znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 168/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., Spolková republika Nemecko, zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 13/2008 zo 4. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2009 doručená sťažnosť spoločnosti H., Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 13/2008 zo 4. decembra 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola rozhodnutím Colného úradu T., pobočka Colného úradu D. (ďalej len „pohraničný colný úrad“) sp. zn. RCD-9-6622-04 o vzniku colného   dlhu   z 5.   apríla   2006   zaviazaná   zaplatiť   colný   dlh,   ktorý   jej   vznikol   podľa ustanovenia § 198 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1996 Z. z. Colný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 180/1996   Z.   z.“), a v súvislosti s čl. 114 ods. 1 písm. a) Časť IV. Prílohy I Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 187/1996 Z. z. Colný úrad usúdil, že sťažovateľka ako hlavná zodpovedná nezákonne odňala tovar spod colného dohľadu a spoločného tranzitného režimu, čím jej ex lege vznikol v rozhodnutí vymedzený colný   dlh.   Odvolanie   sťažovateľky   bolo   rozhodnutím   Colného   riaditeľstva   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „colné   riaditeľstvo“)   č.   k.   21773/04-1410   z 2. septembra   2004 zamietnuté.   Sťažovateľka   žalobou   zo   4.   novembra   2004   iniciovala   na Krajskom   súde v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   konanie   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia colného   riaditeľstva   a colného   úradu.   V žalobe   namietala,   že postup colných orgánov bol v rozpore s § 91 zákona č. 199/2004 Z. z. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s § 458 zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 238/2001 Z. z.“). Colné orgány nepostupovali v súlade so zákonom, keď aplikovali hmotnoprávne ustanovenia zákona č. 180/1996 Z. z., ktoré boli účinné v období, keď došlo k rozhodnej udalosti, ale už neboli účinné v období, keď   začalo   colné   konanie.   Ďalej   sťažovateľka   v žalobe   namietala,   že prvostupňové rozhodnutie   o vzniku   colného   dlhu   vydal   miestne   nepríslušný   orgán   na základe nedostatočne zisteného skutkového a právneho stavu veci v rozpore so zásadami správneho konania uvedenými v § 3 a § 32 Správneho poriadku. Krajský súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 1 S 349/2004-45 z 15. novembra 2007 zamietol. Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu odvolaním, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 13/2008 zo 4. decembra 2008 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu boli podľa sťažovateľky potvrdené nezákonné rozhodnutia správnych orgánov, čím súdy porušili   označené   základné   práva   sťažovateľky.   Nezákonnosť   rozhodnutí   správnych orgánov namietala sťažovateľka z týchto dôvodov:

1. Rozhodnutie   colného   úradu   bolo   vydané   v rozpore   s   §   458   zákona č. 238/2001 Z. z. Podľa sťažovateľky „posudzovanie právnych vzťahov podľa zákona, ktorý nie je platný, je prípustný za podmienky, že zákon, ktorý predchádzajúci právny predpis zrušil, výslovne takýto postup povolí. Ustanovenie § 458 ods.   1 zák.   č. 238/2001   Z.   z. použitie zák. č. 180/1996 Z. z. povolilo len v prípade, ak sa konanie začalo pred 1. júlom 2001. Aj zo záverov oboch súdov vyplýva, že konanie nezačalo v čase účinnosti zák. č. 180/1996 Z. z.

Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. v platnom znení, konanie začína na návrh účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu.   Podľa ods. 2 konanie je začaté dňom, keď podanie účastníka konania došlo správnemu orgánu príslušnému rozhodnúť. Pokiaľ sa konanie začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.

Konanie bolo začaté na podnet colného orgánu a prvým úkonom voči účastníkovi konania, ako to vyplýva z rozhodnutia Colného úradu Senica, bola výzva na vyjadrenie adresovaná sťažovateľovi.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe   zákona,   v jeho   medziach   a   pri   zachovaní   základných   práv   a   slobôd. Colné orgány sa neriadili citovaným ustanovením, pretože vo veci rozhodli v rozpore s § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, správny orgán môže konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Colné orgány pri rozhodovaní vo veci nepostupovali v súlade s ust. § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z., a preto ich rozhodnutie je v rozpore aj s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Napriek skutočnosti, že rozhodnutia správnych orgánov boli vydané podľa zákona, ktorý bol zrušený a nebol právne účinný v čase začatia konania a zák. č. 238/2001 Z. z., ich nesplnomocnil   postupovať   podľa   predchádzajúcich   predpisov   aj   v   tých   prípadoch, ak právny vzťah vznikol pred účinnosťou zák. č. 238/2001 Z. z. najvyšší súd rozhodnutia Colného riaditeľstva SR a Colného úradu Trenčín napriek nepovažuje za nezákonné.“.

