znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 169/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika o sťažnosti spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. P. M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu   v Bratislave z 8. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 412/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti B., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu   v Bratislave z 8. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 412/2009   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   6   Co   412/2009   z   8.   januára   2010 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti B., s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet JUDr. P. M., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 169/2010-11 z 27. apríla 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 412/2009 z 8. januára 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že spoločnosť R.,   s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľka“), uzavrela so spoločnosťou W., a. s., B. (ďalej len „dlžník navrhovateľky“), kúpnu zmluvu z 24. júla 2008   (ďalej   len   „kúpna   zmluva“),   na   základe   ktorej   dlžník   navrhovateľky nadobudol nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č.... v katastrálnom území Č. (ďalej len „nehnuteľnosti“). Toho istého dňa účastníci kúpnej zmluvy uzavreli dodatok č. 1 ku kúpnej zmluve z 24. júla 2008 (ďalej len „dodatok kúpnej zmluvy“), ktorým malo dôjsť ku zmene   platobných   podmienok   upravených   v kúpnej   zmluve   v závislosti   od   splnenia podmienky   (zmeny   územného   plánu).   Dlžník   navrhovateľky   následne   kúpnou   zmluvou z 2. septembra   2008   (ďalej   len   „odporovaná   kúpna   zmluva“)   previedol   nehnuteľnosti nadobudnuté od navrhovateľky na sťažovateľku.

Sťažovateľka je odporkyňou v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   6   C   120/2009.   Navrhovateľka   sa   v predmetnom konaní domáha   určenia,   že   odporovaná   kúpna   zmluva   medzi   dlžníkom   navrhovateľky (ako predávajúcim) a sťažovateľkou (ako kupujúcou) je voči navrhovateľke neúčinná.

Navrhovateľka   spolu   s návrhom   na   začatie   konania   pod   sp.   zn.   6   C   120/2009 (odporovacia žaloba) podala aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadala okresný súd, aby zakázal sťažovateľke nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom odporovanej kúpnej zmluvy.

Okresný súd uznesením sp. zn. 6 C 120/2009 zo 16. októbra 2009 vyhovel návrhu navrhovateľky   a vydal   predbežné   opatrenie,   ktorým   prikázal   sťažovateľke   zdržať   sa nakladania   s predmetnými   nehnuteľnosťami   v rozsahu   predaja,   darovania,   zámeny, založenia,   zaťaženia   vecným   bremenom,   vypožičania   alebo   vloženia   do   obchodnej spoločnosti   alebo   družstva   do   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Proti   tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia návrhu. Sťažovateľka   v podanom   odvolaní   argumentovala   tým,   že   predbežné   opatrenie   je nezákonné a nie je ani v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože navrhovateľka neosvedčila základné predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia, a ďalej sťažovateľka tvrdila, že nariadenie predbežného opatrenia je aj neprimerané.

Krajský   súd   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   6   C   120/2009 zo 16. októbra   2009   uznesením   sp.   zn.   6   Co   412/2009   z 8.   januára   2010   potvrdil. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné, pretože „v   konaní   neboli   zistené   také   skutočnosti,   z ktorých   by   vyplývalo,   že   nárok   uplatnený navrhovateľom   vo   veci   samej   nie   je   osvedčený,   teda   že   by   sa   nejavil   ani   ako pravdepodobný“. Záver o naliehavej potrebe dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania krajský súd vyvodil najmä z majetkovej a personálnej prepojenosti dlžníka navrhovateľky a sťažovateľky. Ďalej tiež uviedol, že „za tejto situácie a s prihliadnutím na to, že odporca podľa   tvrdenia   navrhovateľa   okrem   sporných   nehnuteľností   zapísaných   na   LV   č.  ... nevlastní   žiadne   iné   nehnuteľnosti   (toto   tvrdenie   navrhovateľa   odporca   v odvolaní nespochybnil),   existuje   opodstatnená   obava,   že   odporca   bude   s predmetnými nehnuteľnosťami   vlastnícky   disponovať,   t.j.   prevedie   ich   na   tretiu   osobu,   čím   zmarí uspokojenie   pohľadávky   navrhovateľa“. Z týchto   dôvodov   krajský   súd   vyvodil,   že   sú splnené podmienky na nariadenie predbežného opatrenia, a napadnuté uznesenie je preto vecne správne.

Sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   napáda   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 412/2009 z 8. januára 2010 a je toho názoru, že ním boli porušené jej označené práva.

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   vyzval   predsedníčku   krajského   súdu   listom z 11. mája 2010 na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho   spisu   a oznámenie,   či   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   o   prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie   predsedníčky   krajského   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   2.   júna 2010. Predsedníčka krajského súdu k námietkam sťažovateľky týkajúcich sa odôvodnenia uznesenia uviedla, že „... odvolací súd sa v odôvodnení uznesenia napadnutého sťažnosťou koncentroval na to, či je nárok uplatnený navrhovateľom vo veci samej osvedčený a či je tu potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov“. Ďalej s poukazom na odbornú literatúru uviedla,   že   „odporovať   možno   právnemu   úkonu   dlžníka   i pred   tým,   než   sa   veriteľova pohľadávka stane vymáhateľnou. Odporovacia žaloba však môže byť úspešná iba vtedy, ak je   pohľadávka   veriteľa   vymáhateľná   aspoň   v dobe   rozhodnutia   súdu.  ...   S   uvedeným právnym názorom predsedu senátu 6Co sa v celom rozsahu stotožňujem.“.

V závere   predsedníčka   krajského   súdu   vyjadrila   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky podaním z 24. júna 2010 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Vo svojom stanovisku stručne zopakoval argumentáciu obsiahnutú v odôvodnení sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní predmetnej sťažnosti musel v prvom rade zaoberať určením miesta a postavenia rozhodnutia o návrhu na vydanie predbežného opatrenia   v   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ako   aj   existenciou   účinných   právnych prostriedkov   nápravy   v   prípade,   ak   sa   ten,   na   koho   sa   takéto   rozhodnutie   vzťahuje, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Ústavný   súd   už   vo   svojej   judikatúre   konštatoval,   že   rozhodovanie   a rozhodnutie o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   možno   považovať   za   súčasť   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04).

V   kontexte   argumentácie   sťažovateľky   je   potrebné   tiež   uviesť,   že   posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných   súdov,   a   okrem   toho   ide o rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným spôsobom   (IV. ÚS 82/09). Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení zásadne   iba   v ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia   o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.   V prípade   základného   práva   garantovaného   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak   je   potrebné,   aby   dočasne   boli   upravené   pomery   účastníkov,   alebo   ak   je   obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa § 75 ods. 1 OSP predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie je potrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu.

Podľa   §   75   ods.   2   OSP   návrh   má   okrem   náležitostí   návrhu   podľa   §   79   ods.   1 obsahovať   opísanie   rozhodujúcich   skutočností   odôvodňujúcich   vydanie   predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Námietky sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sa sústreďujú do týchto okruhov:

- neosvedčenie pravdepodobnosti dôvodnosti návrhu navrhovateľky na určenie neúčinnosti právneho úkonu,

- nedostatok naliehavej potreby dočasnej úpravy pomerov,

- neprimeranosť predbežného opatrenia k zabezpečovanému nároku,

- arbitrárnosť   rozhodnutia   spočívajúca   v nedostatočnom   a ústavne   nekonformnom odôvodnení napadnutého uznesenia.

Neosvedčenie pravdepodobnosti dôvodnosti návrhu navrhovateľky na určenie neúčinnosti právneho úkonu

