znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 169/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   JUDr.   B.   F.,   pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 Nc 9/2011 zo 14. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE 7/2010 z 15. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2012 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“)   sp.   zn.   7 Nc 9/2011 zo 14. februára   2011   a uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 6 CoE 7/2010 z 15. marca 2011.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o vymoženie sumy 281,48 € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 Er 287/2004 vystupuje sťažovateľka v procesnom postavení oprávnenej.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   11   Er   287/2004   z 30.   júla 2009   pripustil   zmenu exekútora a uznesením č. k. 11 Er 287/2004-22 z 19. mája 2010 určil výšku trov exekúcie pôvodnej exekútorky JUDr. L. Ž. v sume 22,96 €. Proti uzneseniu okresného súdu o určení trov   exekúcie   podala   exekútorka   odvolanie,   v ktorom   namietala   nesprávnu   výšku   trov exekúcie.   Vec   bola   následne   predložená   krajskému   súdu,   kde   jej   bola   pridelená sp. zn. 6 CoE 7/2010.

Sudca krajského súdu JUDr. P. S. podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)   oznámil   predsedovi   krajského   súdu   dôvody   svojho   vylúčenia z prejednávania a rozhodovania danej veci. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Nc 9/2011 zo 14.   februára   2011   rozhodol,   že   menovaný   sudca   nie   je   vylúčený   z prejednávania a rozhodovania danej veci. Uvedené uznesenie bolo krajskému súdu doručené 4. marca 2011.

Krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE 7/2010 z 15. marca 2011 uznesenie okresného súdu   č.   k.   11   Er   287/2004-22   z 19.   mája 2010   zrušil.   V odôvodnení   tohto   rozhodnutia uviedol,   že   postup   okresného   súdu   bol   správny,   ak   v súvislosti   so   zmenou   exekútora pristúpil   k rozhodnutiu   o trovách   exekúcie pôvodného exekútora, určil   ich   výšku, avšak neuložil konkrétnemu účastníkovi povinnosť ich uhradiť. Len ťažko totiž možno vopred zistiť, kto v konečnom dôsledku bude zodpovedať za trovy exekúcie. Krajský súd zároveň poukázal   na   to,   že   v danom   prípade   nie   sú   splnené   zákonné   podmienky   na   vedenie exekučného konania, pretože notárska zápisnica nie je relevantným exekučným titulom. Táto   skutočnosť   je   dôvodom   na   zastavenie   exekučného   konania,   a preto   nie   je   dôvod na vydávanie akýchkoľvek rozhodnutí, ktoré smerujú k výkonu exekúcie. Ak napriek tomu okresný   súd   rozhodol   o zmene   exekútora,   o trovách   exekúcie   sa   rozhodne   v súvislosti so zastavením exekúcie podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodovanie o trovách exekúcie pôvodnej exekútorky by bolo vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách exekúcie podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Z týchto hľadísk sa má okresný súd vecou opätovne zaoberať.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktorý rozhodol, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania danej veci, nesúhlasí. Dôvody uvádzané sudcom v oznámení podľa § 15 ods. 1 OSP zakladajú jeho pomer k veci a osobitne   k sťažovateľke   ako   účastníčke   súdneho   konania.   Predmetné   uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené až 6. februára 2012 (t. j. po roku od jeho vydania), keď sa dozvedela o povahe rozhodnutia a dôvodoch nevylúčenia zákonného sudcu z prejednávania   a rozhodovania   danej   veci.   Najvyšší   súd   porušil   základné   právo sťažovateľky   na   zákonného   sudcu,   ktoré   je   imanentnou   súčasťou   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   krajský   súd   využil   jej nevedomosť a o veci rozhodol bez toho, aby jej umožnil uplatňovať prostriedky nápravy ponúknuté právnym poriadkom, čím porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd prekročil svoju právomoc, pretože sa nezaoberal len predmetom vymedzeným podaným odvolaním, ale bez existencie návrhu posudzoval aj platnosť exekučného titulu. Vo veci nebolo rozhodnuté „spravodlivo nestranným súdom“.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie a aby jej priznal finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   považoval   v prvom   rade za potrebné ustáliť, porušenia ktorého základného práva sa sťažovateľka domáha. Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany,   a   tým   aj   „bránou“ do ústavnej   úpravy   jednotlivých   aspektov   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu (I. ÚS 22/03).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho základného práva na prejednanie a rozhodnutie veci pred nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Medzi obsahom označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

K námietke   porušenia   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 7 Nc 9/2011 zo 14. februára 2011