2. Rozhodnutie správneho orgánu bolo podľa sťažovateľky nezákonné aj z dôvodu, že   vo   veci   rozhodoval   miestne   nepríslušný   colný   úrad   v rozpore   s   §   7   ods.   1   zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve v znení neskorších predpisov. Podľa sťažovateľky „ak tovar nebol dodaný Colnému úradu Bratislava, ani sťažovateľom, ani dopravcom, ktorý bo! colným úradom odoslania určený ako colný úrad určenia, tak miestne príslušným mal byť Colný úrad Bratislava podľa § s § 7 ods. 1 zák. č. 240/2001 Z. z. v spojení   s   §   7   ods.   1   zák.   č.   71/1967   Zb.   ktorému   mal   byť   tovar   predložený   v   tomto územnom obvode. Sám colný úrad Trenčín potvrdil, že tovar bol pohraničnému colnému úradu,   ktorý   sa   nachádza   v   jeho   územnom   obvode,   predložený   a   neuvádza   žiadnu   inú skutočnosť, ktorá by preukazovala, že k porušeniu podmienok režimu tranzitu došlo v jeho územnom obvode, t. j. k protiprávnej činnosti, ktorou by bola jeho príslušnosť založená. Sám colný úrad konštatuje, že od tohto momentu nebol osud tovaru známy.

Ak colný úrad odvodzoval čas vzniku colného dlhu od uplynutia lehoty na dodanie tovaru colnému úradu určenia, tak aj miestom, kde došlo k jeho odňatiu tovaru /činnosti/ musel byť colný úrad Bratislava,   čo potvrdzuje aj dikcia ust.   § 210 ods. 1 citovaného zákona podľa ktorej, colný dlh vzniká na mieste, na ktorom sa tovar nachádzal v situácií pri ktorej vzniká colný dlh. Podľa § 198 ods. 1 citovaného zákona, colný dlh pri dovoze tovaru, ktorý podlieha clu vzniká jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu. Podľa § 198 ods.   3 písm.   d) citovaného zákona osoba,   ktorá má plniť povinnosti, ktoré vyplývajú z dočasného uskladnenia tovaru alebo režimu do ktorého bol tovar prepustený.

Z vyššie uvedených skutočností nesporne plynie záver, že ak vznikol colný dlh, tak miestom vzniku colného dlhu nemohol byť územný obvod colného úradu Trenčín (žiadna skutočnosť   v   spise   tomu   nenasvedčuj), pretože   tovar   bol   pri   prestupe   štátnej   hranice predložený v súlade s dohovorom, ale colný úrad Bratislava, jeho územný obvod, ktorému podľa colných orgánov nebol v lehote určenej colnými orgánmi tovar predložený, a teda uplynutie lehoty bolo tou skutočnosťou, s ktorou je možné spojiť vznik colného dlhu, ktorá nastala v dôsledku konania uvedeného v § 198 ods. 3 písm. d). Vznik colného dlhu ako právna skutočnosť nastáva v dôsledku porušenia právnej povinnosti, čo v danom prípade bolo nedodanie tovaru colnému úradu Bratislava v lehote určenej colnými orgánmi.“.

3. Sťažovateľka   ďalej namieta, že súdy   potvrdili   rozhodnutia   správnych   orgánov, ktoré neboli založené na objektívne zistenom skutkovom stave. Zodpovednosť za vzniknutý colný dlh jej pričítali len na základe konštatovania, že sťažovateľka bola v zmysle platnej legislatívy   považovaná   za   hlavného   zodpovedného.   Ako   sťažovateľka   ďalej   uvádza, „colné riaditeľstvo zdôraznilo,   že   inštitút   hlavného   zodpovedného   slúži   práve na jednoduchšie   a   účinnejšie   zabezpečenie   pohľadávok, či   nárokov   štátu   pri   preprave tovaru v režime tranzit vstupujúceho na územie SR. Tento inštitút podľa colného riaditeľstva umožňuje štátu prostredníctvom príslušných orgánov vyvodzovať zodpovednosť za prípadné nedodržanie   podmienok,   alebo   nesplnenie   povinnosti   pri   preprave   tovaru   a   uplatňovať si svoje   nároky   bez   potreby   rozsiahleho   a   väčšinou   bezvýsledného   pátrania. Colné riaditeľstvo   ďalej   uviedlo,   že   colné   orgány   nemôžu   zodpovedať   za   nedostatočnú podnikateľská obozretnosť hlavného zodpovedného a ani zodpovednosť za prípadne straty, ktoré vyplývajú z podnikateľského rizika.

Sťažovateľ   namietal   v   žalobe,   že   inštitút   hlavného   zodpovedného neznamená automatickú povinnosť zaplatiť colný dlh, ale táto povinnosť vzniká až keď je preukázané, že hlavný zodpovedný nesplnil povinnosť vyplývajúcu zo spoločného tranzitného režimu. V tejto   súvislosti   poukázal   na   to,   že   Colný   úrad   Trenčín mal   na   preukázanie   tejto skutočnosti vypočuť vodiča. Vodič bol ten,   kto mal doklady,   ktoré mali byť predložené colnému úradu určenia a vodič riadil kamión s tovarom, ktorý mal byť colnému úradu určenia predložený.

