znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 168/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   Š. H.,   P.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   V. S., P.,   pre namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 15 C/50/2009-58 z 29. marca 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 14 Co/35/2011-82 z 1. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2012 doručená sťažnosť Š. H., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   15 C/50/2009-58   z 29. marca   2011   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co/35/2011-82 z 1. decembra 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«... Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 29. 03. 2011, sp. zn. 15 C/50/2009 žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej 21. 02. 2008 zamietol. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 01. 12. 2011, sp. zn. 14 Co 35/2011 rozhodnutie Okresného súdu Prešov potvrdil.   O   trovách   konania   bolo   rozhodnuté   podľa   ust.   §   151   ods.   3   O.   s.   p. (po právoplatnosti rozsudku).

OS Prešov rozsudkom zo dňa 29. 03. 2011, sp. zn. 15 C/50/2009 zamietol návrh navrhovateľa   o   vyslovenie   neplatnosti   právneho   úkonu   -   kúpnej   zmluvy   uzavretej   dňa 21. 02. 2008 medzi navrhovateľom Š. H., P. ako predávajúcim podielovým spoluvlastníkom v spoluvlastníckom podiele 1/3 a odporkyňou D. H., P. dňa 21. 02. 2008, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľnosti zapísaných na LV č. 1802, kat. úz. S., a to parcela registra „C“ KN č. 992 Zastavané plochy a nádvoria o výmere 349 m2, parcela registra „C“ KN č. 993 Záhrady o výmere 475 m2 a rodinný dom číslo súpisné 847 s prísl. na parcele „C“ KN č. 992   a   ktorej   vklad   bol   povolený   Katastrálnym   úradom   v P.,   Správa   katastra   P.   dňa 11. 03. 2008 pod č. V: 1147168.

Proti uvedenému   rozsudku podal   navrhovateľ odvolanie -   doručené súdu prvého stupňa 13. 04. 2011, v ktorom navrhoval v zmysle ust. § 220 O. s. p. zmeniť rozhodnutie prvostupňového súdu a vysloviť neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej 21. 02. 2008.

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 01. 12. 2011, 14 Co/35/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o zamietnutí žaloby potvrdil.

Podľa   prvostupňového   aj   odvolacieho   súdu   „Cenu   treba   dojednať   v   súlade so všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi,   inak   je   zmluva   neplatná   (   §   40a   OZ   ). Takýmto všeobecne záväzným právnym predpisom je zákon o cenách. Ak sa na predmet kúpy   nevzťahuje   cenová   regulácia,   možno   kúpnu   cenu   dohodnúť   v   ľubovoľnej   výške s ohľadom na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ a § 39 OZ.“ (strana 4 rozsudku 15 C/50/09). V uvedených zákonných ustanoveniach § 3 ods. 1 OZ a § 39 OZ je upravená problematika dobrých mravov.

Podľa § 3 ods. 1 OZ Výkon práva a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa   §   39   OZ   neplatný   je   právny   úkon.   ktorý   svojím   obsahom   alebo   účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Kúpna cena 1,- Sk vôbec nezodpovedá týmto zákonným ustanoveniam. Aj ľubovoľne dohodnutá cena je viazaná vyššie uvedenými kogentnými ustanoveniami.

Podľa prvostupňového aj odvolacieho súdu „Síce nie je možné vylúčiť, že okolnosť hrubého   nepomeru   môže   v   spojitosti   s   ďalšími   okolnosťami   toho   -   ktorého   prípadu naplňovať znaky konania v rozpore s dobrými mravmi, avšak sama o sebe takáto okolnosť absolútnu neplatnosť právneho úkonu založiť nemôže.“ (strana 5 rozsudku 15 C 50/09) Súd   sa   však   mal   s   týmito   ďalšími   okolnosťami   zaoberať.   Súd   vychádzal   len   z výpovedi odporkyne a jej matky A. S.

K tvrdeniu súdu, že navrhovateľ neplatnosť sám spôsobil a k tomu, že odporkyňa nevedela   o   nedostatku   vážnosti   vôle   navrhovateľa   a   bola   dobromyseľná   uvádzam nasledovné: Vyjadrenia odporkyne sú zavádzajúce ohľadne toho, že nevedela o tom, že skutočná kúpna cena a cena uvedená v kúpnej zmluve je iná. Bola to práve odporkyňa, ktorá navrhla uviesť inú kúpnu cenu v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy ako bola cena skutočne dojednaná. Odporkyňa teda navrhovateľa uviedla do omylu ohľadne skutočnosti, ktorá je pre uskutočnenie právneho úkonu rozhodujúca.

Ak   je   v písomnom   vyhotovení   kúpnej   zmluvy   týkajúcej   sa   nehnuteľnosti   uvedená kúpna cena odchylná od kúpnej ceny skutočne dojednanej, je neplatná celá kúpna zmluva a nemožno považovať za platne uzavretú kúpnu zmluvu s cenou skutočne dohodnutou ani kúpnu zmluvu s cenou uvedenou v písomnom vyhotovení...

