znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 169/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť mal. T. I. a mal. M. I., zastúpených matkou M. I., právne zastúpených advokátom JUDr. Jaroslavom Čiernym, Advokátska kancelária, Holubyho 51, Martin, pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin o námietkach v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er/3960/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mal. T. I. a mal. M. I. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. novembra 2013 doručená sťažnosť mal. T. I. a mal. M. I., (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní o námietkach vedenom pod sp. zn. 17 Er/3960/2012.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom exekútorom Mgr. Jozefom Deákom, Exekútorský úrad, Horná 23, Banská Bystrica (ďalej len „exekútor“), pod sp. zn. EX 1676/2012 vystupujú sťažovatelia v procesnom postavení oprávnených.   Exekučným   titulom   je   vykonateľný   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 20 P/48/2011   zo   14.   septembra   2011,   ktorým   bol   E.   I.   (ďalej   len   „povinný“) zaviazaný   prispievať   na   výživu   sťažovateľov.   Dňa   17.   júna   2013   podal   povinný   proti exekúcii   námietky,   ktoré   odôvodnil   tým,   že „si   uhradil   všetky   záväzky   voči   bývalej manželke“, čo má preukazovať spis nachádzajúci sa „na útvare Vojenskej polície Banská Bystrica...“.

Napriek tomu, že § 50 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   ukladá   súdu   rozhodnúť o námietkach   proti   exekúcii   najneskôr   do 60 dní   od   ich   doručenia,   táto   lehota   nebola zo strany okresného súdu dodržaná. Z tohto dôvodu podali sťažovatelia 27. septembra 2013 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní podľa § 62 ods. 1 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorú táto listom sp. zn. Spr 2163/13 zo 7.   októbra   2013   vyhodnotila   ako „opodstatnenú,   čo   do   celkovej   dĺžky   konania“ a uviedla,   že „neprimeraná   dĺžka   konania   na rozhodnutie   súdu   o námietkach   je však spôsobená dlhodobo vysokým pracovným zaťažením exekučného oddelenia“. Predsedníčka okresného   súdu   zároveň   uviedla,   že „vzhľadom   k tomu,   že   povinný   nepredložil   dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, bez ktorých nie je možné rozhodnúť a taktiež jeho podanie neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, bol uznesením zo dňa 03. 10. 2013 vyzvaný na doplnenie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia“.

Podľa názoru sťažovateľov v predmetnom konaní dochádza k zbytočným prieťahom, ktoré   sú   spôsobené   viac   ako   trojmesačnou   nečinnosťou   okresného   súdu   v spojení s nerešpektovaním koncentračnej zásady vyplývajúcej z § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorej „povinný musí dôkazy na preukázanie skutočností v námietkach proti exekúcii uviesť v zákonnej 14-dňovej lehote“.

Na základe uvedeného preto sťažovatelia v petite navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Okresný   súd   Martin   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   17   Er/3960/2012   porušil základné   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: 17 Er/3960/2012 sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľom priznáva spoločne a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie v sume 940,- EUR, ktoré je Okresný súd Martin povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám matky M. I.

Sťažovateľom priznáva spoločne a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94,- EUR, ktorú je Okresný súd Martin povinný vyplatiť na účet ich právneho zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Er/3960/2012   v súvislosti s nerozhodnutím   o   námietke   povinného   proti   exekúcii   v zákonom   ustanovenej   lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 50 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy (I. ÚS 46/01,   I.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   61/03,   III.   ÚS   372/09).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

Ústavný súd po preskúmaní všetkých relevantných okolností daného prípadu dospel k záveru,   že sťažnosť   sťažovateľov   je potrebné   odmietnuť   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.   Okrem   toho   v danom   prípade   je   potrebné   mať   na   zreteli   špecifický charakter   exekučného   konania,   ktorého   predmetom   nie   je   rozhodovanie   o právach a povinnostiach   ako   takých   (tak   ako to   je v civilnom,   resp.   v   trestnom   konaní),   ale ide o vykonávacie konanie, ktorému predchádzalo rozhodovanie o právach a povinnostiach.

Ústavný   súd   z príloh   k pripojených   k sťažnosti   zistil,   že sťažnosť   sťažovateľov na prieťahy v napadnutom konaní bola predsedníčkou okresného súdu vybavená v zákonnej 30-dňovej   lehote   podľa   §   65   ods.   1   zákona   o súdoch.   Dopytom   na   okresnom   súde ústavný súd taktiež zistil, že tento uznesením č. k. 17 Er/3960/2012-43 zo 4. decembra 2013 námietky   povinného   proti   exekúcii   zamietol   a   predmetné   rozhodnutie   bolo   exekútorovi doručené   ešte   11.   decembra   2013,   avšak   dosiaľ   sa   ho   nepodarilo   doručiť   povinnému. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd konštatuje, že uvedená sťažnosť splnila svoj účel a že bola účinným prostriedkom nápravy porušovania označených práv sťažovateľov.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014