znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 17/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podnikať zaručeného v čl.   35   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Sž-o-KS   56/2006   a   jeho   rozsudkom   z   24.   apríla   2007   v   spojení   s   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 221/05 z 22. marca 2006, rozhodnutím Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Bratislave č. P/0928/07/04 z 30. mája 2005 a rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Prešove pre Prešovský kraj č. P/0928/07/04 z 24. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž-o-KS 56/2006 a jeho rozsudkom z 24. apríla 2007 v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 2 S 221/05 z 22. marca 2006, rozhodnutím Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Bratislave   (ďalej   len   „ústredný   inšpektorát   SOI“)   č.   P/0928/07/04   z 30. mája   2005 a rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Prešove pre Prešovský kraj (ďalej len „inšpektorát SOI“) č. P/0928/07/04 z 24. februára 2005.

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   inšpektorát   SOI   rozhodnutím č. P/0928/07/04   z   24.   februára   2005   uložil   sťažovateľke   pokutu   v   sume   250   000   Sk za porušenie   §   5   zákona   č.   634/1992   Zb.   o   ochrane   spotrebiteľa   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) z dôvodu, že v jej priestoroch v čase kontroly vykonanej 29. decembra 2004 bolo zistené, že predaj pyrotechnických predmetov nebol zabezpečený spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné vykonávanie. Podľa inšpektorátu SOI vykonanou kontrolou bolo presne a spoľahlivo zistené, že pyrotechnické predmety triedy II boli voľne vystavené a že boli predávané samoobslužným spôsobom bez trvalej prítomnosti predavača s odbornou spôsobilosťou, ktorý by upozornil pri ich predaji na dodržanie návodu na používanie.

Proti   označenému   rozhodnutiu   inšpektorátu   SOI   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol ústredný inšpektorát SOI rozhodnutím č. P/0928/07/04 z 30. mája 2005 tak, že jej odvolanie zamietol a rozhodnutie inšpektorátu SOI potvrdil.

Sťažovateľka 26. júla 2005 podala krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ústredného inšpektorátu SOI domáhajúc sa jeho zrušenia spolu s rozhodnutím inšpektorátu SOI č. P/0928/07/04 z 24. februára 2005. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 221/05 z 22. marca 2006 zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutia ústredného inšpektorátu SOI a inšpektorátu SOI a vec vrátil na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie ústredný inšpektorát SOI, o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Sž-o-KS   56/2006   z 24.   apríla   2007   tak,   že rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 221/05 z 22. marca 2006 a rozhodnutie ústredného inšpektorátu SOI č. P/0928/07/04 z 30. mája 2005 v spojení s rozhodnutím inšpektorátu SOI č.   P/0928/07/04   z   24.   februára   2005   zmenil   a   sťažovateľke   uložil   pokutu   v   sume 100 000 Sk.

Podľa sťažovateľky sťažnosťou označené správne orgány a najvyšší súd nesprávne interpretovali   a   v   rozpore   s   ústavou   aplikovali   na   daný   prípad   §   8   ods.   3   vyhlášky Slovenského   banského   úradu   č. 536/1991   Zb.   o   pyrotechnických   výrobkoch   v   znení nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 398/1999 Z. z. (ďalej len „vyhláška“), čím došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, k porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na nasledujúce skutočnosti, na ktoré podľa nej nebolo pri rozhodovaní v danej veci prihliadané:  

Citujúc ustanovenie § 8 ods. 3 vyhlášky sťažovateľka tvrdí, že zákonodarca stanovil iba povinnosť upozorniť kupujúceho na dodržanie návodu na používanie, avšak nestanovil formu upozornenia. Pyrotechnické výrobky boli v okolnostiach daného prípadu predávané samoobslužným spôsobom, avšak o tejto forme predaja sa vyhláška výslovne nezmieňuje. Sťažovateľka postupovala pri predaji pyrotechnických výrobkov tak, že požadovanú informáciu o zaobchádzaní s nimi priložila k týmto výrobkom formou „viditeľnej vývesky“. V spojitosti s tým sťažovateľka zdôrazňuje, že predavač, kvalifikovaný v zmysle vyhlášky, je   sústavne   prítomný   v   predajni   a   spotrebiteľ   ho   môže   kedykoľvek   požiadať   o   bližšie vysvetlenie. Navyše v písomnom upozornení je uvedené, že „prípadné ďalšie vysvetlenie podá pracovník v kancelárii vedúceho“.

