znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 17/06-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka v konaní o sťažnosti M. K., bytom N., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., Advokátska kancelária, N., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/99 takto

r o z h o d o l :

1. Postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/99   b o l o p o r u š e n é   základné   právo   M.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajskému   súdu   v   Nitre p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 T 1/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Nitre   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K. trovy právneho zastúpenia v sume 6 309 Sk (slovom   šesťtisíctristodeväť slovenských   korún) na účet jeho právneho zástupcu   advokáta   JUDr.   M.   Ď.,   Advokátska   kancelária,   N.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti M. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. III. ÚS 17/06-18   z 11. januára 2006   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. K., bytom N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   Ď.,   Advokátska   kancelária,   N.,   ktorou   sťažovateľ namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 1/99.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   v sťažnosti z 8. septembra 2005 (doplnenej ďalšími podaniami z 15. novembra 2005 a z 1. decembra 2005) uviedol, že 4. januára 1999 bola proti nemu na krajskom súde podaná obžaloba pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 v spojení s § 250 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona platného do 31. decembra 2005 (zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov – ďalej len „Trestný zákon“; pozn.). Krajský súd v tejto veci vedenej pod sp. zn. 1 T 1/99 dosiaľ právoplatne nerozhodol.

Termín hlavného pojednávania vo veci bol určený až 8. marca 2001, teda po viac než 26 mesiacoch od podania obžaloby, a to na 21. - 23. máj 2001. Pojednávanie bolo odročené na 10. - 12. september 2001. V nasledujúcich štyroch rokoch boli hlavné pojednávania viackrát odročené. Ani raz sa tak nestalo z dôvodov spôsobených sťažovateľom. Naopak, postup krajského súdu v konaní považuje sťažovateľ za nedôrazný a pomalý. Sťažovateľ sa aktívnym   prístupom   ku   konaniu   vrátane   aktívnej   účasti   na   pojednávaniach   usiloval o naplnenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov. V predmetnom konaní však nebolo rozhodnuté ani po cca 7 rokoch od podania obžaloby, pričom   podľa   názoru   obžalovaného   stav   dokazovania   nenasvedčuje   tomu,   že   by k meritórnemu rozhodnutiu v najbližšej dobe došlo.

Sťažovateľ tvrdí, že v danom prípade nejde „...o právne zložitú vec...“, o čom podľa neho svedčí   tvrdenie Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v uznesení sp. zn. 5 To 60/2000 zo 14. decembra 2000 (o sťažnosti krajského prokurátora v N. proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 T 1/99 z 19. októbra 1999), podľa ktorého „...nemôže obstáť argumentácia, že ide o obťažnú vec...“.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   navrhol,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v označenom   konaní. Zároveň žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať v tejto veci bez prieťahov. Domáhal   sa   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenie   vo   výške   300 000 Sk a náhrady trov konania vo výške 18 564 Sk.

V podaní z 9. marca 2006 doručenom ústavnému súdu 13. marca 2006 sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s prejednaním sťažnosti v merite veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 3. marca 2006 vyjadril k sťažnosti sťažovateľa   podaním   sp.   zn.   Spr.   360/06   z 9.   marca   2006,   v ktorom   uviedol   prehľad priebehu konania vedeného pod sp. zn. 1 T 1/99, konštatujúc: «Dňa 04. 01. 1999 bola tunajšiemu krajskému súdu doručená obžaloba (...).

Spis   s   obžalobou   celkove   obsahoval   1   167   listov.   Obžaloba   pozostáva   z   dvoch skutkov (bod 1 - 2), ktoré nie sú skutkovo ani právne zložité, ale sú náročné na dokazovanie, pretožeobžalovaný   J.   K.   v   prípravnom   konaní   ku   skutkom   vypovedal,   ale   na   hlavnom pojednávaní,   po   poučení   podľa   §   33   odsek   (ďalej   len   „ods.“)   1   Trestného   poriadku účinného do 31. 12. 2005 (ďalej len „Tr. por.“) odmietol vypovedať • obžalovaný M. K., A. A., O. P., trestnú činnosť, kladenú im za vinu, popierajúobžalovaný O. P., v prípravnom konaní i na hlavnom pojednávaní, po poučení podľa § 33 ods. 1 Tr. por., odmietol vypovedať.

Je preto žiaduce, za účelom náležitého zistenia skutkového stavu veci (§ 2 ods. 5 Tr. por.), vypočuť na hlavnom pojednávaniach všetkých tých svedkov (okrem svedka A. H., ktorý zomrel), ktorí boli predvolaní na hlavné pojednávanie, určené na dni 21. - 23. 05. 2001 (č. l. 1 401 - 1 402).

