znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 169/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou B., s. r. o., Advokátska   kancelária,   B.,   v mene ktorej   koná advokát   a konateľ   JUDr.   J.   B.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 3   NcC   36/2012-149 zo 16. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 NcC 36/2012-149 zo 16. júla 2012.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   v pozícii   odporcu   v konaní o ochranu osobnosti vedenom pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 17/2011 na základe návrhu J. R. (ďalej len „navrhovateľ v 1. rade“), V. R. a K. R. Sťažovateľ ako vydavateľ denníka N. v ňom 16. októbra 2009 uverejnil článok pod názvom „J.   R.   (35):   Tajomstvo   herca   odhalené.   Jeho   slepý   otec   je   bezdomovec“, v ktorom mal vychádzať z omylu v osobe biologického otca navrhovateľa v 1. rade. Toto nepravdivé   skutkové   tvrdenie   podľa navrhovateľov   zasiahlo   do   ich   práva   na   ochranu osobnosti, preto sa domáhajú zaplatenia nemajetkovej ujmy 33 000 €.

Na   pojednávaní   7.   júna   2012   navrhovateľ   v   1.   rade   počas   výsluchu   pri   popise svojich pocitov zo sporného článku uviedol: „Najskôr sa mi vracajú tie pocity, keď človeka to   akurát   tak   neuveriteľne   naštve...“ Podľa   sťažovateľa   konajúca   sudkyňa   JUDr.   G.   S. navrhovateľa v 1. rade prerušila a povedala: „Pán kolega nahráva, pán kolega nahráva, ale ja som niečo podobné zažila. Ale odosobním sa absolútne. Takže vás viem pochopiť. Tým som   neprejudikovala,   ako   rozhodnem,   Tým   som   neprejudikovala,   takže   sa   k tomu nevracajme, čo ste prežívali. Ja na margo toho hovorím, čo som prežívala ja.“

Sťažovateľ reagoval na citované vyjadrenia tak, že 22. júna 2012 podal námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni, a to „z dôvodu, že

a) má emotívny pomer k prejednávanej veci, pretože jej pripomína a stotožňuje si ju s podobnou nepríjemnou životnou udalosťou, ktorú v minulosti osobne zažila;

b) prechováva sympatie voči navrhovateľom, plne s nimi súcití a chápe ich hnev;

c) prechováva antipatie voči médiám, novinárom a vydavateľom médií, pretože títo v minulosti nepravdivo informovali verejnosť o jej trestnom stíhaní“.

Podľa sťažovateľa dôvodom súcitu zákonnej sudkyne s navrhovateľmi «môžu byť články uvedené v denníku Pravda 29.5.2004 a 28.6.2004 pod názvami „L. kľúčový človek čelí stíhaniu“ a „Polícia už preveruje viaceré konkurzy“, alebo samotné trestné stíhanie v nich   popísané».   Preto   konajúca   sudkyňa „nie   je   schopná   objektívne   a nezaujate rozhodnúť v predmetnej veci“.

Vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti konajúca sudkyňa uviedla, že „sa vo veci necíti byť subjektívne ani objektívne zaujatá.   Nemá záujem na určitom výsledku sporu, konanie sa jej nijako priamo nedotýka, o veci nezískala informácie iným ako procesným postupom, účastníkov konania nepozná, nikdy sa s nimi nestretla a nie sú jej blízke osoby.“.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   NcC   36/2012-149   zo   16.   júla   2012   (ďalej   len „napadnuté uznesenie“) rozhodol, že sudkyňa okresného súdu JUDr. G. S. nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci. Podľa krajského súdu z konštatovania zákonnej   sudkyne   na   pojednávaní   7.   júna   2012 „nemožno   vyvodiť   pochybnosti   o jej nezaujatosti   so   zreteľom   na   jej   tvrdený   pomer   k veci   či   k účastníkom   konania. Z predmetného   konštatovania   nie   je   zrejmé,   čo   podobné   prežila,   a preto   nie   je   dôvod zaoberať sa obsahom článkov, na ktoré odporca poukázal v námietke zaujatosti. Sudkyňa neuviedla   nič   konkrétne   k veci   ani k účastníkom   konania.   Samotná   skutočnosť,   že   niečo podobné zažila a tvrdenie, že vie navrhovateľa 1/ pochopiť, nepreukazujú ani len možnosť sprostredkovaného vzťahu k predmetnej veci či účastníkom a už vôbec nie priamy vzťah k nim.   Sudkyňa   tak   nemá   žiaden   vzťah   k účastníkom   konania   a nie   sú   zrejmé   žiadne skutočnosti, pre ktoré by mala záujem na určitom spôsobe skončenia veci. Nemožno sa stotožniť   s námietkou   odporcu   v tom   smere   (a   to   ani   po   oboznámení   sa   so   zvukovým záznamom   z pojednávania   7.6.20212),   že   sudkyňa   neskrývane   sympatizovala s navrhovateľmi,   že   by   s nimi   súcitila   a plne   chápala   ich   hnev.   Tieto   skutočnosti zo samotného konštatovania, že niečo podobné zažila a že vie navrhovateľa 1/ pochopiť, nevyplývajú.   Nemožno   sa   preto   stotožniť   ani   s námietkou   vo vzťahu   k prechovávaniu výslovne   negatívnych   pocitov   voči   médiám,   novinárom   a vydavateľom   médií,   keďže   títo v minulosti mali podľa odporcu nepravdivo informovať o jej nepríjemnej životnej situácii. Záverom   sa   nemožno   stotožniť   s námietkou   odporcu,   že sudkyňa   má   emotívny   vzťah k prejednávanej veci. Konštatovanie sudkyne nesmerovalo k prejednávanej veci, ale k inej veci,   ktorú   sama   zažila.   Odporca   ani   sudkyňa   vo   vyjadrení   k námietke   zaujatosti   teda neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o vzťahu sudkyne k prejednávanej veci či účastníkom konania... Konštatovanie sudkyne, že napriek tomu, že niečo podobné zažila   a vie navrhovateľa   1/ pochopiť,   sa absolútne   odosobní a že   tým neprejudikovala rozhodnutie, nepovažuje odvolací súd za skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver o tom, že sudkyňa   sa   objektívne   nejaví   ako   nestranná.   Sudkyňa   neuviedla,   ako   rozhodne   vo   veci samej;   poukaz   na   odvolací   súd   na   tomto   závere   nič   nemení,   keď   odvolanie   proti prípadnému   zamietajúcemu   rozsudku   môžu   podať   navrhovatelia,   proti prípadnému vyhovujúcemu rozsudku odporca a proti rozsudku, ktorým by bolo návrhu sčasti vyhovené a sčasti by bol návrh zamietnutý, by mohli podať odvolanie všetci účastníci.“.