Takýmto   postupom   boli   podľa   názoru   sťažovateľky   dodržané   všetky   povinnosti, ktoré pre ňu vyplývajú z ustanovenia § 8 ods. 3 vyhlášky, a preto na jej strane neexistoval dôvod na to, aby jej mala byť uložená pokuta.

K namietanému porušeniu základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy sťažovateľka uviedla: „Opakované uloženie pokút za porušenie ust. § 5 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa za predaj   pyrotechniky   v   identických   prípadoch   znemožňovali   sťažovateľke   dosahovať   v danom období zisk a mali na podnikanie sťažovateľky takmer likvidačný účinok, pričom predaj tovaru je elementárnou zložkou jej podnikania. SOI v priebehu roku 2004 uložila sťažovateľke v identických prípadoch za predaj pyrotechniky pre porušenie § 5 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa pokuty spolu vo výške 18.400.000,- Sk.

Sťažovateľka tvrdí, že z uvedenej celkovej sumy uložených pokút uhradila „značnú sumu peňazí“ a ďalšie platby za uložené pokuty ohrozujú jej disponibilitu s finančným zdrojmi, ktoré sú   nevyhnutné na úhradu nákladov vznikajúcich v súvislosti   s udržaním plynulosti jej podnikateľskej činnosti, a tým má takéto nezákonné a protiústavné ukladanie pokút, ako v tomto prípade, likvidačný účinok na jej samotné podnikanie.

V nadväznosti na to sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil v zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž-o-KS 56/2006 z 24. apríla 2007 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy vidí sťažovateľka v tom, že „sťažnosťou dotknuté správne orgány, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky nezákonne, presahujúc kompetencie im dané, uložili v predmetných správnych konaniach a v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sťažovateľke pokutu za nedodržanie povinnosti, ktoré vo vyhláške, či v zákone nie sú stanovené, a teda v rozpore so zákonom a nie na základe zákona, ako to ustanovuje Ústava v čl. 13 ods. 1 písm. a), a tým zároveň porušili aj čl. 2 ods. 2 Ústavy, pretože tieto orgány verejnej moci nekonali v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, ale naopak, konali nad jeho rámec“.

Sťažovateľka uvádza vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, že „bolo porušené jej právo na spravodlivý proces, vzhľadom na skutočnosť, že Najvyšším súdom Slovenskej republiky bola uložená pokuta, síce v nižšej výške ako sťažnosťou dotknutými správnymi orgánmi, ale za   porušenie   povinností,   ktoré   zákon,   či   iný   právny   predpis   sťažovateľke   neukladá. Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   postup   sťažnosťou   dotknutých   správnych   orgánov   bol nezákonný   a   protiústavný,   rovnako   ako   aj   predmetné   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky,   a   takéto   konanie   správnych   orgánov   ako   aj   súdu   je   neprípustné a neakceptovateľné“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol vo veci týmto nálezom:

