znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 169/03-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 19. decembra 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť J. K., bytom B., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. D., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva   zaručeného   čl.   26   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   10   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 617/95, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. slobodne prijímať a rozširovať informácie pomocou zvukového záznamu zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Trenčíne na verejnom pojednávaní 4. apríla 2003 vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 617/95   p o r u š e n é   b o l o.

2. J. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 Sk (slovom   dvetisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   v Trenčíne p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. K.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 29 552 Sk (slovom dvadsaťdeväťtisícpäťstopäťdesiatdva slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trenčíne   p o v i n n ý   vyplatiť jeho právnej zástupkyni advokátke Mgr. Z. D., Advokátska kancelária, B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   J.   K.   priznáva   náhradu   trov   konania   vo   výške   768   Sk   (slovom sedemstošesťdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Trenčíne p o v i n n ý   vyplatiť mu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti J. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2003   doručená   sťažnosť   J.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou Mgr. Z. D., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 617/95.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol   (zrejme   omylom),   že   3.   apríla   2003 (v skutočnosti, ako to vyplýva zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 617/95, 4. apríla 2003) sa zúčastnil „ako zástupca verejnosti spolu s dcérou p. M. (odporkyne) a so   svojou   vlastnou   dcérou“   na   verejnom   pojednávaní   na   označenom   súde v predmetnej veci, na ktorom „mal byť vynesený a prečítaný rozsudok“. Ďalej tvrdil, že «Z dôvodu neprítomnosti odporcov sa sťažovateľ rozhodol, že bude počas čítania rozsudku   vyhotovovať   magnetofónový   záznam   prostredníctvom   diktafónu.   Tento záznam chcel potom odovzdať odporcom, ktorí sa nemohli čítania rozsudku zúčastniť. Keď pojednávajúci sudca Okresného súdu v Trenčíne Mgr. B. začal čítať rozsudok vo veci,   sťažovateľ   zapol   diktafón   a začal   vyhotovovať   zvukový   záznam   čítaného rozsudku.

Asi uprostred čítania rozsudku sa sudca Mgr. B. obrátil na sťažovateľa slovami: „Čo tu nahrávate? Kto vám to dovolil?“

Sťažovateľ   sa   spýtal   sudcu:   „Je   to   verejné   pojednávanie?“,   na   čo   sudca zvýšeným hlasom reagoval: „Kto vám to dovolil? Vypnite to! Okamžite to vypnite!“.Sťažovateľ sa znovu sudcu spýtal: „Neni to verejné pojednávanie?“ na čo sudca reagoval: „Toto je verejné pojednávanie, ale nahrávať môžete len so súhlasom súdu. Okamžite to vypnite!“.

Sťažovateľ povedal: „Prosím vás o súhlas.“. Sudca znovu reagoval: „Okamžite to vypnite!“.

Sťažovateľ povedal: „Vypnem, len vás prosím o súhlas...“.Sudca znovu sťažovateľa vyzval: „Okamžite to vypnite!“.Na to sťažovateľ diktafón vypol.» O tejto ním tvrdenej skutočnosti predložil sťažovateľ ústavnému súdu dôkaz, a   to   „Audiokazetu   so   záznamom   situácie   na   pojednávaní   vrátane   opatrenia   sudcu Okresného súdu v Trenčíne Mgr. B.“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil nálezom, že:„Okresný   súd   v Trenčíne   svojím   zásahom,   ktorým   znemožnil   sťažovateľovi J.   K.   vyhotovovať   zvukový   záznam   pri   vyhlasovaní   rozsudku   na   verejnom pojednávaní vo veci 7 C 617/95, porušil právo sťažovateľa na informácie vyplývajúce z čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný   súd   v Trenčíne   je povinný do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   sťažovateľovi   na   účet   jeho právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 2 000,- Sk.

Okresný   súd   v Trenčíne   je povinný do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nahradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu.“

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 169/03-12 z 9. júla 2003 prijal podľa § 25 ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   písomne vyjadrili   obaja   účastníci   konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou, vyjadrením   č.   Spr   940/2003   z 9.   septembra   2003   a sťažovateľ,   zastúpený   svojou právnou zástupkyňou, stanoviskom z 1. októbra 2003.

Okresný súd vo vyjadrení k opodstatnenosti prijatej sťažnosti uviedol, že:«Z dôvodu, že išlo o skutkovo a právne náročnú vec (o čom svedčia zrušujúce rozhodnutia   krajského a Najvyššieho súdu   SR),   bolo pojednávanie po záverečných prednesoch účastníkov odročené na 04. 04. 2003 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Z predmetného spisu vyplýva, že dňa 04. 04. 2003 sa vo veci nepojednávalo. Ani jeden   z účastníkov,   prípadne právnych   zástupcov sa   nedostavil. Rozsudok   bol riadne   verejne   vyhlásený.   J.   K.   nepredložil   plnú   moc   na   zastupovanie   niektorého z účastníkov. Ak sa teda zúčastnil vyhlásenia rozsudku, tak iba ako verejnosť.

Z vyjadrenia   zákonného   sudcu   a zapisovateľky   prítomnej   na   pojednávaní vyplýva, že k incidentu, ktorý sťažovateľ označil ako odopretie ústavného práva, došlo po vyhlásení rozsudku, ku koncu jeho zdôvodňovania. Tomu nasvedčujú aj okolnosti uvádzané J. K. v sťažnosti. Zákonný sudca nevedel, že ho sťažovateľ nahráva, pretože mu   túto   skutočnosť   nedal   najavo   nijakým   spôsobom.   Neukázal   mu   nahrávacie zariadenie, ani ho neinformoval o svojom úmysle. Už len z tohto dôvodu nemohlo teda dôjsť k odopretiu jeho ústavného práva na informácie, ako to tvrdí.

Z vyjadrenia   zákonného   sudcu   a jeho   zapisovateľky   tiež   vyplýva,   že   počas zdôvodňovania   rozsudku   (tesne   pred   jeho   ukončením)   oboch   vyrušil   zvuk pripomínajúci   „cvakanie“   neznámeho   pôvodu.   Tým,   že   bol   sudca   sústredený   na zdôvodňovanie   náročného   rozsudku,   nevedel   ani   on,   ani   zapisovateľka   hneď identifikovať neznáme rušivé zvuky. Dopyt zákonného sudcu, ktorým chcel zistiť, či ho niekto neohrozuje smeroval k zisteniu pôvodu tohto zvuku. Je len prirodzené, že   pri   komplikovanom   spore,   ktorý   trval   tak   dlho   (viac   ako   10   rokov),   aj   kvôli vyostreným vzťahom účastníkov konania, chcel mať sudca istotu osobnej bezpečnosti. Nepredvídané pohyby osôb v miestnosti a cvakanie neznámeho pôvodu mohli v ňom vyvolať pocit ohrozenia.