Navrhovateľka v návrhu na určenie neúčinnosti odporovanej kúpnej zmluvy tvrdila, že dlžník navrhovateľky do podania návrhu (odporovacej žaloby) uhradil len časť kúpnej ceny   z kúpnej   zmluvy.   Toto   tvrdenie   podporila   dôkazom   –   kópiou   návrhu   na   vydanie platobného rozkazu sp. zn. 33 Rob 1335/2009 (ďalej len „návrh na vydanie platobného rozkazu“) s odtlačkom prezentačnej pečiatky okresného súdu, ktorým sa domáha doplatenia zostávajúcej   časti   kúpnej   ceny   z kúpnej   zmluvy.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžník navrhovateľky   scudzil   nehnuteľnosti   (nadobudnuté   od   navrhovateľky)   sťažovateľke,   je toho   názoru,   že   dlžník   navrhovateľky „týmto   prevodom   nehnuteľností   na   žalovaného zásadným spôsobom znížil svoj majetkový substrát“. Takisto navrhovateľka poukázala na majetkové a personálne prepojenie dlžníka navrhovateľky so sťažovateľkou, pretože dlžník navrhovateľky má 50 % účasť na obchodnom imaní sťažovateľky a že členovia štatutárneho orgánu dlžníka navrhovateľky sú zároveň štatutárnym orgánom sťažovateľky.

Sťažovateľka v odvolaní proti uzneseniu okresného   súdu uviedla, že okrem iného základnými predpokladmi dôvodnosti žaloby navrhovateľky o neúčinnosť kúpnej zmluvy je existencia   vymáhateľnej   pohľadávky   navrhovateľky   voči   jej   dlžníkovi   a   ukrátenie vymáhateľnej pohľadávky navrhovateľky odporovaným právnym úkonom. Zastáva názor, že nárok–pohľadávka navrhovateľky, by mohol byť považovaný za pravdepodobný vtedy, ak by bolo splnenie uvedených podmienok osvedčené.

Sťažovateľka   v podanom   odvolaní   popierala   a spochybňovala   existenciu vymáhateľnej   pohľadávky   navrhovateľky,   s   poukazom   na   dôkazy   predložené navrhovateľkou o spornosti pohľadávky navrhovateľky, ktorá spočívala v existencii dodatku kúpnej zmluvy, na základe ktorej sťažovateľka tvrdila, že existencia a splatnosť pohľadávky „závisí od posúdenia platnosti dodatku ku kúpnej zmluve uzavretej medzi navrhovateľkou a dlžníkom navrhovateľky“. Z dodatku ku kúpnej zmluve vyplýva, a túto skutočnosť overil ústavný   súd,   že   splatnosť   časti   kúpnej   ceny   uvedenej   v dodatku   sa   oproti   pôvodnej splatnosti a výške kúpnej ceny určenej v kúpnej zmluve mala meniť v závislosti od splnenia podmienky   (dosiahnutia   zmeny   územného   plánu)   navrhovateľkou.   Táto   okolnosť   mala spochybňovať   jednak   výšku   a splatnosť   nároku   uplatneného   navrhovateľkou   návrhom na vydanie   platobného   rozkazu   (sp.   zn.   33   Rob   1335/2009),   a tým   spochybňovala   aj pravdepodobnosť   úspechu   navrhovateľky   v konaní   o určenie   neúčinnosti   odporovanej kúpnej   zmluvy,   a zároveň   spochybnila   aj   existenciu   vymáhateľnej   pohľadávky navrhovateľky.   Navrhovateľka   naopak od   tohto   návrhu   na   vydanie   platobného   rozkazu, v ktorom   sa   domáhala   absolútnej   neplatnosti   dodatku   kúpnej   zmluvy,   odvodzovala existenciu tzv. vymáhateľnej pohľadávky a ipso facto aj dôvodnosť svojej žaloby.