Ďalšie skutočnosti zakladajúce podľa názoru sťažovateľa pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne krajský súd vyhodnotil tak, že „spočívajú v postupe sudkyne v konaní a týkajú   sa   tvorby   spisu   (namietaný   spôsob   založenia   výberu   z textu   článku   do   spisu), vykonávania   dokazovania   (namietané   zdvihnutie   listiny,   prerušovanie   počas   kladenia otázok),   vedenie   pojednávania   a vykonávania   dokazovania   (namietané   uplatňovanie vyšetrovacej zásady) či spisovanie zápisnice. Vo vzťahu k poslednému je potrebné poukázať na   skutočnosť,   že   hoci   odporca   v námietke   zaujatosti   namieta   stručnosť   či   účelovosť protokolácie,   na   pojednávaní   prítomný   právny   zástupca   odporcu   nepodal   návrh na doplnenie zápisnice ani námietky proti jej zneniu... Nakoľko súd na námietku zaujatosti neprihliada,   ak   sa   táto   dotýka   len   okolností   spočívajúcich   v postupe   sudcu   v konaní o prejednávanej   veci   (§   15a   ods.   5   v spojení   s   §   14   ods.   3   O. s. p.),   na   uvedenú   časť námietky zaujatosti Krajský súd v Bratislave neprihliadal.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   zdôvodňuje   svoj   návrh na rozhodnutie   vo   veci   samej   viacerými   tvrdenými   ústavno-právne   významnými pochybeniami krajského súdu.

Najprv sťažovateľ namieta porušenie zásady rovnosti zbraní, keďže „krajský súd rozhodol,   že   pokiaľ   nepreukážem,   čo   konkrétne   Sudkyňa   svojim   výrokom   vo   svojich myšlienkach   mienila,   nebude   sa   vôbec   týmto   výrokom   Sudkyne   zaoberať“.   Sťažovateľ považuje „za   objektívne   nemožné   bez   súčinnosti   Sudkyne   preukázať,   ktorú   podobnú udalosť, ako navrhovatelia, ona sama prežila a ktorú ona svojim výrokom myslela. Ako vyplýva   z vyjadrenia   Sudkyne   k námietke,   Sudkyňa   nepoprela   dôvody   námietky.   Z jej vyjadrenia   vyplynulo,   že   mnou   uvádzané   skutočnosti   zatajila   a vyjadrila   sa   výlučne k dôvodom, ktoré neboli predmetom námietky. Podľa krajského súdu som na základe tohto nevecného   vyjadrenia   neuniesol   dôkazné   bremeno...   mám   za   to,   že   kladenie   takého dôkazného bremena na účastníka konania, aby tento preukázal, čo konkrétne sudca svojim výrokom skutočne myslí, naviac za situácie, že tento sa ku konkrétnym dôvodom nevyjadrí a skutkové   okolnosti   zatají,   je   neprimeranou   dôkaznou   požiadavkou   a krajský   súd   tým v prejednávanej veci porušil zásadu rovnosti zbraní,... Pre úplnosť uvádzam, že sudca je povinný v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 OSP vyjadriť sa k námietke zaujatosti. Ak bol krajský súd toho názoru, že vyjadrenie Sudkyne je nedostatočné a pre svoje rozhodnutie potrebuje bezpodmienečne poznať, ktorú konkrétnu udalosť svojim výrokom myslela, mal vyzvať Sudkyňu, aby svoje vyjadrenie k mojej námietke doplnila.“.