Boli preto hlavné pojednávania viackrát odročené za účelom ich predvolania (i pod hrozbou pokuty a predvedenia), ako i požiadania Obvodného oddelenia Policajného zboru (B.,   L.,   M.)   o   predvedenie   troch   svedkov.   I   napriek   takémuto   procesnému   postupu,   sa doposiaľ nepodarilo predviesť svedkov A. P., R. V. (...)

Vychádzajúc   z   týchto   zistení,   som   dospel   k   záveru,   že   hlavné   pojednávania   boli opodstatnene odročované, ich termíny boli určené v primeraných lehotách, s prihliadnutím na skutočnosť, že trestný úsek tunajšieho krajského súdu už viac rokov nie je dostatočne personálne   obsadený   sudcami,   čo   spôsobuje   enormnú   pracovnú   zaťaženosť   sudcov, pôsobiacich na tomto úseku. Títo prednostne vybavujú väzobné trestné veci, pretože niektorí predsedovia   senátov,   ako   i   prísediaci   sudcovia   z   radov   občanov,   sa   zúčastňujú   na zasadnutiach iných senátov trestného úseku, čo má tiež vplyv na dĺžku trestného konania. Jednotlivé   úkony   trestného   konania   boli   doposiaľ   vykonávané   v   primeraných lehotách (spravidla od 1 do 3 mesiacov, v dovolenkovom období to bolo dlhšie) s cieľom zabezpečiť plynulé a včasné skončenie, už označenej trestnej veci.

Je predpoklad, že po vypočutí dvoch svedkov (o ich predvedenie bolo opakovane požiadané   00   PZ),   ktorých   je   nevyhnutné   vypočuť   na   hlavnom   pojednávaní   za   účelom preverenia obrany obžalovaných, bude možné už označenú trestnú vec skončiť.

Na   podklade   Vašej   žiadosti   Vám   oznamujem,   že   v   zmysle   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov,   v   znení   zákona č. 546/2005   Z.   z.,   súhlasím   s   upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania   senátu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o   prijatej   sťažnosti   obžalovaného   M.   K.,   pretože zastávam názor, že ústnym pojednávaním nemožno dôvodne očakávať ďalšie objasnenie priebehu doterajšieho konania, v už označenej trestnej veci.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Krajský   prokurátor   v Nitre   (ďalej   len   „prokurátor“)   podal   4. januára 1999   na sťažovateľa a ďalších troch obžalovaných – J. K., A. A. a O. P. (ďalej aj „spoluobžalovaní“) obžalobu krajskému súdu pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 v spojení s § 250 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona (pokiaľ ide o sťažovateľa a spoluobžalovaných J. K. a A. A.) a pokiaľ ide o O. P., pre trestný čin podielníctva podľa § 251 ods. 1 písm. a) a ods. 3 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona.

Na   neverejnom   zasadnutí   21. januára 1999   zamietol   krajský   súd   žiadosť spoluobžalovaného   J.   K.   o prepustenie   z väzby   (podanú   pri   preštudovaní   spisu   v   rámci ukončenia vyšetrovania).

Krajský súd predvolal zástupcov poškodenej obchodnej spoločnosti 25. januára 1999 na   informatívny   výsluch   na   11.   február   1999   a žiadal   taktiež   predloženie   viacerých dokladov. Zástupcovia poškodenej obchodnej spoločnosti sa ospravedlnili, preto bol termín výsluchu preložený na 18. marec 1999.

Krajskému   súdu   bola   10. marca 1999   doručená   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie z väzby,   ktorú   krajský   súd   uznesením   z   30. marca 1999   zamietol.   Sťažovateľ   podal prostredníctvom   obhajcu   28. apríla 1999   proti   tomuto   rozhodnutiu   sťažnosť.   Dňa 30. apríla 1999 podal sťažovateľ novú žiadosť o prepustenie z väzby.

Spis   bol   najvyššiemu   súdu   predložený   6. mája 1999.   Najvyšší   súd   uznesením z 18. mája 1999   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z   30. marca 1999 zamietol. Spis bol krajskému súdu vrátený 27. mája 1999.

Dňa 23. júna 1999 uplatnila poškodená poisťovacia spoločnosť U., a. s., B., nárok na náhradu škody. Krajský súd predvolal 30. júna 1999 obhajcov obžalovaných na „výsluch“ na 8. júl 1999 (ohľadne priebehu prípravného konania).

Dňa   24. júna 1999   podal   sťažovateľ   novú   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   ktorú krajský súd uznesením z 27. júla 1999 zamietol. Sťažovateľ podal prostredníctvom obhajcu 5. augusta 1999 proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť (10. augusta 1999 ju doplnil vlastným podaním).

Dňa 3. augusta 1999   podal   žiadosť   o prepustenie   z väzby   obžalovaný   J.   K.   Túto žiadosť krajský súd uznesením zo 4. augusta 1999 zamietol. Obžalovaný J. K. podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť 17. augusta 1999.