Podľa § 34 ods. 6 veta prvá pred bodkočiarkou zák. č. 385/2000 Z. z. bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať jeho tvár.

V zmysle tohto zákonného ustanovenia mal sudca právo vedieť, aký záznam vyhotovoval   sťažovateľ,   aby   zistil,   či   to   robí   v súlade   s citovaným   zákonným ustanovením, najmä ak bežne dostupná videokamera nie je väčšia ako diktafón.

Sťažovateľ nahrával sudcu tajne, bez toho, aby o tom sudca vedel. Nahrávacie zariadenie nemal na viditeľnom mieste. Neinformoval ho, že ide iba o audionahrávku, sudca nemohol vedieť, či nechce zverejniť aj jeho tvár. Je úplne normálne a bežné, že   zástupcovia   médií   prichádzajúci   na   pojednávanie   úplne   automaticky   oznámia, že   z pojednávania   urobia   zvukový   záznam,   prípadne   tento   úmysel   jednoznačne vyjadria uložením záznamového zariadenia na viditeľné miesto. Preto nikdy nevznikli na našom súde pochybnosti o tom, že majú právo urobiť takýto zvukový záznam.

Právo na informácie je ústavou zabezpečené, ale zabezpečené je aj právo osôb, od   ktorých   sa   informácia   získava,   v konkrétnom   prípade   právo   sudcu,   aby   nebola zverejnená jeho tvár. Získanie informácií nekalým spôsobom nemôže byť chránené. Tomu,   že   sťažovateľ   získal   informácie   nekalým   spôsobom   (tajne,   bez zverejnenia spôsobu,   akým   to   chce   robiť)   nasvedčuje   aj   skutočnosť,   že   si   nahral   vyhlásenie rozsudku a časť jeho zdôvodnenia bez vedomia sudcu. Tomuto tvrdeniu korešponduje skutočnosť,   že   ak   by   sudca   o tom   vedel   a chcel   mu   to   znemožniť   (ako   to   tvrdí sťažovateľ),   urobil   by   tak   pred   vyhlásením   rozhodnutia,   alebo   na   začiatku   jeho zdôvodňovania   a nie   až   na   konci.   Spôsobom,   ktoré   sťažovateľ   použil   počas zdôvodňovania   rozhodnutia   nasvedčuje   aj   skutočnosť,   že   telefonoval   mobilným telefónom priamo z pojednávacej miestnosti.

Dovolím   si   poukázať   na   skutočnosť,   že   Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky z 12. 09. 2000, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, sa týka účastníka konania, ktorým v konkrétnom prípade sťažovateľ nebol a Nález Ústavného súdu SR z 12. 05. 1997   (sp.   zn.   7/97,   nie   28/96)   sa   zaoberá   stavom,   keď   o zákaze   použiť   diktafón rozhodol sudca pred začatím pojednávania a mal teda vedomosť o tom, aký záznam sa bude vykonávať.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   mám   za   to,   že   konaním   sudcu   vo   veci tunajšieho   súdu   sp.   zn.   7   C   617/95   nedošlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na informácie   vyplývajúce   z čl.   26   ods.   1   a 2   Ústavy   SR   a čl.   10   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. J. K. nebolo odoprené vyhotoviť si záznam.»

K predmetnému stanovisku predsedníčka okresného súdu pripojila aj vyjadrenie zákonného sudcu a jeho zapisovateľky, z ktorých považuje ústavný súd k predmetu veci za relevantné uviesť (citovať):

a) «Na pojednávanie dňa 4. 4. 2003 sa nedostavila žiadna osoba, ktorá by sa bola   preukázala   nejakou   plnou   mocou   na   zastupovanie   kohokoľvek.   Vyhlásenie rozsudku bolo verejné, bolo riadne vyvolané a do pojednávacej miestnosti prišli osoby, ktoré o to mali záujem. Nikomu nebol odoprený prístup...

Kedy začal sťažovateľ vyhotovovať záznam - zdôrazňujem, že do dnešného dňa neviem,   aký   záznam   vyhotovoval,   či   zvukový   alebo   zvukovo   obrazový   -   či   ho vyhotovoval nepretržite alebo nahrával len niektoré pasáže a kedy ho ukončil neviem

- neviem či ho vyhotovoval už pri vstupe do pojednávacej miestnosti alebo až po otvorení   pojednávania,   nakoľko   som   bol   sústredený   na   prečítanie   rozsudku   a jeho odôvodnenie. Zdôrazňujem, že neviem, či osoba robiaca záznam zariadenie na moju výzvu vypla alebo nie neviem.

Odmietam však tvrdenia, že by som niektorú osobu prítomnú v pojednávacej miestnosti   vyzval   aby   „vypadla“   a kričal   na   ňu.   V pojednávacej   miestnosti   som v každom čase používal a používam rovnakú intenzitu hlasu, čo možno z kazety - ak je v nezmenenej podobe - zistiť.

Nad nikým som nestál a nečakal na nič. Po ukončení pojednávania som riadne vyzval   prítomné   osoby,   aby   opustili   pojednávaciu   miestnosť   a čakal   som,   kedy prítomné osoby pojednávaciu miestnosť opustia, čo sa nestalo, nakoľko muž prítomný v pojednávacej miestnosti telefonoval z mobilného telefónu...

K sťažnosti je priložená ako príloha audiokazeta. Žiadnu audiokazetu som do dnešného dňa nevidel, neviem a nie je mi známe čo táto kazeta obsahuje. Okrem toho neviem, či priložená kazeta je totožná s tou, ktorá bola údajne na pojednávaní použitá, či je v nezmenenej podobe, či ide o originál alebo kópiu a vôbec či bol vyhotovený audio alebo video záznam. Taktiež som zblízka nevidel zariadenie, ktorým bol záznam robený. Tento mi sťažovateľ nepredložil   a neukázal, aby som mohol bez ďalšieho pokračovať v pojednávaní po zistení, že ide len o záznamník zvuku. Ak mi sťažovateľ záznamník neukázal, nemal som z čoho zistiť, „že je namieste opatrenie podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 O. s. p., teda identifikovať predmet a rozhodnúť o opatrení...Z môjho subjektívneho hľadiska a reakcií na predmetnom pojednávaní musím konštatovať, že sťažovateľ nahrával vyhlásenie rozsudku a jeho odôvodnenie bez toho, aby ma o tejto skutočnosti informoval...

