znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 17/02-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. mája 2002 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť R. R., bytom B., zastúpenej komerčnou právničkou JUDr. B. N., K., ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   v   Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 17 C 46/99 a Krajským súdom v Prešove v konaní vedenom pod č. k. 1 Co 7/01-32, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo R. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 46/99 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   46/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. R. R. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Sk (slovom päťtisíc   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Prešove p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti R. R. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2002   doručená   sťažnosť   R.   R.,   bytom   B.   (ďalej   len   „navrhovateľka“),   zastúpenej komerčnou   právničkou   JUDr.   B.   N.,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   svojho   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   Okresným   súdom   v   Prešove   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 46/99 a Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod č. k. 1 Co 7/01-32.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 13. februára   2002   a podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ju prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   a upustil   od   ústneho   pojednávania,   ktoré vzhľadom na charakter konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Predmetom návrhu bolo tvrdenie navrhovateľky o porušení jej práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   v jej   právnej   veci   proti   A.   R.   o vydanie   vecí   v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 46/99 a v konaní vedenom na krajskom súde pod č. k. 1 Co 7/01-32.

Navrhovateľka   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov videla v tom, že okresný súd na základe rozhodnutia krajského súdu mal o veci rozhodnúť do   20.   augusta   2001,   ale do   dňa   podania ústavnej sťažnosti   vo   veci   nebolo rozhodnuté. Zároveň namietala prieťahy v konaní aj na krajskom súde, kde podľa názoru navrhovateľky sa vec „zdržala zbytočne dlho“.

Navrhovateľka   podala   predsedovi   okresného   súdu   8.   októbra   2001   sťažnosť   na prieťahy v konaní, na ktorú jej 17. decembra 2001 odpovedala podpredsedníčka okresného súdu v tom zmysle, že sťažnosť nie je dôvodná.

Predseda okresného súdu sa vyjadril k ústavnej sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu, ktorá mu bola doručená 7. marca 2002. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že v merite veci bolo rozhodnuté rozsudkom z 2. októbra 2000, teda bez prieťahov. Voči rozsudku súdu prvého   stupňa   bolo   podané   odvolanie   žalovaným   22.   novembra   2000.   Krajský   súd uznesením z 26. júna 2001 uložil okresnému súdu rozhodnúť o celom predmete konania a vypracovať   uznesenie   o čiastočnom   zastavení   konania,   pričom   určil   lehotu   30   dní. Nedodržanie   lehoty   stanovenej   súdom   druhého   stupňa   nemôže   bez   ďalších   súvislostí znamenať prieťah v konaní. Pre vysporiadanie sa s protižalobou žalovaného bolo potrebné znovu vypočuť účastníkov, prípadne vykonať ďalšie dokazovanie. Okrem vyššie uvedeného predseda   okresného   súdu   žiadal   ústavný   súd   o zohľadnenie   objektívnych   skutočností ovplyvňujúcich   dĺžku   konania,   ako   je   maximálna   zaťaženosť   a nedostatok   sudcov   na okresnom súde.

Podpredseda krajského súdu, ktorý reagoval na výzvu ústavného súdu listom z 19. apríla 2002, vo vyjadrení uvádza, že predmetná vec napadla na krajský súd na odvolacie konanie 11. januára 2001. Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkového stavu a právnej náročnosti bolo vo veci rozhodnuté 26. júna 2001. Rozhodnutie bolo napísané 11. júla 2001 a z krajského súdu bol spis expedovaný na súd prvého stupňa 19. júla 2001 po kontrole správnosti vyhotovenia rozhodnutia.

II.

Ústavný súd na základe spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 46/99 zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania:

Okresnému súdu bol 24. februára 1999 doručený návrh navrhovateľky o vydanie vecí. Predmetom návrhu je vydanie vecí, a to: spálne „Melánia“, kuchynskej linky „Tenis“, rohovej lavice so stolom a dvoma stoličkami, plynového sporáka, 2 ks kobercov kovral, lustra a poličky na hračky, ktoré podľa tvrdenia navrhovateľky po rozvode s odporcom A. R. v roku 1992 užívala nerušene navrhovateľka a jej deti. V auguste 1998 došlo k snahe obnoviť   spolužitie   manželov,   a preto   sa   navrhovateľka   presťahovala   aj   s deťmi   do rodinného domu rodičov odporcu. Po veľmi krátkom obnovenom spolužití manželov bola navrhovateľka s deťmi podľa jej tvrdenia vyhodená z rodinného domu, avšak bez vecí, ktoré do domu priniesla.

Okresný súd 3. marca 1999 vyzval odporcu A. R., aby sa do 15 dní vyjadril k návrhu, a 19. marca 1999 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu, z ktorého vyplýva, že navrhuje   riešiť   daný   problém   zmierom,   a to   mimosúdnou   cestou.   Z vyjadrenia   ďalej vyplýva,   že   odporcovi   vzniklo   voči   navrhovateľke   právo   na   uplatnenie   pomerných nákladov   súvisiacich   so   splácaním   pôžičky,   ktorú   po   rozvode   spláca   odporca   a ktorej zvyšok predstavuje okolo 17 000 Sk. Okrem toho odporca uvádza, že nie všetky veci, na ktoré   si   navrhovateľka   uplatňuje   nárok,   patrili   do   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov.