Základné právo spol.   B.,   s. r. o. podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy a právo na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   garantované   podľa   čl.   46   ods.   1,   2   Ústavy   a   právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Sž-o-KS 56/2006 zo dňa 24. 04. 2007, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa   18.07.2007   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. 2 S 221/05-35 zo dňa 22. 03. 2006, v nadväznosti na rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. P/0928/07/04 zo dňa 30.05.2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v Prešove pre Prešovský kraj č. P/0928/07/04 zo dňa 24. 02. 2005.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Sž-o-KS 56/2006 zo dňa 24. 04. 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 07. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu   v   Bratislave   č.   2   S   221/05-35   zo   dňa   22.   03.   2006,   rozhodnutie   Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. P/0928/07/04 zo dňa 30.05.2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v Prešove pre Prešovský kraj č. P/0928/07/04 zo dňa 24. 02. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zároveň žiada o priznanie trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy [čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a)], ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Predmetom sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva podnikať zaručeného v   čl.   35   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na súdnu   a   inú   právnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sž-o-KS 56/2006 a jeho rozsudkom z 24. apríla 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 221/05 z 22. marca 2006, rozhodnutím ústredného inšpektorátu SOI č. P/0928/07/04 z 30. mája 2005 a rozhodnutím inšpektorátu SOI č. P/0928/07/04 z 24. februára 2005.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich uvedených práv rozhodnutím ústredného inšpektorátu SOI č. P/0928/07/04 z 30. mája 2005 a rozhodnutím inšpektorátu SOI č. P/0928/07/04 z 24. februára 2005, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 221/05 z 22. marca 2006, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ako vyplýva čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane   práv   sťažovateľky,   porušenie   ktorých namieta vo vzťahu k rozhodnutiu ústredného inšpektorátu SOI č. P/0928/07/04 z 30. mája 2005, rozhodol na základe jej žaloby o preskúmanie zákonnosti označeného rozhodnutia ústredného inšpektorátu SOI (domáhajúc sa zároveň zrušenia rozhodnutia inšpektorátu SOI č. P/0928/07/04 z 24. februára 2005) krajský súd, ktorý ako už bolo uvedené, rozsudkom sp. zn. 2 S 221/05 z 22. marca 2006 zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutia ústredného inšpektorátu SOI a inšpektorátu SOI a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv rozhodnutím ústredného inšpektorátu SOI č. P/0928/07/04 z 30.   mája   2005   a   rozhodnutím   inšpektorátu   SOI   č.   P/0928/07/04   z 24. februára   2005 pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Podľa   názoru   ústavného súdu   sťažnosť v časti,   v ktorej   sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž-o-KS 56/2006 z 24. apríla 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu z 22. marca 2006, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd ďalej pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzickú osobu alebo právnickú osobu pred skutkovými omylmi   všeobecných   súdov,   ale chrániť   ju   pred   takými   zásahmi   do   jej   práv,   ktoré   sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   s   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že jej podstatou je aj nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku sp. zn. 6 Sž-o-KS 56/2006 z 24. apríla 2007, z relevantnej časti odôvodnenia ktorého vyplýva:

«Podľa § 5 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný predaj výrobkov a poskytovanie   služieb   zabezpečiť   spôsobom,   ktorý   umožňuje   ich   riadne   a   bezpečné vykonávanie.

Podľa   §   24   ods.   1   zákona   o ochrane   spotrebiteľa   za   porušenie   povinnosti ustanovenej   týmto   zákonom   uložia   orgány   príslušné   podľa   osobitného   predpisu predávajúcemu, výrobcovi, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobám uvedeným v § 27 pokutu až do výšky 2 000 000 Sk. Za opakované porušenie povinnosti v priebehu jedného roka možno ukladať pokutu až do výšky 5 000 000 Sk.

Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky č. 536/1991 Zb. sa pyrotechnické výrobky delia na

a)   pyrotechnické   predmety   -   výrobky   obsahujúce   technologicky   spracované pyrotechnické   zlože,   prípadne   aj   malé   množstvo   výbušnín,   ktoré   sú   nebezpečné predovšetkým z hľadiska požiarnej bezpečnosti, avšak pri dodržaní návodu na používanie neohrozujú bezpečnosť osôb a majetku.

b) výbušné predmety - výrobky obsahujúce technologicky spracované pyrotechnické zlože a výbušniny, ktoré môžu výbuchom ohroziť bezpečnosť osôb a majetku.

Podľa § 2 ods. 3 vyhlášky č. 536/1991 Zb. pyrotechnické predmety na zábavné účely sa zaraďujú podľa stupňa nebezpečenstva do tried I, II a III.

Podľa § 2 ods. 4 vyhlášky č. 536/1991 Zb. pyrotechnické predmety na technické účely sa zaraďujú podľa stupňa nebezpečenstva do podtried TO a T1.

Podľa § 8 ods. 2 vyhlášky č. 536/1991 Zb. predávať pyrotechnické predmety tried II a III   a   podtriedy   T1   môžu   len   osoby   s   kvalifikáciou   pyrotechnika,   strelmajstra   alebo odpaľovača ohňostrojov 6) alebo osoby, ktoré úspešne absolvovali školenie podľa osnovy a v rozsahu uvedenom v prílohe č. 2 tejto vyhlášky (ďalej len „predavač“) v organizácii poverenej Ministerstvom hospodárstva SR.

Podľa   §   8   ods.   3   vyhlášky   č.   536/1991   predavač   je   povinný   pri   predaji pyrotechnických   predmetov   uvedených   v   odseku   2   upozorniť   kupujúceho   na   dodržanie návodu na používanie a na požiadanie podať vysvetlenie.