Tesne   pred   skončením   odôvodňovania   rozsudku   som   zaregistroval   akési cvaknutie   a pohyb   na   hranici   môjho   zorného   poľa   a to,   že   muž   v pojednávacej miestnosti sediaci v prvej lavici drží niečo čierne v pravej ruke. Sústredený na svoj prejav   som   okamžite   nevedel   identifikovať,   či   ide   o zbraň,   diktafón,   videokameru alebo mobilný telefón. V podvedomí som reagoval preto pre mňa najprijateľnejšou okolnosťou a spýtal som sa, či ma nahráva. Podotýkam, že pod pojem nahrávanie treba zahrnúť   všetky   spôsoby   zaznamenávania   magnetického   záznamu,   nielen   čisto zvukového, ale aj zvukovo obrazového. Tak isto mohol v ruke držať zbraň a mohol som sa ho spýtať, či drží zbraň alebo či drží len zapnutý mobilný telefón. Teda v tom okamžiku som nevedel, či ma osoba ohrozuje, telefonuje, robí prenos cez telefón, robí MMS   záznam, robí   videozáznam   alebo len   nahráva. Moja   otázka   preto   bola plne legitímna a zodpovedala vzniknutej situácii.

Z hľadiska   technického   je   vonkajší   vzhľad   a rozmery   mobilného   telefónu, diktafónu a videokamery zo vzdialenosti väčšej ako 3 - 4 metre prakticky rovnaký. bežne dostupná videokamera má rozmery 10 x 6 x 5 cm. Je kvádrom tak isto ako mobilný   telefón   a diktafón.   Na   túto   skutočnosť   poukazujem   najmä   v súvislosti s Nálezom ÚS SR sp. zn. II. ÚS 28/96, keď v súčasnosti sú podstatne iné technické možnosti ako boli v roku 1996, keď neexistoval spôsob prenosu správ formou MMS a bežne dostupné videokamery boli niekoľko násobne väčšie ako v súčasnosti.

Z hľadiska   procesného   pri   vyhlásení   rozsudku   sa   nevyhotovuje   zápisnica z vykonaného prednesu tak, ako na pojednávaní, keď v prípade nahrávania priebehu pojednávania účastníkom konania má konajúci sudca možnosť konfrontovať prípadnú nahrávku   s prednesmi   zachytenými   v zápisnici   a má   možnosť   neskoršie   tvrdenia prednesené účastníkom na základe zvukového záznamu konfrontovať so zápisnicou. Ak sa však zápisnica nevyhotovuje, nemá sudca možnosť konfrontovať tvrdenia vo zvukovom zázname s ničím. (Z hľadiska technického je manipulácia so zvukovým záznamom pomerne ľahká).

Ak by mi účastník alebo hociktorá osoba prítomná v pojednávacej miestnosti oznámila, že ma chce nahrávať na zvukový záznamník a nevyhotovuje sa zápisnica, tak by som si taktiež sám vyhotovil zvukový záznam na prípadnú konfrontáciu.

Poukazujem na to, že Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 7/2000 z 12. 9. 2000, na ktorý sa odvoláva sťažovateľ a z ktorého odvodzuje svoje práva sa v celom svojom rozsahu zaoberá   ústavným   právom   účastníka   občianskoprávneho   konania   v procesnom postavení odporcu a týka sa účastníka konania a nie iných osôb (verejnosti).

Poukazujem na to, že Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. 5. 1997, na ktorý sa tiež sťažovateľ odvoláva sa zaoberá stavom, keď o zákaze použiť diktafón rozhodol konajúci   sudca   -   z opisu   prípadu   vyplýva   -   pred   začatím   pojednávania.   Teda sťažovateľ dal jednoznačne najavo na začiatku pojednávania, že si mieni vyhotoviť zvukový záznam.

Sťažovateľ   v tejto   veci   však   žiadnym   spôsobom   nedal   najavo   svoj   úmysel vyhotoviť zvukový záznam a to ani verbálne - neoznámil mi to a oznámenie nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako žiadosť o vydanie súhlasu - ani konkludentne tým, že by mi bol diktafón ukázal» (citované z vyjadrenia zákonného sudcu).

b)   «Mgr.   F.   B.   vyhlásil   rozsudok   v predmetnej   veci   a začal   rozsudok odôvodňovať   (rozsudok   bol   nadiktovaný   a napísaný   (mnou)   ešte   pred   vyvolaním účastníkov konania, a keďže sa z odôvodňovania vyhlasovaného rozhodnutia zápisnica nerobí,   ani   nijaký   iný   záznam,   celému   odôvodňovaniu   a dianiu   v pojednávacej miestnosti   som   nevenovala   veľkú   pozornosť,   nakoľko   moja   „úloha“ sa   napísaním predmetného   výroku   rozsudku   a vyvolaním   účastníkov   skončila).   Asi   v polovici odôvodňovania bolo začuť nejaké cvaknutie, na ktoré Mgr. B. zareagoval otázkou, či ho   nahrávajú   a prečo   mu   to   neoznámili   pri   vstupe   do   pojednávacej   miestnosti. Rozvinula sa medzi Mgr. B. a pánom, ktorý bol prítomný v pojednávacej miestnosti (meno   neviem)   „debata“   ohľadom   nahrávania   -   nenahrávania,   súhlasu   a nesúhlasu s nahrávaním, ktorej som veľkú pozornosť nevenovala, nakoľko sa ma to netýkalo a vzhľadom   na odstup   času   si   už ani nepamätám s akým záverom   sa   to skončilo, nakoľko   potom,   myslím,   že   ešte   Mgr.   B.   pokračoval   v odôvodňovaní.   To,   či   bol diktafón (možno to bol aj iný nahrávací prístroj, ja neviem, išlo o niečo čierne) potom vypnutý, neviem.

Po   skončení odôvodňovania   a vlastne   aj celého   pojednávania boli účastníci, resp.   verejnosť,   vyzvaní   na   to,   aby   opustili   pojednávaciu   miestnosť   (to   je   bežné ukončenie akéhokoľvek pojednávania). Pán, ktorý bol prítomný ako verejnosť začal v pojednávacej   miestnosti   telefonovať   z mobilného   telefónu.   To   môžem   potvrdiť s určitosťou,   nakoľko   som   musela   počkať,   a tiež   aj   Mgr.   B.,   ktorý   po   každom pojednávaní   vždy   počkal,   kým   účastníci,   prípadne   svedkovia,   ktorí   boli   vypočutí, alebo   verejnosť,   opustia   pojednávaciu   miestnosť,   lebo   som   potrebovala   zamknúť pojednávaciu miestnosť» (citované z vyjadrenia súdnej zapisovateľky z 5. septembra 2003).

