znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 17/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť F. M., R., a Z. K., L., zastúpených advokátom JUDr. L. C., R., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici v bližšie nešpecifikovanom konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   F.   M.   a Z.   K. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2012 (po doplnení 7. decembra 2012) doručená sťažnosť F. M., R., a Z. K., L. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici (ďalej len „krajské riaditeľstvo“).

Sťažovatelia,   zastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v sťažnosti uviedli, že v rámci   trestného   konania,   v ktorom   im   bolo   uznesením   vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: VP-328/10-1993   zo   16.   decembra   1993   vznesené   obvinenie   za   trestný   čin krádeže podľa § 9 ods. 2 a § 147 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, dochádza k zbytočným prieťahom v konaní a že vec dosiaľ nie je právoplatne skončená, čo len prehlbuje stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú.

Sťažovatelia   v sťažnosti   poukázali   na   priebeh   trestného   konania,   ktoré   bolo uznesením vyšetrovateľa z 10. augusta 1994 prerušené, 16. júna 2009 sa v konaní opäť pokračovalo, 5. mája 2010 bolo trestné konanie uznesením sp. zn. ČVS: ORP-557/OVK-RS-2009 prerušené a pod tou istou spisovou značkou sa v konaní uznesením z 31. augusta 2012 znovu pokračovalo.

V petite   sťažnosti   sťažovatelia   okrem   iného   žiadali,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   postupom   „porušovateľa“,   za   ktorého   v úvode   sťažnosti   označili   Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Rimavská Sobota (ďalej len „okresné riaditeľstvo“).

Ústavný   súd   však   zistil,   že   5.   septembra   2012   bol   vyšetrovací   spis   vedený na okresnom riaditeľstve pod sp. zn. ČVS: ORP-557/OVK-RS-09 odstúpený „z dôvodu vecnej   príslušnosti“ Okresnému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   Revúca,   kde   mu   bola pridelená sp. zn. ČVS: ORP-272/KP-RA-2012.

Na základe týchto zistení ústavný súd listom z 27. novembra 2012 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na doplnenie podania. V tomto liste ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľov s poukazom na § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) poučil o tom, aké náležitosti musí spĺňať kvalifikovaný návrh na začatie konania   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   právneho   zástupcu   sťažovateľov   výslovne vyzval, aby v doplnení sťažnosti uviedol, proti ktorému orgánu verejnej moci ich návrh smeruje, a aby namietané konanie identifikoval spisovou značkou.

Právny zástupca sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu zo 7. decembra 2012   explicitne   uviedol,   že   ako   porušovateľa   práv   označuje   krajské   riaditeľstvo   a že k označeniu   okresného   riaditeľstva   ako   porušovateľa   práv   v pôvodnej   sťažnosti   došlo „nedopatrením“. Právny zástupca teda výslovne uviedol, že návrh sťažovateľov smeruje proti krajskému riaditeľstvu. V ďalšom texte doplnenia sťažnosti právny zástupca dodal, že má   vedomosť   o tom,   že   v súčasnej   dobe   je   konanie   vedené   na   Okresnom   riaditeľstve Policajného zboru Revúca, ale tento orgán verejnej moci ako porušovateľa práv v petite sťažnosti neoznačil.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS 380/2011).

Keďže   sťažnosť   sťažovateľov   neobsahovala   zákonom   požadované   náležitosti, predovšetkým formulácia petitu (vymedzenie východiska pre rozhodnutie vo veci samej) bola neurčitá a nepresná, ústavný súd vyzval ich právneho zástupcu, aby sťažnosť doplnil.

Namiesto toho, aby právny zástupca sťažovateľov v petite sťažnosti označil orgány verejnej   moci   (a   ich   konania   špecifikoval   spisovými   značkami),   ktoré   viedli   a vedú vyšetrovanie   v tejto   trestnej   veci   a ktoré   by   svojím   postupom   reálne   mohli   spôsobiť porušenie ich práv, právny zástupca ako porušovateľa základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl.6   ods.   1   dohovoru   bez   ďalších   súvislostí   označil   krajské riaditeľstvo.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   doplnenie   sťažnosti   spôsobom,   ako   to   učinil   právny zástupca   sťažovateľov,   nekorešponduje   požiadavke   vymedziť   určité   a zrozumiteľné východisko pre rozhodnutie ústavného súdu, a preto sťažnosť ani po jej doplnení nespĺňa všeobecné a osobitné náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd pripomína, že podanie kvalifikovaného návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky náležitosti požadované zákonom o ústavnom súde, sa očakáva predovšetkým v prípadoch sťažovateľov, ktorí sú zastúpení právnym zástupcom, advokátom.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľov nedoplnil ich sťažnosť v súlade s požiadavkami ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť už na predbežnom prerokovaní podľa §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že ak by v predmetnom trestnom konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom, toto rozhodnutie ústavného súdu nebráni uplatneniu námietky porušenia základných práv a slobôd sťažovateľov, samozrejme, kvalifikovaným spôsobom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013