Dňa   5.   augusta   1999   stanovil   predseda   senátu   termín   predbežného   prerokovania obžaloby na 8. september 1999. Krajský súd predložil 26. augusta 1999 spis najvyššiemu súdu, ktorý sťažnosti sťažovateľa a obžalovaného J. K. proti uzneseniam krajského súdu z 27. júla 1999   a zo   4. augusta 1999   zamietol   uznesením   z 28. septembra 1999.   Spis   bol krajskému súdu vrátený 7. októbra 1999.

Na neverejnom   zasadnutí konanom   19. októbra 1999   krajský   súd zamietol   ďalšiu žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby (podania z 13. augusta 1999, z 13. októbra 1999 a z 15.   októbra   1999)   a taktiež   rozhodol   o vrátení   veci   prokurátorovi   na   došetrenie (neverejné zasadnutie nariadené na 8. september 1999 bolo odročené na 30. september 1999 a následne na 19. október 1999, pretože spis sa v tom čase nachádzal na najvyššom súde). Proti   rozhodnutiu   o vrátení   veci   do   prípravného   konania   podal   prokurátor   priamo   na neverejnom zasadnutí sťažnosť.

Predseda senátu krajského súdu požiadal 22. októbra 1999 najvyšší súd o predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa a obžalovaného J. K. a následne predložil spis najvyššiemu súdu (25. októbra 1999).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ntv – II 64/99 z 5. novembra 1999 návrhu predsedu senátu krajského súdu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa a obžalovaného J. K. nevyhovel,   okrem   iného   konštatujúc: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   považuje   za potrebné uviesť, že podľa jeho názoru, argumentácia obtiažnosťou veci, pre ktorú nebolo možné predmetnú trestnú vec skončiť v dvojročnej lehote trvania väzby u obvinených J. K. a M.   K.,   neobstojí.   (...)   závažnosť,   obsahová   náročnosť   a hlavne   časová   následnosť vysvetlení,   ktoré   krajský   súd   zabezpečoval   postupom   podľa   §   185   ods.   2   Tr.   por.   je v zrejmom nepomere s dobou, po ktorú sa tak stalo, pričom takýto postup krajského súdu pri prejednaní väzobnej veci (...) je v rozpore s ustanovením § 2 ods. 4 Tr. por., z ktorého vyplýva   povinnosť   prejednávať   veci   čo   najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať   občianske práva   zaručené   Ústavou   Slovenskej   republiky   a medzinárodnými   dohovormi,   ktorými   je Slovenská republika viazaná. V tejto súvislosti sa javí za potrebné poukázať aj na článok 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...) časť ods. 3 zaručuje osobám   vzatým   do   väzby   v súvislosti   s ich   trestným   stíhaním   právo   na   súdny   proces v primeranej dobe (...) postup krajského súdu pri tomto súdnom konaní nebol z časového hľadiska, v súlade s postupom aký zaručuje aj spomínaný článok 5 ods. 3 Dohovoru.“ Spis bol krajskému súdu vrátený 11. novembra 1999.

Krajský súd uznesením z 13. novembra 1999 prepustil z väzby obžalovaného J. K. a uznesením z 21. novembra 1999 prepustil z väzby sťažovateľa.

Krajský súd uznesením z 24. mája 2000 rozhodol o vrátení zadržaného cestovného pasu   obžalovanému   A.   A.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   prokurátor   30.   mája   2000 sťažnosť.

Písomné   vyhotovenie   uznesenia   krajského   súdu   z 19.   októbra   2000   o vrátení predmetnej trestnej veci   prokurátorovi na došetrenie bolo vyhotovené 21. augusta 2000 a vypravené súdnou kanceláriou 26. augusta 2000. Prokurátorovi a obhajcom obžalovaných bolo   postupne   doručené   v priebehu   septembra   a októbra   2000.   Spis   bol   predložený najvyššiemu súdu 10. novembra 2000.

Najvyšší   súd   uznesením   zo   14.   decembra   2000   zrušil   uznesenie   krajského   súdu z 19. októbra 1999 o vrátení veci prokurátorovi na došetrenie a krajskému súdu uložil, aby vo   veci   konal   a rozhodol   (taktiež   rozhodol   o zrušení   uznesenia   krajského   súdu z 24. mája 2000 a o vrátení pasu obžalovanému A. A.). Spis bol krajskému súdu vrátený 10. januára 2001.

Predseda senátu krajského súdu nariadil 8. marca 2001 termín hlavného pojednávania vo veci na 21. – 23. máj 2001.

