znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 168/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a, všetci   bytom ⬛⬛⬛⬛ zastúpených   advokátskou   kanceláriouSTEHURA & partners, s. r. o., F. Kráľa 2080, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokátJUDr.   Celestín   Stehura,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv   a slobôd,   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   ÚstavySlovenskej   republiky   a čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline sp.   zn.   10   Co/223/2011z 30. mája   2013   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.6 Cdo 371/2013 z 22. októbra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   akozjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola31. decembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a, všetci bytom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listinya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 10 Co/223/2011 z 30. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 371/2013 z 22. októbra 2014(ďalej spoločne aj „napadnuté rozhodnutia“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: «My - sťažovatelia sme sa návrhom na OS Čadca domáhali určenia, že žalovaná polovica rodinného domu patrí do bezpodielového spoluvlastníctva ⬛⬛⬛⬛ a neb. ⬛⬛⬛⬛ zomrelého. Okresný súd Čadca náš návrh rozsudkom OS Čadca 8C/202/2005 zo dňa 4.4.2011 zamietol, s poukazom, že sme nesplnili zákonom stanovené podmienky   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   vydržaním.   Voči   tomuto   rozhodnutiu   sme podali v zákonnej lehote riadne zdôvodnené odvolanie. Krajský súd Žilina rozhodnutím 10Co/223/2011 zo dňa 30.5.2013 rozsudok OS Čadca potvrdil. Voči tomuto rozhodnutiu sme v zákonnej lehote podali dovolanie. Najvyšší súd SR naše dovolanie uznesením 6 Cdo/371/2013 zo dňa 22.10.2014 odmietol. Svoje rozhodnutia ako Krajský súd Žilina ako i Najvyšší   súd   SR   v   Bratislave   riadne   nezdôvodnil,   na   jednej   strane   poukazoval,   že vlastnícke právo je možné nadobudnúť vydržaním a to napr. pre nedostatok formy zmluvy o prevode   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti,   na   druhej   strane   poukázal,   že   my   ako sťažovatelia sme vlastnícke právo nemohli nadobudnúť.

V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy v roku 1973 na podiel k predmetnej nehnuteľnosti sme tento pre nedostatok formy nemohli nadobudnúť. Zákonodarca však novelou v roku 1982   a   to   zákonom   č.   131/1982   Zb.   zaviedol   opätovne   ako   spôsob   nadobudnutia vlastníckeho práva vydržanie, ktoré sa kompletne zaviedlo až v roku 1991. Dokonca sám Najvyšší súd SR svojím rozsudkom 3 Cdo 80/01 zo dňa 1.5.2002 vyriekol právny názor, že: „vlastníkom   nehnuteľnosti,   sa   počínajúc   1.   januárom   1992   stane   osoba,   ktorá   má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom.“...

Máme za to, že rozhodnutia Najvyššieho súdu SR majú určovať judikatúru, stabilitu a zabezpečovať jednotnosť súdnych rozhodnutí súdov nižších stupňov. Ak dôjde k zmene v rozhodovacej praxi súdu, musí byť táto odôvodnená a súd by mal predovšetkým poukázať na svoju predchádzajúcu prax a podrobne odôvodniť, prečo starý spôsob rozhodovania už nie   je   v   danom   prípade   vhodný.   Dôkazy   v   prospech   priznania   vlastníctva   vydržaním navrhovateľom KS Žilina nelogicky a nepresvedčivo vyhodnotil v ich neprospech, čo my sťažovatelia hodnotíme ako nepredvídavé rozhodnutie. Sme toho názoru, že KS Žilina ako i NSSR Bratislava boli povinní vo svojich rozhodnutiach vysvetliť riadne, prečo sa odklonili od štandardnej súdnej praxe, na ktorú sme dôrazne poukazovali a prečo neakceptoval naše argumenty. NS SR však svoje rozhodnutie odôvodnil veľmi laxne, čím porušil právo nás - navrhovateľov na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