Podľa § 9 ods. 3 vyhlášky č. 536/1991 pyrotechnické predmety triedy II a podtriedy T1 smú nadobúdať a používať iba osoby staršie ako 18 rokov.

Z predloženého administratívneho spisu odvolací súd zistil, že pracovníci Slovenskej obchodnej inšpekcie vykonali v prevádzke žalobcu na Č. ulici č. 1 v P. dňa 29. decembra 2004 kontrolu zameranú na kontrolu pyrotechnických výrobkov.

Pracovníci žalovaného vykonali nákup samoobslužným spôsobom, pričom v oddelení pyrotechniky   nebol   prítomný   žiaden   pracovník   predávajúceho   s kvalifikáciou,   ktorý   by podal   informácie,   resp.   upozorňoval   kupujúcich   na   dodržanie   návodu   na   použitie   a na požiadanie podal vysvetlenie. Pri predaji pyrotechnických predmetov bola len informácia na   na   plagáte,   že   vysvetlenie   podajú   pracovníci   v kancelárii.   Ani   pri   platení pyrotechnických   predmetov   triedy   II   pri   pokladni   nebol   spotrebiteľ   upozornený na dodržiavanie návodu na použitie.»

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol:«Krajský súd v Bratislave dospel v danom prípade k právnemu názoru, že nepresnosť vo vyhláške zakotvených pojmov samotných alebo nejasnosti ich možného výkladu, nemôže ísť na ujmu predávajúceho. Z tohto dôvodu súd konštatoval, že uložené záväzné pokyny priamo v inšpekčnom zázname zo dňa 29. decembra 2004 docielili nápravu nezákonného stavu,   keď   žalobca   na   ich   základe   zabezpečil   pri   predaji   pyrotechniky   prítomnosť pracovníka   s odbornou   spôsobilosťou.   Ak   by   po   uložení   záväzných   pokynov   neprišlo k náprave   u žalobcu,   bolo   by   na   mieste   uložiť   opatrenie   podľa   §   4   ods.   2   zákona   č. 128/2002   Z.   z.   o štátnej   kontrole   vnútorného   trhu   vo   veciach   ochrany   spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov a následne uložiť pokutu v správnom konaní. Na   základe   tejto   úvahy   dospel   napokon   k záveru,   že   ak   žalobca   túto   nejasnosť právnej úpravy riešil tým, že požadovanú informáciu o pyrotechnických výrobkov realizoval formou   písomnej   informácie   s oznamom   k týmto   výrobkom,   nie   je   možné   takéto   jeho konanie považovať za nedodržanie povinnosti vyplývajúcej z § 8 ods. 3 vyhlášky.

Odvolací   súd   sa   nestotožnil   s právnym   názorom   krajského   súdu   pokiaľ   ide o interpretáciu   a aplikáciu   ustanovenia   §   8   vyhl.   č.   536/1991   Zb.   o pyrotechnických výrobkoch.

Odvolací súd poukazuje na to, že pri výklade právneho predpisu je potrebné okrem gramatického a logického výkladu vychádzať aj z tzv. „ducha zákona“, t.j. z účelu, ktorý zákonodarca jeho prijatím sledoval.

Vyhláška o pyrotechnických výrobkoch bola   prijatá Slovenským   banským úradom ako všeobecne záväzný právny predpis za účelom upravenia podrobnosti o pyrotechnických výrobkoch.

V predmetnom prípade je definícia pojmu „predavač“, pre potreby tejto vyhlášky, obsiahnutá v § 8 ods. 2 vyhlášky. Z kontextu tohto ustanovenia vyplýva, že to môže byť len fyzická osoba, pretože len takáto osoba môže absolvovať školenie resp. spĺňať kvalifikačné predpoklady.   Právnická   osoba   tieto   podmienky   môže   spĺňať   len   nepriamo   – prostredníctvom zodpovedných pracovníkov – fyzických osôb.