Sťažovateľ nesúhlasí so záverom krajského súdu, podľa ktorého viaceré skutočnosti odôvodňujúce   námietku   zaujatosti   spočívajú   v postupe   sudkyne   v konaní.   Sťažovateľ   je toho   názoru,   že „postupom   sa   rozumejú   procesné   úkony   sudcu   vrátane   rozhodnutí, a to aj vo   veci   samej.   Považuje   za   príliš   zľahčujúce   nazvať   napríklad   (a)   udeľovanie právnych   rád   navrhovateľovi   ako   tvorbu   spisu;   (b)   napovedanie   navrhovateľovi   počas výsluchu zdvihnutí listiny ako vykonávanie dokazovania; (c) neustále prerušovanie môjho právneho zástupcu počas kladenia otázok ako vykonávanie dokazovania; (d) uplatňovanie vyšetrovacej zásady v civilnom sporovom konaní ako vedenie pojednávania a vykonávanie dokazovania.“. Sťažovateľovi nie je zrejmé, „prečo krajský súd aplikoval na prejednávanú vec   zjavne   nesúvisiace   ustanovenie   §   15a   ods.   5   OSP.   Jedná   sa   totiž   o ustanovenie, ktoré upravuje   výlučne   postup   zákonného   sudcu   a nie   postup   nadriadeného   súdu“. V nadväznosti   na   citované   sťažovateľ   poukazuje   na   výrok   vo   veci   konajúcej   sudkyne na pojednávaní,   ako   aj   na   existenciu   novinových   článkov   z mája   a júna   2004, „ktoré v žiadnom prípade nemôžu byť postupom Sudkyne vo veci...“. Ostatné namietané skutočnosti boli podľa sťažovateľa len súčasťou jeho právnej argumentácie, lebo si bol „vedomý, že ako samotný dôvod pre vylúčenie Sudkyne by pravdepodobne neobstáli. Som ale toho názoru, že ak by krajský súd pri posudzovaní objektívneho hľadiska zaujatosti prihliadol   aj na skutočnosti   uvedené   v bode   21   a 22   námietky,   námietke   mohlo   byť vyhovené...“. Preto „neprihliadanie krajský súdom na skutočnosti uvedené v bode 21 a 22 námietky nemá oporu v OSP, popiera účel a význam právnych noriem § 14 ods. 3 a 15a ods. 5   OSP,   a preto tento   postup   krajského   súdu   považuje   za   zjavne   neodôvodnený a arbitrárny“.

S poukazom   na   teóriu   zdania   sťažovateľ   tvrdí,   že „krajský   súd   sa   uspokojil s vyjadrením Sudkyne, že sa necíti byť zaujatá a vôbec sa nezaoberal, či by Sudkyňa mohla byť zaujatá z objektívneho hľadiska. Ak by sa týmto krajský súd zaoberal, nepochybne by v napadnutom rozhodnutí museli byť zodpovedané otázky: (a) či sú objektívne oprávnené moje pochybnosti o zaujatosti Sudkyne, keď sa táto sama priznala, že v minulosti osobne zažila   podobnú   nepríjemnú   životnú   udalosť...   (b)   či   sú   objektívne   oprávnené   moje pochybnosti   o zaujatosti   Sudkyne,   keď   o tejto   v minulosti   médiá   negatívne   informovali širokú   verejnosť...   Ako   je   zrejmé,   z napadnutého   rozhodnutia,   odpoveď   na   tieto   otázky v ňom   absentuje...“.   Krajský   súd   mal   podľa   sťažovateľa „podať   podrobnú   a detailnú právnu analýzu“ dôvodov, pre ktoré sa odchýlil od stabilnej súdnej judikatúry vyžadujúcej, aby sa sudca aj objektívne javil ako nezaujatý.

Skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil so sťažovateľovým hodnotením výroku sudkyne predneseného na pojednávaní 7. júna 2012, podľa sťažovateľa krajský súd „bližšie nezdôvodnil.   Tento   názor   je   ale   zjavne   protirečivý   s výrokom   Sudkyne...   Akýkoľvek   iný výklad týchto výrokov ako ten, že Sudkyňa súcití s navrhovateľom a chápe jeho hnev, je zjavne iracionálny a nelogický.“. Sťažovateľ poukazuje aj na iný výrok vo veci konajúcej sudkyne,   keď   táto   po   poukaze   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   §   118a   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého   vo   veciach   ochrany   osobnosti   sú   účastníci   povinní   opísať   rozhodujúce skutočnosti   o   veci   samej   a   označiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení   najneskôr do skončenia   prvého   pojednávania,   uviedla: „či   budem   prihliadať   alebo   nebudem prihliadať,   či   sú   prekludované   alebo   nie,   o tom   rozhodne   odvolačka,   hej?“ Podľa sťažovateľa „tento výrok Sudkyne je nutné posudzovať v kontexte celej situácie a nie izolovane,   ako   to   urobil   krajský   súd.   Z tohto   výroku   Sudkyne,   v ktorom   mi   oznámila, že v môj neprospech nebude postupovať v súlade s § 118a OSP, považujem za jednoznačné, že v prejednávanej   veci   nebudem   úspešný,   čo   som   sa   dozvedel   ešte   predtým,   ako   bolo vykonané celé mnou navrhnuté dokazovanie... Je preto vyslovené nelogický záver krajského súdu, že by sa Navrhovatelia mohli odvolávať proti prípadnému rozsudku prvostupňového súdu. Navrhovatelia totiž do skončenia prvého pojednávania nepredložili žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení a objektívne preto bez ďalšieho nemôžu byť vo veci úspešní... Na základe uvedeného som toho názoru, že napadnuté rozhodnutie je v tejto časti nelogické, neprijateľné, nepresvedčivé, v rozpore s § 157 ods. 2 OSP, a preto je z ústavného hľadiska neudržateľné...“.

