znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 17/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   T.   H.,   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   H., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   zaručeného   čl.   10   Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny –   Dohovor   o ľudských   právach   a biomedicíne   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 2 Co 14/2007 z 21. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2008 doručená sťažnosť Ing. T. H.,   P. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie súkromného   a rodinného   života   zaručeného   čl.   8   dohovoru   a práva   na   informácie o zdravotnom   stave   zaručeného   čl.   10   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a dôstojnosti človeka   v   súvislosti   s aplikáciou   biológie   a medicíny   –   Dohovor   o ľudských   právach a biomedicíne   (ďalej   len   „dohovor   o ľudských   právach   a biomedicíne“)   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vydaným 21. februára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 14/2007.

Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) „domáhala nahliadnuť do podkladov súvisiacich s vypracovaním znaleckého posudku č. 6/2005, práva vyhotoviť si fotokópie ňou a jej   maloletým   synom   absolvovaných   testov,   ktoré   boli   vypracované   v súvislosti so znaleckým posudkom a ktoré boli uvádzané v znaleckom posudku“. Taktiež sa domáhala „práva   vyhotoviť   si   fotokópie   podkladov   súvisiacich   so   správou   psychologičky   zo   dňa 7. 10. 2005, tzn. testov, kresieb, výpovedí dieťaťa a pod. Sťažovateľka sa tiež domáhala odpovedí na svoje otázky od súdnej znalkyne..., ktoré jej aj napriek jej viacerým žiadostiam neboli   poskytnuté  ...“.   Znalecké   dokazovanie   prebiehalo   v súvislosti   s iným   konaním Okresného súdu Prešov (sp. zn. 9 C 33/2002) o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode manželstva k maloletému synovi.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   37   C   85/2006-67   z 10.   novembra   2006   návrh sťažovateľky zamietol. Vychádzal zo záveru, že činnosť znalkyne sa riadila „ustanoveniami §   127   O. s. p.   a zák.   č.   372/2004   Z.   z.,   ktorý   upravuje   podmienky   výkonu   znaleckej činnosti“. Okresný súd dospel ku skutkovému záveru, že znalkyňa (ďalej aj „žalovaná“) „nikdy   nemala   a ani   nemá   vydanú   licenciu   na   poskytovanie   všeobecnej   zdravotnej starostlivosti   a vo   vzťahu   k maloletému   nemala   postavenie   poskytovateľa   zdravotnej starostlivosti   a z tohto   dôvodu   jej   nevznikla   povinnosť   viesť   zdravotnú   dokumentáciu maloletého“.   Napokon   okresný   súd   dôvodil,   že „žalovaná   ako   znalkyňa   je   povinná zachovať   mlčanlivosť   o všetkých   skutočnostiach,   o ktorých   sa   dozvedela   pri   výkone alebo v súvislosti   s výkonom   činnosti,   ak   nie   je   zbavená   tejto   povinnosti   zadávateľom. Ak žalobkyňa nesúhlasila so závermi znaleckého posudku vypracovaného žalovanou, mohla navrhnúť preskúmať znalecký posudok iným znalcom, resp. inou inštitúciou.“.

Rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním. Ako odvolacie dôvody označila   nesprávne   skutkové   zistenia   na   základe   vykonaného   dokazovania   a nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom.

