znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 169/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   E.   K.,   Ž.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   M.   B.,   Ž.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 150/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 150/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96) p o r u š e n é   b o l i.

2. E. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 300 € (slovom tisíctristo eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť E. K. trovy právneho zastúpenia v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov) na účet jeho právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   B.,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 169/09-12 zo 16. júna 2009 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť E. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   150/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   ako   právny   nástupca   M.   K.,   rod. K., zomrelej...,   vystupuje   v   pozícii   navrhovateľa   v   8.   rade   v   konaní   o   zaplatenie   sumy 1 886 986,70   Sk   s   príslušenstvom   vedenom   pred   okresným   súdom.   Konanie   začalo 17. januára 1996.

Sťažovateľ   zdôraznil,   že „prvé   pojednávanie...   bolo   vytýčené   skoro až po 9 mesiacoch na deň 6. 9. 1996“, pričom okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 44/96-65 z 29. októbra 1996. Po potvrdení predmetného rozsudku Krajský súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) nadobudol odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu právoplatnosť 29. septembra 1998. Rozsudok odvolacieho súdu napadli navrhovatelia v 10. a 11. rade dovolaním, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   26. novembra 2003 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V priebehu dovolacieho konania došlo aj k úmrtiu právnej predchodkyne sťažovateľa.

Krajský súd na základe rozsudku najvyššieho súdu zrušil rozsudkom z 21. marca 2005   rozsudok   okresného   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ tvrdí, že okresný   súd „opäť   vo   veci   nekonal   až   do   dňa   4.   12.   2006,   kedy   zaslal právnym zástupcom žalobcov výzvu, aby v lehote 5 dní bolo doplnené podanie žalobcov v 1. - 11.   rade   vzhľadom   k   tomu,   že   v   priebehu   konania   došlo   ku   smrti   niektorých z účastníkov konania“.

Podľa   sťažovateľa „prvostupňový   súd   nepostupoval   správne   najmä   pri   tom,   keď spôsoboval   prieťahy   nenariadením   termínu   pojednávania   a   zostal   nečinný   neprimerane dlhú   dobu“,   v   dôsledku   čoho „došlo   k   neprimeraným,   neodôvodneným   a   značným prieťahom v konaní po doručení rozsudku Najvyššieho súdu SR“.

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   vyzval   16.   júla 2009   predsedu   okresného   súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril z hľadísk relevantných na meritórne rozhodnutie o nej, aby zaslal predmetný   súdny   spis   a   aby   oznámil,   či   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania vo veci.

Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. augusta 2009 podpredseda okresného súdu   zdôraznil,   že „od   podania   sťažnosti   nemá   sudca   spis   k   dispozícii   v   dôsledku odvolacieho konania a v dôsledku toho, že navrhovatelia neefektívne postupne po jednom podávajú   sťažnosti   na   ústavný   súd.   Od   podania   sťažnosti   tak   Okresný   súd   Žilina nespôsobuje žiadne prieťahy...“. Poukázal na súvisiacu vec vedenú pred ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 10/08, ku ktorej sa už vyjadril tak, že ju považuje za nedôvodnú, a na tomto stanovisku   naďalej   zotrváva.   Okresný   súd   totiž „počas   celej   doby   súdneho   konania disponoval... spisovým materiálom len približne 5 rokov. Počas tohto obdobia... vo veci riadne konal a prípadné obdobie, ktoré by bolo možné považovať za prieťahy v konaní bolo spôsobené predovšetkým účastníkmi konania. Okresný súd Žilina musel uskutočniť viaceré úkony, odstrániť vady podaného návrhu za účelom jeho riadneho prejednania. Okrem toho v   priebehu   súdneho   konania   došlo   k   viacerým   úmrtiam   účastníkov   konania,   čo skomplikovalo postup súdu.“.