My navrhovatelia tak ako sme tvrdili a riadne preukázali, že sme vlastníci rodinného domu č. ⬛⬛⬛⬛. Ja sťažovateľka v 2./ rade som nadobudla rodinný dom v 1/2 po svojom otcovi neb. ⬛⬛⬛⬛, ktorý ho nadobudol po svojom otcovi. Odporca ⬛⬛⬛⬛ zdedil 1/2 po svojom otcovi ⬛⬛⬛⬛. Tento podiel nám odpredal v roku 1973, pričom sme mu riadne zaplatili kúpnu cenu v podobe stavebného materiálu v hodnote 30.000 KČS z ktorého si odporca postavil aj svoj rodinný dom. Hodnota polovice rodinného domu bola v samotnom dedičskom konaní vyčíslená na sumu 23.933 KČS, t.j. primeraná hodnote, za ktorú sme polovicu rodinného domu aj kúpili. Od roku 1973 sme pokojne, nerušene a dobromyseľne užívali predmetný dom ako vlastný.   Zaplatenie   kúpnej   ceny   ako   i   nerušenosť   našej   držby   sme   riadne   preukázali svedeckými výpoveďami ako i hodnovernými listinnými dôkazmi. Od uvedeného roku sme predmetný dom opravovali, investovali doň a rekonštruovali. Odporca sa nespolupodieľal na   opravách   a   nemal   záujem   akýmkoľvek   spôsobom   sa   starať   o   tento   rodinný   dom. Vlastnícke právo sme teda riadne nadobudli práve inštitútom vydržania, a to pre dôsledok nedostatku právnej formy kúpnej zmluvy z roku 1973. Poukazujeme, že Najvyšší súd SR v takmer   identickom   prípade   priznal   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   a   to   vydržaním v rozsudku   č.   3   Cdo   80/01   zo   dňa   1.5.2002.   Sám   Najvyšší   súd   SR   konštatoval,   že: „vlastníkom nehnuteľnosť, sa počínajúc januárom 1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom.“ V našom prípade boli naplnené všetky podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, z uvedeného preto rozhodnutie NS SR predstavuje výrazný odklon   od   jeho   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   a   navyše   zdôvodnenie,   prečo   my sťažovatelia sme sa nemohli stať vlastníkmi a to vydržaním, nie je riadne odôvodnené a nie je z neho zrejmé, z akých dôkazov a skutočností vychádzal súd pri svojom rozhodovaní. NSSR v Bratislave s poukazom na viaceré porušenia zákona mal rozsudok KS Žilina zrušiť a vrátiť ho na ďalšie konanie. Týmto NS SR Bratislava ako i KS Žilina porušili naše právo na spravodlivý proces a právo na ochranu vlastníckeho práva.»

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   rozhodolnálezom, ktorým   vysloví,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co/223/2011z 30. mája 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 371/2013 z 22. októbra 2014boli porušené ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny,základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu zrušía veci vráti na ďalšie konanie a prizná im úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavya podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 10 Co/223/2011 z 30. mája 2013, ktorým tento súd v odvolacomkonaní   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)č. k. 8 C/202/2005-235   zo 4.   apríla   2011   a napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdusp. zn. 6 Cdo 371/2013 z 22. októbra 2014, ktorým tento súd v dovolacom konaní dovolaniesťažovateľov   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co/223/2011   z 30.   mája   2013odmietol.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľovzákladných   práv   a   slobôd.   Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajúústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchtokonaní   predpokladá   aj   to,   že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konaniauskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci(II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12.1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z 9. 12.1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základeformulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že krajský súd interpretoval právnunormu   takým   spôsobom,   ktorý   je   v rozpore   s ustálenou   judikatúrou,   nereagoval   na časťargumentácie   sťažovateľov   a   napadnutý   rozsudok   neodôvodnil   dostatočným   spôsobom.Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, sťažovatelia namietajú, že najvyšší súdodmietol ich dovolanie bez toho, aby sa komplexne zaoberal nimi uvedenými námietkami.V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľov k porušeniu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 10 Co/223/2011 z 30. mája 2013krajský súd uviedol:

