znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 17/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. D., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach zo 16. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 295/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2010 doručená sťažnosť D. D. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 295/2009 zo 16. júna 2010.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka sa návrhom podaným na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhala určenia práva osobného užívania bytu v obytnom dome na M., zapísaného na liste vlastníctva č. 10527, kat. územie S., obec K., ako domu so súpisným číslom 1521 na parcele č. 1123 (ďalej len „nehnuteľnosť“).   Teda   sťažovateľka   sa   návrhom   domáhala   určenia,   že   je   vo   vzťahu k žalovaným v nájomnom vzťahu v zmysle § 685 až 716 zákona č. 40/1963 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „občiansky zákonník“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 24 C 17/2007 z 27. októbra 2008 návrh sťažovateľky zamietol. Dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade ako výlučný vlastník nehnuteľnosti ju prenajal spoločnosti K., s. r. o., K., (ďalej len „K.“), zmluvou z 1. júna 2003. Na základe uvedenej   zmluvy   spoločnosť   K.,   vstúpila   do   všetkých   práv   a   povinností   ubytovateľa vyplývajúcich z uzavretých zmlúv o ubytovaní. Spoločnosť K., ako ubytovateľ odstúpila od platnej   zmluvy   o   ubytovaní   (z   9.   januára   2002)   uzavretej   so   sťažovateľkou,   a   toto odstúpenie   sťažovateľke   doručila   26.   júna   2003.   Dôvodom   odstúpenia   bolo   porušenie povinností sťažovateľky hrubým spôsobom – neplatenie ceny za prechodné ubytovanie, pričom   nedoplatok   k   25.   júnu   2003   prestavoval   sumu   7   558,11   Sk.   Okresný   súd   toto odstúpenie od zmluvy o ubytovaní podľa obsahu posúdil ako výpoveď nájomnej zmluvy, ktorej   neplatnosť   sťažovateľka   v   zákonom   ustanovenej   trojmesačnej   lehote   nenapadla, a podľa toho sa nájomný vzťah skončil uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty dňom 30. septembra   2003.   Ďalej   z   vykonaného   dokazovania   bolo   preukázané,   že   žalovaný v 1. rade   násilne   deložoval   sťažovateľku   z   obytnej   miestnosti   a   začal   s   rekonštrukciou predmetnej nehnuteľnosti. Na základe rekonštrukcie došlo k vybúraniu priečok pre účely vytvorenia   nových   bytových   jednotiek.   Okresný   súd   považoval   za   preukázané,   že   už 9. januára 2004 (v čase obhliadky vykonanej stavebným úradom; pozn.) v nehnuteľnosti neexistovali   obytné   miestnosti,   a   teda   ani   obytná   miestnosť   č.   212,   ku   ktorej   určenia nájomného   vzťahu   sa   v   konaní   domáhala   sťažovateľka.   S   poukazom   na   §   680   ods.   1 občianskeho   zákonníka   okresný   súd   konštatoval,   že   došlo   k   zničeniu   predmetu   nájmu, a stanovil,   že   k   zániku   nájomného   pomeru   mohlo   dôjsť   najneskôr   9.   januára   2004. Z uvedeného dôvodu okresný súd návrh sťažovateľky zamietol.

Rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, v ktorom argumentovala tvrdením, že okresný súd neúplne zistil   skutkový   stav veci,   kde   nevykonal navrhované dôkazy, dôkazy z konkurzného spisu a o reálnej situácii interiéru nehnuteľnosti. Tvrdila, že predmet sporu nezanikol, ale že bol poškodený. Ďalej tvrdila, že právne existuje „byt“ sťažovateľky a existuje aj reálne, v ktorom sú len popresúvané priečky, teda je dispozične zmenený, čím je ale vytvorený iný „byt“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 295/2009 zo 16. júna 2010 rozsudok okresného súdu potvrdil. Dôvodil pritom poukazom na skutočnosť, že okresný súd správne vyriešil otázku nájmu bytu, keď uviedol, že sťažovateľke „nevznikol nájom k bytu, ale nájomný vzťah uzavretý medzi žalobkyňou a prenajímateľom posúdil ako nájom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie (§ 717, 718 OZ).“

Krajský   súd   ďalej   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že „Dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa nebolo preukázané, aby obytné priestory, ktoré žalobkyňa podľa   uzavretej   zmluvy   obývala,   boli   bytom,   keďže   v   konaní   nebolo   predložené   žiadne právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu, z ktorého by vyplynula skutočnosť, že žalobkyni bol (právne) pridelený do nájmu byt. Ak predmetom nájmu nebol byt, nemôže obstáť už z toho dôvodu ani určovacia žaloba, že žalobkyňa je nájomcom bytu, resp., že nájom k bytu trvá.

