znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 169/05-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť I. G., tohto času vo väzbe, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 GPt 720/04-72 z 8. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2005 doručená sťažnosť I. G. (ďalej len „sťažovateľ“), tohto času vo väzbe, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/1 GPt 720/04-72 z 8. februára 2005. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   rozhodnutím   sp.   zn.   3   Ntv   II   19/2004   z 23.   septembra   2004   rozhodol o predĺžení trvania jeho väzby do 23. februára 2005. V poučení uvedeného rozhodnutia je uvedené, že proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustná sťažnosť.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   dôvody   trvania   jeho   väzby   uvedené   v predmetnom rozhodnutí „...   sú   len   ničím   nepodložené   tvrdenia...“,   preto   podal   8.   októbra   2004 predsedovi najvyššieho súdu žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzby, v ktorej uviedol dôvody, pre ktoré bol podľa jeho názoru uvedeným rozhodnutím porušený zákon.

Sťažovateľovi   bolo   28.   októbra   2004   doručené   oznámenie   od   podpredsedu najvyššieho súdu, podľa ktorého jeho podanie bolo najvyšším súdom postúpené generálnej prokuratúre ako podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona a zároveň aj Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) ako žiadosť o prepustenie z väzby.

Sťažovateľovi bolo 14. februára 2005 doručené oznámenie generálnej prokuratúry, podľa ktorého bolo jeho podanie vyhodnotené ako žiadosť o prepustenie z väzby v zmysle § 59   ods.   2   v spojení   s ustanovením   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku,   o čom   ho   mal upovedomiť aj najvyšší súd. Sťažovateľ zastáva názor, že tým, že generálna prokuratúra sa odmietla   jeho   podnetom zaoberať,   porušila   jeho základné   právo na   účinný   prostriedok nápravy podľa čl. 46 ústavy „... a zároveň podrýva účinnosť akýchkoľvek mojich ďalších opravných prostriedkov, ktoré by mi mohli byť k dispozícii“.

Sťažovateľ   zároveň   vo   svojej   sťažnosti   žiada   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nepriaznivých majetkových pomerov.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom. V zmysle odseku 4 citovaného článku ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. (...) 46 (...) tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach.

Podľa ustanovenia § 13 Trestného poriadku súdnictvo v trestných veciach vykonáva sústava všeobecných súdov. Podľa ustanovenia § 12 Trestného poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní sa rozumejú súd, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán.

Trestný   poriadok   upravuje   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   pričom trestnoprávnu ochranu možno zabezpečiť len zákonom ustanoveným postupom. V zmysle ustanovenia   §   59   ods.   2   Trestného   poriadku   ak sa   robí   trestné   oznámenie ústne,   treba oznamovateľa poučiť o zodpovednosti za uvedenie vedome nepravdivých údajov, vypočuť o okolnostiach,   za   ktorých   bol   čin   spáchaný,   o osobných   pomeroch   toho,   na   koho   sa oznámenie   podáva,   o dôkazoch   a o výške   škody   spôsobenej   oznámeným   činom;   ak   je oznamovateľ súčasne poškodeným alebo jeho splnomocnencom, musí sa vypočuť aj o tom, či žiada, aby súd rozhodol v trestnom konaní o jeho nároku na náhradu škody. Výsluch sa má vykonať tak, aby sa získal podklad pre ďalšie konanie.

Podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať   o prepustenie   na   slobodu.   Ak   v prípravnom   konaní   prokurátor   takej   žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takej žiadosti sa musí bezodkladne rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.

V zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokuratúra chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Podľa ustanovenia § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa   obsahu,   pričom   prihliada   na   všetky   skutočnosti,   ktoré   počas   prešetrovania   vyšli najavo.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   rozhodnutia   generálnej   prokuratúry   č.   k.   IV/1   GPt 720/04-72 z 8. februára 2005 nezistil v postupe generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho podnetu žiadne skutočnosti, ktoré by umožňovali vysloviť záver o porušení sťažovateľom uvádzaného základného práva podľa čl. 46 ústavy. Generálna prokuratúra sa neodmietla zaoberať   podnetom   sťažovateľa,   ale   zhodne   s   postupom   najvyššieho   súdu   podnet vyhodnotila podľa jeho obsahu v zmysle citovaných ustanovení zákona o prokuratúre ako žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá bola postúpená na vybavenie krajskému súdu.

Zároveň ústavný súd poznamenáva, že dĺžka rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa o prepustenie z väzby neznamená v konkrétnych okolnostiach danej veci denegatio iustitiae postupom generálnej prokuratúry, a to z dôvodu podania podnetu nesprávnemu adresátovi.

Podľa úradného záznamu ústavného súdu zo 6. júna 2005 je v sťažovateľovej trestnej veci   nariadené   na   krajskom   súde   hlavné   pojednávanie   na   14.   jún   2005.   Ústavný   súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry upozorňuje, že ak má sťažovateľ možnosť domáhať sa ochrany svojich základných práv pred všeobecným súdom, podľa čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú, nerozhodoval o prípadnom ustanovení právneho zástupcu pre sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2005