znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 17/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   V.,   bytom   P.,   zastúpenej   komerčným   právnikom JUDr. V.   Š.,   P.,   ktorou   namietala   porušenie   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. Er 653/96, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. V.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2002   doručená   sťažnosť   A.   V.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie jej „základných práv vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika   ratifikovala“,   a to   v dôsledku   nečinnosti   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len „okresný súd“) v exekučnom konaní.

Sťažovateľka uviedla, že sa 21. júna 1999 zúčastnila dražby nehnuteľností vykonanej súdnym   exekútorom   J.   M.,   Exekútorský   úrad   P.(ďalej   len   „súdny   exekútor“),   v ktorej vydražila   nehnuteľnosť   –   pozemok   č.   p.   1270/11,   zastavané   plochy   o výmere   69   m2, v katastrálnom území P., za ktorú aj zaplatila 1 158,- Sk ako najvyššie podanie. Súdny exekútor podal 27. októbra 1999 na okresnom súde návrh na schválenie príklepu. Okresný súd bol však v uvedenej veci nečinný a o schválení príklepu nerozhodol ani do 30. januára 2001,   keď   bol   na   majetok   povinného   vyhlásený   konkurz.   Sťažovateľka   uviedla,   že   jej nečinnosťou okresného súdu vznikla škoda. Nový vlastník predmetného pozemku zaň žiada kúpnu   cenu vo výške 69 000,-   Sk, preto žiadala priznať „primeranú náhradu“ tvoriacu rozdiel medzi vydraženou cenou a cenou, za ktorú jej nový vlastník ponúka pozemok na predaj.  

Sťažnosť   sťažovateľky   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

K sťažnosti   nebolo   pripojené   splnomocnenie   pre   advokáta   alebo   komerčného právnika   na   zastupovanie   sťažovateľky   v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   ako   to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   v sťažnosti   neoznačila   presne   konanie,   ktorého   sa   vec   týka,   ani porušenie   ktorých   konkrétnych   základných   práv   alebo   slobôd   zaručených   v Ústave Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   alebo v kvalifikovanej medzinárodnej   zmluve namieta. Sťažnosť neobsahovala ani návrh rozhodnutia (petit), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom   pre   rozhodnutie ústavného   súdu   v uvedenej   veci   (II.   ÚS   37/02,   III.   ÚS   78/02). Sťažovateľka   taktiež nepreukázala   využitie   účinného   a dostupného   právneho   prostriedku   nápravy   vo   vzťahu k ňou namietanému porušeniu jej základných práv (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu podľa § 17 a nasl. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a   o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej   správe súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o štátnej   správe súdov“).

Ústavný   súd   listom   zo   7.   novembra   2002   upozornil   sťažovateľku   na   náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ako aj na skutočnosť, že jej sťažnosť tieto zákonom predpísané náležitosti nespĺňa. Vyzval ju, aby v lehote 14 dní od doručenia   výzvy   tieto   nedostatky   odstránila   a pripojila   k sťažnosti   splnomocnenie   pre advokáta alebo komerčného právnika na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pokiaľ sťažnosť nemá byť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka na základe vyššie uvedenej výzvy doplnila svoju sťažnosť podaním doručeným   ústavnému   súdu   9.   decembra   2002,   v   prílohe   ktorého   predložila   taktiež splnomocnenie   udelené   komerčnému   právnikovi   JUDr.   V.   Š.,   P.,   na   jej   zastupovanie v uvedenej veci pred ústavným súdom a list Slovenskej komory exekútorov z 30. septembra 2002, ktorý je odpoveďou na sťažovateľkinu sťažnosť na postup súdneho exekútora J. M. v uvedenej veci.

V tomto podaní sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu upresnila, že sťažnosť sa týka postupu okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp.   zn.   Er   653/96,   že   okresný   súd   porušil   jej   „práva   zakotvené   v čl.   36   Zák.   23/1991 uvedené   v Listine   základných   práv   a slobôd   a porušil   naviac   ustanovenia   §   6   a   §   100 O.   s.   p.“   a nepostupoval   ani   v súlade   s čl.   46   ústavy.   Uviedla   tiež,   že   žiada   priznať „primerané   zadosťučinenie   vo   výške   69.000,-   Sk   ako   náhradu   škody“,   a zopakovala základné skutkové tvrdenia uvedené v sťažnosti.  

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť sťažovateľky nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa návrh na začatie konania ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Zákonnou náležitosťou kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom je teda (okrem iných náležitostí) aj formulácia návrhu rozhodnutia (petit), ktorá musí byť   vymedzená   presne,   určito   a zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohla   byť východiskom pre výrok rozhodnutia ústavného súdu vo veci (II. ÚS 37/02, III. ÚS 78/02).

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   uviedla:   „Vzhľadom k skutočnosti, že mi nečinnosťou Okresného súdu v Prievidzi vznikla škoda žiadam, aby Ústavný súd v Košiciach vydal rozhodnutie, ktorým vyhovie mojej sťažnosti na nečinnosť súdu,   pričom   žiadam   zároveň   voči   nemu   priznať   primerané   zadosťučinenie   vo   výške 69.000, - Sk ako náhradu škody.“ Sťažovateľka však v petite svojej sťažnosti nešpecifikuje, porušenie ktorých konkrétnych základných práv alebo slobôd zaručených v ústave alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, má ústavný súd v enunciáte svojho rozhodnutia vysloviť. Takáto formulácia petitu neumožňuje, aby sa stal východiskom pre výrok rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

Sťažovateľka   teda   aj   napriek   výzve   ústavného   súdu   zo   7.   novembra   2002   do dnešného   dňa   neodstránila   všetky   nedostatky   svojej   sťažnosti,   hoci   bola   na   možnosť odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upozornená.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka   taktiež   (aj   napriek   vyššie   uvedenej   výzve   ústavného   súdu) nepreukázala využitie   účinného   a dostupného   právneho   prostriedku   nápravy   vo   vzťahu k ňou namietanému porušeniu jej základných práv, t. j. nepredložila ústavnému súdu listiny preukazujúce podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu podľa § 17 a nasl.   zákona   o štátnej   správe   súdov.   Nepreukázala   ani   iný   spôsob,   ktorým   by   bola upozornila okresný súd na nečinnosť, a tak mu poskytla možnosť (pred podaním sťažnosti na ústavný súd), aby sám vytýkaný nedostatok napravil.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   je   v záujme navrhovateľov, aby k návrhu na začatie konania priložili čo najviac im dostupných dôkazov, a tým ústavný súd presvedčili, že prijatie ich návrhu na konanie vo veci samej má svoje opodstatnenie. Ústavný súd nie je substituentom navrhovateľov pri zabezpečovaní dôkazov ich   tvrdení   v návrhu,   ak   si   ich   navrhovatelia   môžu   zabezpečiť   sami   (primerane   napr. I. ÚS 35/99, III. ÚS 91/01).

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   a pre neprípustnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2003