znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 168/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. J. H., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 404/2010 z 30. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2011 doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. J. H., pre namietané porušenie jej základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 404/2010 z 30. novembra 2010.

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva:«Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 15 C 53/2007 zo dňa 23. 02. 2010, inter alia v 2. výroku zamietol námietku sťažovateľa o vstupe vedľajšieho účastníka Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom financií Slovenskej republiky, a v 3. výroku konanie vo veci samej zastavil.

Dňa   28.   01.   2011   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 5 Co 404/2010 zo dňa 30. 11. 2010, ktorým Krajský súd v Bratislave ako odvolací   súd   potvrdil   výrok   Okresného   súdu   Bratislava   I   o   zastavení   konania   pre nedostatok právomoci slovenského súdu, a výrok Okresného súdu Bratislava I o náhrade trov konania zmenil tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Nakoľko   sťažovateľ   považuje   výrok   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 5 Co 404/2010 zo dňa 30. 11. 2010, ktorým potvrdil výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 15 C 53/2007 zo dňa 23. 02. 2010 o zastavení konania pre nedostatok právomoci slovenského súdu, za rozporný s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, sťažovateľ podáva proti tomuto uzneseniu v časti označeného výroku túto sťažnosť.

Dňa   25.   2.   2011   podal   sťažovateľ   dovolanie   voči   uzneseniu   Krajského   súdu v Bratislave   sp.   zn.   5   Co   404/2010   zo   dňa   30.   11.   2010.   Vzhľadom   na   uvedené   týmto sťažovateľ   žiada,   aby   Ústavný   súd   SR   rozhodol   o   tejto   sťažnosti   až   po   rozhodnutí Najvyššieho súdu SR o dovolaní.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 5 Co 404/2010 zo dňa 30. 11. 2010 nerešpektujúcim   princíp   právneho   štátu   založeného   na   úcte   k   základným   právam a slobodám podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR porušil základné právo sťažovateľa na legitímne očakávanie, zaručené čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 5 Co 404/2010 zo dňa 30. 11. 2010 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd,

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 404/2010 zo dňa 30. 11. 2010 v časti výroku, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil výrok uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 15 C 53/2007 zo dňa 23. 02. 2010 o zastavení konania, v spojení s uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   15   C   53/2007   zo   dňa   23.   02.   2010, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   404/2010   z 30.   novembra   2010,   vychádzal   z   princípu subsidiarity   zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach   tým   spôsobom,   že   ochrany   základných   práv   a   slobôd sa na ústavnom súde možno domáhať iba v prípade, ak túto ochranu nemôžu sťažovateľom poskytnúť všeobecné súdy.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľka   považuje výrok   rozhodnutia krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   výrok prvostupňového   súdu   o zastavení   konania   pre   nedostatok   právomoci   slovenského   súdu za rozporný   s označenými   článkami   ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu,   pričom zároveň uviedla, že proti napádanému uzneseniu krajského súdu podala 25. februára 2011 dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoje   námietky   uplatnila   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože   o ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namieta,   bude rozhodovať   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací.   Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti ústavnému   súdu   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na ochranu   jeho základných   práv   alebo slobôd   účinne   poskytuje a   na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   konštatuje,   že   v   prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011