znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 17/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. U., T., zastúpeného advokátom JUDr. E. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Špecializovaného trestného   súdu   v   Pezinku,   pracovisko Banská   Bystrica,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp   36/2011   v   spojení   s   rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 35/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. U.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2011 doručená sťažnosť F. U. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 36/2011 v spojení s rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z   2. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tost 35/2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Vyšetrovateľ Prezídia policajného zboru, úrad boja proti organizovanej kriminalite... T., vzniesol dňa 2. 12. 2010 okrem iných obvinenie aj F. U..   za   obzvlášť   závažný   zločin   úkladnej   vraždy   podľa   §   144   ods.   1   Trestného   zákona spáchaného formou účasti podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona..

Proti   uvedenému   uzneseniu   podal   obhajca   v   zákonnej   lehote   sťažnosť.   V   tejto poukázal na nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia.

Prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   uznesením   zo   dňa   20.   1.   2011   sťažnosť   zamietol.   V   tomto   rozhodnutí   sa prokurátor vôbec nevysporiadal z dôvodmi sťažnosti. Naviac svoje rozhodnutie opiera o výpovede svedkov M. P. a R. K., ktorí obvineného F. U. vôbec neusvedčujú.

V uznesení o vznesení obvinenia ako jediný dôkaz proti F. U. je uvedená výpoveď utajeného svedka č. 1. Iný dôkaz produkovaný nebol.

Uznesenie o vznesení obvinenia je vyhotovené dňa 2. 12. 2010. Výsluch utajeného svedka č. 1 bol vykonaný dňa 2. 12. 2010. Zápisnica o výsluchu bola podpísaná o 12.20 hod. Na základe uvedeného uznesenia boli obvinení R. M. a I. Z. zadržaní v B. dňa 2. 12. 2010 už o 12.06 hod. Dňa 2. 12. 2010 už o 13.00 hod. v T., bol vykonaný vstup do obydlia obvineného F. U. príslušníkmi Prezídia Policajného zboru...

V zápisnici zo dňa 2. 12. 2010 utajený svedok č. 1 vypovedal, že (strana 4 výpovede] vie, že V. M. spolu s F. U. na likvidáciu J. M. ml. poskytli finančnú hotovosť podľa všetkého vo výške 50 tis. EUR prevodom na P. účet.

V zápisnici o výsluchu svedka utajený svedok č. 1 uvádzal na viacerých miestach, že finančné prostriedky vo výške 50.000 EUR poskytol obv. F. U. prevodom z účtu na účet P. V uznesení o vznesení obvinenie F. U. a ďalších je uvedené, že V. M. a F. U. poskytli finančnú hotovosť najmenej vo výške 50.000 EUR, ktorá mala slúžiť na pokrytie nákladov.

Konštrukcia skutku, tak ako je popísaná v uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 2. 12. 2010, nie je podložená žiadnym dôkazom a to ani výpoveďou utajeného svedka č. 1. V priebehu vyšetrovania doposiaľ, bolo vykonaných viacero vyšetrovacích úkonov - výsluchov svedkov a spoluobvinených. Zo všetkých vypočutých svedkov len svedkovia J. L. a M. B. vypovedajú v neprospech F. U.,

M. B. bol vypočutý ako svedok na návrh obhajcu JUDr. E. V. dňa 31. 1. 2011. Obvineného F. U. neusvedčoval. Na výsluch dňa 19. 4. 2011 sa dostavil sám. Požiadal, že svoju výpoveď zo dňa 31. 1. 2011 chce doplniť v súvislosti s osobou F. U. Pred výsluchom uviedol, že si priniesol písomné poznámky a tieto dal nahliadnuť vyšetrovateľovi, obhajcom a   na   požiadanie   obhajcov   tieto   boli   prefotené   a   obhajcom   vyšetrovateľom   dané.   V poznámkach mal svedok M. B. popis osoby, s ktorou sa mal obv. F. U. stretnúť. Taktiež tam mal uvedené čo má vypovedať takto: prišli ste. Čakali ste, stáli ste, atď. Z uvedeného je zrejme, že M. B. vypovedal účelovo, a tak ako mu to niekto diktoval.

J. L. bol vypočutý ako svedok na návrh obhajcu E. V. dňa 1. 2. 2011. Obvineného F. U. neusvedčoval. Dňa 28. 4. 2011 uviedol, že svoju výpoveď zo dňa 1. 2. 2011 chce doplniť v súvislosti s osobou obvineného F. U. V tejto výpovedi uvádza tie skutočnosti a presne tak ako ich uviedol svedok M. B. vo svojej výpovedi dňa 19. 4. 2011.

Dňa 26. 10. 2011 sa na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica konal   výsluch   obvineného   F.   U.   V   rámci   výsluchu   obvineného   bolo   poukazované   na uvedené   nezákonné   konanie   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ako   aj   na   nedostatok materiálnej   stránky   dôvodov   väzby,   z   dôrazom   na   to,   že   vo   veci   obvineného   F.   U. vyšetrovateľ koná od 2. 12. 2010, pričom sa nepreukázalo, že už len vznesenie obvinenia bolo dôvodné. Len pre úplnosť, obvinení R. M. a I. Z. boli prepustení na slobodu, lebo dôvody väzby pominuli.

