znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 169/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom JUDr. Františkom Buhlom, Výstavby 2, Košice, pre namietané porušenie jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduKošice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu KošiceI (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 10. februára 2004 podal okresnému súdu návrh,ktorým   sa   proti   bývalej   manželke ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „odporkyňa“)   domáhalvyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva. Predmetnékonanie nie je dosiaľ právoplatne skončené, a to napriek tomu, že okresný súd v merite veciniekoľkokrát rozhodol. Prvý rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 52/2004-288 z 28. apríla2008 po podaní odvolania odporkyňou Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)uznesením sp. zn. 4 Co 253/2008 z 11. júna 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Druhý   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   15 C 52/2004-490 zo   14.   júna   2011 po   podaníodvolaní   sťažovateľom   aj   odporkyňou   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Co   310/2011zo 16. mája 2013 opäť zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vykonaní pojednávaní21. novembra 2013, 10. decembra 2013 a 21. januára 2014 okresný súd vo veci samejrozhodol v poradí tretím rozsudkom č. k. 15 C 52/2004-765 z 25. februára 2014, protiktorému sa odporkyňa 13. marca 2014 znovu odvolala.

Podľa názoru sťažovateľa „konanie vedené pod sp. zn. 15 C 52/2004 na Okresnom súde Košice I prebieha neprimerane dlho, t. j. viac ako 11 rokov, a to hlavne v dôsledku neefektívnej   práce   a nečinnosti   súdu“,   čím   dochádza   k zbytočným   prieťahom,   a tým   ajk porušovaniu jeho práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   v petite   žiada,   aby   ústavný   súdnálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiťsťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v sume   15   000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právnehozastúpenia v sume 296,38 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004.

Pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľačl. 48 ods. 2 ústavy vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu... K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu aleboiným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak akoprávoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   ochrana   základnému   právuna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právuna prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   poskytujev konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanietýchto práv označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) eštemohlo   trvať.   To   znamená,   že   ústavný   súd   pri   skúmaní   porušenia   označených   právzohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jehoveci,   pretože   len   v takom   prípade   možno   uvažovať   o ich   porušení   (IV.   ÚS   226/04,IV. ÚS 202/2010).   Ak v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nedochádzak porušovaniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie(II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, žejednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musísmerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných právsťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnúpreventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základnýchpráv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Navyše,   zjavne   neopodstatnená   je   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   ajsťažnosť,   prostredníctvom   ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v takom konanípred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podanímsťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).

Ako vyplýva z I. časti odôvodnenia tohto uznesenia, okresný súd vo veci samejrozhodol rozsudkom č. k. 15 C 52/2004-765 z 25. februára 2014, proti ktorému podalaodporkyňa 13. marca 2014 odvolanie. Ústavný súd zistil, že vec sa od 10. apríla 2014nachádza na krajskom súde, kde je vedená pod sp. zn. 4 Co 106/2014, pričom odvolací súdo podanom opravnom prostriedku dosiaľ nerozhodol.

Z rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (II.   ÚS   659/2014)   vyplýva,   že   citovanájudikatúra je právnemu zástupcovi sťažovateľa známa, avšak napriek tomu v mene svojhoklienta   –   sťažovateľa   podal   ústavnému   súdu   sťažnosť   v čase,   keď   okresný   súd   neboloprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť označenépráva   sťažovateľa,   pretože   meritórnym   rozhodnutím   o predloženom   návrhu,   doručenímtohto rozhodnutia účastníkom konania, ako aj vykonaním procesných úkonov súvisiacichs podaným   opravným   prostriedkom   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   úkonyna odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov bolo treba danú vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2ústavy ako takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistotysťažovateľa skončila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto predloženú sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že keďže už na základe sťažnostiodporkyne   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (doručenej   mu   12.   februára   2014)   nálezomč. k. IV. ÚS 210/2014-31 z 19. júna 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. júla 2014,prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 52/2004 konal bezzbytočných   prieťahov,   toto   uznesenie   nebráni   sťažovateľovi,   aby   v prípade   zrušeniarozsudku   okresného   súdu   odvolacím   súdom   opätovne   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu,pri prerokovaní ktorej zhodnotí ďalší priebeh sťažovateľom napadnutého konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015