Pokiaľ   ide   o ustanovenie   §   8   citovanej   vyhlášky   ako   aj   ustanovenie   §   5   zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že ich zmyslom je zabezpečiť, aby predmety, ktoré si vyžadujú   zvláštne   zaobchádzanie   a takým   pyrotechnické   výrobky   nepochybne   sú,   boli predávané pod odborným dohľadom, ktorý za súčasných podmienok vývoja vedy a techniky vie zabezpečiť jedine kontrola pracovníkmi – predavačmi, ktorí prešli špeciálnym školením. Len takýto pracovník, ak je osobne prítomný, vie náležite poučiť a upozorniť spotrebiteľa tak, ako to vyžaduje vyhláška pri predaji pyrotechnických výrobkoch II. triedy a predmetov T1.   Iba   týmto   spôsobom   môže   predávajúci   zabezpečiť   splnenie   všeobecnej   povinnosti týkajúcej sa bezpečnosti predaja výrobkov, ktorá pre neho vyplýva z ustanovenia § 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a v tomto kontexte aj z ustanovenia § 9 ods. 3 vyhlášky.

Tento nedostatok nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné odstrániť písomnou informáciou   nachádzajúcou   sa   pri   voľne   uloženom   pyrotechnickom   tovare,   na   koho   sa spotrebitelia majú v prípade potreby obrátiť, ako tomu bolo pri kontrole dňa 29. decembra 2004. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že uloženie sankcie podľa § 5 zákona o ochrane spotrebiteľa bolo dôvodné, nakoľko § 8 ods. 3 vyhlášky sa vzťahuje aj na samoobslužný   predaj.   Je   na   zodpovednosti   predávajúceho,   akým   spôsobom   fyzickú prítomnosť „predavačov“ v zmysle § 8 ods. 2 pri regáloch s pyrotechnickými výrobkami zabezpečí.»

V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd (ako súd odvolací) okrem iného uviedol: „... berúc do úvahy skutočnosť, že kontrola dodržiavania predpisov, ktoré sú prijaté   za   účelom   eliminácie   rizika   poškodenia   majetku   a zdravia   spotrebiteľov,   je opodstatnená, tak isto ako aj prísne sankcie v prípade ich porušenia, odvolací súd dospel k záveru, že pokuta vo výške 100 000 Sk je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu primeraná tak z hľadiska represívneho ako aj preventívneho. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil   aj   zoznam   jednotlivých   kontrol   vykonaných   u žalobcu   v priebehu   roku   2004 a celkovú   výšku   žalovaným   uložených   pokút,   ktorá   by   mohla   nepriaznivo   ovplyvniť hospodárenie žalobcu.

Odvolací súd preto uplatnil pri rozhodovaní zásadu plnej jurisdikcie a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta a § 250j ods. 5 OSP s poukazom na § 250i ods. 2 OSP.“

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   namietaný   rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, a ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal v danej veci ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a   nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem.

V tejto situácii ústavný súd nemá dôvod spochybniť právny názor najvyššieho súdu.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy   aj   v   spojitosti   s   postupom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž-o-KS   56/2006   a   jeho rozsudkom z 24. apríla 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu tak, že v časti výroku o výške sankcie uložil sťažovateľke pokutu v sume 100 000 Sk. Sťažovateľka poukazuje na to, že okrem prístupu k súdu sa v čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, t. j. právo na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že právo na súd, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Právo na prístup k súdu v podstate upravuje aj čl. 46 ods. 2 ústavy, a to ako lex specialis (k čl. 46 ods. 1 ústavy) pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Porušenie práva na súd, resp.   prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k tomuto súdu   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   najvyššieho   súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo,   sťažovateľka   po   splnení zákonných podmienok mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle čl. 35   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že   k   tomuto   nemôže   dôjsť   postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatnil svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu a rozhodnúť v danom prípade   o   jeho   zmene   uplatnil   spôsobom   upraveným   príslušným   hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z   tohto   dôvodu   už   nebolo   možné   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   na   ochranu označeného   základného   práva   sťažovateľky.   Ústavný   súd   vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti nemohol vyhovieť ani návrhu sťažovateľky na rozhodnutie o dočasnom opatrení spočívajúcom   v   odložení   vykonateľnosti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž-o-KS 56/2006 z 24. apríla 2007 až do právoplatného skončenia tohto konania.

V závere je potrebné uviesť, že na základe ustanovenia § 250ja ods. 6 v spojení s § 250j   ods.   5   Občianskeho   súdneho   poriadku   mala   sťažovateľka   právo   podať   proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž-o-KS 56/2006 z 24. apríla 2007 dovolanie, ktoré však nevyužila.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2008