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedla:

«Po   oboznámení   sa   s vyjadrením   predsedníčky   Okresného   súdu   v Trenčíne a vyjadrením sudcu Mgr. B. považujeme za potrebné konštatovať, že tieto vyjadrenia majú   jednoznačne   účelový   charakter.   Najmä   vyjadrenie   sudcu   Mgr.   B.   obsahuje konštrukcie, ktoré nezodpovedajú skutočnosti a navzájom si odporujú.

Zdôrazňujeme,   že   autentický   záznam   situácie   na   pojednávaní   na   Okresnom súde Trenčín je zaznamenaný na magnetofónovej kazete, ktorá je prílohou ústavnej sťažnosti. Vyjadrenia sudcu Mgr. B., v ktorých opisuje svoje pocity a reakciu po tom, ako začul „cvaknutie“ diktafónu, sú v rozpore so skutočným priebehom udalosti, ktorý je zaznamenaný na magnetofónovej kazete.

Podľa   autentického   záznamu   sa   sudca   počas   čítania   odôvodnenia   rozsudku obrátil na sťažovateľa slovami: „Čo tu nahrávate? Kto vám to dovolil?“ Sťažovateľ sa spýtal   sudcu:   „Je   to   verejné   pojednávanie?“,   na   čo   sudca   reagoval:   „Kto   vám   to dovolil? Vypnite to! Okamžite to vypnite!“.

Zo situácie zachytenej na zázname vyplýva, že sudca nemal pochybnosti o tom, aký druh záznamu vyhotovuje sťažovateľ. Tejto skutočnosti nasvedčuje aj prvá replika a ďalšie repliky sudcu. Z celej situácie je totiž zjavné, že sudca sa vôbec nesnažil zistiť,   aký   druh   záznamu   sťažovateľ   vyhotovuje,   ale   hneď   vyzval   sťažovateľa   na vypnutie   nahrávacieho   prístroja.   Zároveň   dal   jasne   najavo,   že   bez   jeho   súhlasu nemožno   vyhotovovať   žiaden   záznam.   Ak   by   sudcovi   nebolo   jasné,   aký   záznam sťažovateľ vyhotovuje a zároveň by bol presvedčený o tom, že sťažovateľ má právo vyhotovovať zvukový   záznam, ako to uvádza   vo svojom   vyjadrení, pokúsil   by sa zistiť, akým spôsobom sťažovateľ nahráva.

Podľa   čl.   26   ods.   4 Ústavy SR právo vyhľadávať a šíriť   informácie možno obmedziť zákonom, ak ide   o opatrenia   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia   a mravnosti.   Základným   predpokladom   ústavnosti   obmedzenia   základných práv je to, aby bolo obmedzenie uložené zákonom.

Žiaden zákon však neukladá občanom priniesť pred začiatkom pojednávania sudcovi na kontrolu zariadenie, ktorým si chcú vyhotovovať zvukový záznam. Z tejto skutočnosti   jednoznačne   vyplýva,   že   právo   vyhotovovať   záznam   z verejného pojednávania   súdu   nie   je   v žiadnom   prípade   podmienené   informovaním   sudcu   na začiatku pojednávania alebo predložením nahrávacieho prístroja sudcovi na kontrolu.Nahrávanie čítania rozsudku zo strany sťažovateľa z tohto dôvodu   nemožno považovať za protiprávne, „nekalé“, či „pokútne“.

Je úplne nehodnoverné tvrdenie sudcu, že v žiadnom prípade netrval na vydaní povolenia na nahrávanie z jeho strany, ale sa sťažovateľa len pýtal, či nahráva. Tiež nie   je   v súlade   so   skutočnosťou   konštatovanie   predsedníčky   Okresného   súdu v Trenčíne, že „J. K. nebolo odopreté vyhotoviť si záznam.“.

Jednoznačne to potvrdzuje záznam situácie na magnetofónovej kazete, kde sú zachytené repliky sudcu „Čo tu nahrávate? Kto vám to dovolil?“, „Kto vám to dovolil? Vypnite   to!   Okamžite   to   vypnite!“,   „Toto   je   verejné   pojednávanie,   ale   nahrávať môžete len so súhlasom súdu. Okamžite to vypnite!“.

Sťažovateľ dokonca dvakrát požiadal o súhlas sudcu na nahrávanie slovami: „Prosím vás o súhlas.“ a „Vypnem, len vás prosím o súhlas...“, načo však sudca vždy zareagoval jednoznačnými slovami: „Okamžite to vypnite!“...

Z vyššie   uvedených   dôvodov   je   nenáležité   aj   tvrdenie   sudcu,   že   OSP   mu neumožňoval domáhať sa predloženia veci sťažovateľa a preto ani nemohol vydať opatrenie podľa § 116 ods. 2 OSP, ktorým by mu nahrávanie zakázal. Ak sa sudca domnieval, že sa sťažovateľ správa pri čítaní rozsudku spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom a ktorý bráni nerušenému priebehu pojednávania, mal podľa § 116 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   možnosť   vykonať   opatrenia   na   zabezpečenie nerušeného priebehu pojednávania. Zákonná formulácie v § 116 ods. 2 je pomerne všeobecná a nevylučuje aj možnosť,   že sudca   vyzve občana, aby preukázal, akým spôsobom je záznam vyhotovovaný.

Z autentického   záznamu   situácie   je   úplne   zjavné,   že   sudca   opatrenie   vydal a priamo sťažovateľovi prikázal, aby prestal nahrávať.

Znovu   poukazujeme   na   nález   Ústavného   súdu   SR   II.   ÚS   28/96,   v ktorom ústavný   súd   uvádza:   „Preto   sudca   opatrenie   podľa   §   116   ods.   2   a   §   117   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   nemôže   uložiť   preventívne,   bez   riadneho   zistenia okolností prípadu opodstatňujúcich uplatnenie takého opatrenia, ani bez identifikácie účelu,   pre   ktorý   obmedzí   právo   zaručené   čl.   26   ods.   1   a 2   ústavy   v konkrétnom prípade.“

V danom   prípade,   ktorého   sa   týka   spomínaný   nález,   ústavný   súd   uviedol, že všeobecný súd porušil právo sťažovateľa aj preto, lebo riadne nezistil okolnosti, ktoré by odôvodňovali použitie opatrenia (konkrétne v danom prípade sa nepokúsil overiť   hlučnosť   technických   zariadení   slúžiacich   na   vyhotovovanie   zvukového záznamu, čo súd uvádzal ako dôvod vydania zákazu nahrávania).