Sťažovateľ namieta aj nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, keďže všetky skutočnosti, na ktorých založil svoju námietku, sú podľa jeho názoru „pre rozhodnutie vo veci kľúčové. Závery krajského súdu, ak by aj teoreticky mali byť právne správe, sú nepreskúmateľné a preto ústavne neudržateľné.“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jeho   sťažnosti   vyhovel,   a takto   nálezom rozhodol:

„I.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.,   na súdnu   ochranu   podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 3 NcC 36/2012 zo dňa 16.07.2012 porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 NcC 36/2012 zo dňa 16.07.2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti R., a. s., trov trovy konania v sume 323,52 €... na účet obchodnej spoločnosti B., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

V podaní, ktoré sťažovateľ doručil ústavnému súdu 9. novembra 2012, prehĺbil svoju argumentáciu poukazom na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 162/2012 a navrhol využitie postupu podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   pre   prípad, že by senát ústavného súdu prerokovávajúci jeho sťažnosť dospel k odlišnému právnemu názoru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak ústavný súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zdôrazňuje, že tento článok dohovoru sa vzťahuje na tie súdne konania, ktorých predmetom sú občianske práva alebo záväzky, alebo oprávnenosť akéhokoľvek trestného obvinenia. Oba typové okruhy predmetov konania sú   z hľadiska vnútroštátnych právnych poriadkov jednotlivých zmluvných strán dohovoru interpretované judikatúrou   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   prinášajúcou   často celkom prirodzene rozširujúci výklad pojmov „občianske práva alebo záväzky“ či „trestné obvinenie“.   Súdna   prax   ESĽP   sa   však   vyvinula   do   konzistentnej   podoby,   pokiaľ   ide o kvalifikáciu práva na rozhodnutie o zložení súdu. Toto právo nie je občianskym právom v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ide   o procesné   právo,   ktoré   nevyžaduje   rozhodnutie o občianskych právach (rozhodnutie z 11. decembra 2003 o sťažnosti č. 58751/00 vo veci Schreiber a Boetsch c. Francúzsko). Neskôr ESĽP výslovne uviedol, že konanie, v ktorom bola   uplatnená   námietka   zaujatosti,   sa   netýka   oprávnenosti   trestného   obvinenia alebo občianskych   práv   a záväzkov   podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   (čiastočné   rozhodnutie z 19. mája   2009   o sťažnosti   č.   37111/04   vo   veci   Mianowicz   c. Nemecko,   rozhodnutie z 20. októbra 2009 o sťažnosti č. 26362/02 vo veci Ovcharenko c. Ukrajina).

Ústavný   súd,   pravdaže,   neopomína   skutočnosť,   že   právo   na   spravodlivé   súdne konanie zaručené čl.   6 ods.   1 dohovoru   zahŕňa viacero   čiastkových   práv   vyjadrujúcich požadovanú kvalitu postupov a rozhodnutí súdov. Niektoré z uvedených čiastkových práv z aplikovateľnosti na konanie o námietke zaujatosti zrejme nemožno vylúčiť (napr. právo na riadne   odôvodnenia   rozhodnutia   súdu,   pri   ktorom   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   je aplikovateľné aj na súdne konania, ktoré z hľadiska ich merita vo všeobecnosti pod čl. 6 ods. 1 dohovoru subsumovateľné nie sú – pozri napr. nález vo veci sp. zn. I. ÚS 118/2010). Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o porušení princípu rovnosti zbraní či k námietkam smerujúcim   k samotnému   právnemu   hodnoteniu   relevantných   skutkových   okolnosti žalovaným   súdom   však   ústavný   súd   rešpektujúc   judikatúru   ESĽP   dospel   k záveru o nedostatku ústavne relevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantovaným v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd už viackrát vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyslovil názor, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a tak v obsahu týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (IV. ÚS 195/07).   To   by   mohlo   na   prvý pohľad takisto viesť k záveru o absencii relevantnej súvislosti medzi uznesením krajského súdu zo 16. júla 2012 a základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 36 ods. 1 listiny.