V prvom   rade   uviedla,   že   žalovaná   vo   vzťahu   k ňou   vypracovanému   posudku vystupovala „ako ustanovený znalec“ a „vo vzťahu ku správe zo 7.10.2005 iba ako klinický psychológ“. Zdôraznila, že žalovaná vykonáva prax klinického psychológa podľa zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských   organizáciách   v zdravotníctve   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o poskytovateľoch   zdravotnej starostlivosti“).   Z toho   sťažovateľka   vyvodila,   že   na   žalovanú   sa vzťahuje   zákon č. 576/2004   Z.   z.   o zdravotnej   starostlivosti,   službách   súvisiacich   s poskytovaním zdravotnej   starostlivosti   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“). S poukazom na ustanovenie § 127 ods.   3   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   aj   „OSP“)   používajúce   pojem   „lekárske   vyšetrenie“   sťažovateľka   vyvodila, že „medzi ňou a žalovanou ako znalkyňou v dôsledku vykonávania jej činnosti (lekárskeho vyšetrenia),   vznikol   obdobný   vzťah,   aký vzniká   medzi   lekárom   a pacientom“.   Následne uviedla, že „bez ohľadu na skutočnosť, či to právne predpisy výslovne upravujú alebo nie, neexistuje právna úprava, ktorá by jej zakázala nahliadnuť do podkladov znalca, na základe ktorých bol   vyhotovený   znalecký   posudok   a rovnako   tu nie   je   právna   úprava,   ktorá   by žalovanej – znalcovi, znemožňovala tieto podklady žalovanej (správne malo byť zrejme žalobkyni,   pozn.) ako   subjektu   znaleckého   posudzovania,   ukázať.   Absolútne   neobstoja ani tvrdenia, že žalovaná neviedla žiadnu zdravotnú dokumentáciu, pretože sama v konaní priznala,   že   všeobecne   nejaké   podklady   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   reálne existujú.“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   obsiahnutého   v odvolaní   podanom proti prvostupňovému   rozsudku   tiež „neobstoja   tvrdenia,   že   by   sprístupnením   týchto podkladov   žalovanou   bolo   porušené   ustanovenie   o povinnosti   zachovať   mlčanlivosť v zmysle   §   13   zák. o znalcoch.   Účelom   tohto   ustanovenia   je   ochrana   údajov, s ktorými narábal znalec, ale jedná sa o ich ochranu pred tretími (cudzími) osobami a inými subjektami.... žalobkyňa však v tomto prípade nie je žiadnou treťou osobou. V súvislosti so znaleckým   dokazovaním   vystupovala   v dvoch   pozíciách,   čiastočne   ako   subjektu posudzovania (matka) a súčasne aj ako zákonný zástupca hlavného posudzovaného subjektu (maloletého syna).... Je biologickou matkou maloletého a jej práva vo vzťahu k nemu..., neboli žiadnym rozhodnutím súdu obmedzené a ani týchto práv nebola pozbavená. Preto má ako jeden z rodičov, a teda jeden zo zákonných zástupcov, právo na informácie, ktoré sa týkajú   jeho   života.  ...   Každý,   kto   disponuje   takýmito   informáciami   má   povinnosť   ich rodičovi... oznámiť.... Tým, že žalobkyňa (správne malo byť zrejme žalovaná, pozn.) jej odmietla poskytnúť potrebné odpovede na jej otázky a tým, že jej neumožnila nahliadnuť do podkladov, ktoré sa jej bezprostredne týkajú a ktoré sa týkajú aj jej syna, jej znemožnila realizovať právo vyjadriť sa k dôkazu, ktorý bol vykonaný v súdnom konaní.... problémom v skutočnosti podľa nej ej, že časť testov, u ktorých žalovaná tvrdí, že boli vykonané, reálne vykonané neboli a umožnenie nahliadnutia by to odhalilo.“.

Sťažovateľka   poukázala   na   súvislosť   so   zákonom   o zdravotnej   starostlivosti, pretože „práve v tomto zákone sa upravuje otázka možnosti nahliadať do dokumentácie, ktorá súvisí so subjektom vyšetrovania, resp. posudzovania. Subjektom v tomto prípade bola sama, ale aj jej maloletý syn vo vzťahu ku ktorému vystupovala ako zákonná zástupkyňa, preto by sa mali ustanovenia zákona o zdravotnej starostlivosti použiť analogicky. Účel je totiž   ten   istý,   snaha   byť   informovaný   o svojej   osobe,   o svojom   stave,   o svojom   dieťati. Neobstojí preto ani argumentácia, že by poskytnutím týchto informácií mali byť porušené práva tretích osôb, pretože v tomto vzťahu žiadne tretie osoby okrem otca nevystupovali a ona nežiadala nahliadnuť do podkladov, ktoré by sa týkali otca.“.