K osvedčeniu   splnenia   podmienky   dôvodnosti   žaloby navrhovateľky   o neúčinnosť kúpnej   zmluvy,   že   prevodom   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   na   sťažovateľku (na základe   odporovanej   kúpnej   zmluvy)   došlo   k   ukráteniu   vymáhateľnej   pohľadávky navrhovateľky, sťažovateľka v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nariadil predbežné opatrenie, uviedla, že „samotný majetkový prevod medzi dlžníkom a žalovaným na základe kúpnej zmluvy zo dňa 2.9.2008 však neosvedčuje ukrátenie spornej pohľadávky žalobcu“ s poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) „(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Cdo 109/2007 z 27. mája   2008,   či   4   Obo   215/2007   z 1.   júla   2008“). Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že o ukrátenie navrhovateľky „by sa v danej veci mohlo jednať iba v prípade, ak by žalovaný odkúpil od dlžníka predmetné nehnuteľnosti za neprimerane nízku cenu. Túto okolnosť však žalobca   vo   svojich   podaniach   ani   len   netvrdil   a preto   ani   neosvedčil“. Podľa   názoru sťažovateľky „je zrejmé, že súd (okresný súd, pozn.) v čase vydávania uznesenia nemohol mať   za   osvedčené,   že   dlžník   uskutočnením   žalobcom   odporovaného   úkonu   ukrátil vymáhateľnú   pohľadávku   žalobcu“. Z toho   je   podľa   názoru   sťažovateľky   zjavné,   že navrhovateľka tento zákonný predpoklad vyhovenia jej žalobe (ukrátenie veriteľa) o určenie neúčinnosti právneho úkonu neosvedčila, čo znamená, že neosvedčila ani pravdepodobnosť úspechu   v konaní   vo   veci   samej,   a teda   aj,   že   navrhovateľka   nepreukázala   splnenie logického   predpokladu   na nariadenie   predbežného   opatrenia.   Neosvedčenie pravdepodobnosti   úspechu   v konaní   o odporovateľnosť   právneho   úkonu   automaticky spochybňuje splnenie jedného z predpokladov na nariadenie predbežného opatrenia, a to naliehavú potrebu dočasnej úpravy pomerov alebo obavu, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený, pretože nemožno poskytnúť predbežnú ochranu nároku, ktorý nie je pre účely nariadenia   predbežného   opatrenia   osvedčený.   Na   podporu   svojich   tvrdení   sťažovateľka spolu   s odvolaním   predložila   ako   dôkaz–odporovanú   kúpnu   zmluvu   a doklad   o úhrade kúpnej ceny, z ktorých vyplýva, že „predajom nehnuteľností došlo k rozmnoženiu majetku dlžníka,   nie   k jeho   zmenšeniu.   Nemohlo   preto   dôjsť   k ukráteniu   žiadnej   pohľadávky žalobcu“.

Sťažovateľka tvrdí, že naliehavá potreba dočasnej úpravy pomerov podľa judikatúry ústavného   súdu   (III.   ÚS   298/08),   ako   aj   najvyššieho   súdu   je   daná   vtedy,   ak   je „nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, čo znamená, že nebezpečenstvo zmarenia výkonu rozhodnutia musí byť reálne a musí hroziť bezprostredne. Nestačí pritom abstraktná možnosť žalovaného nakladať s predmetom sporu, ale musí byť aj reálne preukázaná.“. Navrhovateľka   podľa   názoru   sťažovateľky   neosvedčila   nebezpečenstvo   bezprostredne hroziacej ujmy, a preto je toho názoru, že nebola splnená ani táto podmienka na vyhovenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. „Žalobca neosvedčil, že by žalovaný začal prevádzať svoj majetok a ani že by sa na takéto úkony pripravoval.“

Neprimeranosť predbežného opatrenia k zabezpečovanému nároku

Sťažovateľka   vo   svojom   odvolaní   poukázala   aj   s odvolaním   sa   na   uznesenie najvyššieho súdu (sp. zn. 5 Obo 36/2008 z 30. apríla 2008) na to, že nariadenie predbežného opatrenia   musí   zodpovedať   požiadavke   primeranosti   k   zabezpečovanému   nároku. Sťažovateľka   tvrdí,   že   nariadené   predbežné   opatrenie,   ktorým   jej   zakázal   nakladať so „všetkými pozemkami“ v jej vlastníctve, nezodpovedá požiadavke primeranosti, pretože dlžník   navrhovateľky   zaplatil   už   približne   46,5   %   kúpnej   ceny   nehnuteľností,   čiže zabezpečovaný   nárok   zodpovedal   približne   53,5   %   hodnoty   nehnuteľností,   na   ktoré   sa vzťahuje predbežné opatrenie.