Napadnutým uznesením najvyšší súd rozhodol, že sudca krajského súdu JUDr. P. S. nie   je   vylúčený   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   krajským   súdom pod sp. zn. 6 CoE 7/2010. Sťažovateľka s týmto rozhodnutím nesúhlasí a tvrdí, že dôvody uvádzané   sudcom   v oznámení   podľa   §   15   ods.   1   OSP   zakladajú   jeho   pomer   k veci a osobitne   k sťažovateľke   ako   účastníčke   súdneho   konania.   Predmetné   uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené až 6. februára 2012 (t. j. po roku od jeho vydania), keď sa dozvedela o povahe rozhodnutia a dôvodoch nevylúčenia zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci   pred nestranným súdom   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až § 16 OSP). Súčasťou tohto práva nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. sudcu, ktorý podal návrh podľa § 15 ods. 1 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 2 OSP – účinného do 31.   augusta   2003,   pozn.)   a vylúčiť   označeného   sudcu   z ďalšieho   prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie a rozhodnutie veci   pred   nestranným   súdom   je   iba   povinnosť   súdu   prejednať každý   návrh   oprávnenej osoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho   prejednávania   a rozhodnutia   veci   pre   zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98).

Ako bolo uvedené, v danom prípade takýto „návrh“ podľa § 15 ods. 1 OSP podal sudca   krajského   súdu,   keď   oznámil   skutočnosti,   pre   ktoré   je   vylúčený   z   prejednávania a rozhodovania veci.

V súčasnosti   vznesenie   námietky   zaujatosti   účastníkom   súdneho   konania   voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, upravujú ustanovenia § 15a OSP.

Sťažovateľka sama však takúto námietku nevzniesla. O dôvodoch nevylúčenia sudcu krajského súdu z prejednávania a rozhodovania danej veci sa dozvedela 6. februára 2012.

Ústavný súd zistil, že okresný súd 1. februára 2012 expedoval účastníkom konania napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktoré 6. februára 2012 prevzali právny zástupca sťažovateľky   JUDr.   M.   M.,   pôvodná   exekútorka   JUDr.   L.   Ž,   exekútor   JUDr.   R.   K., a 7. februára 2012 povinná J. G. Okresný súd vyznačil právoplatnosť tohto uznesenia dňom 7. februára 2012.

Podľa názoru ústavného súdu takýto postup okresného súdu nebol správny.

Občiansky   súdny   poriadok   nepriznáva   oprávneným   osobám,   t.   j.   sudcovi   pri oznámení skutočností,   pre ktoré je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci podľa § 15 ods. 1 OSP, a účastníkovi konania pri vznesení námietky zaujatosti voči sudcovi, ktorý má   vec   prejednať   a rozhodnúť   podľa   §   15a   OSP,   rovnaké   účinky.   Rozhodnutie nadriadeného súdu o vylúčení, resp. o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,   na   základe   oznámenia   sudcu   podľa   § 15   ods.   1   OSP   sa   nedoručuje   účastníkom konania.   Účastníkom   konania   sa   pre   účely   vyjadrenia   nedoručuje   ani oznámenie sudcu podľa § 15 ods. 1 OSP.

Opačná   procesná   situácia   nastane v prípade,   ak námietku   zaujatosti   voči   sudcovi vznesie účastník konania podľa § 15a OSP. V zmysle § 16 ods. 1 prvej vety OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. V tomto prípade sa rozhodnutie nadriadeného súdu o vylúčení, resp.   o   nevylúčení   sudcu   z   prejednávania   a rozhodovania   veci   doručuje   aj   účastníkovi konania.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým tento ako nadriadený súd rozhodol   o nevylúčení sudcu   krajského súdu   z prejednávania a rozhodovania   danej   veci,   na   základe   oznámenia tohto   sudcu   podľa   § 15   ods.   1   OSP. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

K námietke   porušenia   označených   práv   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 6 CoE 7/2010 z 15. marca 2011

V intenciách   už   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   o odvolaní   pôvodnej exekútorky   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   11   Er   287/2004-22   z 19.   mája   2010 rozhodol zákonný sudca uznesením sp. zn. 6 CoE 7/2010 z 15. marca 2011.

Ústavný súd zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 26. apríla 2011.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08). Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 21. marca 2012, teda zjavne po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Ústavný   súd   zároveň   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   sťažovateľke   je   známa judikatúra   ústavného   súdu   rozhodujúceho   o tejto   otázke   (napr.   III.   ÚS   416/2010, III. ÚS 428/2010, III. ÚS 460/2011 a iné), z ktorej vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Ústavný súd preto námietku sťažovateľky, že krajský súd prekročil svoju právomoc, keď sa nezaoberal len predmetom vymedzeným podaným odvolaním, ale bez existencie návrhu posudzoval aj platnosť exekučného titulu, hodnotí ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uvedenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012