znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 17/04-76

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   T.   Š.,   bytom   B., zastúpenej advokátom JUDr. J. Z., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 32/00 na neverejnom zasadnutí 17. júna 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 32/00 p o r u š i l   základné právo T. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   32/00 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov

3. T. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania T. Š. v sume   9   352   Sk   (slovom   deväťtisíctristopäťdesiatdva   slovenských   korún)   na   účet   jej právneho   zástupcu   advokáta   JUDr. J.   Z.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti T. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 17/04-52 z 24. marca 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   T.   Š.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Z., Advokátska kancelária, B., v časti, v ktorej namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 32/00. Sťažovateľka uvedenú sťažnosť z 10. júla 2003 doplnila podaniami zo 17. februára 2004 a 20. februára 2004 a následne na základe   výzvy   ústavného   súdu   z 26.   februára   2004   prostredníctvom   splnomocneného právneho zástupcu podaním z 10. marca 2004 a svojím podaním z 13. marca 2004.Vo svojich podaniach sťažovateľka uviedla, že 22. októbra 1996 bola na okresnom súde proti nej podaná žaloba o ochranu osobnosti, o ktorej okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 619/96-95 z 22. januára 1998. Na základe odvolania sťažovateľky rozhodoval vo veci (ako súd odvolací) aj Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom   č.   k.   20   Co   156/98,   20   Co   173/98-147   z 10.   decembra   1999   potvrdil prvostupňový rozsudok okresného súdu. Rozsudok odvolacieho súdu napadla sťažovateľka 16. februára 2000 dovolaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sťažovateľke 22. februára 2000 oznámil, že jej dovolanie postúpil na ďalší procesný postup okresnému súdu.

Sťažovateľka chcela 7. mája 2003 nahliadnuť na okresnom súde do spisu v uvedenej právnej veci, podľa jej tvrdenia jej však bolo oznámené, že „oba spisy (spis týkajúci sa pôvodného konania vedeného pod sp. zn. 6 C 619/96, ako aj spis týkajúci sa dovolania v uvedenej veci evidovaného osobitne pod sp. zn. 6 C 32/00, pozn.) sa od 10. 7. 2001 nachádzajú   zatvorené   v pracovni   sudcu,   ktorý   práve   nebol   prítomný“. Sťažovateľka   sa 25. júna   2003   obrátila   na   predsedu   najvyššieho   súdu   so   sťažnosťou   na   prieťahy v dovolacom konaní, ktorá bola odstúpená na vybavenie okresnému súdu. Sťažovateľka sa 25.   júna   2003   obrátila   so   sťažnosťou   na   prieťahy   v uvedenej   veci   aj   na   predsedníčku okresného súdu, ktorá v odpovediach z 22. septembra 2003 a z 30. septembra 2003 priznala existenciu zbytočných prieťahov v konaní a ospravedlnila sa za ne.

Sťažovateľke bola 19. septembra 2003 doručená výzva okresného súdu, aby svoje dovolanie doplnila „podľa § 143 Obč. súd. por.“ v lehote 7 dní pod následkom zastavenia konania. Sťažovateľka 22. septembra 2003 namietla zaujatosť konajúceho sudcu okresného súdu. Jej námietke krajský súd uznesením z 31. októbra 2003 nevyhovel. Sťažovateľke bola 9. decembra 2003 doručená ďalšia výzva okresného súdu, aby svoje dovolanie doplnila „podľa par. 243 Obč. súdneho poriadku“.

Postup   okresného   súdu   sa   sťažovateľke   javí   ako   neefektívny.   Podľa   jej   názoru okresný súd, ako aj najvyšší súd, ktorý „nevykonal žiadne aktívne úkony voči Okresnému súdu IV v Bratislave“, porušujú jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Okresný   súd   IV   Bratislava   a NS   SR   porušili   základné   právo   T.   Š.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj jej právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2. Okresnému súdu IV v Bratislave a NS SR prikazuje v konaní vedenom na OS IV ako 6 C 32/00 konať bez zbytočných prieťahov,

3. T. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000,- Sk, z ktorých Okresný súd IV v Bratislave je povinný zaplatiť 70 000,- Sk a NS SR je povinný zaplatiť 30 000,- Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu,

4. Porušovatelia práva sú povinní nahradiť T. Š. trovy konania v sume 13 602,- Sk, z čoho Okresný súd IV v Bratislave je povinný zaplatiť 9 068,- Sk (dva úkony) a NS SR 4 534,- Sk (jeden úkon).“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila okrem iného tým, že v dôsledku prieťahov v označenom konaní je neprimerane dlhý čas vystavená   právnej   neistote.   Sťažovateľka   je   invalidnou   dôchodkyňou   a trvalý   stres, v ktorom žije, jej ochorenie („syndróm chronickej únavy z nedostatku vrodenej imunity“) ešte zhoršuje.