Ďalej máme za to, že preto Krajský súd v Prešove tým, že konal a pojednával bez účasti   navrhovateľa,   porušil   procesné   práva   navrhovateľa,   jednak,   že   odňal   možnosť navrhovateľovi   konať   pred   súdom,   ako   aj   zásadu   rovnosti   účastníkov   konania,   ako   aj zásadu uvedenú v § 2 O. s. p., t. z., kde okrem iného je uvedené, že súdy v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú spory medzi FO a PO a dbajú pri tom na to, aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb...»

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd rozsudkom č. k. 15 C/50/2009-58 z 29. marca 2011 a krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co/35/2011-82 z 1. decembra 2011 porušili jeho základné   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu tým, že okresný súd zamietol jeho žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bola   nehnuteľnosť,   a   krajský   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Sťažovateľ považuje rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu za arbitrárny. Podľa názoru sťažovateľa   okresný   súd   a   krajský   súd   nevykonali   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej právnej normy a krajský súd konal a pojednával bez prítomnosti sťažovateľa, čím porušil jeho procesné práva.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Zo strany Okresného sudu Prešov sp. zn. 15 C 50/09 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14 Co/35/2011 došlo k porušeniu ústavného práva podľa čl. 20 ods. 1. a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14 Co/35/2011 zo dňa 01. 12. 2011 a rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 15 C/50/09 zo dňa 29. 03. 2011 a vracia vec Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho   zastúpenia   podľa   11   ods.   3   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   č.   455/2004   Z.   z.   (   1/6 výpočtového základu za 1 úkon ). Príprava a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom zo dňa 20. 01. 2012.................. 127,16.- EUR, spísanie sťažnosti zo dňa 80. 03. 2012................127,16.- EUR, 2 réžia 15.26 EUR (7,63 x 2 ) SPOLU: 269,58.- EUR.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 15 C/50/2009-58 z 29. marca 2011, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto súdom   bol   krajský   súd,   ktorý   napadnutý   rozsudok   preskúmal   v   odvolacom   konaní a rozsudkom č. k. 14 Co/35/2011-82 z 1. decembra 2011 ho potvrdil. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok krajského súdu č. k. 14 Co/35/2011-82 z 1. decembra 2011 za ústavne nekonformný, je to, že podľa názoru   sťažovateľa   rozsudok   krajského   súdu   má   arbitrárny   charakter   z   dôvodu,   že nevykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy   a   krajský   súd   konal a pojednával bez prítomnosti sťažovateľa, čím porušil jeho procesné práva. Podľa názoru sťažovateľa   ak   je   v   písomnom   vyhotovení   kúpnej   zmluvy   týkajúcej   sa   nehnuteľnosti uvedená kúpna cena odchylná od kúpnej ceny skutočne dojednanej, je neplatná celá kúpna zmluva   a   nemožno   považovať   za   platne   uzavretú   kúpnu   zmluvu   s   cenou   skutočne dohodnutou ani kúpnu zmluvu s cenou uvedenou v písomnom vyhotovení. Sťažovateľ sa domnieva, že krajský súd rozhodol v rozpore s týmto právnym názorom sťažovateľa.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k.   14   Co/35/2011-82 z 1. decembra 2011 okrem iného uviedol:

«...   žalobca   sa   podaným   návrhom   domáhal   určenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy uzavretej   21.   2.   2008   medzi   ním   a   žalovanou,   predmetom   ktorej   bol   prevod spoluvlastníckeho podielu v 1/3 v nehnuteľnostiach vedených v LV č. 1802, k. ú. S., pozemok parc.   č.   992   -   zastavaná   plocha   a   nádvoria   o   výmere   349   m2,   parc.   č.   993   -záhrada o výmere 475 m2 a rodinný dom súp. č. 847 na parc. č. 992. Návrh odôvodnil tým, že právny úkon nebol urobený vážne, pretože nevyjadroval skutočnú vôľu zmluvných strán. Žalobca nemal v úmysle predať predmetnú nehnuteľnosť za 1,- Sk. Táto kúpna cena bola do zmluvy uvedená   len   predstierane   „naoko“.   V   skutočnosti   sa   žalobca   a   žalovaná   dohodli   na vyplatení   trhovej   ceny   za   predmetné   nehnuteľnosti.   Žalobca   poukazoval   aj   na   to,   že uzavretá zmluva je neplatná, pretože odporuje a prieči dobrým mravom. Zároveň namietal aj relatívnu neplatnosť právneho úkonu, pretože dojednaná kúpna cena má byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Poukázal aj na to, že pri uzatváraní kúpno- predajnej   zmluvy   bol   žalovanou   uvedený   do   omylu,   ktorý   táto   vyvolala   úmyselne,   keď navrhla uviesť v písomnom znení zmluvy inú sumu, ako bola medzi účastníkmi skutočne dojednaná...