Treba poukázať na to, že žalobkyňa už v žalobnom petite označuje nehnuteľnosť ako slobodáreň a nie ako byt. Slobodáreň je potrebné chápať ako zariadenie, v ktorom sú obytné miestnosti určené na trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestností je potrebné považovať za osobitný druh nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži tiež na uspokojovanie trvalých potrieb občana na bývanie; ide však o nájom obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie, ktorý je upravený v § 717 a 718 OZ, nie teda o nájom bytu v zmysle ust § 685 ods. 1 OZ.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   aj   s   tým   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   zničením predmetu   nájmu   ako   obytnej.   miestnosti   č.   212   došlo   k   zániku   aj   nájomného   pomeru s poukazom na § 680 ods. 1 OZ.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka chronologicky opísala priebeh konania   na   okresnom   súde,   ako   aj   krajskom   súde   a   tvrdila,   že „vec   bola   rozhodnutá arbitrárne a porušovateľ bez opory v zákone a v rozpore s vykonaným dokazovaním porušil moje práva, a to podľa Čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a a čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv   a   slobôd   na   spravodlivé   a   verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom“.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa zaručené podľa čl. 21 ods.1 Ústavy SR, čl. 46 ods.1 Ústavy SR a čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, boli rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach,   zo   dňa   16.06.2010,   sp.   zn.   1   lCo/295/2009, porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 16.06.2010, sp. zn. 1 lCo/295/2009 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

3.Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných základných práv sťažovateľa.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľov finančné zadosťučinenie vo výške 333 €.

5.Porušovateľ   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   -   právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 254, 88 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom ústavného sporu medzi sťažovateľkou a krajským súdom je nesprávne právne posúdenie predmetu nájmu krajským súdom, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu ňou označených práv. Sťažovateľka sa domnieva, že predmetom nájmu na základe uzavretej zmluvy o ubytovaní z 9. januára 2003 bol byt, a nie obytná miestnosť, ako to ustálil krajský súd.

Ústavný súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v prvom rade zistil, že v ňom krajský súd na pomerne rozsiahlom priestore rekapituloval dovtedajší priebeh konania a zároveň popisoval aj ťažiskové argumenty jednotlivých strán a ich právne posúdenie okresným súdom. Z vykonaného dokazovania krajský súd obdobne ako okresný súd   ustálil,   že   predmetom   nájmu   na   základe   zmluvy   o   ubytovaní   nebol   byt,   ako   sa nesprávne domnievala sťažovateľka, ale obytná miestnosť. Vychádzal pritom z písomného stanoviska Stavebného úradu mesta Košice (z 25. júna 2007 a 21. augusta 2007), ktorý sa vyjadroval   k   charakteru   nehnuteľnosti,   ako   aj   zo   zápisu   o   prevzatí   budov,   stavieb a rozvodných zariadení z 20. augusta 1963. Na základe toho potom krajský súd v zhode s okresným súd ustálil, že v danom prípade nehnuteľnosti ide o nebytovú budovu podľa § 43c ods. 1 písm. a) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov a že sťažovateľke „vznikol iba nájom obytných miestností v zariadení určenom na trvalé bývanie upravený v 717 a 718 OZ, a nie nájomný vzťah k bytu.“ Za rozhodujúcu skutočnosť na posúdenie charakteru nájmu považoval krajský súd „právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu“.

Krajský   súd   ďalej   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal   aj   na   skutočnosť vyplývajúcu z vykonaných dôkazov, že predmet nájmu (obytná miestnosť) zanikol (bola úplne odstránená vybúraním priečok) a na jeho mieste vznikla nová bytová jednotka. Túto skutočnosť považoval krajský súd za preukázanú na základe viacerých dôkazov, zápisu zo šetrenia   stavebného   úradu   z   9.   januára   2004,   z   rozhodnutia   stavebného   úradu z 25. februára 2004, znaleckého posudku doc. Ing. K. č. 02/2004 z 25. apríla 2004 a pod. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje „aj s tým záverom súdu   prvého   stupňa,   že   zničením   predmetu   nájmu   ako   obytnej   miestnosti   č.   212   došlo k zániku aj nájomného pomeru s poukazom na § 680 ods. 1 OZ“.

Svoje potvrdzujúce rozhodnutie krajský súd založil na zistení, že v prerokúvanej veci „nebolo preukázané, aby obytné priestory, ktoré žalobkyňa podľa uzavretej zmluvy obývala, boli bytom, keďže v konaní nebolo predložené žiadne kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu, z ktorého by vyplynula skutočnosť, že žalobkyni bol (právne) pridelený do nájmu byt. Ak predmetom nájmu nebol byt, nemôže obstáť už z toho dôvodu ani určovacia žaloba, že žalobkyňa je nájomcom bytu, resp. že nájom bytu trvá.“.

Popísané úvahy krajského súdu týkajúce sa právneho posúdenia nehnuteľnosti sú podľa   názoru   ústavného   súdu   logické,   riadne   odôvodnené   a   vychádzajú   z   dostatočne zisteného   skutkového   stavu   veci   potrebného   pre   rozhodnutie.   Krajský   súd   aplikoval a interpretoval   relevantné ustanovenia   právnych   predpisov   podstatné pre posúdenie   veci sťažovateľky, a preto závery uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu sú celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V posudzovanom prípade ústavný súd nezistil v napadnutom rozsudku krajského súdu   známky   arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti,   ktoré   by   mohli   signalizovať porušenie sťažovateľkou označených práv.

V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   zhodnotil   právne   závery   krajského   súdu   ako správne,   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu, ani jej právom na spravodlivé súdne konanie, preto predloženú sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala aj vyslovenia porušenia svojho základného práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   ods.   1   ústavy   označeným   rozsudkom krajského súdu.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   realizáciou   ústavných   a   zákonných právomocí   všeobecných   súdov   (krajského súdu),   ktorý   rozhodol   o   návrhu sťažovateľky na určenie práva osobného užívania bytu (jeho zamietnutím), nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na nedotknuteľnosť obydlia, a tento   postup nie   je a ani nemôže byť v žiadnej príčinnej súvislosti s možným porušením tohto základného práva sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť (m. m. IV. ÚS 326/07).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011