Sťažovateľka v podaniach zo 17. februára 2004 a 10. marca 2003 uviedla, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Na základe výzvy ústavného súdu z 19. septembra 2003 sa k sťažnosti vyjadril listom č. KP 9/03-37 z 29. septembra 2003 podpredseda najvyššieho súdu, ktorý uviedol: „(...) sťažnosť sa Najvyššieho súdu SR netýka, lebo na tento súd ešte sporná vec nenapadla a sťažnosti na prieťahy pred nižšími súdmi tento súd nerieši (§ 20 a nasl. zákona č. 80/1992 Zb.).“

Na základe opakovanej výzvy ústavného súdu z 19. septembra 2003, zo 4. novembra 2003 a z 12. novembra 2003 sa k sťažnosti listom sp. zn. Spr. 3402/03 z 25. novembra 2003 vyjadril   aj   okresný   súd,   ktorý   uviedol   prehľad   postupu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 6 C 32/00, pričom konštatoval: „S poukazom na vyššie uvedené a najmä ako to z obsahu spisu   vyplýva   je   možné   konštatovať,   že   vo   veci   keď   došlo   k prieťahom   tak   z príčin objektívnych. Je nesporné, že navrhovateľka – sťažovateľka podala návrh a ďalšie podania vo   veci,   ktoré   boli   neúplné,   nebolo   z   nich   zrejmé   čoho   sa   domáha.   Okresný   súd Bratislava IV,   Krajský   súd   v Bratislave   nemohli   vo   veci   plynule   konať   pre   opakované námietky   zaujatosti   voči   sudcom   zo   strany   sťažovateľky.   (...)“ Na   základe   uvedeného navrhol, aby ústavný súd sťažnosť zamietol.

Okresný   súd   podaním   sp.   zn.   Spr.   3402/03   zo   16.   apríla   2004   ústavnému   súdu oznámil, že súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci. Sťažovateľka   k vyjadreniu   okresného   súdu   z 25.   novembra   2003   prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaujala stanovisko podaním z 20. apríla 2004, v ktorom uviedla, že „predmetom sťažnosti je len nečinnosť súdu v konaní proti rozsudku Krajského súdu Bratislava z 10. 12. 1999, v ktorom bolo rozhodnuté o odvolaní vo veci samej a aj o žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku“ (pozn. rozsudok krajského súdu č. k. 20 Co 156/98, 20 Co   173/98-147   z 10.   decembra   1999). K argumentácii   okresného   súdu,   že   v konaní nemohol   konať   plynulo „pre   opakované   námietky   zaujatosti   voči   sudcom   zo   strany sťažovateľky“ sťažovateľka   uviedla,   že   24.   februára   2000   vzniesla   vo   svojom   podaní adresovanom okresnému súdu námietku zaujatosti a súčasne námietku rovnakého obsahu zaslala aj Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom zároveň poukázala na skutočnosť, že z vyjadrenia okresného súdu je podľa nej zrejmé, že od 10. júla 2001 až do 16. septembra 2003, teda viac ako dva roky, vo veci neurobil ani jediný úkon, pričom za toto   obdobie   nečinnosti   podľa   nej   zodpovedá   iba   okresný   súd.   Okresný   súd   začal v predmetnej   veci   podľa   nej   konať   až   vtedy,   keď   doručila   sťažnosť   na   jeho   nečinnosť krajskému   súdu,   t.   j.   v septembri   2003.   Sťažovateľka   aj   argumentáciu   okresného   súdu, v rámci ktorej namietal neúplnosť jej podaní považuje za „neadekvátnu a účelovú“, pretože je presvedčená, že jej podania spĺňali všetky náležitosti, a tiež poukazuje na skutočnosť, že v opačnom prípade mal okresný súd povinnosť   ju na ich doplnenie v stanovenej lehote vyzvať. Podľa sťažovateľky je preukázané, že v období od 10. júla 2001 až do 22. septembra 2003, teda viac ako dva roky, sťažovateľka nepodala žiadnu námietku zaujatosti a okresný súd mal dostatočný časový priestor, aby vo veci konal. Svoju ďalšiu námietku zaujatosti podala sťažovateľka až 22. septembra 2003 na základe toho, že výzva okresného súdu, ktorá jej bola doručená, obsahovala nejasné požiadavky, pričom tento postup okresného súdu považovala sťažovateľka za snahu „o zámerné ďalšie prieťahy a hľadanie spôsobu, ako zastaviť   konanie   z viny   sťažovateľky“. Sťažovateľke   bola   následne   10. decembra   2003 od okresného súdu doručená ďalšia výzva na doplnenie dovolania,   avšak opätovne bez poučenia, resp. konkretizácie, v čom je potrebné jej podanie doplniť. V závere predmetného podania sťažovateľka uviedla, že nie je dôvod na zamietnutie jej sťažnosti ústavným súdom, pretože jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo konaním okresného súdu porušené.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Najvyššiemu súdu boli 17. novembra 1999 doručené dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. Nc 38/99, ako aj jej žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu v predmetnej veci.

