SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 169/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Františkom Buhlom, Výstavby 2, Košice, pre namietané porušenie jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduKošice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu KošiceI (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 10. februára 2004 podal okresnému súdu návrh,ktorým sa proti bývalej manželke ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odporkyňa“) domáhalvyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva. Predmetnékonanie nie je dosiaľ právoplatne skončené, a to napriek tomu, že okresný súd v merite veciniekoľkokrát rozhodol. Prvý rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 52/2004-288 z 28. apríla2008 po podaní odvolania odporkyňou Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)uznesením sp. zn. 4 Co 253/2008 z 11. júna 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Druhý rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 52/2004-490 zo 14. júna 2011 po podaníodvolaní sťažovateľom aj odporkyňou krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 310/2011zo 16. mája 2013 opäť zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vykonaní pojednávaní21. novembra 2013, 10. decembra 2013 a 21. januára 2014 okresný súd vo veci samejrozhodol v poradí tretím rozsudkom č. k. 15 C 52/2004-765 z 25. februára 2014, protiktorému sa odporkyňa 13. marca 2014 znovu odvolala.
Podľa názoru sťažovateľa „konanie vedené pod sp. zn. 15 C 52/2004 na Okresnom súde Košice I prebieha neprimerane dlho, t. j. viac ako 11 rokov, a to hlavne v dôsledku neefektívnej práce a nečinnosti súdu“, čím dochádza k zbytočným prieťahom, a tým ajk porušovaniu jeho práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súdnálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiťsťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právnehozastúpenia v sume 296,38 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu... K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu aleboiným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak akoprávoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právuna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právuna prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytujev konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanietýchto práv označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) eštemohlo trvať. To znamená, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označených právzohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jehoveci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o ich porušení (IV. ÚS 226/04,IV. ÚS 202/2010). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádzak porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie(II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, žejednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musísmerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných právsťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnúpreventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základnýchpráv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Navyše, zjavne neopodstatnená je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu ajsťažnosť, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v takom konanípred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podanímsťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).
Ako vyplýva z I. časti odôvodnenia tohto uznesenia, okresný súd vo veci samejrozhodol rozsudkom č. k. 15 C 52/2004-765 z 25. februára 2014, proti ktorému podalaodporkyňa 13. marca 2014 odvolanie. Ústavný súd zistil, že vec sa od 10. apríla 2014nachádza na krajskom súde, kde je vedená pod sp. zn. 4 Co 106/2014, pričom odvolací súdo podanom opravnom prostriedku dosiaľ nerozhodol.
Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu (II. ÚS 659/2014) vyplýva, že citovanájudikatúra je právnemu zástupcovi sťažovateľa známa, avšak napriek tomu v mene svojhoklienta – sťažovateľa podal ústavnému súdu sťažnosť v čase, keď okresný súd neboloprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť označenépráva sťažovateľa, pretože meritórnym rozhodnutím o predloženom návrhu, doručenímtohto rozhodnutia účastníkom konania, ako aj vykonaním procesných úkonov súvisiacichs podaným opravným prostriedkom vykonal všetky zákonom predpokladané úkonyna odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov bolo treba danú vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2ústavy ako takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistotysťažovateľa skončila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto predloženú sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že keďže už na základe sťažnostiodporkyne podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (doručenej mu 12. februára 2014) nálezomč. k. IV. ÚS 210/2014-31 z 19. júna 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. júla 2014,prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004 konal bezzbytočných prieťahov, toto uznesenie nebráni sťažovateľovi, aby v prípade zrušeniarozsudku okresného súdu odvolacím súdom opätovne podal sťažnosť ústavnému súdu,pri prerokovaní ktorej zhodnotí ďalší priebeh sťažovateľom napadnutého konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015