Aj podľa zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane   osobných   údajov“)   má   sťažovateľka „právo na informácie   o stave   spracúvania   svojich   osobných   údajov   v informačnom   systéme, ako aj právo   vo   všeobecne zrozumiteľnej forme   na odpis   jej   osobných údajov,   ktoré   sú predmetom spracúvania“, pretože je toho názoru, že ona – sťažovateľka „je dotknutou osobou a žalovaná je prevádzkovateľom“.

Krajský   súd   o podanom   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   rozsudkom č. k. 2 Co 14/2007-106 z 21. februára 2008 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd v prvom rade poukázal na relevantné ustanovenia jednotlivých do úvahy prichádzajúcich právnych predpisov, a to hlavne na § 16 ods.   1   zákona   č.   382/2004   Z.   z.   o znalcoch,   tlmočníkoch   a prekladateľoch   a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o znalcoch“), podľa ktorého úkonmi znaleckej činnosti sú najmä znalecký posudok a jeho doplnok, odborné stanovisko alebo potvrdenie, odborné vyjadrenie a vysvetlenie, a na § 2 ods.   1   zákona   o zdravotnej   starostlivosti.   Z nich   vyvodil,   že „žalovaná   tým,   že   bola ustanovená   súdom   v konaní   ako   znalkyňa   a vo   veci   podala   znalecký   posudok   a správu, vykonávala znaleckú činnosť na základe zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch... Uvedenou znaleckou   činnosťou   neposkytovala   žalobkyni,   ani   jej   maloletému   synovi   zdravotnú starostlivosť, nevznikla jej preto povinnosť viesť zdravotnú dokumentáciu určenú v § 19 ods. 3   zák. č. 576/2004   Z.   z.  ...“.   Sťažovateľke   nevzniklo   právo   nahliadať   do   podkladov slúžiacich na vypracovanie znaleckého posudku ani podľa zákona o znalcoch, „lebo z tohto zákona   nevyplýva   povinnosť   pre   znalca   umožniť   inému,   než   zadávateľovi   nahliadať do podkladov,   na   základe   ktorých   boli   vykonané   úkony   znaleckej   činnosti, preto žalovateľnosť takejto povinnosti (zaviazať znalca spôsobom, ktorý nie je upravený v zákone) je neprípustné“. Krajský súd uviedol, že pracovná činnosť žalovanej „smerujúca k posúdeniu   skutočností,   na ktoré   treba   odborné   znalosti   nemala   za   cieľ   predĺžiť   život alebo zvýšiť kvalitu života žalobkyne aj maloletého syna“.

Znalec   je   podľa   názoru   krajského   súdu „pri   podávaní   znaleckého   posudku v právnom   vzťahu   s tým,   kto   nariadil   znalecké   dokazovanie,   teda   zadávateľom  ...“. V súvislosti   s tým   krajský   súd   poukázal   na   procesné   práva   účastníka   súdneho   konania smerujúce k ovplyvneniu výsledku dokazovania znaleckým posudkom (§ 123 OSP).

Krajský   súd   hodnotil   ako   nesprávny   právny   záver   okresného   súdu,   že   žalovaná nebola   poskytovateľkou   zdravotnej   starostlivosti,   lebo „vykonáva   v zmysle   §   10 zák. č. 578/2004 Z. z.... prax ako klinický psychológ. Toto nesprávne skutkové zistenie však nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.“.

Za   nedôvodné   krajský   súd   označil   aj   tvrdenie   sťažovateľky,   že   odmietnutím nahliadnutia   do   podkladov   na   spracovanie   znaleckého   posudku   a správy   a odmietnutím poskytnutia odpovedí   na jej otázky   žalovanou, bolo upreté právo vyjadriť sa   k dôkazu. „Právo   vyjadriť   sa   k dôkazu   môže   byť   odňaté   len   v konaní,   v ktorom   bol   dôkaz predložený... a navyše toto právo, ako vyplýva z povahy veci, môže byť odňaté len súdom a nie   druhým   účastníkom   konania,   resp.   znalcom.“ Sťažovateľke   nebolo   znemožnené vyjadriť sa k znaleckému posudku ako k vykonávanému dôkazu, pretože „dokazovanie sa vykonáva za účasti účastníkov konania“, a „žalobkyňa netvrdila,   že jej zo strany súdu nebolo umožnené vyjadriť sa k znaleckému posudku a k písomnej správe“.