Sťažovateľka   vo   svojom   podaní   zo   16.   februára   2000   podala   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98-147 dovolanie.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky doručené mu 16. februára 2000 postúpil listom z 18. februára 2000 okresnému súdu, ktorému bol predmetný list doručený 22. februára 2000.

Podaním z 23. februára 2000 (doručeným okresnému súdu 24. februára 2000) podala sťažovateľka námietku   zaujatosti   proti   sudcovi   okresného   súdu   JUDr.   M. J.,   ktorý   mal pridelenú vec sp. zn. 6 C 619/96.

Krajský   súd   listom   z 18.   februára   2000   (doručeným   25.   februára   2000)   zaslal okresnému súdu dovolanie sťažovateľky zo 16. februára 2000.

Pokynom súdnej kancelárii z 22. marca 2000 nechal vo veci konajúci sudca predložiť predmetnú vec krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Zákonný sudca sa vo veci podľa jeho písomného vyjadrenia necítil byť zaujatý.

Podľa úradného záznamu z 22. marca 2000 sa v tento deň na okresný súd dostavila sťažovateľka za účelom nazretia do spisu.

Okresný   súd   listom   z 24.   marca   2000   zaslal   krajskému   súdu   spisový   materiál v predmetnej   veci   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti.   Krajskému   súdu   bol   spisový materiál doručený 3. apríla 2000. Okresný súd listom z 12. apríla 2000 zaslal krajskému súdu „dodatok k spisu“ (pozn. doplnené podanie sťažovateľky doručené okresnému súdu 11. apríla 2000).

Sťažovateľka vo svojich podaniach z 11. apríla 2000 doručených krajskému súdu v ten istý deň podala námietku zaujatosti proti 4 sudcom krajského súdu.

V spise sa ďalej nachádzali vyjadrenia senátu krajského súdu 15 Co pod vedením predsedníčky senátu E. T. a členiek senátu JUDr. M. M. a JUDr. E. Ď. k sťažovateľkou podanej námietke zaujatosti (pozn. vo veci sa necítili byť zaujaté).

Krajský   súd   spisový   materiál   v predmetnej   veci   listom   z 1.   júna   2000   odstúpil najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o vznesenej   sťažovateľkinej   námietke   zaujatosti. Najvyššiemu súdu bol spisový materiál v predmetnej veci doručený 6. júna 2000.

Najvyšší súd spisový materiál v predmetnej veci z dôvodu jeho neúplnosti vrátil späť krajskému súdu listom z 28. augusta 2000 (doručeným 12. septembra 2000), v ktorom mu súčasne navrhol zvážiť postup podľa § 209 Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd listom z 18. septembra 2000 spisový materiál v predmetnej veci odstúpil okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia ako predčasne predložený. Spisový materiál v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený 3. októbra 2000.

Podľa úradného záznamu z 2. októbra 2000 sa na okresný súd dostavila sťažovateľka za účelom nazretia do spisu, ktorý sa však vtedy nachádzal (už od 24. marca 2000) na krajskom súde. Dňa 18. októbra 2000 sa sťažovateľka opätovne dostavila na okresný súd za účelom nazretia do spisu, ktorý jej bol následne predložený.

Listom   z 29.   novembra   2000   (doručeným   1.   decembra   2000)   zaslal   okresný   súd spisový materiál v predmetnej veci, ku ktorému bol pripojený spis okresného súdu vedený pod sp. zn. 6 C 619/96, krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou.   Krajský   súd   spisový   materiál   v predmetnej   veci   následne   listom z 22. januára   2001   (doručeným   29.   januára   2001)   predložil   najvyššiemu   súdu   na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti sťažovateľky proti senátu krajského súdu.