«... Napadnutý rozsudok je v poradí tretím meritórnym rozhodnutím v súdenej veci; dva   predchádzajúce   rozsudky   boli   rozhodnutiami   odvolacieho   súdu   zrušené.   Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/302/2008 zo dňa 29.4.2009, na ktoré poukazovali navrhovatelia   v   podanom   odvolaní,   bolo   vydané   na   základe   preskúmania   rozsudku okresného súdu, ktorým prvý krát v predmetnej veci rozhodol tak, že návrh navrhovateľov zamietol. Odvolací súd v ňom primárne prvostupňovému súdu vytýkal, že odôvodnenie jeho rozhodnutia nezodpovedá náležitostiam podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Konštatoval, že okresný súd   sa   nevysporiadal   s   dôkazmi,   ktorými   navrhovatelia   preukazovali   nadobudnutie nehnuteľnosti   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   navrhovateľky   1/   a   jej   neb.   manžela. Vzhľadom na nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia sa odvolací súd v danom štádiu   konania   nezaoberal   vecnou   správnosťou   dotknutého   rozsudku.   Považoval   však za potrebné upriamiť pozornosť okresného súdu na to, akým spôsobom má byť vykladané ustanovenie § 134 v spojení s § 130 ods. 1 Obč. zák. pri posudzovaní splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. V rámci toho uviedol, že „oprávnenú držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod; postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí.“ Z citovaného rozhodne nevyplýva, že navrhovatelia v súdenej veci   nemuseli   preukázať   žiadny   titul   (oprávnenej)   držby,   ako   -   čiastočne   tendenčne   - uvádzajú v odvolaní.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že následné (v poradí druhé meritórne) rozhodnutie prvostupňového   súdu   bolo   tiež   zrušené.   V   uznesení   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 6Co/346/2009   zo   dňa   14.4.2010   odvolací   súd   uzavrel,   že   okresný   súd   pri   vykonávaní a hodnotení dôkazov nepostupoval v súlade s ust. § 122 až § 136 O. s. p.

Je potrebné uviesť, že v čase vydania uznesenia krajského súdu, na ktoré poukazovali odvolatelia, t.j. 29.4.2009, nebol riadne ustálený skutkový stav veci, na ktorý by bolo možné aplikovať (všeobecné) právne posúdenie prezentované odvolacím súdom v danom uznesení. V   ďalšom   konaní   okresný   súd   ustálil   skutkový   stav   a   v   napadnutom   rozsudku   z   neho vychádzal, pričom naň aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o vydržaní, ktoré vykladal   súladne   s   právnym   názorom   odvolacieho   súdu   prezentovaným   (práve) v zrušujúcom uznesení z 24.9.20009.

Krajský   súd   sa   s   jeho   právnym   záverom   o   nesplnení   jedného   zo   základných predpokladov vydržania - dobromyseľnej držby - v celom rozsahu stotožňuje.

Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu navrhovateľky 1/ a jej manžela do držby   spornej   nehnuteľnosti   (rok   1973)   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníctva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb. účinným od 01.04.1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený a rovnako bol obmedzený aj predmet vydržania, keď nebolo možné   vydržať   vlastnícke   právo   k   pozemkom.   Až   novelou   Občianskeho   zákonníka vykonanou   zákonom   č.   509/1991   Zb.,   účinnou   od   01.01.1992,   boli   tieto   obmedzenia odstránené.

V   súvislosti   s   vydržaním   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   predmetná   novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 01.01.1992, pričom samotnú držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou.

Ak teda držiteľ nehnuteľnosti, t. j. ten, kto s ňou nakladal ako s vlastnou, spĺňal k 01.01.1992   podmienku   nepretržitej   držby   trvajúcej   po   dobu   10   rokov   a   zároveň   bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľná vec patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo vydržaním.