Obdobná   situácia   nastala   aj   pri   postupe   sudcu   Okresného   súdu   Trenčín Mgr.   B. Hoci   sudca   tvrdí,   že vôbec nevedel,   akým spôsobom   sťažovateľ   nahráva priebeh   pojednávania,   vôbec   sa   tento   spôsob   nepokúšal   identifikovať,   ale   hneď sťažovateľovi prikázal, aby nahrávať prestal...

Tvrdenia   súdu   o tom,   že   sťažovateľ   sa   v pojednávacej   miestnosti   správal nenáležite, nie sú opodstatnené. Sťažovateľ telefonoval z mobilného telefónu až po skončení   pojednávania,   potom,   čo   ho   sudca   vyzval,   aby   záznam   vymazal. Netelefonoval však samoúčelne alebo preto, aby sťažoval prácu súdu, ale za účelom rýchlej porady so svojím právnym zástupcom. Sťažovateľ sa chcel poradiť so svojím právnym zástupcom o tom, či má sudca právo požadovať vymazanie už nahraného zvukového záznamu. Z toho dôvodu bola takáto rýchla porada nevyhnutná aj v záujme ochrany ústavných práv sťažovateľa. Keďže však táto situácia prebehla až po skončení pojednávania vo veci, nemá vplyv na posudzovanie otázky, či počas pojednávania bolo alebo nebolo porušené ústavné právo sťažovateľa.

Zdôvodniteľné   nie   je   ani   tvrdenie   súdu,   že   nálezy,   na   ktoré   sa   sťažovateľ odvoláva v ústavnej sťažnosti sa týkajú úplne odlišných vecí. Pri posudzovaní otázky, či bolo porušené ústavné právo sťažovateľa totiž nie je relevantná okolnosť, v akom bol   sťažovateľ   procesnom   postavení   alebo   či   o zákaze   sudca   rozhodol   ešte   pred začatím   pojednávania.   Pre   posúdenie   porušenia   ústavného   práva   je   potrebné odpovedať na otázku, či boli splnené podmienky obmedzenia práva na informácie podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky - t. j. či bolo obmedzenie stanovené zákonom   a či   sleduje   aspoň   jeden   zo   štyroch   stanovených   legitímnych   cieľov. Procesné   postavenie   účastníka   ani   skutočnosť,   či   sudca   rozhodol   o zákaze   pred pojednávaním, nie sú podľa zákona okolnosťami, od existencie ktorých by závisela možnosť obmedziť právo na informácie.

Irelevantný   je   i   poukaz   predsedníčky   Okresného   súdu   v   Trenčíne, že k porušeniu práva sťažovateľa na informácie nemohlo dôjsť, pretože k „incidentu“ došlo až po vyhlásení rozsudku, ku koncu jeho zdôvodňovania. Rozsudok sa totiž skladá nielen z výroku, ale i z odôvodnenia. Navyše, právo na prijímanie informácií prostredníctvom   zvukového   záznamu   nie   je   v žiadnom   prípade   obmedzené   len   na výrok   rozsudku   alebo   rozsudok,   ale   vzťahuje   sa   na   celý   priebeh   verejného pojednávania.

Na   záver   opäť   zdôrazňujeme,   že   tvrdenia   sudcu   i predsedníčky   súdu považujeme za účelové a nezodpovedajúce situácii, ktorá sa na pojednávaní odohrala a ktorá   je   autenticky   zaznamenaná   na   magnetofónovej   kazete   tvoriacej   prílohu ústavnej sťažnosti»...

K sťažnosti   bola   priložená   magnetofónová   kazeta,   na   ktorej   bola   nahrávka v trvaní 8 minút a 43 sekúnd, z toho 41 sekúnd príprava zariadenia na nahrávanie („no povedz niečo... ešte silnejšie... no raz, dva, tri, štyri... no dobre“), 3 minúty a 50   sekúnd   nahrávka   z pojednávania   pozostávajúca   zo   zisťovania   prítomnosti účastníkov,   vyhlásenia   rozsudku   a časti   jeho   odôvodnenia,   kde   po   slovách „po   zaplatení   určenej   prídelovej   ceny,   keď   táto   cena   bola   zapla  ...“   nasledoval z hľadiska   predmetu   sťažnosti   relevantný   dialóg   medzi   dvoma   ústavnému   súdu neznámymi osobami v trvaní 17 sekúnd (v zásade rovnakej intenzity - hlasnosti ako dovtedajšia nahrávka) nasledovného znenia:

A) „Čo to nahrávate? Kto vám to dovolil?“

B) „Je to verejné pojednávanie?“

A) „Kto vám to dovolil?“

B) „No ja...“

A) „Vypnite to! Okamžite to vypnite!“

B) „Neni to verejné pojednávanie?“

A) „Toto je verejné pojednávanie, ale nahrávať môžete len so súhlasom súdu. Okamžite to vypnite!“

B) „A prosím Vás o súhlas.“

A) „Okamžite to vypnite...“

B) „Vypnem, len čo Vás prosím o súhlas...“

A) „Okamžite to...“

Z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 7 C 617/95 ústavný súd zisťoval len (vzhľadom na namietané porušenie označeného základného   práva)   ako   právne   relevantnú   skutočnosť   (dôkaz)   obsah   zápisnice o pojednávaní konanom 4. apríla 2003 na č. l. 288, podľa ktorej pojednávať sa začalo o 12.00   h   a po   zisťovaní   prítomnosti   účastníkov   konania   a ich   zástupcov   (všetci neprítomní) bol rozsudok „vyhlásený, odôvodnený a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku“. Zápisnica bola „skončená a podpísaná o 12.10 hod.“ Obsah zápisnice potvrdili svojím podpisom sudca Mgr. F. B. a zapisovateľka Z. R. Iné skutočnosti ako vyššie uvedené zápisnica neobsahovala.

I keď obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd toto nariadil z dôvodu očakávania ďalšieho objasnenia veci.