Pri   vznesení   obvinenia   sa   vyžaduje   záver,   že   trestný   čin   spáchala   určitá   osoba, pričom   tento   záver   musí   byť   dostatočne   odôvodnený.   Tomuto   záveru   musia   svedčiť   aj dôkazy, oprávňujúce zákonným spôsobom vzniesť obvinenie. Dôkazy na základe, ktorých bolo vznesené obvinenie, musia byť dostatočné a preukázateľné. To je záruka aj minimálnej právnej istoty občanov. Týmto sa realizuje ústavné právo občanov zaručené ustanovením čl. 17 ods. 2 Ústavy a § 2 ods. 1 Trestného poriadku.

Uznesenie   o   vznesení   obvinenia   zo   dňa   2.   12.   2010   nezodpovedá   uvedeným zákonným podmienkam.

Takýmto odôvodnením nemôže byť len konštatovanie vyšetrovateľa, že k záveru o spáchaní trestného činu určitou osobou stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti. Tento musí byť dostatočne odôvodnený zistenými skutočnosťami. Bez toho, aby tieto skutočnosti boli zistené a v uznesení o vznesení obvinenia uvedené je takéto uznesenie nedôvodné a preto je aj nezákonné.   Tieto   dôvody,   na   základe   ktorých   bolo   vznesené   obvinenie   musia   byť   aj nepochybné.

Tak ako to vidieť z uvedeného, dôvody uvedené v uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 2. 12. 2010 tejto požiadavke nezodpovedajú. Naviac sú zavádzajúce.

Stotožňujem sa s tým, že na vznesenie obvinenia stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti. Tento   však   musí   byť   preukázaný   dôkazmi.   S   týmto   konštatovaním,   sa   po   viac   ako   10 mesačnom vyšetrovaní už nedá dôvodiť. Tu nestačí už len vyšší stupeň pravdepodobnosti. Tu už musí byť z vykonaného dokazovania vidieť, že vznesenie obvinenie bolo dôvodné a doposiaľ zabezpečené dôkazy usvedčujú obvineného.

Tak ako to vidieť z uvedených dôkazov, doposiaľ sa na dôkazoch voči obvinenému F. U. od vznesenia obvinenia dňa 2. 12. 2010 zmenilo len to, že ho z možného spáchania skutku usvedčujú svojimi výpoveďami len svedkovia J. L. a M. B., pričom je zrejme, že ide o nezákonne získané a pochybné dôkazy.

Za takéhoto skutkového stavu, rozhodoval sudca Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica a na základe takýchto dôkazov vzal obvineného F. U. do väzby. Dôkaz: zápisnica o výsluchu obvineného zo dňa 26. 10. 2011 uznesenie v vzatí obvineného do väzby

Najvyšší sud Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tost 35/2011 zo dňa 2. 11. 2011   zamietol   sťažnosť   obvineného.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   obvinený   sa vyhýbal trestnému stíhaniu tým, že sa skrýval, potom ako vedel, že bude trestné stíhaný a jeho spoluobvinení boli vzatí do väzby. Ďalej uviedol, že obvinený bol v minulosti odsúdený právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Topoľčanoch a je trestne stíhaný Okresným súdom   Topoľčany   pre   trestný   čin   krivého   obvinenia   (použitie   tohoto   argumentu   je nezákonné a javí sa ako účelové. Doposiaľ nebolo vo veci rozhodnuté). Uvedené nie je možné použiť ako dôkaz...

Podľa ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku, obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený.. Z uvedeného je zrejmé, že musí existovať skutok, pre ktorý bolo   začaté   trestné   stíhanie,   toto   musí   byť   objektivizované   skutočnosťami   zistenými   v trestnom konaní. Táto podmienka nebola splnená ani po 10 mesačnom vyšetrovaní. Taktiež musí byť existencia dôvodov na podozrenie, že skutok spáchal obvinený. Po vyšetrovaní, ktoré už trvá 11 mesiacov, existencia podozrenia, že skutok spáchal obvinený nepostačuje, už musí byť dostatočne preukázaný...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Postup   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská   Bystrica   č.   k. Tp   36/2011   v   spojení   s   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 1 Tost 35/2011, boli porušením čl. 17 ods. 2 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa na ústavnom súde v petite sťažnosti (ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) domáha ochrany svojich základných   práv,   resp.   tvrdí,   že   postupom   špecializovaného   trestného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. Tp 36/2011 a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 35/2011 bol porušený čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 36/2011 a jeho uznesením z 26. októbra 2011

Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti vychádzal z princípu subsidiarity svojej právomoci pri ochrane ústavnosti, ktorý je vyjadrený v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy.   Zo   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).