Najvyšší súd listom z 26. apríla 2001 (doručeným 15. júna 2001) vrátil predložený spisový   materiál krajskému   súdu,   pretože na jeho predloženie najvyššiemu   súdu   neboli splnené   zákonné   predpoklady.   Krajský   súd   následne   listom   z 3.   júla   2001   (doručeným 9. júla 2001) vrátil spisový materiál v predmetnej veci okresnému súdu.

Zákonný sudca okresného súdu pokynom z 24. júla 2003 vyzval sťažovateľku na doplnenie dovolania v zmysle § 143 Občianskeho súdneho poriadku v lehote 7 dní pod hrozbou   zastavenia   konania.   Pokynom   súdnej   kancelárii   zo   17.   septembra   2003   nechal následne   pripojiť   k predmetnej   výzve   doručenku   (pozn.   výzva   bola   vypravená   až 16. septembra 2003 a doručená sťažovateľke 19. septembra 2003).

Sťažovateľka vo svojom podaní z 21. septembra 2003 vzniesla námietku zaujatosti proti vo veci konajúcemu sudcovi JUDr. M. J.

Pokynom   z 24.   septembra 2003 nechal vo veci   konajúci sudca   predložiť spisový materiál v predmetnej veci krajskému súdu na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti. Zákonný sudca sa podľa jeho písomného vyjadrenia vo veci necítil byť zaujatý a tvrdenia sťažovateľky považoval za urážlivé a nepravdivé.

Sťažovateľka na výzvu okresného súdu zo 16. septembra 2003 odpovedala listom doručeným mu 26. septembra 2003 (pozn. len ohľadom výroku o náhrade trov konania – bola zle vyzvaná!)

Spisový materiál v predmetnej veci bol listom okresného súdu z 26. septembra 2003 (doručeným 6. októbra 2003) postúpený krajskému súdu za účelom rozhodnutia o námietke zaujatosti.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   7   NcC   27/03-62   z 31.   októbra   2003   (doručeným 21. novembra   2003)   rozhodol,   že   JUDr.   M.   J.   nie   je   vylúčený   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 32/00.

Zákonný sudca nechal následne pokynom z 26. novembra 2003 doručiť predmetné uznesenie sťažovateľke spolu s výzvou na doplnenie dovolania v zmysle § 243 Občianskeho súdneho poriadku v lehote 7 dní.

Podľa úradného záznamu spísaného 8. decembra 2003 sa na okresný súd dostavila sťažovateľka z dôvodu nahliadnutia do spisu a vyhotovenia si fotokópií zo spisu.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom súdnej kancelárii z 19. apríla 2004 predložiť spis v zmysle § 209 Občianskeho súdneho poriadku najvyššiemu súdu.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na začatie dovolacieho konania. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ani   z nimi   predložených,   na   vec   sa   vzťahujúcich   listín   ústavný   súd   nezistil   žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla spôsobiť predĺženie konania.

B) Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne. Sťažovateľka bez zbytočného odkladu reagovala na výzvu okresného súdu a za účelom ochrany svojho základného práva v predmetnom konaní využila opravné prostriedky, ktoré jej zákon na jeho ochranu poskytuje. V správaní sťažovateľky teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil, že konanie v predmetnej veci začalo 16. februára 2000, keď bolo krajskému   súdu   doručené   sťažovateľkino   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu č. k. 20 Co   156/98,   20   Co   173/98-147   z   10.   decembra   1999,   ktoré   bolo   následne   ním v súlade s § 240 Občianskeho súdneho poriadku 25. februára 2000 postúpené okresnému súdu. V období od 3. apríla 2000 až do 3. októbra 2000 (t. j. obdobie šiestich mesiacov) bol spis v predmetnej veci postúpený v dôsledku sťažovateľkou podaných námietok zaujatosti (24. februára 2000 podaná námietka zaujatosti proti sudcovi okresného súdu a 11. apríla 2000 vznesená námietka zaujatosti proti štyrom sudcom krajského súdu) najvyššiemu súdu, ktorý   ho   vrátil   späť   ako   neúplný,   pretože   k   nemu   nebol   pripojený   návrh,   v ktorom sťažovateľka uplatnila súdny nárok. Počas ďalšieho obdobia trvajúceho sedem mesiacov, t. j.   od   29.   novembra   2000   do   3.   júla   2001,   bol   okresným   súdom   predmetný   spis   (už po doplnení o podaný návrh) opätovne v dôsledku podaných námietok zaujatosti postúpený najvyššiemu súdu a následne bol opätovne najvyšším súdom vrátený späť, pretože podľa názoru   najvyššieho   súdu   pre   takéto   predloženie   neboli   splnené   zákonné   predpoklady. Ústavný   súd   sa   plne   stotožňuje   s   konštatovaním   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   na predloženie   spisu   najvyššiemu   súdu   v predmetnej   veci   na   rozhodnutie   o námietkach zaujatosti neboli splnené zákonné predpoklady.