Dňa 5. decembra 2003 sa konalo ústne verejné pojednávanie vo veci za účasti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, ako aj predsedníčky okresného súdu a svedkov Mgr.   F.   B.,   Z.   R.,   D.   M.   a M.   J.   Obe   strany   zotrvali   na   svojich   prednesoch a stanoviskách,   ktoré   písomne   predložili   ústavnému   súdu.   Zhodne   so   stanoviskom okresného súdu sa vyjadril Mgr. F. B., keď uviedol, že pri vyhlasovaní rozsudku ho vyrušilo   cvaknutie,   ktorého   zdroj   nevedel   identifikovať.   Podobne   celú   situáciu popísala aj svedkyňa Z. R., ktorá bola zapisovateľkou okresného súdu v senáte 7 C. Ďalšie   svedkyne   D.   M.   a M.   J.,   ktoré   trovili   sprievod   sťažovateľa   na vyhlasovaní rozsudku sp. zn. 7 C 617/95 dňa 4. apríla 2003, vypovedali zhodne so sťažovateľom. Pri prehratí magnetofónového záznamu sa Mgr. F. B. vyjadril, že nepozná svoj hlas, lebo tento nepočul v magnetofónovom prevedení, nepoprel, že to nie je jeho hlas, ani to, že udalosť sa mohla odohrať tak, ako je uvedené na magnetofónovom zázname. Svedkyňa   Z.   R.   uviedla,   že   ide   o hlas   Mgr.   F.   B.,   pretože   tento   pozná   z prepisu záznamov   z pojednávaní.   V záverečných   prednesoch   obaja   účastníci   zotrvali   na svojich písomných záverečných návrhoch.

II.

NÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 26 ÚSTAVY

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 26 ústavy.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a   rozširovať   idey   a   informácie   bez   ohľadu   na   hranice   štátu.   Vydávanie   tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa   právnych   názorov   ústavného   súdu   vyslovených   napr.   v rozhodnutiach vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 28/96 a sp. zn. II. ÚS 7/00 ústava nezaručuje podľa   čl.   26   ods.   2   len   slobodu   tlače   alebo   masmédií.   Sloboda   prejavu   a   právo prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   idey   a   informácie   sa   zaručuje   každému jednotlivcovi   ako   jeho   základné   právo.   Slobodou   prejavu   sa   človeku   umožňuje vysloviť   alebo   zamlčať   svoje   city,   myšlienky   a   názory.   Prostredníctvom   práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa   informáciu   a   získať   informáciu   do   svojej   dispozičnej   sféry   a   v   nej   informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať.

Právo   prijímať,   vyhľadávať   a   rozširovať   idey   a   informácie   chráni   možnosť získať informácie nielen pasívnym správaním, ale aj aktívnym správaním oprávnenej osoby.

Ústavný súd tiež vyslovil právny názor, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre   určovanie   primeranosti   obmedzenia   každého   základného   práva   a   slobody (PL.   ÚS   7/96).   Tento   právny   názor   je   právne   relevantný   aj   pre   určenie   rozsahu, v akom sa priznáva právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie.

Vo   verejnom   záujme   je   možné   obmedziť   právo   na   informácie   ochranou informácií o skutočnostiach tvoriacich predmet štátneho tajomstva, ako aj ochranou ďalších informácií, ktorých prijímaním, vyhľadávaním a rozširovaním by sa mohli porušiť   právo   na   súkromný   a   rodinný   život   a   ďalšie   práva,   ktorými   sa   zaručuje nedotknuteľnosť   právneho   postavenia   priznaného   jednotlivcovi   v   demokratickej spoločnosti. Takéto obmedzenie (za splnenia podmienok uvedených v čl. 26 ods. 4 ústavy)   sa   môže   vykonať   len   zákonom.   Termínom   „zákon“   sa   neoznačuje   jeden všeobecne   záväzný   právny   predpis   so   silou   zákona,   ale   neurčitý   počet   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   s   definovaným   stupňom   právnej   sily.   Obmedzenie práva zaručeného podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy zákonom je možné, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Zákonom,   ktorý   upravuje   právo   na   informácie   v súvislosti   s možnosťami a spôsobmi   ich   získavania,   je   vzhľadom   na   daný   prípad   zákon   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Zákon   č.   211/2000   Z.   z.   o slobodnom   prístupe   k informáciám   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) nepokrýva všetky aspekty ústavného práva   na informácie   v zmysle čl.   26   ods.   1   ústavy   a na daný   prípad je sporná jeho aplikácia (podľa § 3 ods. 1 zákon sa vzťahuje len na informácie, ktoré má inštitúcia k dispozícii, nemožno ho použiť na nahrávanie práve prebiehajúcej udalosti, inštitúcia podávajúca informácie má povinnosť vybaviť žiadosť o informácie v lehote 10 dní a navyše sa podľa § 11 ods. 1 písm. d) tento zákon nevzťahuje na informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní).

Ústavný   súd   už   konštatoval,   že   podľa   §   116   ods.   2   OSP   na   zabezpečenie nerušeného   priebehu   pojednávania   súd   môže   vykonať   opatrenia   potrebné   na usmernenie správania prítomných osôb.

Podľa § 117 ods. 1 OSP pojednávanie vedie predseda   senátu, a to tak, aby prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne   a nerušene.   Robí   vhodné   opatrenia,   aby   zabezpečil   splnenie   účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov; dbá pritom aj na to, aby svedkovia, ktorí doposiaľ neboli vyslúchnutí, neboli prítomní na pojednávaní.

Podľa právneho názoru ústavného súdu zákon týmito ustanoveniami vymedzuje hranice   sudcovského   (predseda   senátu,   samosudca)   rozhodovania   o opatreniach potrebných   na   usmernenie   správania   prítomných   osôb   (teda   nielen   účastníkov konania), o vedení pojednávania so zreteľom na jeho dôstojný a nerušený priebeh, ako aj o vhodnosti opatrení na zabezpečenie splnenia účelu pojednávania.

Ak uplatnenie opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 OSP môže mať za následok zásah do práva zaručeného čl. 26 ods. 2 ústavy, sudca je vo svojej úvahe o uplatnení vhodných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku obmedzený niektorým z účelov taxatívne ustanovených v čl. 26 ods. 4 ústavy. Opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 OSP možno v zásade hodnotiť ako opatrenia, ktoré zákon ustanovuje na ochranu verejného poriadku, ako aj na ochranu práv a slobôd iných, teda opatrenia, ktorými možno právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy len obmedziť, nie však vylúčiť.

Ústava   neobsahuje zákaz prijímať informácie   o činnosti   orgánov   Slovenskej republiky, teda ani o činnosti orgánov súdnej moci. Sťažovateľ bol v danom prípade v postavení osoby prítomnej na pojednávaní, ktoré tvorí vznik práva na všeobecne prístupný   informačný   zdroj   a ktoré   mu   (t.   j.   každému)   zaručuje   prijímanie a vyhľadávanie informácií v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy.