Ústavný súd však nemôže opomenúť, že kým aplikačný rozsah čl. 6 ods. 1 dohovoru na   úrovni   občianskych   práv   a záväzkov   je   vyčerpaný   konaniami,   ktorých   výsledok   je rozhodujúci („déterminante“, „decisive“) pre práva povinnosti súkromnej povahy (rozsudok ESĽP   zo   16.   júla   1971   o sťažnosti   č.   2614/65   vo   veci   Ringeisen   c.   Rakúsko,   §   94), právomoc   slovenských   súdov   v občianskom   súdnom   konaní   sa   podľa   §   7   ods.   1   OSP nevzťahuje   iba   na   prejednávanie   a rozhodovanie   sporov,   ale   aj   iných   právnych   vecí, ktoré vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány, a dokonca podľa § 7 ods. 3 OSP aj na prejednávanie iných vecí, ak to ustanovuje zákon.

Niet pochýb, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v rovine súdnej ochrany vzťahuje   na   všetky   „veci“,   ktoré   podľa   zákona   spadajú   do   právomoci   súdov.   Záber základného práva na súdnu ochranu vo všetkých jeho podobách sa tak musí vzťahovať i na „veci“   nemajúce   rozhodujúci   význam   pre   práva   a   povinnosti   súkromnej   povahy. K takým „veciam“ bezpochyby patrí aj posudzovanie a rozhodovanie nadriadeného súdu o námietkach zaujatosti sudcov súdu podriadeného. Opačný záver by materiálne znamenal ústavne neprijateľný výsledok, a to, že v konaní o námietke zaujatosti sudcu nie je potrebné rešpektovať   požiadavky   plynúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (m.   m. III. ÚS 46/2012).   Preto   sa   ústavný   súd   musel   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej sťažnosti zaoberať otázkou, či sú splnené podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie ustanovené zákonom o ústavnom súde.

2. K námietke sťažovateľa o porušení rovnosti zbraní v konaní o podanej námietke zaujatosti ústavný súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že konanie o námietke zaujatosti nepredstavuje typické sporové konanie. Dokazuje to právna úprava obsiahnutá v § 14 – § 17 OSP.   Predovšetkým   z nej   vyplýva,   že   konanie   o námietke   zaujatosti   je   jednoinštančné, námietka   zaujatosti   podaná   jednou   zo   strán   sporovej   veci   sa   nepredkladá   na   zaujatie stanoviska či vyjadrenie druhej sporovej strane, o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený súd,   teda   nie   inštančne   vyšší   súd,   čo   svedčí   o odlišnosti   predmetu   konania   o námietke zaujatosti   v porovnaní   s konaním,   z ktorého   procesného   priebehu   táto   námietka   vzišla. Všetky uvedené skutočnosti naznačujú, že konanie o námietke zaujatosti sa svojou povahou blíži skôr konaniu prieskumnému, než rozhodovaniu typickej sporovej veci. Uvedený záver vyúsťuje   do   modifikovaného   chápania   princípu   rovnosti   zbraní   v konaní   o námietke zaujatosti.

Sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že naňho uvalil neprimerané dôkazné bremeno, keď požadoval preukázanie, „čo konkrétne Sudkyňa svojim výrokom vo svojich myšlienkach mienila“.   Podľa   názoru   sťažovateľa   je   to   bez   adekvátnej   súčinnosti   zákonnej   sudkyne nemožné.

Ústavný   súd   k   predmetnej   argumentácii   sťažovateľa   uvádza,   že   miera   potrebnej konkrétnosti   vyjadrenia   namietaného   sudcu   všeobecného   súdu   je   priamoúmerná konkrétnosti odôvodnenia podanej námietky zaujatosti. Primárne je totiž na účastníkovi konania,   ktorý   námietku   zaujatosti   podal,   ponúknuť   aj   dôkazy   o   pravdivosti   dôvodov námietky (II. ÚS 162/2012). Čím konkrétnejšie sú teda skutkové tvrdenia zdôvodňujúce podanú námietku zaujatosti, tým konkrétnejšie vyjadrenie namietaného sudcu musí potom nadriadený súd pred rozhodnutím o námietke zaujatosti vyžadovať.

Zákonná   sudkyňa   na   pojednávaní   7.   júna   2012   požadovala   od   vypočúvaného navrhovateľa   v 1.   rade,   aby   uviedol,   ako   naňho   novinové   články,   ktoré   sa   ho   priamo dotýkali,   zapôsobili.   Sudkyňa   teda   od   účastníka   konania   žiadala   slovný   popis   veľmi subjektívnej stránky jeho vnímania skutočností vonkajšieho sveta. Taký popis môže mať v závislosti   od   jedinečných   „odtieňov“   osobnosti   každého   človeka   veľmi   variabilnú podobu. Úlohou   sudcu   je   emocionálne   podfarbený,   osobnostne   determinovaný, a tým aj silne subjektívny popis vypočúvanej osoby objektivizovať na účely subsumpčných záverov ako neoddeliteľnej súčasti rozhodovania. Niet teda pochýb, že reakcia navrhovateľa v 1. rade   na   položenú   otázku,   že „človeka   to   akurát   tak   neuveriteľne   naštve...“,   môže na účely objektivizácie vyvolávať problémy (už len použitý pojem „neuveriteľne“ môže popisovať mieru extrémnosti v prežívanom pocite, ale aj náznak zložitosti až nemožnosti exaktného   jazykového   popisu   prežívaného   pocitu).   Preto   by   bolo   celkom   prirodzené vykladať nadväzujúce vyjadrenie zákonnej sudkyne aj ako snahu pomôcť vypočúvanému v jeho snahe dospieť k čo najdetailnejšiemu, a tým aj najpresnejšiemu popisu jeho pocitov tak, aby ich súd mohol čo najlepšie pochopiť a čo najobjektívnejšie vyhodnotiť.

