konal a zo zápisníc z hlavného pojednávania... 07. 05. 2013 a... 20. 09. 2013 však nijako nevyplýva, že by predseda senátu rešpektoval tento právny názor, ako aj uloženú povinnosť odvolacieho... súdu, ktorý je uvedený v... uznesení zo dňa 15. 10. 2012... nie je známe, či na hlavnom pojednávaní predseda senátu prečítal protokoly o konfrontácii v súlade s ust. § 211 ods. 1 Trestného poriadku a či k takému postupu dali súhlas obžalovaný a prokurátor. Je... nepochybné, že predseda senátu Okresného súdu.... konal v rozpore s ust. 264 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 01. 01. 2006.“.
Dňa 20. septembra 2013 okresný súd obžalovaného rozsudkom č. k. 4 T 137/2005-726 spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo preukázané, že sa skutok, pre ktorý bolobžalovaný stíhaný, stal.
Sťažovateľ po oboznámení sa s odôvodnením oslobodzujúceho rozsudku dospelk záveru, že okresný súd nerešpektoval povinnosť vykonať úkony, ktoré mu nariadildruhostupňový súd a nadobudol presvedčenie, že „účelové nevykonanie dôkazu – prečítanie zápisníc o konfrontácii tak, ako to uložil odvolací senát... spôsobilo arbitrárny následok taký, že obž... bol oslobodený spod obžaloby..., pritom zákonné a objektívne vykonanie tohto dôkazu by nepochybne malo za následok... uznanie jeho viny z trestného činu sprenevery.“.
Podľa názoru sťažovateľa „obsah oslobodzujúceho rozsudku v časti týkajúcej sa odstraňovania rozporov vo výpovediach obžalovaného nijako presvedčivo predseda senátu neodôvodnil a ani neodstránil... obmedzil [sa] výlučne len na rozpisovanie špekulatívnych, premosťovacích, ničím nepodložených a nepravdivých tvrdení obžalovaného bez toho, aby ich zákonným a objektívnym spôsobom vyhodnotil spoločne so zápisnicami o konfrontácii, pritom k tvrdeniam poškodeného... nijako neprihliadal a ani ich nijako nevyhodnocoval.“.Oslobodzujúci rozsudok sťažovateľ považuje za právne a skutkovo nepreskúmateľný.Navyše „ani výška škody nebola pred súdom jednoznačne a objektívne ustálená“.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa z 20. septembra 2013 podali riadny opravnýprostriedok tak sťažovateľ, ako aj Okresná prokuratúra Poprad (ďalej len „okresnáprokuratúra“). Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 5 To 43/2013-762 z 22. mája 2014o týchto odvolaniach rozhodol tak, že ich zamietol.
Sťažovateľ však považoval za „pozoruhodné, že senát odvolacieho súdu... nijako neoveril a nijako sa nezaoberal povinnosťami, ktoré mal okresný súd... vykonať a ktoré vyplývali z uznesenia... KS v Prešove z 15. 10. 2012...“, preto je podľa neho „uznesenie KS... z 22. 05. 2014 za predčasné a arbitrárne“.
Tieto skutočnosti „spôsobujú veľkú traumu a právnu neistotu nielen u sťažovateľa, ale aj v celej“ jeho „rodine a... ani len netuší, kedy sa vlastne dočká zákonného, spravodlivého a ústavne konformného rozhodnutia vo veci.
Nielenže sa cíti sťažovateľ, ale aj nesporne je vo veľmi výraznej miere poškodenou osobou, ktorej všeobecné súdy odmietli svojím arbitrárnym a neobjektívnym postupom a rozhodovaním spravodlivosť a ochranu.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom rozhodol, že
„1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛... ⬛⬛⬛⬛ Poľská republika, prechodne bytom ⬛⬛⬛⬛ a to: - právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom a rozhodovaním senátu Okresného súdu v Poprade v konaní vedenom pod č. 4 T 137/2005, ako aj postupom a rozhodovaním senátu odvolacieho súdu Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod č. 5 To 43/2013 porušené bolo.
2. Ústavný súd SR zrušuje v celom rozsahu rozsudok Okresného súdu v Poprade č. 4 T 137/2005-726... z 20. 09. 2013 a zrušuje aj uznesenie Krajského súdu v Prešove č. 5 To 43/2013-762... z 22. 05. 2014 a vec vracia Okresnému súdu v Poprade, aby ju opakovane prejednal a rozhodol.
3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi – ⬛⬛⬛⬛... finančné zadosťučinenie v celkovej výške 5 000,00 Eur..., ktoré je povinný porušovateľ jeho základných práv a to Okresný súd v Poprade a Krajský súd v Prešove vyplatiť mu spoločne a nerozdielne naraz v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR...
4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré budú z jeho strany vyčíslené v lehote do 3 dní od prevzatia výzvy z Ústavného súdu SR.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného právana súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 4 T 137/2005 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2013, ako ajpostupom krajského súdu v konaní vednom pod sp. zn. 5 To 43/2013 a jeho uznesenímz 22. mája 2014.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnejmoci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňovéhosúdu z 20. septembra 2013 bol v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktoréhoprávomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutieokresného súdu. V danej veci sa tak stalo v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 43/2013.Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto ústavný súdsťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr.IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že sťažovateľ bol v napadnutom trestnomkonaní pred všeobecnými súdmi v postavení poškodeného. Z tejto pozície namietasťažnosťou podanou ústavnému súdu porušenie jeho základného práva na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie.
Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 5 To 43/2013-762 z 22. mája 2014rozhodol jednak o odvolaní, ktoré podala okresná prokuratúra (prvý výrok rozhodnutia)a jednak o opravnom prostriedku sťažovateľa (druhý výrok rozhodnutia).
O odvolaní okresnej prokuratúry odvolací súd rozhodol podľa § 256 zákonač. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov(ďalej len „Trestný poriadok“) tak, že ho zamietol pre jeho nedôvodnosť. Odvolaniesťažovateľa zamietol podľa § 253 ods. 1 Trestného poriadku ako podané neoprávnenouosobou.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavyústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovateľ v procesnom postavení poškodeného bymohol namietať jeho porušenie, ale len vo vzťahu k právam priznaným muprocesnoprávnym predpisom (ktorým sa konanie riadilo) a ktorým nebolo zo stranyvšeobecného súdu dané zadosť, prípadne boli poškodenému v trestnom konaní upreté. Idenapríklad o práva, ktoré vyplývajú z § 43 ods. 1 Trestného poriadku, t. j. právo uplatniťnárok na náhradu škody, právo na predkladanie dôkazov, právo na nazeranie do spisov a ichpreštudovanie atď.
Vyslovenie porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je zasa podmienené tým, abysa v preskúmavanom konaní rozhodovalo o občianskych právach alebo záväzkochsťažovateľa alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Keďžesťažovateľ nebol v preskúmavanom trestnom konaní obvineným, mohol požívať záruky čl. 6ods. 1 dohovoru iba v súvislosti s adhéznym konaním (ktoré má povahu občianskoprávnehokonania) v rámci prebiehajúceho trestného konania.
S prihliadnutím na uvedené je k aktuálnej veci sťažovateľa potrebné uviesť,že z hľadiska ústavnoprávnej ochrany, ktorej by sa sťažovateľ mohol pred ústavným súdomdomáhať, je podstatný práve druhý výrok uznesenia krajského súdu z 22. mája 2014 a jemuprináležiace odôvodnenie, pretože iba táto časť napadnutého rozhodnutia predstavovalareakciu na sťažovateľom podaný riadny opravný prostriedok, t. j. iba táto časť sa týkala jehoveci (práva, záležitosti), tak ako to požaduje čl. 46 ods. 1 ústavy.
Zo sťažnosti podanej ústavnému súdu však nevyplýva žiaden argument, ktorý by bolvo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu alebo právana spravodlivé súdne konanie relevantným. Inak povedané, sťažovateľ v sťažnosti neuviedolnič, čo by svedčilo o nesprávnosti, arbitrárnosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutiaodvolacieho súdu vo vzťahu k jeho osobe, resp. v časti priamo sa týkajúcej sťažovateľa.Vzhľadom na uvedené je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti zjavne neopodstatnenou a z tohodôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, námietky sťažovateľa smerujú výlučne protipostupom a tým častiam rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré viedli k oslobodeniuobžalovaného spod obžaloby.
V rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konaniaje jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutieo oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňujetrestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnomvzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívnevystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenejuplatňovať trestné obvinenie, preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže disponovaťzákladným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúcim kvalitu súdneho konania, tedaspravodlivý proces, a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(obdobne napr. III. ÚS 100/2010, I. ÚS 614/2013, IV. ÚS 258/2014).
Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škodya tento nárok aj uplatnil, je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcomkontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nárokuna náhradu škody spôsobenej trestným činom a v rámci ktorého mu je garantované základnéprávo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne napr. III. ÚS 100/2010, I. ÚS 614/2013,IV. ÚS 258/2014).
Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce § 246 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku,podľa ktorého môže poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, rozsudok odvolanímnapadnúť len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.
V zmysle uvedeného ustanovenia Trestného poriadku disponuje poškodenýopravným prostriedkom len proti rozhodnutiu prijatému súdom v adhéznom konanío uplatnenom nároku na náhradu škody, v žiadnom prípade však nemôže napadnúťopravným prostriedkom rozsudok v časti týkajúcej sa rozhodovania o vine a tresteobžalovaného. Právna úprava mu pre túto časť rozhodovania opravný prostriedokneposkytuje. Tento záver jednoznačne vyplýva aj z napadnutého rozhodnutia krajskéhosúdu.
V intenciách uvedeného sa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poškodený v trestnom konanípred príslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva,ktorým je v tomto prípade uplatnený nárok na náhradu škody. Garancie poskytovanécitovaným článkom ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúcim právo na spravodlivésúdne konanie sú teda v trestnom konaní vo vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárokna náhradu škody) limitované a poskytované len pre adhézne konanie týkajúce sarozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.
Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správnerozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa nepredstavuje právopoškodeného, ale je oprávnením a povinnosťou štátu, ktorý zabezpečuje ochranu práva oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavnéhozriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva.
Z týchto záverov teda vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. 5 To 43/2013-762z 22. mája 2014 v časti rozhodnutia o vine, teda v časti, ktorou zamietol krajský súdodvolanie príslušného prokurátora, a tým vo svojej podstate potvrdil oslobodzujúcirozsudok okresného súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právnehovýznamu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších jeho návrhoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2015