Dňa 16. mája 2001   bola   krajskému   súdu   doručená   žiadosť   obžalovaného   J.   K. o odročenie pojednávania z dôvodu jeho práceneschopnosti (o čom predložil potvrdenie). Hlavné pojednávanie bolo 21. mája 2001 odročené z dôvodu neúčasti obžalovaného J. K. na 10.   –   12.   september   2001,   ktorý   podaním   z   3. septembra   2001   požiadal   opätovne o odročenie pojednávania z dôvodu pretrvávajúcich zdravotných komplikácií (zotavovanie sa po operácii chrbtice) predložiac potvrdenie o práceneschopnosti.   Krajský súd hlavné pojednávanie 10. septembra 2001 odročil z dôvodu neúčasti spoluobžalovaných J. K. a O. P. na   29.   –   31. október 2001.   Podaním   z 19. októbra 2001   požiadal   obžalovaný   J.   K. o opätovné odročenie pojednávania z dôvodu pretrvávajúcich zdravotných komplikácií.

Predseda   senátu   preto   24.   októbra   2001   nariadil   zmenu   termínu   hlavného pojednávania na 21. – 23. január 2002.

Na   hlavnom   pojednávaní   uskutočnenom   21. januára 2002   vzniesol   sťažovateľ námietku   zaujatosti   voči   predsedovi   senátu   uvedúc   ako   dôvod „...našu   dvojročnú korešpondenciu“.   Senát   krajského   súdu   po   prerušení   konania   uznesením   rozhodol,   že predseda senátu nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Proti uzneseniu podal sťažovateľ vzápätí sťažnosť. Zároveň uviedol, že „...pred začatím HP...“ vznikol medzi ním a jeho obhajcom konflikt ohľadne vedenia obhajoby vo veci, preto nesúhlasí, aby ho v danej veci obhajoval. Obhajca sťažovateľa uviedol „...už dlhšiu dobu trvá konflikt medzi nami“ a následne vypovedal plnomocenstvo, ktoré mu malo byť udelené manželkou sťažovateľa. Predseda senátu krajského súdu hlavné pojednávanie odročil na 15. – 17. apríl 2002   s tým,   že   spis   bude   predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o zamietnutí ním vznesenej námietky zaujatosti.

Svoju   sťažnosť   sťažovateľ   odôvodnil   v podaní   z 5.   februára   2002.   Ako   dôvod zaujatosti   uvádzal   prieťahy   v   konaní   spôsobené   podľa   neho predsedom   senátu a nepovolenie návštevy jeho manželke počas výkonu kolúznej väzby v predmetnej veci.

Pretože sťažovateľ v súdom stanovenej lehote nesplnomocnil na svoje zastupovanie v konaní   nového   obhajcu,   ustanovil   mu   ho   predseda   senátu   krajského   súdu   opatrením z 15. februára 2002. Následne (7. marca 2002) predložil spis najvyššiemu súdu.

Najvyšší   súd   uznesením   z 27. marca 2002   zamietol   sťažovateľovu   sťažnosť   proti uzneseniu   krajského   súdu   z 21.   januára   2002   o zamietnutí   námietky   zaujatosti   voči predsedovi senátu. Spis bol krajskému súdu vrátený 20. mája 2002 (krajský súd z dôvodu nevrátenia spisu z najvyššieho súdu odročil hlavné pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť 15. – 17. apríla 2002, na 1. – 2. júl 2002).

Krajský súd pojednával vo veci 1. – 2. júla 2002. Hlavné pojednávanie bolo odročené na 15. – 16. október 2002 za účelom vypočutia svedkov a znalca, ktorí sa naň nedostavili.

Z dôvodu   neúčasti obžalovaného O. P.   bolo hlavné pojednávanie krajského   súdu 15. októbra 2002 odročené na 9. december 2002.

Krajský   súd   pojednával   vo   veci   9. decembra   2002.   Hlavné   pojednávanie   bolo odročené na 3. marec 2003 za účelom vypočutia svedkov a znalca, ktorí sa naň nedostavili.

Krajský   súd   pojednával   vo   veci   3. marca   2003.   Senát   krajského   súdu   vypočul súdneho znalca a svedkyňu A. T. Hlavné pojednávanie bolo odročené na 5. máj 2003 za účelom vypočutia svedkov J. V. a A. P, ktorí sa naň nedostavili, s tým, že súd požiada o ich predvedenie orgánmi Policajného zboru. Svedok J. V. bol na pojednávanie predvedený. Svedka A. P. sa orgánom Policajného zboru nepodarili zaistiť.

Hlavné   pojednávanie   bolo   5.   mája 2003   odročené   na   30. jún 2003   z dôvodu práceneschopnosti jednej z členiek senátu. Krajský súd požiadal opäť o predvedenie svedka A. P.