Okresný súd 6. apríla 1999 vyzval navrhovateľku, aby oznámila, či trvá na súdnom prejednaní žaloby vzhľadom na ponúkané mimosúdne jednanie. Dňa 9. apríla 1999 bolo okresnému   súdu   doručené   stanovisko   navrhovateľky   k vyjadreniu   odporcu,   v ktorom   sa navrhovateľka jednoznačne nevyjadrila, či trvá na prejednaní žaloby, preto ju okresný súd znovu 26. mája 1999 vyzval, aby oznámila, či trvá na prejednaní žaloby. Navrhovateľka 17. júna 1999 oznámila okresnému súdu, že trvá na prejednaní žaloby.

V spise sa nachádza úradný záznam z 2. júna 1999, z ktorého vyplýva, že sudkyňa JUDr. Eva Straková z dôvodu jej polročnej stáže od 1. júna 1999 nevytýčila pojednávanie vo veci a spis prekladá do civilnej kancelárie s kalendárom pol roka.

Dňa 14. marca 2000 bolo okresnému súdu doručené podanie navrhovateľky, ktorého obsahom bola zmena návrhu z 24. februára 1999.

Okresný súd 3. apríla 2000 pojednával vo veci (prvé pojednávanie). Na pojednávanie sa nedostavil žalovaný, doručenie predvolania mal vykázané. Pojednávanie bolo odročené na 20. apríl 2000 s tým, že žalovaný bude predvolaný pod pokutou 5 000 Sk.

Listom z 18. apríla 2000 sa odporca vyjadril k zmene návrhu. Z vyjadrenia vyplýva, že naďalej trvá na svojom protinávrhu zo 17. marca 1999. Okresný súd znovu pojednával 20. apríla 2000. Okresný súd skôr ako začal vo veci konať, pokúsil sa o zmierne vyriešenie sporu. Účastníci konania zhodne uviedli, že sa pokúsia mimosúdne vysporiadať a za tým účelom žiadajú jednomesačnú lehotu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že žalobkyňa (v konaní pred ústavným súdom navrhovateľka) mala súdu oznámiť do 25. mája 2000, či došlo k mimosúdnej dohode alebo či žiada o súdne prejednanie sporu.

Vzhľadom na to, že navrhovateľka v stanovenej lehote neoznámila vyššie uvedené skutočnosti, okresný súd ju 26. júna 2000 vyzval, aby oznámila súdu, či došlo k dohode v jej právnej veci alebo či žiada vo veci ďalej konať. Listom z 28. júna 2000 navrhovateľka oznámila, že žiada súd, aby v jej veci ďalej konal z dôvodu nezáujmu žalovaného o riešenie veci.

Okresný   súd   2.   októbra   2000 znovu   pojednával   vo   veci.   Na   pojednávaní   boli vypočutí účastníci konania a okresný súd vo veci rozhodol. Žalovaný sa proti rozhodnutiu okresného   súdu   odvolal.   Odvolanie   bolo   súdu   doručené   22.   novembra   2000.   Dňa 4. decembra 2000 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie navrhovateľky k odvolaniu.Krajskému súdu   bol 11.   januára 2001 predložený   spis s opravným   prostriedkom. O odvolaní žalovaného proti rozsudku okresného súdu z 2. októbra 2001 č. k. 17 C 46/99-23 krajský súd rozhodol 26. júna 2001. Uložil súdu prvého stupňa rozhodnúť o celom predmete konania a vypracovať uznesenie o čiastočnom zastavení konania. Na vykonanie tohto úkonu určil súdu prvého stupňa lehotu 30 dní od vrátenia spisu.

Vo vyžiadanom spise sa nachádza aj koncept sudcu okresného súdu konajúceho vo veci s pokynom pre kanceláriu súdu zo 17. septembra 2001, aby uznesenie krajského súdu bolo doručené žalobkyni (navrhovateľke) a žalovanému.

Okresný   súd   25.   septembra   2001   vyzval   odporcu,   aby   predložil   listinný   dôkaz o splatení pôžičky v sume 25 000 Sk, a 13. marca 2002 štvrtýkrát pojednával vo veci. Okresný   súd   rozhodol,   že   zastavuje   konanie   o vrátenie   pôžičky   na   návrh   žalovaného. Okresný súd zastavil konanie o návrhu žalobkyne na vydanie spálne „Melánia“, 1 ks lustra, 1 ks koberca kovral sivomodrej farby a vrátenie pôžičky.

III.

Článok 48 ods. 2 ústavy o. i. zakotvuje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého v konaní o každom návrhu pred ústavným súdom, v ktorom navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (inú právnu ochranu), ako aj práva na spravodlivý   proces   z   toho   dôvodu,   že   všeobecný   súd   nekonal   spôsobom   ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom   priznania   práva   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Navrhovateľka   využila   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podala sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, čo jej však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo veci, s ktorou sa obrátila na okresný súd.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie o vydanie vecí ústavný súd nehodnotil ako zložitú vec.