Ústava   ani   zákonná   právna   úprava   nevylučujú   situáciu,   aby   každá   osoba prítomná   na   pojednávaní   prijímala   informácie   z toho   istého   zdroja   viacerými spôsobmi.   Ponechávajú   však   na   rozhodnutí   každého   oprávneného   subjektu,   v akej forme právo prijímať informácie uplatní (či si vyhotoví záznam písomne, či využije svoju   pamäť   alebo   či   pritom   využije   technické   zariadenia   určené   na   vyhotovenie zvukového záznamu).

Na priebeh pojednávania podľa § 116 ods. 2 OSP môže rušivo pôsobiť celý rad externých aj interných faktorov (II. ÚS 28/96). Predseda senátu (samosudca) nemá faktickú   ani   právnu   možnosť   vylúčiť   pôsobenie   všetkých   skutočností,   ktoré   rušia pojednávanie alebo jeho osobne. Na rušivé vplyvy, ktoré má sudca možnosť fakticky odstrániť alebo ich obmedziť, môže pôsobiť len v takej miere a s takou intenzitou, ktorá je primeraná platnej právnej úprave.

V danom   prípade   zákonný   sudca   počas   prednesu   odôvodnenia   rozsudku vyslovil zistenie, že sťažovateľ si vyhotovuje zvukový záznam („Čo to nahrávate?“) bez súhlasu sudcu („Kto vám to dovolil?... nahrávať môžete len so súhlasom súdu...“), s výzvou   na   okamžité   vypnutie   („Vypnite   to!   Okamžite   to   vypnite!“)   zvuk nahrávajúceho zariadenia. Tým použil „zákaz s výhradou dovolenia“, t. j. udelením súhlasu súdu podmienil samotný výkon slobody prijímať informácie prostredníctvom nahrávacieho zariadenia určeného na vyhotovenie zvukového záznamu.

Právnym predpisom upravujúcim podmienky dôstojného a nerušeného priebehu súdneho pojednávania je Občiansky súdny poriadok, najmä jeho ustanovenie § 117 ods.   1,   podľa   ktorého   predseda   senátu   vedie   pojednávanie   tak,   aby   prispelo k spravodlivému rozhodnutiu, aby splnilo výchovný účel a aby prebiehalo dôstojne a nerušene.   Robí   vhodné   opatrenia,   aby   zabezpečil   splnenie   účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   predseda   senátu   (samosudca)   môže   robiť „vhodné“   -   nie   akékoľvek   -   opatrenia   iba   v rámci   tohto   ustanovenia,   takže   jeho právomoci pri vedení pojednávania nemožno považovať za úplne neobmedzené, ale za podmienené príslušnými právnymi normami zákonného charakteru.

Keďže   Občiansky   súdny   poriadok,   ako   ani   iný   právny   predpis   nevyžadujú súhlas predsedu senátu (samosudcu) na vyhotovenie zvukového záznamu, ústavný súd zastáva   názor,   že   v právomoci   predsedu   senátu   (samosudcu)   je   iba   to,   aby   urobil v zmysle ustanovenia § 117 ods. 1 OSP „vhodné opatrenia“.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v tvrdení, že zákonný sudca „nevedel... hneď identifikovať neznáme rušivé zvuky“ (v danom prípade „cvakanie neznámeho pôvodu“); že nevedel, či sťažovateľ vyhotovuje aj obrazový záznam, a tým porušuje jeho právo vyplývajúce z „§ 34 ods. 6 veta prvá pred bodkočiarkou zák. č. 385/2000 Z. z.“, t. j. že „bez súhlasu sudcu nemožno zverejniť jeho tvár“; že sťažovateľ ho „nahrával tajne... nahrávacie zariadenie nemal na viditeľnom mieste... neinformoval ho, že ide iba o audionahrávku“, ústavný súd neakceptoval.

Z písomných   vyjadrení   účastníkov   konania   (ako   aj   osôb   prítomných   na pojednávaní)   totiž   jednoznačne   vyplýva,   že   zákonnému   sudcovi   muselo   byť hneď známe,   že   ide   o nahrávanie   zvukového,   a nie   obrazového   záznamu.   K uvedenému faktickému   záveru   dospel   ústavný   súd   z účastníkmi   (na   pojednávaní   prítomnými osobami)   prezentovaného   popisu   momentu   zistenia   nahrávania   prejavu   sudcu sťažovateľom (podporeného aj priloženým zvukovým záznamom z pojednávania), ako aj logického výkladu (zhodnotenia) popisu priebehu slovného konfliktu medzi jeho aktérmi.   Je   potrebné   taktiež   poznamenať,   že   spôsob   zaznamenávania   obrazového záznamu   by   bol   fyzicky   náročnejší   (komplikovanejší)   a osobami   prítomnými   na pojednávaní bezproblémovo identifikovateľný. Povinnosť oznámiť súdu nahrávanie zvukového záznamu (a   aj uloženie nahrávacieho   zariadenia   na viditeľnom   mieste) v prípadoch, na ktoré sa nevzťahujú obmedzenia realizácie označeného základného práva (podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy) uvedené v ustanovení čl. 26 ods. 4 ústavy, platný právny poriadok neukladá.

Podľa právnych názorov ústavného súdu vyslovených už vo vyššie uvedených konaniach (sp. zn. II. ÚS 28/96, II. ÚS 7/00) sudca môže o uložení poriadkového opatrenia   uvažovať   len   v rámci   ústavy   a zákonov   upravujúcich   priebeh   konania. V prípadoch, keď zákon výslovne upravuje postup súdu a členov senátu, sudca svojou úvahou nemôže uložiť iné poriadkové opatrenie, ako mu dovoľuje zákon, ani nemôže uložiť zákonom dovolené poriadkové opatrenie vtedy, keď nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky pre uloženie poriadkového opatrenia.

Predseda   senátu   nie   je   oprávnený   rozhodovať   o tom,   či   si   osoby   prítomné v súdnej   sieni   môžu   vyhotovovať   písomné   poznámky,   robiť   stenografický   záznam priebehu   pojednávania alebo nahrávať jeho   priebeh   formou   vnímateľnou   sluchom. Sudca opatrenie podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 OSP nemôže uložiť preventívne bez riadneho   zistenia   okolností   prípadu   opodstatňujúcich   uplatnenie   takéhoto   opatrenia a bez identifikácie účelu, pre ktorý obmedzí právo zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy v konkrétnom prípade.