Krajský súd pojednával vo veci 30. júna 2003. Senát krajského súdu vypočul svedka J.   V.   Hlavné   pojednávanie   bolo   odročené   na   29. september 2003   za   účelom   vypočutia svedkov,   ktorí   sa   naň   nedostavili,   s tým,   že   súd   opäť   požiada   o predvedenie   orgánmi Policajného zboru svedka A. P.

Hlavné   pojednávanie   bolo   29. septembra   2003   odročené   z dôvodu   neúčasti   člena senátu (prísediaceho) na 8. december 2003.

Hlavné pojednávanie bolo 8. decembra 2003 odročené na 2. február 2004 pre neúčasť predvolaných   svedkov   s tým,   že   títo   budú   opäť   predvolaní,   pričom   súd   opäť   požiada o predvedenie orgánmi Policajného zboru svedka A. P. (nepodarilo sa ho predviesť).

Hlavné pojednávanie bolo 2. februára 2004 odročené na 29. marec 2004, lebo sa naň nedostavil sťažovateľ z dôvodu práceneschopnosti, o čom zaslal krajskému súdu lekárske potvrdenie. Na hlavné pojednávanie sa však nedostavil ani jeden z predvolaných svedkov. Krajský súd rozhodol, že svedkovia budú opäť predvolaní, pričom svedok A. P. má byť na pojednávanie predvedený.

Hlavné pojednávanie   bolo 29. marca 2004   odročené   na 10. máj 2004   pre   neúčasť obžalovaného O. P. Na hlavné pojednávanie sa však z predvolaných svedkov dostavil iba svedok P. K.

Krajský súd pojednával vo veci 10. mája 2004. Senát krajského súdu vypočul svedka Ing.   I.   V.   Hlavné   pojednávanie   bolo   odročené   na   29. jún 2004   za   účelom   vypočutia svedkov, ktorí sa naň nedostavili, s tým, že traja budú volaní pod hrozbou poriadkovej pokuty   a   predvedenia   a   súd   opäť   požiada   o predvedenie   orgánmi   Policajného   zboru svedka A. P. (opäť sa ho nepodarilo predviesť).

Hlavné pojednávanie bolo 29. júna 2004 odročené na 6. september 2004 pre neúčasť predvolaných   svedkov   s tým,   že   títo   budú   opäť   predvolaní,   pričom   súd   opäť   požiada o predvedenie orgánmi Policajného zboru svedka A. P., ktorému bude zároveň predvolanie zaslané na adresu zistenú orgánmi Policajného zboru v súvislosti s pokusom o vykonanie predvedenia.

Hlavné   pojednávanie   bolo   6. septembra 2004   odročené   na   22. október 2004   pre neúčasť predvolaných svedkov s tým, že títo budú opäť predvolaní pod hrozbou poriadkovej pokuty a predvedenia, pričom súd opäť požiada o predvedenie orgánmi Policajného zboru svedka A. P. (nepodarilo sa ho predviesť).

Krajský   súd   pojednával   vo   veci   22. októbra 2004.   Senát krajského   súdu   vypočul svedka   P.   K.   Hlavné   pojednávanie   bolo   odročené   na   20. december 2004   za   účelom vypočutia svedkov, ktorí sa naň nedostavili, s tým, že súd požiada o predvedenie orgánmi Policajného zboru svedka A. P.

Hlavné   pojednávanie   bolo   20. decembra 2004   odročené   pre   neúčasť   sťažovateľa z dôvodu   práceneschopnosti   (lekárske   potvrdenie   predložila   sťažovateľova   manželka v súdnej   kancelárii   v deň   pojednávania)   na   3. marec 2005.   Na   hlavné   pojednávanie 20. decembra 2004 sa nedostavil ani jeden z predvolaných svedkov.

Krajský súd pojednával vo veci 3. marca 2005. Senát krajského súdu vypočul svedka Ing. J. G. Hlavné pojednávanie bolo odročené na 9. máj 2005 za účelom vypočutia svedkov, ktorí sa naň nedostavili, s tým, že súd požiada o predvedenie orgánmi Policajného zboru svedkov A. P., ako aj M. L. a R. V.

Hlavné   pojednávanie   bolo   9. mája 2005   odročené   na   29. jún 2005   za   účelom vypočutia svedkov, ktorí sa naň nedostavili, s tým, že súd požiada o predvedenie orgánmi Policajného zboru svedkov A. P., ako aj M. L. a R. V.

Hlavné   pojednávanie   bolo   29. júna 2005   odročené   na   3. október 2005   za   účelom vypočutia svedkov, ktorí sa naň nedostavili, s tým, že súd požiada o predvedenie orgánmi Policajného zboru svedkov A. P., ako aj M. L. a R. V. (ktorí neboli predvedení).