V   danom   prípade   bola   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn. Tp 36/2011 z 26. októbra 2011 prípustná sťažnosť, o ktorej v zmysle príslušných ustanovení Trestného   poriadku   rozhodoval   najvyšší   súd,   čo   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti postupu špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 36/2011, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti namieta, a preto v tejto časti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv, resp. čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 35/2011

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd najprv konštatuje, že neobsahuje zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti, keďže nie je vôbec odôvodnená (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), pokiaľ sa týka namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Obdobne to tak je aj s porušením čl. 17 ods. 2 ústavy   na   osobnú   slobodu,   kde   sťažovateľ   vyjadruje   v   sťažnosti   iba   to,   že   v   tomto ustanovení sa realizuje „aj zásada zákonnosti“ alebo že v tomto ustanovení sa „realizuje ústavné právo občanov“, a tiež v záhlaví sťažnosti poukazuje na to, že podáva sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ale už v odôvodnení a petite žiadnu medzinárodnú zmluvu neuvádza.

Hoci z návrhu na začatie konania je zrejmé, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu smeruje, sťažnosť neobsahuje v tejto časti návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   v   uvedenej   veci.   Formulácia   návrhu   na rozhodnutie vo veci samej v tejto časti je tiež neúplná, keďže neumožňuje identifikovať, akých konkrétnych ďalších opatrení smerujúcich k náprave porušenia ústavnosti v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (m. m. III. ÚS 282/04).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podaní   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Vychádzajúc z obsahu podania sťažovateľa preto ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť v tejto časti napriek tomu, že je sťažovateľ riadne zastúpený právnym zástupcom, nespĺňa   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom ustanovené najmä v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Napriek uvedenému konštatovaniu ústavný súd k tomu uvádza, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahuje iba na trestné konanie vo   veci   samej a nevzťahuje sa   na konanie o   väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie   čl.   17   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04),   čo   je   prípad sťažovateľa.

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní o väzbe aj zjavne neopodstatnená (obdobne napr. IV. ÚS 392/08).

Avšak i pri tejto konštatácii ústavný súd napokon preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 35/2011 z 2. novembra 2011, pretože rozhodnutie sa týka obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   namietanému   uzneseniu   sú   jeho námietky, že najvyšší súd svoje rozhodnutie o zamietnutí jeho sťažnosti odôvodnil iba tým, „že obvinený... sa skrýval, potom ako vedel, že bude trestné stíhaný a jeho spoluobvinení boli vzatí do väzby... a tým, že obvinený bol v minulosti odsúdený právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Topoľčanoch a je trestne stíhaný Okresným súdom Topoľčany pre trestný čin   krivého   obvinenia   (použitie   tohoto   argumentu   je   nezákonné   a   javí   sa   ako   účelové. Doposiaľ nebolo vo veci rozhodnuté}. Uvedené nie je možné použiť ako dôkaz...

Sudca Špecializovaného súdu, pracovisko Banská Bystrica, ako aj Najvyšší súd SR dôvody väzby u obvineného F. U. neposudzovali aj z hľadiska požiadavky ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku.“.

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza aj v tomto prípade z názoru, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,   rozhodnutie   o   väzbe   sa   odôvodnilo   aj   skutkovými   okolnosťami,   o   väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu.

Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových   a   právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o existencii zákonného   dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd   v   riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 352/2011).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Ústavný   súd   podobne   ako   v   prípadoch   iných   sťažností   namietajúcich   porušenie označeného   základného   práva   sťažovateľov   všeobecným   súdom   teda   skúmal   to,   či uznesenie   označeného   súdneho   orgánu   (v   tomto   prípade   najvyššieho   súdu)   nebolo svojvoľné   alebo   arbitrárne.   Z   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tost 35/2011 z 2. novembra 2011 a jeho odôvodnenia na šiestich stranách je však zrejmé, aké rozhodné skutočnosti najvyšší súd (opierajúc sa o závery špecializovaného trestného súdu) v okolnostiach prípadu uznal za základ svojho rozhodnutia. Ústavný súd bez toho, aby   tieto   podrobne   citoval,   konštatuje,   že   nezistil   medzi   namietanými   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádza   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký relevantný dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne a skutkové závery najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa na prepustenie z väzby na slobodu.

Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy. Tento článok ústavy obsahuje základné právo, ktoré v zmysle čl. 127   ods.   1   ústavy   chránia   všeobecné   súdy   v   rozsahu   svojich   ústavou   vymedzených oprávnení   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy.   Právomoc   ústavného   súdu   na   ochranu   tohto základného   práva   vzniká   len   v   takom   prípade,   v   ktorom   by   sťažovateľ   preukázal   také skutkové   okolnosti,   ktoré   by   pripustili   záver   o   porušení   ústavnoprocesných   princípov upravujúcich   ochranu   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   väzobnými   súdmi. Sťažovateľ   súčasne   nie   je   ani   oprávnený   požadovať,   aby   ústavný   súd   opakoval   alebo nahradzoval   činnosť   všeobecných   súdov   pri   rozhodovaní   o   väzbe   (obdobne   napr. IV. ÚS 101/04).

Keďže   ústavný   súd   zo   sťažnosti   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho základným právom na osobnú slobodu podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy,   jeho   sťažnosť   v   časti   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu z   2.   novembra   2011   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012