Arbitrárnosť   rozhodnutia   spočívajúca   v nedostatočnom   a ústavne nekonformnom odôvodnení napadnutého uznesenia

Sťažovateľka namietala, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je v rozpore   s požiadavkou   predvídateľnosti   súdneho   rozhodnutia,   keďže   krajský   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetlil názorový posun od predošlej (sťažovateľkou uvedenej) judikatúry. „Napadnuté rozhodnutie súdu bolo arbitrárne, nakoľko súd neskúmal a nedával   ústavne   konformné   odpovede   na   právne   a skutkovo   relevantné   námietky sťažovateľa   uvedené   v odvolaní,   pričom   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   ani neuviedol, prečo tak neurobil...“

Názorový   posun   krajského   súdu   sa   mal   týkať   otázky   výkladu   pojmu vymáhateľná pohľadávka.   Sťažovateľka   sa   odvolávala   na   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Obo 137/2006 z 23. apríla 2008, z ktorého údajne vyplýva, že „veriteľ musí mať voči dlžníkovi vymáhateľnú (teda splatnú) pohľadávku v čase uskutočnenia odporovaného úkonu.“ Pretože krajský súd bez vysvetlenia túto pre sťažovateľku významnú judikatúru prehliadol, sťažovateľka je presvedčená, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne a odporuje čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k tomuto tvrdeniu sťažovateľky uviedol,   že „odporovať   možno   právnemu   úkonu   dlžníka   i   pred   tým,   než   sa   veriteľova pohľadávka stala vymáhateľnou. Nie je pritom rozhodné, či ide o pohľadávku splatnú alebo nie,   alebo   či   ide   o budúcu   pohľadávku.   Pre   uplatnenie   odporovateľnosti   je   právne významné, že veriteľ je skutočne veriteľom a že dlžník urobil ukracovací úkon. Odporovacia žaloba však môže byť úspešná iba vtedy, ak je pohľadávka veriteľa vymáhateľná aspoň v dobe rozhodnutia súdu (§ 154 ods. 1 O.s.p.)“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľkina   námietka   v uvedenom   smere je neopodstatnená,   keďže   krajský   súd   sa   ňou   zaoberal   a dostatočne   vysvetlil,   prečo ju nepovažoval za dôvodnú, navyše z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 137/2006 z 23. apríla 2008 názor vyslovený sťažovateľkou o splatnosti nevyplýva.

Arbitrárnosť   napadnutého   rozhodnutia   videla   sťažovateľka   aj   v   absencii   tvrdenia navrhovateľky   v návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   a tým   zároveň aj neosvedčenie   základného   predpokladu   odporovateľnosti   právneho   úkonu, že odporovaným právnym úkonom medzi dlžníkom navrhovateľky a sťažovateľkou „došlo k ukráteniu pohľadávky navrhovateľa (veriteľa)“.

Krajský   súd   k tejto   námietke   sťažovateľky   nič   neuviedol   iba   konštatoval, že „v konaní neboli zistené také skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že nárok uplatnený navrhovateľom   vo   veci   samej   nie   je   osvedčený,   teda   že   by   sa   nejavil   ani   ako pravdepodobný“.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že „takýto záver súdu priamo odporuje skutkovému stavu,   ktorý   vyplýval   z predložených   dôkazov.   Sťažovateľ   súdu   v rámci   odvolania   totiž jednoznačne preukázal, že za prevod predmetných nehnuteľností zaplatil na účet dlžníka sumu   o 700,-   Sk   na   m2   vyššiu   za   akú   ich   odkúpil   od   navrhovateľa   (veriteľa)   kúpnou zmluvou   zo   dňa   24.7.2008,   a teda,   že „predajom   pozemkov   žalovanému   došlo k rozmnoženiu   majetku   dlžníka,   nie   k jeho   zmenšeniu.   Nemohlo   preto   dôjsť   k ukráteniu žiadnej pohľadávky žalobcu.“. Toto tvrdenie sťažovateľka v konaní aj preukázala.

Ústavný súd konštatuje, že s touto závažnou námietkou sťažovateľky podporenou listinným   dôkazom   sa   krajský   súd   nevysporiadal,   dokonca   ju   v odôvodnení   svojho rozhodnutia ani len nespomenul. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nie je zrejmé, na základe čoho sa krajský súd oprávnene domnieval, že základný predpoklad odporovateľnosti   právneho   úkonu   –   právny   úkon   ukracujúci   uspokojenie   vymáhateľnej pohľadávky   veriteľa,   je   aspoň   pre   účely   nariadenia   napadnutého   uznesenia   osvedčený, a prečo vzhľadom na všetky okolnosti sa nárok navrhovateľky krajskému súdu javí ako pravdepodobný.