Krajský   súd   pojednával   vo   veci   3. októbra 2005.   Senát   krajského   súdu   vypočul svedka   M.   L.   Hlavné   pojednávanie   bolo   odročené   na   28. november 2005   za   účelom vypočutia   svedkov,   ktorí   sa   naň   nedostavili,   s tým,   že   svedkovia   budú   predvolaní   pod hrozbou   pokuty   a predvedenia   a   súd   požiada   o predvedenie   orgánmi   Policajného   zboru svedkov A. P. a R. V. (ktorí neboli predvedení).

Krajský súd pojednával vo veci 28. novembra 2005. Senát krajského súdu vypočul svedka D. H. Hlavné pojednávanie bolo odročené na 27. február 2006 za účelom vypočutia svedkov, ktorí sa naň nedostavili, s tým, že svedkovia budú predvolaní pod hrozbou pokuty a predvedenia   a   súd   požiada   o predvedenie   orgánmi   Policajného   zboru   svedkov A.   P. a R. V.

III.

3.1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Povinnosťou súdov, vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich veci v primeranej dobe v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zabezpečiť odstránenie stavu právnej   neistoty   účastníka   súdneho   konania   v primeranej   dobe   (obdobne   napr.   III.   ÚS 111/04, III. ÚS 347/04, III. ÚS 11/05, III. ÚS 350/05).

Otázku existencie   zbytočných   prieťahov v konaní,   a tým   aj porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa povahy veci, predovšetkým jej právnej a faktickej zložitosti, podľa správania sa   účastníkov   konania   a podľa   spôsobu,   akým   v konaní postupoval   súd   (obdobne   napr. III. ÚS 175/04, III. ÚS 229/04).

3.2. Posudzované konanie, týkajúce sa trestnej veci sťažovateľa, nepovažuje ústavný súd,   vychádzajúc   predovšetkým   z obsahu   predloženého   spisu   krajského   súdu   sp.   zn. 1 T 1/99, za právne alebo skutkovo zložité. Túto skutočnosť pripúšťa aj krajský súd vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti   poukazujúc   však   na   druhej   strane   na „náročnosť dokazovania“ vyžadujúceho si vypočutie väčšieho počtu svedkov, pričom niektorých „sa dosiaľ nepodarilo predviesť“.

Prihliadajúc k tejto námietke krajského súdu ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie   trvá   pred   krajským   súdom   už   viac   ako   sedem   rokov   (obžaloba   bola   podaná

4. januára 1999). Povahou veci (v zmysle kritérií skúmaných ústavným súdom v prípadoch namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov) je potrebné rozumieť nielen jeho zložitosť alebo naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej (napr. IV. ÚS 289/05). Vo všeobecnosti platí,   že   doba   trestného   konania   sa   posudzuje   prísnejšie   než   doba   konania v občianskoprávnych veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie   práv   a slobôd,   vplyv   na   povesť,   postavenie   v   zamestnaní   a   pod.   (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   dobu posudzovaného   konania   v trestnej   veci   sťažovateľa   (počas   ktorej   nebolo   súdom   prvého stupňa   meritórne   rozhodnuté)   dostatočne   odôvodniť,   a tak   z ústavného   hľadiska ospravedlniť   argumentom   krajského   súdu   o náročnosti   dokazovania   pokiaľ   ide o vypočúvanie svedkov.

Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom konaní použitím ďalších kritérií, ktorými boli správanie sa sťažovateľa ako účastníka konania a postup krajského súdu konajúceho v predmetnej veci.

3.3.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   (jedného   z   obžalovaných), konkrétne spôsob, ktorý zvolil pri uplatňovaní svojich procesných práv, prispel k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci.

Sťažovateľ vzniesol na hlavnom pojednávaní 21. januára 2002 námietku zaujatosti voči   predsedovi   senátu   a vyhlásil   stratu   dôvery   k obhajcovi   (ktorého   na   zastupovanie sťažovateľa   v konaní   splnomocnila   sťažovateľova   manželka).   Po   zamietnutí   námietky zaujatosti   senátom   krajského súdu   podal   sťažovateľ   proti   tomuto   rozhodnutiu   sťažnosť. Obhajca   sťažovateľa   vzápätí   vypovedal   splnomocnenie   na   zastupovanie   sťažovateľa v konaní.   V dôsledku   uvedených   skutočností   bolo   hlavné   pojednávanie   odročené, sťažovateľovi bola poskytnutá lehota, aby si zvolil v konaní obhajcu, a spis bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o sťažovateľom podanej sťažnosti ohľadne namietanej zaujatosti predsedu senátu krajského súdu.