Napokon krajský súd uviedol, že „žalovaná tým, že vypracovala znalecký posudok a podala správu vo vzťahu k žalobkyni, nie je prevádzkovateľom v zmysle ust. § 4 ods. 2 zák. č. 428/2002 Z. z., lebo nespracúva jej osobné údaje, preto nemá povinnosti prevádzkovateľa upravené v uvedenom zákone“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka v zásade zopakovala argumenty z odvolania   podaného   proti   prvostupňovému   súdnemu   rozhodnutiu.   Predovšetkým podľa nej pri „vypracovávaní správy zo dňa 7. 10. 2005 vystupovala žalovaná ako klinický psychológ a nie ako znalec, preto sa na ňu zákon o zdravotnej starostlivosti vzťahuje“. Je toho názoru, že medzi žalovanou a „subjektami posudzovania... vznikol obdobný vzťah, aký vzniká   medzi   lekárom   a pacientom“.   S poukazom   na   ustanovenia   zákona   o zdravotnej starostlivosti   a   zákona   o   poskytovateľoch   zdravotnej   starostlivosti   uviedla, že „sa na žalovanú ako klinického psychológa zákon o zdravotnej starostlivosti vzťahuje, aj keď   nepriamo.   Žalovaná   je   predovšetkým   psychológom,   ktorý   okrem   toho   ‚ad   hoc‘ v určitých prípadoch pôsobí aj ako znalec.“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   závery   sporného „znaleckého   posudku   žalovanej   boli v rozpore   s predchádzajúcimi   dvoma   znaleckými   posudkami.   Sťažovateľka   sa   preto   už v konaní 9C 33/2002 domáhala preskúmania znaleckého posudku č. 6/2005 žalovanej, čo jej nebolo umožnené. Nakoniec tento súdny spor prehrala...“.

Podľa sťažovateľky „má opodstatnený záujem, aby mohla nahliadnuť do podkladov na znalecký posudok, ktoré má v držbe žalovaná, pretože má za to, že tento posudok nebol vypracovaný   v súlade   s platnou   právnou   úpravou.   Záver,   ku   ktorému   dospela   žalovaná nezodpovedá... vykonanému znaleckému dokazovaniu“. Svoje pochybnosti sťažovateľka zdôvodnila   tým,   že „po   skončení   súdneho   konania   u iných   psychológov   zisťovala, ako vyzerajú testy, ktoré údajne mala absolvovať. Z informácií, ktoré jej boli poskytnuté vyplynulo, že sťažovateľka žiadne takéto testy neabsolvovala a žalovaná ich nezrealizovala, aj keď to v znaleckom posudku uvádzala.“.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   skutočnosť,   že   zákon   o   znalcoch   výslovne neformuluje výnimku z povinnosti mlčanlivosti znalca v prospech osoby, ktorá je subjektom znaleckého skúmania (a v prospech zákonného zástupcu takej osoby), „nemôže byť na jej ťarchu. Znamenalo by to popretie jej práv v celom rozsahu.“. Preto „zamietnutie žaloby, ktorým   sa   ktokoľvek   domáha   nahliadnutia   do   podkladov,   ktoré   slúžia   na   vypracovanie znaleckého posudku... z dôvodu, že to zákon neupravuje a preto znalec nemá povinnosť tieto   podklady   sprístupňovať,   znamená   úplné   popretie   práv   garantovaných   ústavou ako aj európskymi   dohovormi“.   Sťažovateľka   tvrdí,   že „zamietnutie   žalôb   v takýchto prípadoch by viedlo k tomu, že by znalecké posudky neboli vôbec preskúmateľné, najmä nie účastníkmi súdnych konaní alebo inými posudzovanými subjektami“.