K   časovému   úseku   po   zaslaní   posledného   vyjadrenia   k   jednej   zo   súvisiacich sťažností (19. marca 2008) predseda okresného súdu uviedol, že „v tomto čase bol spisový materiál na Krajskom súde Žilina, a preto Okresný súd Žilina vo veci objektívne nemohol konať. Spis sa z Krajského súdu Žilina vrátil až v mesiaci máj 2009 a v súčasnej dobe sa nachádza na Ústavnom súde v Košiciach“. V závere svojho vyjadrenia predseda okresného súdu vyjadril súhlas na konanie o podanej sťažnosti bez ústneho pojednávania a pripojil vyjadrenie   zákonného   sudcu   (obsahovo   z   pohľadu   argumentácie   v   zásade   totožné s vyjadrením predsedu okresného súdu) a túto chronológiu úkonov v spornej veci:„17. 1. 1996 – podaný návrh

18. 4. 1996 – vydané predbežné opatrenie a vytýčený termín na 6. 9. 1996

6. 9. 1996 – pojednávanie odročené na 27. 9. 1996

27. 9. 1996 – pojednávanie odročené na 29. 10. 1996

29. 10. 1996 – vyhlásený rozsudok

24. 2. 1997 – výzva pre navrhovateľov na zaplatenie sup. za odvolanie, odvolanie doručené odporcom

19. 8. 1997 – spis zaslaný KS na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov

29. 10. 1997 – KS rozsudok OS potvrdil a spis bol vrátený OS až 23. 9. 1998

23. 10. 1998 – navrhovatelia podali dovolanie – na základe rozvrhu práce platného pre rok 1998 bol spis od 1. 8. 1998 pridelený Dr. D.

– na základe rozvrhu práce platného pre dok 1999 bol spis od 1. 4. 1999 opätovne pridelený Dr. C.

21. 9. 2000 – spis predložený NS SR, ktorý 23. 11. 2003 zrušil rozsudok KS a dňa 6. 2. 2004 spis doručil

21. 5. 2000 – uznesením sp. zn. 23 Co 55/04 Krajský súd rozsudok 12 C 44/96 zo dňa 29. 10. 1996 zrušil, ktoré bolo 30. 5. 2005 doručené účastníkom

16. 6. 2005 – navrhovatelia upresnili žalobný návrh

18. 7. 2005 – dotaz na odd. D bu, kedy zomrel navrhovateľ 6, dotaz na R. – zistenie adresy navrhovateľa 7), dotaz na Matriku Z., aby zaslali úmrtný list navrhovateľa 4)

16.   8.   2005   –   dotaz   na   právnych   nástupcov   o 6),   či   vstupujú   do   konania   ako účastníkmi konania, dotaz na odd. D tu – zistenie D konania po navrhovateľovi 4)

17.   2.   2006   –   rozsudok   NS   a   uznesenie   KS   doručiť   právnym   nástupcom po navrhovateľke   4)   a   tiež   doručiť   navrhovateľke   7).   Výzva   právnych   nástupcov po navrhovateľovi 4), či vstupujú do konania.

20.   2.   2006   –   doručiť   rozsudok   NS   a   uznesenie   KS   právnym   nástupcom po navrhovateľke v rade 6)

6. 3. 2006 – dotaz na dedičov – právnych nástupcov navrhovateľa 4), že podanie, ktorým zahlásili vstup do konania je potrebné podpísať

10. 4. 2006 – spis predložený VSÚ za účelom vyrubenia sup. za podanú námietku zaujatosti

20. 4. 2006 – rozsudok NS a uznes. KS doručené práv. nást. navrhovateľa 4)

21. 4. 2006 – doručená výzva na zaplatenie sup. za námietku zaujatosti

20. 7. 2006 – spis vrátený z Ústavného súdu

27. 7. 2006 – spis zaslaný KS za účelom rozhodnutia o námietke zaujatosti

21. 8. 2006 – spis vrátený z KS bez rozhodnutia o námietke zaujatosti, nakoľko nebol dodržaný postup podľa § 15 O. s. p.

16. 10. 2006 – spis pridelený na vybavenie JUDr. H.

19. 2. 2007 – zamietnutý návrh na vydanie predbežného opatrenia.

12.   9.   2007   –   rozhodnuté   o   návrhu   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov navrhovateľov 1, 9, 10, 11, 12, 13 a vytýčený T: na 18. 12. 2007

5. 10. 2007 – rozhodnuté o pripustení zmeny návrhu navrhovateľov

5. 10. 2007 – spis predložený KS za účelom rozhodnutia o odvolaní odporcov 1, 4, 10, 11 voči uzneseniu o zastavení konania voči odporcovi 5)

7. 12. 2007 – rozhodnuté o pripustení zmeny návrhu navrhovateľov

18.   12.   2007   –   pojednávanie   odročené   na   27.   12.   2007   za   účelom   vyhlásenia rozsudku