Ústavný   súd   nespochybňuje,   že   sťažovateľ   využíval   svoje   procesné   práva   ako obžalovaný   v trestnom   konaní.   Námietku   zaujatosti   predsedu   senátu   však   odôvodnil skutočnosťami, ktoré mu boli známe už podstatne skôr ako v deň hlavného pojednávania. Napriek tomu ich uplatnil až 21. januára 2002 v situácii, keď bolo hlavné pojednávanie predtým dvakrát odročené a raz došlo k zmene jeho termínu z dôvodov na strane ďalších spoluobžalovaných.   Sťažovateľ   si   taktiež   nezvolil   v súdom   stanovenej   lehote   žiadneho obhajcu, v dôsledku   čoho mu obhajca musel   byť ustanovený   opatrením   krajského   súdu z 15. februára 2002.

Za predĺženie   posudzovaného   konania   v období   od   21.   januára   2002,   keď   došlo v dôsledku uvedených skutočností k odročeniu hlavného pojednávania, do 20. mája 2002, keď najvyšší súd po rozhodnutí o sťažovateľovej sťažnosti proti zamietnutiu ním vznesenej námietky zaujatosti vrátil spis krajskému súdu na ďalšie konanie, nesie preto zodpovednosť sťažovateľ.   Konanie   sťažovateľa   bolo   totiž   v rozpore   s účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktorého   ochrany   sa   v súčasnosti   pred ústavným súdom domáha.

Sťažovateľ sa taktiež nezúčastnil na hlavnom pojednávaní nariadenom na 2. február 2004 (odročenom následne na 29. marec 2004) a na hlavnom pojednávaní nariadenom na 20.   december   2004   (odročenom   následne   na   3.   marec   2005).   K odročeniu   hlavného pojednávania v uvedených dňoch došlo aj z dôvodu neúčasti sťažovateľa [§ 202 ods. 3 prvá veta   Trestného   poriadku   [zákon   č.   141/1961   Zb.   o   trestnom   konaní   súdnom   (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov platný do 31. decembra 2005 – ďalej len „Trestný poriadok“; pozn.]. Bez ohľadu na závažnosť dôvodov, ktoré bránili sťažovateľovi v účasti na   nariadenom   hlavnom   pojednávaní,   ide   o okolnosti   na   jeho   strane,   ktoré   objektívne predĺžili trvanie konania v danom období, preto ho nemožno pričítať na ťarchu krajského súdu.

3.4.   Postup   krajského   súdu   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   obžaloby v označenom konaní nemožno z hľadiska požiadaviek čl. 48 ods. 2 ústavy považovať za plynulý   a efektívny.   Obžaloba   proti   sťažovateľovi   a ďalším   obžalovaným   bola   podaná 4. januára   1999.   Krajský   súd   rozhodol   o vrátení   veci   prokurátorovi   na   došetrenie 19. októbra   1999.   Rozhodnutie   však   bolo   písomne   vyhotovené   až   21.   augusta   2000 a doručené v priebehu septembra a októbra 2000. Na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora bol spis predložený najvyššiemu súdu 10. novembra 2000.

Tento   postup   krajského   súdu   bol   predmetom   kritiky   zo   strany   najvyššieho   súdu v uznesení sp. zn. Ntv – II 64/99 z 5. novembra 1999, ktorým nevyhovel návrhu predsedu senátu krajského súdu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa a obžalovaného J. K., ako aj v uznesení sp. zn. 5 To 60/2000 zo 14. decembra 2000, ktorým najvyšší súd zrušil uznesenie   krajského   súdu   z 19. októbra   1999   o vrátení   veci   prokurátorovi   na došetrenie a krajskému súdu uložil, aby vo veci konal a rozhodol.

Možno súhlasiť s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého doba, keď zabezpečoval krajský súd v súvislosti s predbežným prerokovaním obžaloby potrebné vysvetlenia podľa § 185   ods.   2   Trestného   poriadku,   nezodpovedá   závažnosti   ani   obsahovej   a časovej náročnosti uvedených úkonov.

Postup   krajského   súdu   v období   od   4.   januára   1999   (od   podania   obžaloby)   do 19. októbra   1999   (do   rozhodnutia   o vrátení   veci   prokurátorovi   na   došetrenie)   a najmä v období   od   19.   októbra   1999   do   21.   augusta   2000   (keď   bolo   písomne   vyhotovené rozhodnutie   krajského   súdu   z   19.   októbra   1999)   bol   poznačený   zbytočnými   prieťahmi v konaní v dôsledku neefektívnej činnosti krajského súdu.