Ustanovenie § 134 ods. 1 Obč. zák. (citované v napadnutom rozsudku) upravuje vydržanie   ako   osobitný   originálny   spôsob   nadobudnutia   vlastníckeho   práva.   Ide o nadobudnutie   vlastníckeho   práva   na   základe   inej   skutočnosti   ustanovenej   zákonom. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom. Táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je pritom podľa platnej právnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti.“ Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a následne pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný treba hodnotiť vždy objektívne a nie iba zo   subjektívneho   hľadiska   (osobného   presvedčenia)   účastníka/držiteľa.   Vždy   treba   brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a   povahu   daného   prípadu   od   každého   požadovať,   nemal,   resp.   nemohol   mať,   po   celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti   súkromného   práva)   uznanú   zásadu,   že   „neznalosť   zákona   neospravedlňuje“, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Právny omyl je ospravedlniteľný (vo všeobecnosti) len výnimočne, najmä ak znenie dotknutého zákonného ustanovenia je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľka 1/ a jej manžel ujali v roku 1973 držby spornej   nehnuteľnosti   na   základe   ústnej   zmluvy   o   jej   prevode,   ktorá   zmluva   nebola registrovaná štátnym notárstvom. Občiansky zákonník v tej dobe na prevod nehnuteľnosti vyžadoval   písomnú   formu   právneho   úkonu,   ktorým   k   takémuto   prevodu   dochádza a následnú   registráciu   štátnym   notárstvom.   Omyl   navrhovateľky   1/   a   jej   manžela,   že k prevodu   nehnuteľnosti   došlo   (aj)   na   základe   ústnej   kúpnej   zmluvy,   je   teda   omylom právnym.   Krajský   súd   zdôrazňuje,   že   predmetné   zákonné   požiadavky   na   prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci boli v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzené (§ 134 ods. 2 Obč. zák. v znení platnom do 31.12.1991).

Vzhľadom na uvedené nemohli byť z objektívneho hľadiska navrhovateľka 1/ a jej manžel v dobrej viere, že na základe ústnej kúpnej zmluvy od odporcu nadobudli dotknutý spoluvlastnícky podiel k rodinnému domu.

Prvostupňový   súd   na   podporu   správnosti   svojich   právnych   záverov   poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR. Zhodný právny záver však vyplýva aj z aktuálnej rozhodovacej   činnosti   Najvyššieho   súdu   SR,   napr.   5Cdo/30/2010   z   1.3.2011, 4Cdo/283/2009 z 27.10.2010,   či 5Cdo/172/2009 zo dňa 29.04.2010. Pokiaľ odvolatelia poukazovali na rozdielnosť právnej úpravy nadobudnutia vlastníckeho práva v Čechách a na   Slovensku   do   roku   1950,   táto   ich   námietka   nie   je   v   prejednávanej   veci   právne významná. Právne predpisy z daného obdobia neboli na súdený prípad aplikované, nakoľko ku rozhodným okolnostiam pre nadobudnutie vlastníckeho práva malo na základe tvrdení samotných navrhovateľov dôjsť (až) v roku 1973. V dotknutom v čase už obyčajové právo na Slovensku neplatilo a právna úprava, vzhľadom na existenciu vtedajšej Československej socialistickej republiky, bola tak na území dnešnej Slovenskej republiky, ako aj na území dnešnej Českej republiky jednotná, t.j. rovnaká.

Navrhovatelia   ďalej   namietali   nepreskúmateľnosť   napadnutého   rozhodnutia z dôvodu,   že   sa   dostatočne   podrobne   nezaoberal   dôkazmi   preukazujúcimi   tak   spôsob užívania a starostlivosti o sporný rodinný dom navrhovateľkou 1/ a jej manželom, ako i ľahostajný prístup odporcu k tomuto domu.

