znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 169/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2004 predbežne prerokoval   sťažnosť   STING   –   ITEC   Slovakia, s.   r.   o.,   Nitra,   Cintorínska   5, zastúpenej advokátom JUDr. J. W., N., ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Nitra v konaní č. k. 15 Cob 226/2003-79, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť STING – ITEC Slovakia, s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2004 doručená   sťažnosť   STING   –   ITEC   Slovakia,   s.   r.   o.,   Nitra,   Cintorínska   5   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu Nitra v konaní č. k. 15 Cob 226/2003-79 (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľka   uvádza,   že   Okresný   súd   v   Nitre   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vydal 26. novembra 2002 platobný rozkaz sp. zn. 2 Rob 1467/02, ktorým zaviazal sťažovateľku ako   odporcu   zaplatiť   spoločnosti   NOVID,   spol.   s   r.   o.,   Vráble,   Hlavná   20,   sumu 873 117,40 Sk s príslušenstvom. Sťažovateľka podala proti uvedenému platobnému rozkazu odpor v zákonom stanovenej lehote.

Okresný súd uznesením z 22. septembra 2003 č. k. 27 Cb 16/03-64 odmietol odpor proti   platobnému   rozkazu   z dôvodu,   že   odpor   bol   podaný   neoprávnenou   osobou. V odôvodnení okresný súd uviedol, že JUDr. J. W., ktorý odpor podal, nebol v čase podania odporu,   t.   j.   19.   decembra   2002,   osobou   oprávnenou   na jeho   podanie,   keďže   predložil dodatočne súdu plnomocenstvo z 31. júla 2003.

Sťažovateľka podala proti predmetnému uzneseniu v stanovenej lehote odvolanie, v ktorom   poukázala   na   dôvody   nezákonnosti   uznesenia.   Uviedla,   že   právny   zástupca sťažovateľky   predložil   okresnému   súdu   plnomocenstvo   najmä   na   zastupovanie   vo   veci sp. zn. 27 Cb 16/03, ako aj na všetky veci súvisiace s touto vecou, teda aj na podanie odporu.   Sťažovateľka   poukázala   v tejto   súvislosti   aj   na   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   R   12/1985   a   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky sp. zn. 2 Cdon 1007/96, ktoré podľa jej názoru podporujú jej tvrdenia. Navyše, súčasťou zmluvy   o   právnej   pomoci   uzavretej   medzi   sťažovateľkou   a   advokátskou   kanceláriou JUDr. J. W. 30. novembra 2000 je aj splnomocnenie na zastupovanie v akejkoľvek veci. Fotokópia tejto zmluvy bola predložená ako príloha k odvolaniu v predmetnej veci.

Krajský súd uznesením z 28. novembra 2003 č. k. 15 Cob 226/2003-79 odvolanie sťažovateľky   zamietol   a   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   pričom   podľa   tvrdenia sťažovateľky   sa   nevysporiadal   s   dôvodmi   uvedenými   v odvolaní.   Na   základe   tejto skutočnosti bola sťažovateľke podľa jej tvrdenia odňatá možnosť konať pred súdom v rámci riadneho zastúpenia na základe plnomocenstva.

Sťažovateľka preto v návrhu výroku rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný   súd   vyslovil,   že   predmetným   právoplatným   uznesením   krajského   súdu   bolo porušené   základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ústavy   a aby   toto   uznesenie   bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Keďže platobný rozkaz je v dôsledku uznesenia okresného súdu právoplatným exekučným titulom, sťažovateľka zároveň žiada, aby ústavný súd   rozhodol   o   dočasnom   opatrení   a odložil   vykonateľnosť   uvedeného   uznesenia a platobného   rozkazu,   pretože   výkon   tohto   rozhodnutia   by   znamenal   pre   sťažovateľku podstatne väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

V zmysle čl. 127 ústavy má ústavný súd právomoc konať a rozhodnúť o sťažnosti len vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   pred ústavným súdom, domáhať pred iným súdom. „Ústavný súd Slovenskej republiky zásadne nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak   existuje   všeobecný   súd,   ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity,“ – rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 130/02.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej ústavou zaručených práv došlo uznesením krajského súdu, pretože tým jej bola odňatá možnosť uplatniť svoje právo na nestrannom súde. Takto formulované porušenie práv môže byť dôvodom pre podanie dovolania podľa ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   za   predpokladu   splnenia ostatných zákonných podmienok, pričom ak má sťažovateľka možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred všeobecným súdom, podľa čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je vylúčená právomoc   ústavného   súdu.   Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   konanie   o jeho sťažnosti nemožno odstrániť.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004