Ústavný súd si je vedomý, že interpretáciu prezentovanú v predchádzajúcom odseku možno   chápať   aj   ako   extrémny   prienik   súdneho   orgánu   netvoriaceho   súčasť   sústavy všeobecného   súdnictva   do   skutkových   a právnych   úvah   konajúceho   všeobecného   súdu. Na tento exkurz sa však ústavný súd odhodlal len z dôvodu presvedčivosti odôvodnenia jeho konečného   rozhodnutia   o predloženej   sťažnosti.   Zamýšľal   ním   poukázať aj na   iné do úvahy   prichádzajúce   možnosti   výkladu   a chápania   postoja   zákonnej   sudkyne pri vyjadrení „ja   som   niečo   podobné   zažila...   Takže   Vás   viem   pochopiť.“.   A práve konštatovaná   nejednoznačnosť   a   variabilita   interpretácie   slovného   prejavu   zákonnej sudkyne   si   vyžadovala   dostatočnú   presvedčivosť   odôvodnenia   sťažovateľovej   námietky zaujatosti.   Sťažovateľ   totiž   nevníma   rôznosť   možných   výkladov   citovaných   výrokov, ale tvrdí, že výklad slov JUDr. S. je jednoznačný a že jej prejav možno vysvetliť len tým, že nadŕža   navrhovateľom   a pociťuje   negatívne   emócie   voči sťažovateľovi.   Na príklade uvedenom v predchádzajúcom odseku ústavný súd vysvetlil, že sťažovateľovo presvedčenie vôbec   nemusí   zodpovedať   realite,   a preto   bolo   správne,   že krajský   súd   rozhodujúci o podanej   námietke   a hodnotiaci   sporný   výrok   prednesený   na pojednávaní 7. júna 2012, rešpektujúc primárnu zodpovednosť účastníka konania za odôvodnenie podanej námietky zaujatosti, vyžadoval od sťažovateľa podrobnejšie tvrdenia podložené dôkazmi spôsobilými preukázať   pochybnosti   o nezaujatosti   konajúcej   sudkyne.   Až v prípade   splnenia   tejto procesnej   povinnosti   sťažovateľa   by   bolo   možné   od vyjadrenia   namietanej   sudkyne očakávať podrobnejšie vyjadrenie k podanej námietke zaujatosti.

Ústavný   súd   tak   konštatuje,   že   postoj   krajského   súdu   nemožno   charakterizovať ako porušenie princípu rovnosti zbraní odôvodňujúce prijatie podanej sťažnosti na ďalšie konanie.

3. Zároveň ústavný súd uvádza, že miera podrobnosti odôvodnenia podanej námietky zaujatosti   determinovala   aj   požadovanú   mieru   podrobnosti   odôvodnenia   rozhodnutia krajského súdu o tejto námietke.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol,   že   z výroku   zákonnej sudkyne predneseného na pojednávaní 7. júna 2012 „nemožno vyvodiť pochybnosti o jej nezaujatosti... Z predmetného konštatovania nie je zrejmé, čo podobné prežila... Samotná skutočnosť,   že   niečo   podobné   zažila   a tvrdenie,   že   vie   navrhovateľa   1/   pochopiť, nepreukazujú možnosť ani len sprostredkovaného vzťahu k predmetnej veci či k účastníkom a už vôbec nie priamy vzťah k nim.“. Ústavný súd konštatuje, že krajským súdom uvedené dôvody   korešpondujú   s už   vysvetlenou   variabilitou   možných   výkladov   predneseného výroku   a zodpovedajú   formulovanej   požiadavke   podrobnejšieho   odôvodnenia sťažovateľovej námietky zaujatosti.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľovu   argumentáciu   vyžadujúcu   komplexné   posúdenie správania   zákonnej   sudkyne   na   pojednávaní,   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť, že krajský súd sa oboznámil aj so zvukovým záznamom z pojednávania. Mal teda vytvorené podmienky na komplexné posúdenie správania zákonnej sudkyne. Na podklade toho sa nestotožnil „s námietkou odporcu v tom smere...,   že sudkyňa neskrývane sympatizovala s navrhovateľmi,   že   by   s nimi   súcitila   a plne   chápala   ich   hnev“.   Pokiaľ   totiž   ide o vyjadrenie zákonnej sudkyne vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa aplikácie procesného   pravidla   podľa   §   118a   ods.   1   OSP   („či   budem   prihliadať   alebo   nebudem prihliadať, či sú prekludované alebo nie, o tom rozhodne odvolačka, hej?“), je na prvý pohľad zrejmé, že toto vyjadrenie možno považovať za náznak tak rozhodnutia v prospech sťažovateľa („či... nebudem prihliadať“), ako aj rozhodnutia v jeho neprospech („či budem prihliadať...“).   Sumárne   je   teda   zjavné,   že   tento   výrok   len   ťažko   možno   vyhodnotiť ako jednoznačne predznamenávajúci spôsob, akým sa zákonná sudkyňa aplikačne „zmocní“ § 118a ods. 1 OSP. Správne potom krajský súd naznačil právo sťažovateľa podať riadny opravný   prostriedok   v prípade,   ak   by   bol   toho   názoru,   že   zákonná   sudkyňa   predmetné ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   nesprávne   aplikovala.   Sťažovateľova argumentácia, podľa ktorej „považujem za jednoznačné, že v prejednávanej veci nebudem úspešný,   čo   som   sa   dozvedel   ešte   predtým,   ako   bolo   vykonané   celé   mnou   navrhnuté dokazovanie... je preto vyslovené nelogický záver krajského súdu, že by sa Navrhovatelia mohli   odvolávať   proti   prípadnému   rozsudku   prvostupňového   súdu.   Navrhovatelia   totiž do skončenia prvého pojednávania nepredložili žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení a objektívne preto bez ďalšieho nemôžu byť vo veci úspešní...“, je v naznačenej súvislosti značne   nezrozumiteľná   a v rovine   konštatovania   o náznaku   apriórneho   neúspechu sťažovateľa v predmetnom konaní aj nedôvodná.