Pri kritériu „správanie“ navrhovateľky v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil žiadnu   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne   zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Naopak, ústavný súd prihliadol na tú skutočnosť, že navrhovateľka sa sťažovala na prieťahy v konaní a žiadala predsedu okresného súdu o odstránenie prieťahov v konaní.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (z nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 40/97). Námietka nedostatočného   počtu   sudcov   rovnako   ako   námietka   veľkého   množstva   nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil

Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný v období od 17. júna 1999 do 3. apríla 2000 a od 20. júla 2001 do 15. januára 2002, teda v obidvoch prípadoch súd v súhrne nekonal dlhšie ako 14 mesiacov.

Navrhovateľka sa v sťažnosti domáha, aby ústavný súd vyslovil voči okresnému súdu a krajskému súdu zákaz pokračovať v porušovaní jej základného práva. Článok 127 ods. 2 druhá   a tretia   veta   ústavy   zakotvuje:   „Ak   porušenie práv alebo slobôd   podľa   odseku   1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.“

Ústavný súd prikázal okresnému súdu, ktorý porušil základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

Krajský súd rozhodol o odvolaní v čase kratšom ako 6 mesiacov, preto konanie na krajskom súde nemožno kvalifikovať ako konanie so zbytočnými prieťahmi. Aj napriek tomu, že rozhodnutie krajského súdu bolo navrhovateľke doručené až 29. septembra 2001, hoci vo veci bolo rozhodnuté 26. júna 2001, nemožno oneskorené doručenie rozhodnutia prirátať na vrub krajského súdu, pretože rozhodnutie krajského súdu bolo na okresný súd expedované 19. júla 2001. Neskoré doručenie uznesenia krajského súdu bolo spôsobené nekonaním   okresného   súdu,   pretože   sudca   okresného   súdu   dal   príkaz   na   doručenie uznesenia účastníkom konania až 17. septembra 2001, hoci uznesenie krajského súdu bolo na okresný súd doručené už 20. júla 2001. Aj tento nedostatok má za následok prieťahy v konaní okresného súdu, pretože sudca je zodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie konania.

Navrhovateľka   požadovala   finančné   zadosťučinenie   za   porušenie   jej   základného práva vo výške 25 000 Sk. Hoci vo svojom návrhu pôvodne neuviedla a neodôvodnila, v čom   spočíva   nemajetková   ujma,   neskoršie   jej   právna   zástupkyňa   na   základe   výzvy ústavného súdu zo 16. mája 2002 listom z 23. mája 2002 zdôvodnila návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   v zmysle § 50 ods.   3 zákona o ústavnom   súde, v ktorom uviedla: „Z uvedených dôvodov bola (navrhovateľka) nútená na svoj dôstojný život, ako aj na výživu detí si požičať finančné prostriedky od príbuzných a známych, aby mohla provizórne zariadiť domácnosť, keďže jej bytové zariadenie prieťahmi v súdnom konaní do dnešného dňa vrátené nebolo.“

Článok   127   ods.   3   ústavy   ustanovuje:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Na   základe   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde:   „Ak   sa   sťažovateľ   domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.“ Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pre nápravu porušenia práva navrhovateľky urobil ústavný súd tieto opatrenia: Uznal porušenie   ústavného   práva   navrhovateľky.   Významnou   súčasťou   zadosťučinenia navrhovateľky je už samotné deklarovanie porušenia jej práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavným súdom. Ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v budúcnosti bez zbytočných prieťahov. Jeho rozhodnutie teda smeruje aj do budúcnosti.   Ústavný   súd   priznal   navrhovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške   5   000   Sk   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   lebo   v danom   prípade   deklarovanie porušenia   práva   a príkaz   konať   bez   zbytočných   prieťahov   nemožno   považovať   za dostatočné.   Prieťahy   v konaní sa   už nedajú   napraviť   ani odstrániť,   a preto   ústavný   súd vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu priznal aj primerané finančné zadosťučinenie.

V konkrétnych   okolnostiach   prípadu   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu navrhovateľky v pocitoch neistoty, krivdy a úzkosti vyplývajúcich zo situácie, keď súd za neprimeranú dobu nerozhodol a ani plynule nekonal v jej spore, ktorého predmetom sú veci potrebné pre dôstojný život jej a jej detí.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru, aplikovaných na fakty prípadu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   pred   všeobecným   súdom   došlo k neodôvodneným prieťahom v dĺžke 14 mesiacov. Ústavný súd zohľadnil aj to, že predmet sporu je potrebný pre každodenný život navrhovateľky a jej detí a navrhovateľka si zaň mohla vo svojich pomeroch len ťažko zaobstarať aspoň čiastočnú náhradu, čo pochopiteľne veľmi ťažko znáša.

Ústavný súd pripomína, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. mája 2002