Z obsahu spisu je možné urobiť záver o tom, že účastníkom konania sa pred súdom prvého stupňa dostalo poučenia o dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 1, 4 O. s. p. Bolo im   okrem   iného   doručené   aj   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   zo   dňa   10.   3.   2009   č.   k. 15 C/50/2009-12. Toto uznesenie bolo doručené do vlastných rúk aj zástupcovi žalobcu. Z neho okrem iného vyplýva aj to, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zdôrazňuje sa v ňom aj to, že všetky dôkazy musia predložiť alebo musia označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Súd prvého stupňa poučil účastníkov   konania   aj   o   tom,   že   skutočnosti   a   dôkazy   uplatnené   neskôr   sú   odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a O. s. p...

Uplatnený odvolací dôvod odkazujúci na ust. § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p. nie je preto   daný,   naviac   nie   je   ani   dostatočne   konkretizovaný,   pretože   žalobca   neuvádza v odvolaní, aké dôkazy,   ktoré predniesol, či navrhol pred súdom prvého stupňa,   neboli súdom prvého stupňa realizované.

Ani uplatnený odvolací dôvod, poukazujúci na to, že na základe vykonaných dôkazov súd   prvého   stupňa   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   nemožno   uznať   za opodstatnený.

Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa realizované dôkazy vyhodnotil zodpovedajúco zásadám vyplývajúcim z ust. § 132 O. s. p. Zásada voľného hodnotenia dôkazov   premietnutá   v   ust.   §   132   O.   s.   p.   vyjadruje,   že   záver,   ktorý   si   sudca   urobil o pravdivosti,   či   nepravdivosti   tvrdených   skutočností   vzhľadom   na   poznatky   získané z vykonaných   dôkazov,   je   vecou   jeho   vnútorného   presvedčenia   a   jeho   logického myšlienkového postupu. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je v sporovom konaní podkladom pre záver o tom,   či   a   do   akej   miery   účastník   splnil   svoju   dôkaznú   povinnosť   preukázať   skutkové tvrdenia...

Žalobca tvrdí, že bol uvedený do omylu s tým, že sa pri písaní obsahu vôle malo prihliadať na to, aby sa predišlo daňovým povinnostiam. Žalobca si mal a mohol využiť všetky   možnosti   overiť   si   tieto   skutočnosti,   ktoré   podľa   jeho   názoru   boli   určujúce   pre realizáciu právneho úkonu v takej forme, ako bola realizovaná. Mal možnosť pri vyvinutí obvyklej starostlivosti zistiť, či prevod podlieha alebo nepodlieha daňovým povinnostiam. Zdá sa však napriek tomu, že tieto skutočnosti o daňovej povinnosti by mohli byť len pohnútkou, prečo by sa takýto úkon mal stať. Omyl v pohnútke, ak netvorí súčasť vôle, nerobí v zmysle ust. § 49a veta posledná O. s. p. právny úkon neplatným.

Aj neplatnosť právneho úkonu robená v omyle je len relatívnou v zmysle ust. § 40a Obč. zák.

Aj pre toto tvrdenie o konaní v omyle je však rozhodujúcim to, čo už je z hľadiska skutkového   uvedené   vyššie,   že   žalobca   neprodukoval   pred   súdom   prvého   stupňa   také skutočnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako preukázanie, že konal v omyle.

Pokiaľ sa týka uplatňovanej relatívnej neplatnosti s odkazom na ust. § 40a Obč. zák. odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na závery prijaté súdom prvého stupňa. K ním je potrebné uviesť len to, že kúpna cena je odplatou za predmet kúpy a výška kúpnej ceny sa určuje dohodou, pričom zmluvná voľnosť účastníkom môže byť obmedzená tak, ako to napr. vyplýva z ust. § 589 Obč. zák. Toto ustanovenie obmedzuje zmluvnú voľnosť účastníkov pri dohode o výške kúpnej ceny alebo im ukladá, aby cenu dohodli v súlade so všeobecne záväznými predpismi. Žalobca neprodukoval v konaní také skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že cena predmetu prevodu bola cenou regulovanou. Reguláciou cien sa rozumie určovanie alebo priame usmerňovanie výšky ceny. Ak všeobecne záväzný právny predpis tvorbu kúpnej ceny nereguluje, závisí jej výška od dohody účastníkov.

Z   týchto   dôvodov   nemožno   akceptovať   odvolaciu   námietku   poukazujúcu   na nesprávne právne posúdenie veci...»

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   14   Co/35/2011-82 z 1. decembra   2011   ústavný   súd   konštatuje,   že   jeho   odôvodnenie   je   dostatočné a zrozumiteľné.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostačujúco   vysvetlil,   prečo potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietnutá, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.   Totožný   záver   prijal   ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože absencia porušenia princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru,   medzi   ktoré   tieto   práva   nepochybne patria   (obdobne   napr. III. ÚS 27/08, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08, III. ÚS 465/2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012