27. 12. 2007 – vyhlásený rozsudok

5. 3. 2008 – výzva pre navrhovateľov na zaplatenie sup. za odvolanie, odvolanie doručované odporcom na vyjadrenie

18. 4. 2008 – spis vrátený z ÚS SR

22. 4. 2008 – spis zaslaný KS ŽA na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov

21. 7. 2008 spis vrátený z KS bez meritórneho rozhodnutia

14. 8. 2008 – rozsudok opätovne doručovaný navrhovateľke 6. 2)

19.   9. 2008   –   spis   opätovne   predložený   KS   ŽA   na   rozhodnutie   o   odvolaní navrhovateľov

20. 5. 2009 – spis vrátený z KS – vec zrušená

27. 5. 2009 – uznesenie KS doručované účastníkom konania a právnym zástupcom.“

Dotknutý   spis   okresný   súd   nedoručil,   keďže   sa   nachádzal   na   ústavnom súde v súvislosti   s prerokúvaním   sťažnosti   iného   sťažovateľa   v   rovnakej   veci (sp. zn. Rvp 15127/08).

Vyjadrenie predsedu okresného súdu zaslal 17. augusta 2009 ústavný súd právnej zástupkyni sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

Právna zástupkyňa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 17. septembra 2009 vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci, pričom k obrane okresného súdu   založenej   na   tvrdení   o   postupnom   podávaní   sťažností   jednotlivými   účastníkmi sporného   konania   ústavnému   súdu   uviedla,   že „takýto   postup   nie   je   žiadnym   právnym predpisom   zakázaný...   Ani   táto   argumentácia   odporcu   v   1.   rade   však   neospravedlňuje tú skutočnosť, že od 17. 1. 1996 do dnešného dňa vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté.“. Právna zástupkyňa súčasne predložila nové vyčíslenie trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami,   ako   aj   s   obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté   konanie   na   okresnom   súde   nie   je   ku   dňu rozhodovania v tejto veci právoplatne skončené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto troch   základných kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a   postup   okresného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, hodnotí ústavný súd   ako   konanie,   ktoré   po   právnej   stránke   možno   považovať za   zložité,   keďže   právna otázka, ktorá bola v danom prípade riešená (týkajúca sa rozdelenia náhrady za pôdu, ktorá podľa   právnej   úpravy   platnej   v   čase   prerokúvania   dedičstva   pripadla   do   výlučného vlastníctva   jednému   z   dedičov,   by   mala   byť   v   prípade   jej   scudzenia   rozdelená   medzi ustupujúcich dedičov podľa výšky ich dedičských podielov), nebola dovtedy predmetom rozhodovania súdov, tak ako to už bolo hodnotené v náleze sp. zn. III. ÚS 62/06. Podľa názoru ústavného súdu vec vykazuje aj určitý stupeň faktickej zložitosti ovplyvnenej najmä počtom účastníkov konania a zmenami v dôsledku procesného nástupníctva po zomrelých navrhovateľoch.

Podľa druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa sa nevyznačovalo pasivitou, ktorá by akokoľvek výrazne prispela k celkovej dĺžke posudzovaného konania. Sťažovateľ (i   jeho   právna   predchodkyňa)   sa   pojednávaní   zúčastňoval   (s   výnimkou   pojednávania 27. decembra   2007)   a   reagoval   včas   a   riadne   na   výzvy   okresného   súdu.   V   konaní vystupovalo   viacero   účastníkov   na   strane   navrhovateľa,   pričom   niektorí   z   nich predovšetkým v období rokov 2006 a 2007 doručovali okresnému súdu návrhy, ktorými menili svoj žalobný petit či žiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov. Žiaden z týchto návrhov,   ktoré   prispeli   k   predĺženiu   konania,   však   nebol   návrhom   sťažovateľa,   preto uvedené   spomalenie priebehu   konania   pred   okresným   súdom   nemožno pričítať na   jeho ťarchu.

