znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 17/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča, Stavebně obchodní firma Hodonín, Měšťanská 9, Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 Cdo 10/2011   z   12.   augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   Ing.   Dušana   Ďurďoviča,   Stavebně   obchodní   firma   Hodonín o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2013 faxom a 13. novembra 2013 poštou doručená sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča Stavebně   obchodní   firma   Hodonín   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Cdo 10/2011   z 12.   augusta   2013   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie“).   Sťažnosť sťažovateľa bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 6. decembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení žalobcu žalobou 5. mája 1998 domáhal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) proti žalovanému „vydania veci hmotného investičného majetku“.

Krajský súd spis odstúpil 25. mája 1998 Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) ako vecne a miestne príslušnému súdu.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 199/98 z 11. novembra 2008 zamietol žalobu sťažovateľa.   Po   odvolaní   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   Co   178/2008 z 2. júna 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Okresný súd vyhlásil rozsudok sp. zn. 10 C 199/98- 330 dňa 11. 11. 2008, ktorý bol, je a zostane nespravodlivým rozsudkom, lebo konajúci súd nerešpektoval zákon a kogentné ustanovenia § 133 ods. 1 OZ, alebo § 483 OBZ, pretože sa súd   nezaoberal   základnou   otázkou,   či   prevod   vlastníctva   hnuteľných   vecí   žalovaná spoločnosť nadobudla zákonným spôsobom.

Zo spisu je zrejmé, že ani jeden zo súdov sa nezapodieval, prečo konatelia úpadcu ŽELSTAV,   A-Z,   s.   r.   o.   (ďalej   len   úpadca)   predávali   hnuteľný   majetok,   ktorý   nepatril úpadcovi   a   prečo   títo   konatelia   úpadcu   (Ing.   T.,   Ing.   G.,   Ing.   M.   a Ing.   P.)   predávali hnuteľnosti   do   spoločnosti,   v   ktorej   boli   spoločníkmi   a   následne   aj   konateľmi.   Tieto nezákonné predaje hnuteľností malo za následok, že ŽELSTAV, A-Z, s.r.o. sa dostal do úpadku, nebol schopný platiť záväzky, avšak spoločnosť žalovaného: Železničné staviteľstvo Bratislava spol. s.r.o., len od 24. 10. 1994 do 31. 12. 1994 vytvorili čistý zisk viac ako 20 mil. Sk.

Prečo   súdy,   tieto   právne   skutočnosti   neskúmali,   prečo   nevyhodnotili   navrhované dôkazy sťažovateľom, kto a na základe akých právnych skutočností hnuteľnosti nadobudol. Tieto   právne   skutočnosti   o   nadobudnutí   hnuteľného   majetku,   mali   a   majú   pre spravodlivé rozhodnutie vo veci zásadný význam.

Pretože, ani jeden z konajúcich súdov, nevynímajúc ani rozhodnutie NS SR zo dňa 12. 08.   2013   sp.   zn.   1   Cdo   10/2011   z   12.   08.   2013   nevyhodnotil   dôkazy   navrhnuté sťažovateľom,   či   žalovaná   spoločnosť:   Železničné   staviteľstvo   Bratislava,   spol.   s   r.   o... vlastníctvo hnuteľného majetku nadobudol zákonným spôsobom (a nie podvodom) má za následok, že rozhodnutie NS SR... je rozhodnutím nespravodlivým v zmysle podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   čo   malo   za   následok   porušenie   základných   ľudských   práva   sťažovateľa   v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru „užívať svoj majetok“.

Vzhľadom na vyššie uvedené žiadam, aby Ústavný súd... preskúmal vyššie uvedené založené   prílohy   č.   1   až   7   k   tejto   sťažnosti,   z   ktorých   zistí,   že   základné   ľudské   práva sťažovateľa, vlastniť a užívať svoj majetok porušené boli. Mám za to, že v tomto spore, nie len zo strany konajúcich súdov I. a II. stupňa, ale aj rozhodnutím sp. zn. 1 Cdo 10/2011 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a to v tom, že aj týmto rozhodnutím NS SR, právo sťažovateľa vyplývajúce z čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé rozhodnutie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené bolo . »

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „ ÚS   SR   v   zmysle   čl.   127   ods.   2   a   3   Ústavy   SR,   ako   aj   §   56   ods.   3   písm. zák. č. 38/1991   Zb.,   uznesenie   sp.   zn.   1   Cdo   10/2011   zo   dňa   12.   08.   2013   zrušuje a prikazuje NS SR, ktorý základné ľudské právo alebo slobodu sťažovateľa porušil, aby vo veci opakovane a spravodlivo konal a rozhodol v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. NS SR prikazuje, aby po zrušení uznesenia vo veci opakovane konal s tým, že je povinný skúmať, kto a na základe akých právne relevantných skutočností, hnuteľný majetok nadobudol a na základe týchto zistení, bez ohľadu na procesné návrhy účastníkov, aby organizoval sám ďalší priebeh súdneho konania tak, aby mal náležité preukázané dôvody pre spravodlivé rozhodnutie...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (obdobne napr.   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podstatou sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu) je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že ho v predmetnom konaní považoval za neprípustné.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sú záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   námietok   sťažovateľa   a   napadnutého   uznesenia najvyššieho   súdu   konštatuje,   že   nemá   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   žiadny   dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu o odmietnutí jeho dovolania, pretože   sťažovateľ   napadol   dovolaním   také   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu, ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   199/98   z   11.   novembra   2008 o zamietnutí žaloby sťažovateľa v konaní o vydanie hnuteľných vecí, proti ktorému nie je prípustné   dovolanie   podľa   príslušných   ustanovení   §   236   a nasl.   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)].

Okrem toho dovolací súd dal sťažovateľovi jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na strane 6   až   strane   7   svojho   rozhodnutia   nielen   na   jeho   námietku   v dovolaní   (k   vade   konania v zmysle   §   237   písm.   d)   OSP,   keď   poukazoval   na   prekážku   res   iudicata   a prekážku litispendencie),   ale   aj   na   jeho   námietku,   že   v konaní   došlo   k   odňatiu   možnosti   konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP (postupom súdov pri zisťovaní skutkového stavu veci,   ako   i vyhodnotením   vykonaných   dôkazov   na   strane   8   a strane   9),   a tiež   na jeho námietku, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci na strane 9 a strane 10 [dôvod obsiahnutý v § 241 ods. 2 písm. c) OSP].

Samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia   otázky   prípustnosti   dovolania   je   navyše   vecou   zákonnosti   a jej   vyriešenie v súlade   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   v   zmysle   čl. 46   ods.   4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu,   v konečnom   dôsledku   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   základného   práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.Vzhľadom   na   uvedené   ústavný súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a sťažovateľom označeným základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je žiadna relevantná súvislosť, preto jeho sťažnosť odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažovateľ v sťažnosti a jej petite nenamietal osobitne postup krajského súdu, ústavný súd sa preto jeho námietkami vo vzťahu ku krajskému súdu bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014