Pokiaľ   ide   o prejednanie   obžaloby   na   hlavnom   pojednávaní   je   pravdou,   že   pri nariaďovaní termínov hlavných pojednávaní vo veci krajský súd postupoval plynulo (1 až 3-mesačné intervaly), no na druhej strane efektívnosť pojednávaní znižoval nedostatočným využívaním   donucovacích   prostriedkov   voči   nedisciplinovanosti   svedkov,   ktorí   sa   vo väčšine prípadov bez akéhokoľvek ospravedlnenia na hlavné pojednávanie nedostavili (§ 66 a   §   98   Trestného   poriadku).   U dvoch   predvolaných   svedkov   prvýkrát   na   hlavné pojednávanie predvolaných 11. septembra 2001 ponechal krajský súd bez povšimnutia ich neospravedlnenú   neúčasť   a   až   10. mája 2004   prvýkrát   týchto   svedkov   predvolal   pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty a predvedenia. Po následnom nedostavení sa týchto svedkov na pojednávanie ich opätovne predvolával bez hrozby uloženia poriadkovej pokuty a až 3. marca 2005 krajský súd požiadal orgány polície o ich predvedenie, pričom u jedného z nich bola 3. októbra 2005 realizácia predvedenia úspešná. Uvedený postup krajského súdu v súvislosti   so   zabezpečovaním   účasti   svedkov   na   hlavných   pojednávaniach   je,   najmä pokiaľ   ide   o obdobie   rokov   2002   až   2004,   nepochybne   potrebné   vyhodnotiť   ako   taký, v dôsledku ktorého došlo k značnému oddialeniu vydania meritórneho rozhodnutia v tejto trestnej veci.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   obdobia   neefektívnej   činnosti   krajského   súdu v predmetnej   trestnej   veci   sťažovateľa   (spolu   viac   ako   tri   a pol   roka)   je   potrebné kvalifikovať ako obdobia, v ktorých dochádzalo jeho zavinením k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní.

V dôsledku uvedených zbytočných prieťahov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti nálezu).

3.5.   Sťažovateľ   taktiež   žiadal,   aby   ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu   konať v ďalšom priebehu posudzovaného trestného konania bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (...) Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať   v porušovaní   základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zo strany krajského súdu, podľa čl. 127 ods. 2 ústavy krajskému súdu prikázal, aby v ďalšom priebehu posudzovaného konania konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti nálezu).

3.6. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel v dôsledku neprimeranej dĺžky konania, poukazujúc taktiež na negatívne dopady jeho väzby v predmetnej trestnej veci na jeho súkromný a rodinný život.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu, deklarujúci toto porušenie nemožno,   vzhľadom   na okolnosti   prípadu,   považovať za dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal mu ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi 60 000 Sk. Táto suma zohľadňuje celkovú dobu konania, charakter zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch   právnej neistoty a ďalších nepriaznivých dopadov na jeho súkromný a rodinný život spojených s dlhodobo pretrvávajúcim stavom právnej neistoty v jeho trestnej veci (bod 3 výrokovej časti nálezu). Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   finančné   zadosťučinenie   nevyhovel   (bod   5 výrokovej časti nálezu). V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že nepriaznivé dopady na súkromný a rodinný život sťažovateľa spôsobené výkonom väzby v tejto trestnej veci nemožno bez ďalšieho v plnom rozsahu pričítať na ťarchu krajského súdu v konaní o sťažnosti, ktorej predmetom nebola ústavnosť sťažovateľovej väzby, ale namietané porušenie jeho základných práv zbytočnými prieťahmi v postupe súdu v rámci rozhodovania o merite veci (o vine sťažovateľa).

Pri rozhodovaní o výške priznaného finančného zadosťučinenia prihliadal ústavný súd predovšetkým k dĺžke posudzovaného konania a zistených zbytočných prieťahov (viac ako tri a pol roka), k predmetu posudzovaného konania a jeho významu pre sťažovateľa a na druhej strane aj na skutočnosť, že sám sťažovateľ prispel k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci.

3.7. Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojho právneho zástupcu priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 18 564 Sk (za dva úkony právnej služby realizované v roku 2005).

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), c), § 16 ods.   3   a §   18   ods.   1   a   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“).

Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil výšku požadovanej odmeny za jednotlivé úkony právnej   služby   v sume   zodpovedajúcej   výške   požadovaného   finančného   zadosťučinenia (300 000 Sk) ako „tarifnej hodnoty predmetu konania“, t. j. 7 650 Sk za jeden úkon právnej služby (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je však predmetom konania o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy ochrana základných ľudských práv a slobôd. Predmet tohto konania je   v zásade   nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   je   nezameniteľný   s   primeraným   finančným zadosťučinením,   ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (obdobne napr. III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Podľa § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi (...).

Vychádzajúc z tejto výšky sadzby tarifnej odmeny priznal ústavný súd sťažovateľovi náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky   č. 655/2004   Z. z.   vo   výške   2 501 Sk   (za   jeden   úkon   právnej   služby   -   výška priemernej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2004 predstavuje 15 008 Sk) a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Spolu   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   predstavuje   sumu   5 302 Sk.   Keďže   advokát   – právny zástupca sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), vyššie uvedená suma sa zvyšuje o 19 %. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH boli priznané v celkovej sume 6 309 Sk (bod 4 výrokovej časti nálezu). Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na priznanie náhrady trov konania nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006