Pokiaľ   ide   o   skutkové   zistenia   relevantné   z   hľadiska   posúdenia   tretieho   kritéria na posúdenie porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd poukazuje na   iné konania o   sťažnostiach   podaných   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré sa týkali   rovnakého   konania   okresného   súdu   ako   sťažnosť   sťažovateľa.   Išlo   o   konania vedené pred ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 62/06, II. ÚS 420/06, III. ÚS 44/07, II. ÚS 160/07 a sp. zn. I. ÚS 10/08, ktoré svojím návrhom vyvolali iní účastníci dotknutého konania. Vzhľadom na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 121 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len   „OSP“)   ústavný   súd   využil   skutkové   závery   z   uvedených   právoplatne   ukončených konaní aj pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný   súd   s   poukazom   na   skutkové   závery   už   uvedených   súvisiacich   konaní konštatuje, že okresný súd bol v konaní nečinný od 4. februára 1999 do 5. júna 2000, ale pri hodnotení tohto obdobia je potrebné zohľadniť, že súdny spis bol od 28. júna 1999 do 6. decembra 1999 zapožičaný orgánom prokuratúry v súvislosti s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky, takže ako zbytočné prieťahy   možno   z   tohto   obdobia   označiť   nečinnosť   okresného   súdu   v   trvaní   viac ako 10 mesiacov.

Okresný súd bol nečinný aj v období od 5. septembra 2005 do 20. februára 2006 (5 mesiacov) a v období od 10. mája 2006 do 16. októbra 2006 (5 mesiacov).

V   žiadnom   z   období   zistenej   nečinnosti   sa   spis   okresného   súdu   nenachádzal na ústavnom súde, preto ústavný súd hodnotí obranu okresného súdu založenú na tvrdení, že vo veci konať nemohol z dôvodu sťažností podávaných jednotlivými účastníkmi konania ústavnému súdu, za nedôvodnú.

Pri hodnotení dĺžky nečinnosti okresného súdu v prerokúvanej kauze ústavný súd prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   spisový   materiál   bol   z   dôvodu   podávaných   opravných prostriedkov   mimo   dispozičnej   sféry   okresného   súdu   v   období   od   19.   augusta   1997 do 23. septembra   1998,   od   21.   septembra   2000   do   30.   mája   2005,   od   5.   októbra   2007 do 13. decembra 2007 a od 22. apríla 2008 do 20. mája 2009. Okresný súd teda počas konania disponoval súdnym spisom približne 6 rokov.

Aj   napriek   tomu,   že   zo   skutkových   okolností   prerokúvaného   prípadu i z právoplatných   rozhodnutí   ústavného   súdu   v   súvisiacich   veciach   vyplýva   aj   podiel procesnej aktivity ostatných účastníkov konania, ba aj krajského súdu i najvyššieho súdu na celkovej dĺžke konania, nemohol ústavný súd opomenúť skutočnosť, že okresný súd prispel   k 13 rokov   trvajúcemu   a stále právoplatne neukončenému   konaniu   nečinnosťou v dĺžke viac ako 1 rok a 8 mesiacov. V naznačených okolnostiach to odôvodňuje záver o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov i práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (sp. zn. III. ÚS 44/07 z 19. júla 2007) prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, preto v tejto veci už o rovnakom príkaze nerozhodoval.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného   mu   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   garantovaného   čl.   6   ods.   1   dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä právnu a faktickú zložitosť predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho   správanie   počas   predmetného   konania,   podiel   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu na celkovej dĺžke konania a v neposlednom rade aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk. Ústavný   súd   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   považuje   za   primerané   priznať mu sumu 1 300 € (bod 2 výroku nálezu).

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru aplikovaného   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou JUDr. M. B., ktorá ich vyčíslila v sume 412,02 €.

Advokátka   vykonala   dva   úkony   právnych   služieb,   a   to   prevzatie   a   prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov za úkon právnej zástupkyne – stanovisko doručené ústavnému súdu 17. septembra 2009,   pretože   obsah   tohto   procesného   úkonu   nepriniesol   z   hľadiska   meritórneho rozhodovania o sťažnosti žiadne nové skutkové poznatky.

Ústavný   súd   sťažovateľovi   priznal   náhradu   trov   za   úkony,   ktoré   boli   vykonané v roku   2008.   Podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení   §   11   ods.   2   vyhlášky   1/6   z   výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky, t. j. zo sumy 632,54 € pre úkony v roku 2008), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2008 odmenu v sume 105,42 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál za dva úkony   právnej   pomoci,   teda   dvakrát   6,31   €.   Keďže   právna   zástupkyňa   sťažovateľa preukázala, že je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, bolo potrebné pripočítať k vyčíslenej sume náhrady trov právneho zastúpenia DPH 19 %. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 265,92 € (bod 3 výroku nálezu), pričom okresný súd   je   povinný   zaplatiť   ju   na   účet   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   (§   31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2009