Sťažovateľka   tiež   trvá   na tom,   že «má   právo   na   poskytnutie   informácií   o svojej osobe od žalovanej aj v zmysle zákona č.   428/2002 Z z.   o ochrane osobných údajov... Sťažovateľka   je   určite   v zmysle   zákona   „dotknutou   osobou“   a žalovaná   je „prevádzkovateľom“.». Je totiž zrejmé, že „žalovaná či už ako znalec alebo psychológ pracovala s údajmi, ktoré tvoria osobné údaje žalovanej...“.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„Krajský   súd   v Košiciach   rozsudkom   zo   dňa   21.   2.   2008,   sp.   zn.   2   Co   14/2007 porušil   právo   sťažovateľky   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej   republiky   zaručené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a slobôd. Rovnako boli uvedeným rozhodnutím porušené práva zaručené v čl. 8 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a slobôd   a v čl.   10   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a biomedicíne.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach, č. k. 2 Co 14/2007 zo dňa 21. 2. 2008.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 6.732,- Sk do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a práva podľa čl. 10 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.  

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 10 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne(1)   Každý   má   právo,   aby   sa   rešpektoval   jeho   súkromný   život   v   súvislosti s informáciami o jeho zdraví.

(2)   Každý   má   právo   na   všetky   informácie   týkajúce   sa   jeho   zdravotného   stavu. Prianie jednotlivca nebyť o ňom informovaný sa dodrží.

(3) Vo výnimočných prípadoch možno v záujme pacienta zákonom obmedziť práva pacienta uvedené v odseku 2.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Prvou námietkou sťažovateľky smerujúcou voči napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bolo jej tvrdenie, že žalovaná pri vypracovaní správy zo 7. októbra 2005 pôsobila ako poskytovateľka   zdravotnej   starostlivosti,   a nie   ako   znalkyňa   podľa   zákona   o znalcoch. Takéto právne posúdenie následne malo sťažovateľke umožniť realizáciu práva na prístup k podkladom slúžiacim na vypracovanie uvedenej správy, ktoré podľa nej tvoria zdravotnú dokumentáciu podľa zákona o zdravotnej starostlivosti.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd zistil, že tento citoval ustanovenie § 16 ods. 1 zákona o znalcoch, podľa ktorého úkonmi znaleckej činnosti sú najmä znalecký posudok a jeho doplnok, odborné stanovisko alebo potvrdenie, odborné vyjadrenie   a vysvetlenie.   Z tohto   ustanovenia   krajský   súd   berúc   do   úvahy   skutkové okolnosti   prípadu   vyvodil,   že   žalovaná   pri   podávaní   znaleckého   posudku   i správy zo 7. októbra 2005 „vykonávala znaleckú činnosť na základe zákona č. 382/2004 Z. z.... Uvedenou   znaleckou   činnosťou   neposkytovala   žalobkyni,   ale   ani   jej   maloletému   synovi zdravotnú starostlivosť, nevznikla jej preto povinnosť viesť zdravotnú dokumentáciu...“.Podľa názoru ústavného súdu takýto právny záver krajského súdu nie je arbitrárny ani   zjavne   neodôvodnený,   a to   predovšetkým   s ohľadom   na   účel   znaleckej   činnosti   na jednej strane a účel poskytovania zdravotnej starostlivosti na strane druhej. Účel činnosti žalovanej krajský súd správne identifikoval, keď uviedol, že táto činnosť „nemala za cieľ predĺžiť život alebo zvýšiť kvalitu života žalobkyne aj maloletého syna“. Ústavný súd k tomu dodáva, že účelom znaleckej činnosti je objasnenie skutkových okolností prerokúvaného prípadu na základe odborných znalostí, ktorými konajúci súd nedisponuje. Žalovaná ako klinický psychológ tak síce pri výkone znaleckej činnosti realizovala úkony a vyšetrenia typické aj pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti, účel týchto úkonov a vyšetrení sa však odlišoval   od   účelu   vymedzeného   v   §   2 ods.   1   zákona   o zdravotnej   starostlivosti. Preto podklady   slúžiace na vypracovanie znaleckého posudku   i spornej správy nemožno kvalifikovať   ako   zdravotnú   dokumentáciu   podľa   §   2   ods.   6   zákona   o zdravotnej starostlivosti a vo väzbe na tento záver nemožno vyvodiť právo sťažovateľky nahliadnuť do predmetných podkladov.