Arbitrárnosť   napadnutého   uznesenia   videla   sťažovateľka   aj   v neosvedčení podmienky na nariadenie predbežného opatrenia, a to naliehavej potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania. Sťažovateľka v tejto súvislosti v odvolaní tvrdila, že „súd mal   za   osvedčenú   potrebu   dočasne   upraviť   pomery   účastníkov   konania   na   základe abstraktnej   možnosti   sťažovateľa   dotknuté   nehnuteľnosti   previesť“, a poukázala   pritom na nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   298/08.   Krajský   súd   v napadnutom   uznesení odôvodnil   naliehavú   potrebu   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov   (1)   majetkovou a personálnou   prepojenosťou   sťažovateľky   s dlžníkom   navrhovateľky,   (2)   tvrdením navrhovateľky, že sťažovateľka „okrem sporných nehnuteľností zapísaných na LV č.... nevlastní   žiadne   iné   nehnuteľnosti“, čo   sťažovateľka   v odvolaní   nespochybnila, a (3) existenciou opodstatnenej obavy, „že odporca bude s predmetnými nehnuteľnosťami vlastnícky disponovať, t. j. prevedie ich na tretiu osobu, čím zmarí uspokojenie pohľadávky veriteľa“.

Podľa názoru ústavného súdu je takýto záver krajského súdu neopodstatnený, pretože navrhovateľka   neuviedla   žiadne   konkrétne   dôvody,   ktoré   by   naznačovali   obavu,   že sťažovateľka   sa   čo   i len   chystá   previesť   nehnuteľnosti   na   tretiu   osobu.   Takisto   záver krajského   súdu   o tom,   že   ak   bude   sťažovateľka   vlastnícky   disponovať   s predmetnými nehnuteľnosťami,   zmarí   tým   uspokojenie   pohľadávky   veriteľa,   je   arbitrárny,   ničím nepodložený,   keďže   v konaní   bolo   preukázané,   že   odporovaným   prevodom   nedošlo k ukráteniu veriteľa navrhovateľky. Takisto z podaného odvolania a jeho príloh je zjavné, že kúpna cena nehnuteľnosti, za ktorú dlžník veriteľa nadobudol predmetné nehnuteľnosti od navrhovateľky, bola približne o štvrtinu nižšia (o 700 Sk na m2) ako cena, za ktorú ju neskôr   scudzil   sťažovateľke   na   základe   odporovanej   kúpnej   zmluvy.   Krajský   súd   sa v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vôbec   nezaoberal   otázkou,   či   majetok   dlžníka navrhovateľky   postačuje   na   úhradu   spornej   pohľadávky,   inými   slovami,   krajský   súd neskúmal   hodnotu   majetku,   ktorý   po   spornom   právnom   úkone   zostal   dlžníkovi navrhovateľky, čo je jednou zo zákonných podmienok odôvodnenosti záveru o tom, že daný právny úkon je odporovateľný. Ústavný súd pripúšťa, že v danom štádiu konania pre účely nariadenia   predbežného   opatrenia   postačilo   mať vzhľadom   na   všetky   okolnosti   prípadu za osvedčené, že nárok navrhovateľky sa javí ako pravdepodobný. Vzhľadom na dôkaz (výpis   z účtu)   predložený   sťažovateľkou   a na   druhej   strane   ničím   nepodložené   tvrdenie navrhovateľky, že majetok dlžníka navrhovateľky nepochybne nepostačuje na uspokojenie pohľadávky   navrhovateľky,   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   vyvodiť   záver o pravdepodobnosti nároku navrhovateľky (na určenie neúčinnosti odporovaného úkonu), respektíve o tom, že dôvodnosť nároku navrhovateľky v konaní je osvedčená. Na základe uvedeného   ústavný   súd   považoval   záver   krajského   súdu   o naliehavej   potrebe   dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania za neodôvodnený a arbitrárny.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), m. m. I. ÚS   243/07],   pritom   starostlivo   prihliada   na   všetko,   čo   vyšlo   počas   konania   najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   dbať   tiež   na   jeho   celkovú   presvedčivosť,   teda,   inými   slovami,   na   to,   aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)   verejnosť   prijateľné,   racionálne, ale v neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé.   Všeobecný   súd   musí   súčasne vychádzať   z toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať   v   občianskom   súdnom   konaní materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Ústavný   súd   majúc   na   pamäti   tieto   princípy   riadneho   a   spravodlivého   procesu, po preskúmaní   rozhodnutia   krajského   súdu   a predložených   dokumentov   konštatuje,   že námietky sťažovateľa považuje za opodstatnené a z už uvedených skutočností sa dá ďalej vyvodiť, že doterajšie konanie a rozhodovanie krajského súdu bolo jednostranné, pretože nebral do úvahy podstatný listinný dôkaz o tvrdení sťažovateľky, ktorý mohol mať vplyv na spravodlivé posúdenie skutkového stavu pre účely posúdenia podmienok na nariadenie predbežného opatrenia.

