znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 17/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Jozefa Kucíka, bytom T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Úradu vlády Slovenskej republiky pri preskúmaní spôsobu   vybavenia   jeho   sťažnosti   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky   vo   veci sp. zn. 260/04/SK4-I, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Jozefa Kucíka o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2004   doručená   sťažnosť   MUDr.   Jozefa   Kucíka,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Úradu vlády Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad   vlády“)   pri   preskúmaní   spôsobu   vybavenia   jeho sťažnosti   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“) vo veci sp. zn. 260/04/SK4-I.

Sťažovateľ uviedol, že listom z 24. novembra 2002 sa obrátil na ministra vnútra Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   vnútra“),   ako   aj   na   ministerstvo   vnútra so sťažnosťou na postup Okresného úradu vo Vranove nad Topľou (ďalej len „okresný úrad“) a Krajského úradu v Prešove (ďalej len „krajský úrad“). Predmetná sťažnosť, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania postupov, resp. už právoplatne vydaných rozhodnutí kompetentných   správnych   orgánov   v ním   označených   priestupkových   konaniach   mimo odvolacieho konania, bola na ministerstve vnútra vedená pod sp. zn. SVS – 2003–Sť/2 a bola vybavovaná sekciou verejnej správy, odborom všeobecnej vnútornej správy tohto ministerstva.

Keďže   sťažovateľ   sa   domnieval,   že   kompetentný   odbor   ministerstva   vnútra nepostupoval v jeho veci správne, svojou sťažnosťou na jeho postup sa 7. augusta 2003 obrátil   na   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky,   Úrad   kontroly   ministerstva   vnútra Slovenskej republiky – odbor kontroly a vybavovania sťažností (ďalej len „úrad kontroly“). Odborom kontroly vo veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. UK-1252/Sť – 2003 – C bolo zistené, že sekcia verejnej správy pri vybavovaní podania sťažovateľa, ktoré neposúdila ako sťažnosť podľa zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach (ďalej len „zákon o sťažnostiach“), nepostupovala správne a že pochybenie vybavujúceho zamestnanca (jeho nečinnosť) bolo označené za disciplinárne previnenie. V súvislosti s uvedeným sa sťažovateľ domáhal na ministerstve   vnútra   zákonnej   primeranej   nápravy   spôsobenej   mu   nečinnosťou   pri vybavovaní jeho podania z 24. novembra 2002 (žiadal ministerstvo   vnútra o vyvodenie primeraných opatrení voči vybavujúcemu zamestnancovi podľa zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej   službe   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   a Etického   kódexu   štátneho zamestnanca).

Ako   ďalej   sťažovateľ   uvádza,   jeho   požiadavkám   v tomto   smere   nebolo ministerstvom   vnútra   vyhovené.   Preto   listom   z   22.   septembra   2004   podal   úradu   vlády žiadosť o preskúmanie postupu zamestnancov sekcie verejnej správy ministerstva vnútra a úradu kontroly pri vybavovaní jeho predchádzajúcich podaní.

Za   účelom   vybavenia   tejto   žiadosti   úrad   vlády   listom   z   11.   októbra   2004 sp.   zn.   260/04/SK4-I   postúpil   podanie   sťažovateľa   ministerstvu   vnútra   s požiadavkou informovať   sťažovateľa   o záveroch   vybavenia   veci.   Ministerstvo   vnútra   listom z 19. novembra   2004   oznámilo   sťažovateľovi,   že   trvá   na   záveroch,   ktoré   mu   oznámilo listom z 26. augusta 2004 pod č. k. UK –792/Sť-2004-C.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   bol   zásah   do   jeho   označeného   základného   práva spôsobený   a naďalej   trvá   v dôsledku   nekonania   dotknutého   štátneho   orgánu,   ktorý   bol oprávnený   a príslušný   preskúmať   spôsob   vybavenia   jeho   sťažnosti   a postup   pri   jej vybavovaní ministerstvom vnútra. Sťažovateľ uvádza, že sa nedomáha určitého spôsobu vybavenia sťažnosti, ale domáha sa toho, aby úrad vlády ako príslušný orgán vo veci konal.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy úradom vlády vo veci sp. zn. 260/04/SK4-I, prikázal úradu vlády, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 260/04/SK4-I konal a priznal mu trovy konania v zatiaľ nevyčíslenej výške.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

III.

Podľa   obsahu   sťažnosti   je   jej   predmetom   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   jeho základného práva podľa označeného článku ústavy postupom úradu vlády pri preskúmaní vybavenia   jeho   sťažnosti   ministerstvom   vnútra,   pretože   vychádzajúc   z oprávnení   úradu vlády tento napriek tomu v jeho veci nekonal, a tým mu odmietol poskytnúť takú právnu ochranu, akú mu zákon o sťažnostiach priznáva.