Okresný   súd   neuviedol   dôkaz   o tom,   že   zákonný   sudca   sa   pokúsil   overiť hlučnosť   technického   zariadenia   sťažovateľa   na   vyhotovenie   zvukového   záznamu z pojednávania   4.   apríla   2003.   Bez   skutočného   overenia,   či   použité   nahrávacie zariadenie naozaj ruší súdne pojednávanie, nemožno obmedziť právo zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy uložením opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 OSP. Okresný súd nepredložil   ani nenavrhol   dôkazy   o tom, že zákonný sudca   sa vôbec zaoberal otázkou, či uložením opatrenia podľa § 116 ods. 2 a § 117 ods. 1 OSP neobmedzí právo   zaručené   podľa   čl.   26   ods.   1   a 2   ústavy   nad dovolenú   mieru.   Okresný   súd napokon nepredložil ani nenavrhol dôkazy o tom, že zákonný sudca preskúmal svoju právomoc   podľa   §   34   ods.   3   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov   skôr,   ako vyslovil zákaz nahrávania sťažovateľovi.

Na základe zistených skutočností ústavný súd konštatoval, že zákonný sudca poukazom,   aby   si   sťažovateľ   ako   osoba   prítomná   na   pojednávaní   nevyhotovoval zvukový   záznam   bez   jeho   vedomia   a súhlasu,   spojeným   s   príkazom   na   vypnutie nahrávacieho   zariadenia   vyslovil   zákaz   s výhradou   dovolenia,   ktorým   mu   zmaril vyhotovenie sluchom vnímateľného záznamu a ktorý prekračuje zákonom ustanovené možnosti obmedzenia základného práva na prijímanie informácií, t. j. nie je vhodným ani primeraným opatrením na základe Občianskeho súdneho poriadku ani na základe zákona   o sudcoch   a prísediacich.   V dôsledku   uvedeného   ústavný súd   rozhodol,   že postupom okresného súdu na verejnom pojednávaní konanom 4. apríla 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 617/95 bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy. Správanie sudcu Mgr. F. B. bolo neprimerané, ale ústavný súd uznáva, že bolo vyvolané aj momentom prekvapenia v danej situácii, keď sa sudca sústredil na zdôvodnenie rozsudku a nebol pripravený momentálne riešiť vzniknutú situáciu.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 7/96 vyslovil svoj názor, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného   práva   alebo   slobody   nedôjde   k neprimeranému   obmedzeniu,   či   dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určenie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody.

V danom prípade došlo k použitiu nahrávacieho zariadenia vo fáze konania, keď   sa   v zmysle   čl.   142   ods.   3   ústavy   verejne   vyhlasoval   rozsudok.   V tejto   fáze konania   nie   je   absolútny   dôvod   akýmkoľvek   opatrením   obmedziť   prijímanie informácie.

Ústavný súd vzhľadom na vyššie citovaný názor rozpoznáva situácie, kde by v priebehu   konania,   najmä   po   jeho   začatí   a pri   výsluchu   svedkov,   mohlo   dôjsť k zmareniu   účelu   konania,   k narušeniu   spravodlivej   ochrany   práv   a oprávnených záujmov občanov, ako aj úcty k ich právam, a tým aj k narušeniu ústavných práv. Takáto situácia však v danom konaní nenastala.

III.

NÁMIETKA PORUŠENIA ČL. 10 DOHOVORU

Sťažovateľ taktiež namietal porušenie čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez   zasahovania   štátnych   orgánov   a bez   ohľadu   na   hranice.   Tento   článok   nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Článok   10   ods.   1   dohovoru   podobne   ako   čl.   26   ods.   1   ústavy   vymedzuje povoľovacie   konanie   „rozhlasovým,   televíznym   alebo   filmovým   spoločnostiam“, pričom ide o jediné aktivity, ktoré podliehajú povoľovaciemu konaniu.

Porušenie čl. 10 dohovoru v posudzovanom prípade spočíva v tom, že okresný súd vyžadoval povolenie (súhlas) na výkon práv, na ktoré sa v zmysle čl. 10 dohovoru žiadne povolenie (súhlas) nevyžaduje (hoci ich výkon možno za určitých okolností obmedziť).   Preto   sa   konanie   okresného   súdu   dostalo   aj   do   rozporu   s   právom sťažovateľa   prijímať   informácie   podľa   čl.   10   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Súčasťou štandardu, podľa ktorého sa v Slovenskej republike zaručuje sloboda prejavu a právo prijímať a rozširovať informácie podľa čl. 10 dohovoru, je aj právo vyhotoviť si zvukový záznam z priebehu verejného pojednávania pred súdom. Takýto postup sťažovateľa v žiadnom prípade nemôže ohroziť autoritu a nestrannosť sudcu. Preto zároveň s porušením práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy bolo porušené aj právo sťažovateľa prijímať a rozširovať informácie podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru.

IV.

1. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa   ods.   5   citovaného ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu   porušil,   je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal, „keďže v dôsledku zásahu sudcu okresného súdu“ mu „bolo znemožnené realizovať právo na prijímanie informácií z verejného pojednávania, ktoré sa ho zároveň osobne dotýkalo“, priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr.   I.   ÚS   15/02).   Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde   a s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zakladajúce   namietané   porušenie označeného základného práva uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v ním   požadovanej   výške,   t.   j. v sume 2 000 Sk.

2.   Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uložiť   niektorému   účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, ktoré vyčíslila tarifnou odmenou podľa § 13 ods. 8 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych služieb v celkovej výške 17 592 Sk za úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu zastupovania,   spísanie   sťažnosti   a spísanie   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu a účasť na verejnom prejednaní veci, spolu s príslušným paušálom. Tiež si uplatnila podľa § 19 ods. 4 citovanej vyhlášky cestovné v sume 1 160 Sk vo výške vlakového cestovného   lístka   z B.   do   Košíc   a späť.   Podľa   ustanovenia   §   20   ods.   1   citovanej vyhlášky si uplatnila aj náhradu za stratu času vo výške 10 800 Sk za 20 začatých polhodín na cestu z B. do Košíc a späť. Všetky tieto nároky boli uplatnené v zmysle citovanej   vyhlášky   spolu   vo   výške   29   552   Sk,   ktoré   ústavný   súd   uložil   uhradiť okresnému súdu.

Právna zástupkyňa sťažovateľa tiež uplatnila jeho výdavky za cestu z B. do Košíc a späť autom v dĺžke 760 km pri cene benzínu 5. decembra 2003 po 33,10 Sk/liter vo výške 5 696 Sk. Ústavný súd v tejto časti návrhu vyhovel len čiastočne, a to tak, že priznal náhradu cestovného do výšky cestovného lístka za rýchlik vo výške 768 Sk, ktoré musí uhradiť okresný súd.

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. decembra 2003