Z   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplýva   i   povinnosť   všeobecného   súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán; avšak s výhradou, že musia mať význam pre rozhodnutie konkrétnej veci (napr. I. ÚS 46/05, II. ÚS 220/08, či IV.   ÚS   163/08).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   teda   nemá   odpovedať   na   každú námietku   alebo   argument   účastníka,   ale   iba   na   tie;   ktoré   majú   zásadný   význam   pre vydávané rozhodnutie.

Posudzovaný rozsudok zodpovedá uvedeným požiadavkám na (riadne) odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   Okresný   súd   v   odôvodnení   uviedol   rozhodujúci   skutkový   stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán   a   citoval právne   predpisy,   ktoré   aplikoval   na   prejednávaný   prípad.   Odôvodnenie   rozsudku   dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s uplatňovaným predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nebolo návrhu vyhovené. Tým, že okresný súd dospel k záveru o nesplnení podmienky dobromyseľnosti v súvislosti s vydržaním,   nebolo   potrebné   zaoberať   sa   bližšie   vyhodnocovaním   starostlivosti o predmetnú   nehnuteľnosť.   Na   právnom   závere,   že   navrhovateľka   a   jej   neb.   manžel z objektívneho hľadiska nemohli byť v dobrej viere, že sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti, by   nič   nezmenila   skutočnosť,   že   sa   subjektívne   takýmito   vlastníkmi   cítili   a   k   domovej nehnuteľnosti sa takto i správali (udržiavali ju v obývateľnom stave).

Rovnako nie je na mieste poukazovanie odvolateľov na § 130 ods. 1 veta druhá Obč. zák.,   v   zmysle   ktorej   sa   pri   pochybnostiach   predpokladá,   že   držba   je   oprávnená. V prejednávanej veci totiž nevznikla pochybnosť o tom, či držba navrhovateľky 1/ a jej manžela   bola   alebo   nebola   oprávnená.   Na   základe   ustáleného   skutkového   stavu   bolo jednoznačne   zistené,   že   ich   držba   nebola   oprávnená.   Nadväzne   nebol   žiaden   dôvod na aplikáciu označeného zákonného ustanovenia...»

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 6 Cdo 371/2013 z 22. októbra2014 najvyšší súd uviedol:

„... V   preskúmavanej   veci   sa   odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia v kontexte s rozhodnutím súdu prvého stupňa dostatočne jasne vysvetlil, prečo na strane žalobkyne 1/ a jej manžela nebola splnená podmienka dobromyseľnej držby ako základného predpokladu pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Najmä na strane 4 v treťom až piatom odseku odôvodnenia rozsudku rozviedol svoje úvahy vedúce k uvedenému záveru, pričom výslovne uviedol, že vzhľadom na jasnú právnu úpravu platnú v roku 1973, ktorá neumožňovala nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy, nemohli   byť   žalobkyňa   1/   a   jej   manžel   z   objektívneho   hľadiska   v   dobrej   viere,   že   im nehnuteľnosť (podiel) vlastnícky patrí. Odvolací súd sa napokon vyjadril i k jednotlivým dovolacím námietkam, ktoré však nepovažoval za opodstatnené. Podľa názoru dovolacieho súdu   rozsudok   odvolacieho   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa   spĺňa požiadavky   na   riadne   a   presvedčivé   odôvodnenie   v   zmysle   §   157   ods.   2   O.   s.   p.   Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv žalobcov...“

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v napadnutomrozsudku   zaoberal a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal s relevantnýmiodvolacími námietkami sťažovateľov (obdobne IV. ÚS 285/09), s ktorými sa nestotožnil,a preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudokkrajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnenýa ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajúoporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovanýchustanovení právnych predpisov.

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení tiež zaoberal a ústavne akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadal s relevantnými argumentmi sťažovateľov, s ktorými sa nestotožnil,a preto dovolanie sťažovateľov odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožnopodľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   a   ani   za   arbitrárne,t. j. také, ktoré by bolo založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,resp. popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanoveníprávnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkomkrajského súdu a uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú,neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatísťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd pretopri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľov uplatnených v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015