Pre rozhodnutie ústavného súdu boli rozhodujúce nasledovné právne úvahy a právne posúdenie predmetu konania:

Postup   pri   podávaní,   prijímaní,   evidovaní,   vybavovaní   a kontrole   vybavovania sťažností fyzických a právnických osôb ustanovuje zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach. Podľa tohto zákona prijímajú, evidujú, vybavujú a kontrolujú vybavovanie sťažností jednak štátne orgány a nimi riadené organizácie, obce a nimi zriadené organizácie, ako aj právnické a fyzické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ďalej len „orgán verejnej správy“).

Príslušný orgán verejnej správy je povinný sťažnosť prešetriť a vybaviť do 30 dní odo dňa, keď mu bola doručená. Zákon však určuje ďalšie lehoty na vybavenie sťažnosti v osobitných prípadoch. Výsledok prešetrenia sťažnosti sa oznamuje sťažovateľovi.

Podľa   §   24   zákona č.   575/2001   Z.   z.   o organizácii   činnosti   vlády   a organizácii ústrednej   štátnej   správy   je   úrad   vlády   ústredným   orgánom   štátnej   správy   pre   kontrolu plnenia úloh súvisiacich s výkonom štátnej správy, kontrolu plnenia úloh z uznesení vlády, ako aj pre kontrolu vybavovania petícií a sťažností. Oprávnenie kontrolovať vybavovanie petícií a sťažností dáva úradu vlády aj zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z.   z.   o kontrole   v štátnej   správe   (§ 2 ods.   1   zákona).   Podľa   §   3   citovaného   zákona   sa kontrolná činnosť úradu vlády vzťahuje na ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, im podriadené orgány, na iné štátne orgány, ak osobitné predpisy neustanovujú inak, na orgány miestnej štátnej správy a právnické osoby nimi zriadené, ako aj na obce pri plnení úloh štátnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je jeho právomoc vec meritórne skúmať založená   výlučne   v prípadoch,   keď   medzi   napadnutým   rozhodnutím   alebo   postupom dotknutého orgánu a namietaným porušením základných práv a slobôd existuje súvislosť, z ktorej vyplýva otázka ústavného významu a intenzity (I. ÚS 19/02). V danom prípade však ústavný súd nepovažuje za nevyhnutné zaoberať sa otázkou, či medzi napadnutým postupom dotknutého orgánu a označeným právom sťažovateľa je vôbec súvislosť, z ktorej by vyplývala otázka ústavného významu a intenzity.

Ústavný súd sa vo veci svojej právomoci totiž riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Všeobecné   súdnictvo zabezpečuje   fyzickým   a právnickým   osobám   presadzovanie   svojich   práv,   zaväzuje   sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a slobody. Príslušné procesné poriadky (v tomto prípade Občiansky súdny poriadok) sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k uplatňovaniu   základných   práv   a slobôd. Z uvedeného dôvodu je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, keď nie je daná právomoc všeobecných súdov (napr. II. ÚS 13/01).

Podľa   §   244   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v správnom   súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia sa postupom správneho orgánu rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Týmto zákonným postupom sa zabezpečuje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu.   Toto   právo   zahŕňa   aj   právo   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorá   sa domáha, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť v lehote, ktorú zároveň určí. Orgán verejnej správy nekoná spôsobom určeným príslušným právnym predpisom najmä tým, že je v konaní nečinný a uvedenou nečinnosťou je fyzická alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach.

Sťažovateľ tvrdí, že „... sa nedomáha určitého spôsobu vybavenia sťažnosti, domáha sa však toho, aby odporca ako príslušný orgán vo veci konal“. Proti nečinnosti orgánu štátnej   správy,   a takým   je   v danom   prípade   úrad   vlády,   sa   sťažovateľ   môže   brániť v správnom súdnictve, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, treba konštatovať, že sťažovateľ sa v okolnostiach prípadu vôbec nedomáhal na príslušnom súde ochrany svojho označeného práva (túto skutočnosť nepreukázal, ani to netvrdí v sťažnosti).

Keďže   sťažovateľ   namietal,   že   postupom   úradu   vlády   došlo   k porušeniu   jeho označeného základného práva a keďže proti nečinnosti orgánov verejnej správy poskytujú ochranu   všeobecné   súdy   v   rámci   správneho   súdnictva   (III.   ÚS   72/02,   II.   ÚS   136/02,I. ÚS 9/02), ústavný súd bol nútený sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   zaoberať   sa   sťažnosťou   sťažovateľa   nemožno odstrániť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o ďalších nárokoch   je   viazané na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody   sťažovateľa   (čl.   127 ods. 3 ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2005