Porušenie svojich označených práv ďalej sťažovateľka videla v aplikácii povinnosti mlčanlivosti znalca aj voči nej ako subjektu znaleckého skúmania. Skutočnosť, že zákon o znalcoch   výslovne   neformuluje   výnimku   z povinnosti   mlčanlivosti   znalca   v prospech osoby, ktorá je subjektom znaleckého skúmania, „nemôže byť na jej ťarchu. Znamenalo by to popretie jej práv v celom rozsahu.“.

Krajský   súd   v tejto   súvislosti   uviedol,   že „znalec   je   pri   podávaní   znaleckého posudku v právnom vzťahu s tým, kto nariadil znalecké dokazovanie, teda zadávateľom“. Tento názor má podľa ústavného súdu zásadný význam pre odpoveď na sťažovateľkinu námietku.   Osoba   dožadujúca   sa   prístupu   k informáciám   o skutočnostiach,   o ktorých   sa znalec   dozvedel   pri   výkone   znaleckej   činnosti   alebo   v súvislosti   s ňou,   nemusí   byť v konkrétnom prípade jediným subjektom znaleckého skúmania. Ako subjekty znaleckého skúmania môžu   vystupovať aj iné osoby.   V takom   prípade   by sprístupnenie uvedených informácií mohlo neprípustne zasiahnuť do práv a oprávnených záujmov iných subjektov. Preto je potrebné ustanovenie § 13 zákona o znalcoch vykladať striktne doslovne. V prospech takého výkladu nasvedčuje aj skutočnosť, že účel, ktorý sťažovateľka dožadovaním sa nahliadnutia do podkladov znalkyne sledovala, umožňuje dosiahnuť právna úprava zákona o znalcoch i procesné práva účastníka konania pri vykonávaní znaleckého posudku ako dôkazu. V prvom rade tu treba poukázať na § 17 ods. 3 písm. e) zákona o znalcoch,   podľa   ktorého   písomné   vyhotovenie   znaleckého   posudku   musí   obsahovať aj prílohy   potrebné   na   zabezpečenie   preskúmateľnosti   znaleckého   posudku.   Podľa   §   17 ods. 6   piatej   vety   tohto   zákona   celková   skladba   znaleckého   posudku   musí   umožniť preskúmať   jeho   obsah   a overiť   odôvodnenosť   postupov.   Citované   právne   normy   sú nástrojom kontrolovateľnosti záverov znalca vyjadrených v znaleckom posudku a zároveň odpoveďou na výhradu sťažovateľky, že „znalec by si tak mohol v posudku uviesť čokoľvek a nemusel by svoje tvrdenia preukázateľne podložiť“.

Napokon ústavný súd uvádza, že preskúmateľnosť znaleckého posudku nie je daná len normatívnou úpravou zákona o znalcoch, ale aj procesnými právami účastníka konania garantovanými   mu   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V konaní   Okresného súdu   Prešov   mala sťažovateľka   právo vyjadriť sa   k znaleckému   posudku   (§ 123 OSP) i právo navrhnúť preskúmanie znaleckého posudku iným znalcom (§ 127 ods. 2 OSP). Tieto práva mohla sťažovateľka využiť na spochybnenie záverov znalca vyjadrené v znaleckom posudku   i na spochybnenie   obsahu   posudku.   Argument   sťažovateľky,   že   výhrady   proti znaleckému   posudku   nemohla   v konaní   Okresného   súdu   Prešov   uplatniť,   lebo   až „po skončení súdneho konania u iných psychológov zisťovala, ako vyzerajú testy, ktoré mala údajne absolvovať“, nezakladá dôvodnosť jej námietky porušenia označených základných práv   krajským   súdom,   ak   tento   nepriznal   výnimku   z povinnosti   mlčanlivosti   jej   ako subjektu znaleckého skúmania.

Ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa aj s tvrdením sťažovateľky, že jej právo   na   prístup   k podkladom   slúžiacim   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   a správy z októbra 2005 malo byť posúdené ako právo dotknutej osoby na prístup k osobným údajom spracúvaným prevádzakovateľom podľa zákona o ochrane osobných údajov.