Z odôvodnenia   predloženej   sťažnosti   i z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ v námietke zaujatosti predniesol aj viacero ďalších výhrad   voči   správaniu   zákonnej   sudkyne,   ktoré   potom   krajský   súd   vyhodnotil   ako napĺňajúce skutkovú podstatu § 14 ods. 3 OSP, resp. § 15a ods. 5 OSP. S tým sťažovateľ nesúhlasí.

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   pripomína   svoj   stabilne   judikovaný   právny   názor, podľa   ktorého   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Právny   záver   krajského   súdu   o tom,   že   ďalšie   sťažovateľom   prednesené   dôvody námietky zaujatosti sa týkajú postupu zákonnej sudkyne v konaní pred okresným súdom, nemožno podľa názoru ústavného súdu kvalifikovať ako arbitrárny a z ústavného hľadiska neudržateľný. Niet totiž pochýb, že dôvody založené na tvrdení o udeľovaní právnych rád protistrane v spore, odpovedanie za navrhovateľa, prípadne napovedanie navrhovateľovi, prerušovanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   alebo   uplatňovanie   vyšetrovacej   zásady v sporovom konaní sú vady, ktoré sporová strana cítiaca sa nimi poškodená môže uplatniť v odvolaní   proti   meritórnemu   rozhodnutiu   okresného   súdu.   Ústavný   súd   preto   z titulu svojho postavenia mimo sústavy všeobecných súdov nezistil žiaden dôvod na meritórny prieskum   predmetného   sťažovateľom   kritizovaného   záveru   krajského   súdu.   I táto sťažnostná námietka je teda na prvý pohľad nedôvodná.

4.   Súhrnne   ústavný   súd   uzatvára,   že   námietky   prednesené   sťažovateľom v odôvodnení   jeho   sťažnosti   sú   na   prvý   pohľad   nedôvodné,   a tak   už   pri   predbežnom prerokovaní možno dospieť k záveru, že meritórne rozhodovanie o predloženej sťažnosti by nemohlo   za žiadnych   okolností   viesť   ku   konštatovaniu   porušenia   označených   práv sťažovateľa. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

5.   Napokon   ústavný   súd   rešpektujúc   požiadavku   ústavnej   požiadavky   kvality odôvodnenia svojho rozhodnutia považoval za potrebné vysporiadať sa aj s argumentáciou sťažovateľa   prednesenou   v doplnení   jeho   sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu 9. novembra   2012   a zakladajúcou   sa   na   poukaze   na   nález   ústavného   súdu č. k. II. ÚS 162/2012-35   z   20.   septembra   2012,   v ktorom   bola   konštatovaná   ústavná neudržateľnosť   uznesenia   všeobecného   súdu   o nevylúčení   sudcu   všeobecného   súdu z prerokovávania a rozhodovania sporovej veci. Ústavný súd v tomto náleze okrem iného uviedol,   že „zákonný   sudca   totiž   nie   je   pred   vyhlásením   rozhodnutia   vo   veci   samej oprávnený   vysloviť   svoj   právny   názor   na   meritum   veci,   a   to   ani   nepriamo   (s   určitou výnimkou   vyplývajúcou   z ustanovenia   §   100   ods.   1   tretej   vety   Občianskeho   súdneho poriadku).   Tvrdený   opačný   postup   zákonného   sudcu   je   preto   nezákonný,   čo   zároveň znamená, že takýto postup možno uplatniť v námietke zaujatosti. Vo svojej podstate ide v tomto prípade o námietku zaujatosti zákonného sudcu zo subjektívneho pohľadu, keďže námietka   vychádza   zo   správania   zákonného   sudcu,   ktorý   mal   dať   nepriamo   najavo,   že v spore bude úspešná žalobkyňa.“.