Ústavnému súdu sa preto záver krajského súdu o naliehavej potrebe dočasnej úpravy pomer   účastníkov   konania, ako aj   záver   o tom,   že   dôvodnosť   nároku   navrhovateľky   je v konaní   osvedčená,   vzhľadom   na   už   uvedené   dôvody   javí   ako   zjavne neodôvodnený, arbitrárny a nesúladný s označenými právami podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny.

Krajský   súd   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   sťažovateľky   pri   odôvodnení   svojho rozhodnutia mal rešpektovať základné právo sťažovateľky vyplývajúce jej z ústavy a právo, ktoré   je   jej   zaručené   dohovorom   a listinou.   Bolo   povinnosťou   krajského   súdu   ako odvolacieho   súdu,   aby   dal   jednoznačnú   odpoveď   na   všetky   podstatné   námietky sťažovateľky   uvedené   v odvolaní   proti   napadnutému   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu. Odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu   takéto   závery   podľa   názoru   ústavného   súdu neobsahuje,   je   nepresvedčivé   a zjavne   neodôvodnené,   čím   sa   reálne   nezabezpečilo uplatnenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Tieto   skutočnosti   viedli   ústavný   súd k záveru, že   krajský   súd svojím   uznesením z 8. januára   2010   v odvolacom   konaní   sp.   zn.   6   Co   412/09   porušil   základné   právo sťažovateľky   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   jeho   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny (bod 1 výroku nálezu).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Sťažovateľka žiadala aj zrušenie uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, preto v danom prípade na ochranu označených práv sťažovateľky bolo potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V   ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí. V opätovnom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky bude jeho úlohou riadne a zrozumiteľne vysporiadať sa so všetkými námietkami sťažovateľky v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia, reagujúc najmä na citované prednesené   argumenty   sťažovateľky   v odvolacom   konaní   týkajúce   sa   neosvedčenia základných   predpokladov   pre   nariadenie   predbežného   opatrenia   (osvedčenie   dôvodnosti odporovacej žaloby, a tým zároveň aj nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako aj o naliehavej   potrebe   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov   konania   v súvislosti s nebezpečenstvom hroziacej ujmy).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Sťažovateľka   žiadala v podaní z 15. júna 2010 úhradu trov konania, ktoré bližšie nešpecifikovala.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods.   1   vyhlášky   je   odmena   advokáta   (základná   tarifa)   v konaní   pred   ústavným   súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2009 v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2010   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 120,23 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada   trov   konania,   ktorú   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke,   predstavuje   spolu   sumu 254,88 €.

Za spracovanie stanoviska doručeného ústavnému súdu 24. júna 2010 ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal, keďže toto stanovisko nevnieslo do procesu posudzovania   sťažnosti   žiadne   nové   právne   ani   skutkové   okolnosti.   Išlo   v   podstate o zopakovanie argumentácie obsiahnutej v odôvodnení sťažnosti so súčasným poukazom na niektoré   konkrétne   pochybenia   krajského   súdu,   ktoré   však   ústavnému   súdu   už   boli známe z vyžiadaného súdneho spisu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (§   56   ods.   5   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011