Podľa   §   10   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   príslušným   na   prejednanie a rozhodnutie veci v dovolacom konaní je najvyšší súd. Podľa § 241 ods. 3 v spojení s § 209 a 210   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   úlohou   okresného   súdu   v rámci   dovolacieho konania dbať o odstránenie vád podaného dovolania, ďalej vykonať ďalšie úkony súvisiace s prípravou   podkladov   pre   dovolacie   konanie   a následne   predložiť   vec   na   prejednanie a rozhodnutie   dovolaciemu   súdu.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   v predmetnej   veci   už existovalo   právoplatné   rozhodnutie,   námietky   zaujatosti   vznesené   sťažovateľkou   po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia tak proti sudcovi okresného súdu, ako aj proti sudcom   krajského   súdu,   ktorí   v zmysle   platného   právneho   poriadku   nemali   možnosť prejednávať a rozhodovať predmetnú vec v rámci dovolacieho konania, možno označiť za právne irelevantné. Postup okresného súdu v predmetnom konaní preto nemal smerovať k riešeniu podaných námietok zaujatosti, ale k splneniu jeho úlohy vymedzenej v § 241 ods. 3 v spojení s § 209 a § 210 Občianskeho súdneho poriadku. S ohľadom na uvedené ústavný   súd   konštatuje,   že   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   vo   vyššie   spomínaných obdobiach   došlo   k predĺženiu   konania   v predmetnej   veci,   a preto   uvedené   obdobia   bolo potrebné pripočítať na ťarchu okresného súdu.

Ústavný súd v rámci preskúmavaného konania zistil taktiež dlhé obdobie nečinnosti v postupe okresného súdu, ktoré malo taktiež výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu začalo 9. júla 2001, keď bol spisový materiál v predmetnej veci vrátený späť okresnému súdu, a trvalo viac ako dvadsaťštyri mesiacov, teda až do 24. júla 2003, keď zákonný sudca nechal v predmetnej veci pokynom vyzvať sťažovateľku na doplnenie dovolania a odstránenie jeho nedostatkov. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako štyri roky a tri mesiace. Z uvedenej doby podstatnú časť (takmer tridsaťsedem mesiacov, t. j. tri roky a jeden mesiac, teda viac ako polovicu) tvoria obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným   prieťahom   v konaní   v dôsledku   nečinnosti,   resp.   nesprávneho   postupu okresného súdu.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   predsedu   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí,   ako   aj s personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a okresným súdom nebol predmetný spisový materiál odstúpený najvyššiemu súdu, prikázal okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov, a tak umožnil najmä, aby mohlo byť v dohľadnej dobe rozhodnuté o dovolaní.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   30   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy,   pretože   v dôsledku   prieťahov v označenom konaní je neprimerane dlhý čas vystavená právnej neistote. Sťažovateľka je invalidnou dôchodkyňou a trvalý stres, v ktorom žije, jej ochorenie („syndróm chronickej únavy z nedostatku vrodenej imunity“) ešte zhoršuje.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (tri   roky   a jeden   mesiac)   a s nimi   spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

1. Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadala   priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom „v sume 13.602,- Sk, z čoho Okresný súd IV v Bratislave je povinný zaplatiť 9 068,- Sk (dva úkony) a NS SR 4 534,- Sk (jeden úkon)“.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   namieta,   v zásade   nie   je oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený   v období   od   1.   januára   2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje 4 540 Sk (základom pre výpočet je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003   vo   výške   13   602   Sk)   a hodnota   režijného paušálu 136 Sk.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky   náhradu   trov   konania   spolu   vo   výške   9   352   Sk   pozostávajúcich   z dvoch úkonov právnej služby v uvedenom konaní (prípravy a prevzatia zastupovania, písomného podania na súd vyčíslených ako 2 x 4 540 Sk) a paušálnej náhrady hotových výdavkov (vyčíslenej ako 2 x 136 Sk) v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a návrhu na úhradu trov konania v časti prevyšujúcej priznanú sumu nevyhovel.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2004