Na   prvý   pohľad   by sa   tak   mohlo zdať,   že   formulovaný právny   názor   II.   senátu ústavného súdu je použiteľný aj na posúdenie okolností sťažovateľovho prípadu.

Niet pochýb, že ak dôvodom námietky zaujatosti sudcu všeobecného súdu má byť jeho   výrok   prednesený   na   pojednávaní,   prichádza   do   úvahy   nespočetné   množstvo skutkových situácií (na podklade rôznosti do úvahy prichádzajúcich výrokov) relevantných pre skúmanie pochybností o nezaujatosti sudcu. Napriek tomu azda nie je celkom vylúčené vymedzenie určitých typových skupín výrokov umožňujúcich ich jednoznačnú kvalifikáciu z pohľadu garancie nestrannosti súdu. II. senát ústavného súdu jednu z takýchto typových skupín identifikoval. Podľa jeho názoru ide o prípady neoprávneného vyslovenia právneho názoru zákonného sudcu na prerokovávanú vec pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej.

Podľa názoru III. senátu ústavného súdu však v sťažovateľovej veci o taký prípad nejde.   Vo   veci   prerokúvanej   pred   II.   senátom   totiž   zákonný   sudca   všeobecného   súdu na pojednávaní vo veci, ktorej predmetom bolo určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, mal na návrh právneho zástupcu žalobkyne, aby táto nebola predvolaná, pretože by to bolo príliš nákladné, ak by jej okresný súd musel preplatiť letenku, reagovať tak, že si môže cestovné náklady uhradiť z dedičstva.

Výrok zákonného sudcu vo veci prerokovávanej pred II. senátom ústavného súdu je neporovnateľný   s výrokom   sudkyne   v tu   prerokovávanej   veci.   Zákonný   sudca   veľmi zreteľne   naznačil   spôsob   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci,   a sám   tak   spochybnil   svoju nezaujatosť. Vo veci sťažovateľa sa zákonná sudkyňa vyjadrila iba v tom zmysle, že dokáže pochopiť   slovne   popísané   pocity,   ktoré   navrhovateľ   v 1.   rade   prežíval   pri oboznámení s obsahom novinových článkov. Kým teda výrok zákonného sudcu preskúmavaný v konaní sp. zn. II. ÚS 162/2012 určil priamy koridor, na konci ktorého stojí rozhodnutie vo veci, výrok JUDr. S. súvisel s popisom pocitov navrhovateľa, ktoré v konaní o ochranu osobnosti majú   dôležitý,   predsa   však   v prostredí   vnímania   a dôkazného   významu   ďalších rozhodujúcich   faktov iba čiastkový   význam z pohľadu rozhodnutia sporu. Miera, v akej výrok zákonnej sudkyne na pojednávaní 7. júna 2012 súvisel s meritórnym rozhodnutím, je neporovnateľne nižšia, než v okolnostiach posudzovaných vo veci sp. zn. II. ÚS 162/2012.

Rovnako tak výrok zákonného sudcu preverovaný vo veci sp. zn. II. ÚS 162/2012 bol vo väzbe   na   prípadné   pochybnosti   o jeho   nezaujatosti   značne   konkrétny   (uviedol, že sporová strana si cestovné náklady bude môcť uhradiť z dedičstva, o ktorého obsahu rozhodoval),   preto   potom   aj námietka   jeho   zaujatosti   bola   dostatočne   konkrétna   a bolo logické požadovať, aby vo svojom vyjadrení tento sudca zaujal dostatočne konkrétny postoj k námietke   obsahujúcej   poukaz   na   jeho   jednoznačný   výrok.   Logicky   potom   II.   senát v záväznom   právnom   názore   uložil   žalovanému   námietkovému   súdu   vyžiadať   si od dotknutého   sudcu   konkrétnejšie   vyjadrenie   k veci.   V tu   posudzovanej   veci   však   bol výrok zákonnej sudkyne, čo sa týka dôvodov, pre ktoré chápe pocity navrhovateľa v 1. rade, veľmi nekonkrétny. Ústavný súd len dodáva, že samotná táto nekonkrétnosť a už viackrát uvádzaná rôznorodosť do úvahy prichádzajúcich výkladov predurčuje námietku zaujatosti založenú na takom výroku na neúspech. Ak napriek týmto okolnostiam chcel sťažovateľ dosiahnuť   vylúčenie   zákonnej   sudkyne   z prerokúvania   a rozhodovania   jeho   veci,   ako primárny   nositeľ   povinnosti tvrdiť   a   dokazovať   dôvody   námietky   mal   byť   vo   svojej námietke dostatočne konkrétny, tak ako to napokon požadoval aj krajský súd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013