Právny   názor   krajského   súdu,   že   vypracovaním   znaleckého   posudku   a podaním správy žalovanou táto „nie je prevádzkovateľom v zmysle ust. § 4 ods. 2 zák. č. 428/2002 Z. z., lebo nespracúva jej osobné údaje, preto nemá povinnosti prevádzkovateľa upravené v uvedenom   zákone“,   je   názorom   všeobecného   súdu,   ktorý   ústavný   súd   podľa   svojej stabilizovanej   judikatúry   nie   je   oprávnený   preskúmavať   s výnimkou   prípadu   jeho arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti   spôsobujúcej   zároveň   porušenie   základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Prípadná požiadavka viac zdôvodniť tento záver kladená na krajský súd je podľa názoru ústavného súdu eliminovaná spôsobom ochrany práv dotknutej osoby regulovanej v zákone o ochrane osobných údajov. Poskytovanie tejto ochrany je v prvom rade vyhradené Úradu na ochranu osobných údajov v rámci konania o uložení opatrení na nápravu zakotvených v tretej časti zákona o ochrane osobných údajov. Až v prípade, ak s uloženým opatrením nie je dotknutá osoba   spokojná,   môže   iniciovať   súdne   preskúmanie   rozhodnutia   Úradu   na   ochranu osobných údajov, aj to však v rámci správneho súdnictva, nie na základe návrhu na začatie občianskeho   súdneho   konania.   Preto,   aj   keby   krajský   súd   posúdil   vzťah   sťažovateľky a žalovanej ako spadajúci pod režim zákona o ochrane osobných údajov, nedisponoval by právomocou   rozhodovať   podľa   tohto   zákona,   a tak   poskytnúť   právam   sťažovateľky potrebnú   ochranu.   Aj   požiadavku   sťažovateľky   posúdiť   jej   právo   na   nahliadnutie do podkladov   slúžiacich   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   a spornej   správy   podľa zákona o ochrane osobných údajov ústavný súd neposúdil ako dôvodnú.

Ústavný súd tak uzatvára, že nezistil skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť konštatovať po prijatí predloženej sťažnosti na ďalšie konanie porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K rovnakému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   čl.   6   ods. 1   dohovoru,   a to   vzhľadom   na   obsahovú   príbuznosť základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K tvrdenému   porušeniu   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života zaručeného čl. 8 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pri zásahoch do práva na súkromie predovšetkým skúma, či daný skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej odpovedi na túto otázku treba skúmať, či zásah bol legálny. V ďalšom sa potom skúma, či bol   zásah   legitímny   a napokon,   či   bol   proporcionálny.   Ak   sa   dospeje   k negatívnej odpovedi pri niektorej z týchto otázok, ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje.

Legalita zásahu do práva na súkromie znamená, že štát môže do práva na súkromie zasiahnuť iba na základe zákona. Preto v rámci legality zásahu sa skúma, či k nemu došlo v súlade s platnými právnymi predpismi. S poukazom na časť odôvodnenia tohto uznesenia týkajúcu sa tvrdeného porušenia základného práva na súdnu ochranu ústavný súd dospel k záveru, že postup konajúcich všeobecných súdov nebol v rozpore so zákonom, preto by v rámci   meritórneho   prerokovania   sťažovateľkinej   sťažnosti   nebolo   možné   konštatovať porušenie práva sťažovateľky na rešpektovanie jej súkromného a rodinného života.

Sťažovateľkou   tvrdené   porušenie   práva na   informácie   o zdravotnom   stave zaručeného   čl.   10   dohovoru   o ľudských   právach   a biomedicíne   nie   je   v predloženej sťažnosti (petite) špecifikované, ale ani osobitne odôvodnené, preto ústavný súd opätovne s poukazom   na   odôvodnenie   tohto   uznesenia   zaoberajúce   sa   prípadným   porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu   uvádza, že nezistil žiadne skutočnosti svedčiace v prospech možnosti zistiť v rámci prerokovania sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie porušenie   práva   sťažovateľky   na prístup   k informáciám   o jej   zdravotnom   stave na úrovni normatívnej regulácie tohto práva v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky ako celok tak, že je zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol a ďalšími požiadavkami formulovanými v jej petite sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2009