... Sťažovateľ na podporu svojich námietok vypočuť vodiča, predložil súdu listinné dôkazy,   list,   sp.   zn.   2325/2003-890203   zo   dňa   17. 1. 2003,   s   ktorým   sa   súd   vôbec nevysporiadal, ktorý nesporne svedči o tom, že prejednávaná právna vec, je len jednou z mnoho ďalších vecí potvrdzujúcich, že ak dochádza k protiprávnemu konaniu na strane colných orgánov, možnosť preukázať splnenie si povinností, by bola vylúčená. Predložené listinné dôkazy, aj keď nepriamo, preukazovali, že k vzniku colného dlhu nedochádzalo v dôsledku   protiprávneho   konania   sťažovateľa, ale   v   dôsledku protiprávnej   činnosti colníkov, ktorý sa podieľali na trestnej činnosti príjemcov, ktorý v spolupráci s colníkmi ukracovali štát na cle a na daniach.

... Dôkazy, o ktoré sa opierali colné orgány svedčia o tom, že došlo k odňatiu tovaru spod colného dohľadu, ale už nepreukazujú, že tovar bol odňatý v dôsledku protiprávneho konania   sťažovateľa.   a   nepreukazujú   ani   miesto,   ani   čas,   kde   bol   tovar   spod   colného dohľadu odňatý.

Predložený   listinný   dôkaz,   ktorý   bol   žalovanému   aj   colnému   úradu   známy, aj so vznesenou   námietkou   sťažovateľa   a   dopravcu   na   protiprávnu   činnosť   colníkov, bol dostatočným dôvodom na to, aby priamy svedok, vodič kamiónu bol k predmetnej veci vypočutý.   Ak   tento   dôkaz   nevykonalo   žalované   colné   riaditeľstvo,   malo   rozhodnutie Colného   úradu   Trenčín   zrušiť   a   vec   vrátiť   na   nové   konanie. Tento   dôkaz   jednoznačne spochybnil závery colných orgánov o tom, že nezaevidovanie tranzitných dokladov v ich evidenciách je dôkazom o nesplnení si povinnosti.

... Z hľadiska vyššie uvedených skutočností nie je a nebolo možné argumentovať, že skutkový   stav   bol   náležité   zistený,   ak   na   nezákonnej   činnosti   sa   podieľajú   colníci, rovnako ako nemožno za hodnoverný dôkaz použiť argument, že v evidencii colníkov nie je zaevidované   dodanie   tovaru,   že   tovar   nebol   dodaný,   pretože   nie   je   zaevidovaný v evidenciách colných orgánov. Falošnou pečiatkou na dieloch 5 potvrdené dodanie tovaru a   slovenskými   colnými   orgánmi   odoslaný   diel   5   colnému   úradu   odoslania,   ako   dôkaz o dodaní   nemôže   preukazovať,   že   tovar   nebol   dodaný. Práve   naopak   uvedené   tvrdenie vyvracia. Pre objektívne zistenie skutkového stavu veci bolo potrebné nepochybne vykonať dokazovanie   aj   výsluchom   vodiča   a   to   aj   v   tých   prípadoch,   kde   boli   pečiatky   pravé, resp.,kde sa diely 5 tranzitných dokladov nevrátili colnému úradu odoslania.“.

Napokon sťažovateľka uvádza, že „ak bolo preukázané že tovar unikol colnému dohľadu,   tak   spoločným   a   nerozdielnym   dlžníkom   je   aj   dopravca. Touto   sťažovateľom namietanou   skutočnosťou,   sa   krajský,   ani   najvyšší   súd   vôbec   nezaoberali,   pričom   išlo o zásadnú právnu otázku, ktorá aj bez ďalších dôvodov uvádzaných v žalobe, zakladala nezákonnosť   rozhodnutí   colných   orgánov. Sťažovateľ   v   odvolaní   výrazne   vyznačil skutočnosť,   s   ktorou   sa   krajský   súd   nezaoberal.   Colným   orgánom   od   samého   začiatku je známe,   že   sťažovateľ   nedopravoval   tovar,   ale   ho   dopravoval   dopravca,   ktorý   mal od tovaru   aj   doklady   a   že   dopravca   prestúpil   cez   štátnu   hranicu   D.,   kde   tovar   spolu s dokladmi prihlásil.“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „právne   závery   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky vo všetkých štyroch bodoch v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislave sú zjavne neodôvodnené až arbitrárne, a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú   za   následok   porušenie   základných   práv   a   slobôd.   Sťažovateľovi   bola   uložená povinnosť zaplatiť colný dlh bez toho, aby bola jeho zodpovednosť riadne preukázaná, na druhej strane colné orgány konanie dopravcu nekvalifikovali ako konanie, ktoré zakladá jeho   zodpovednosť   za   colný   dlh,   ak   je   preukázané,   že   tovar   bol   odňatý   spod   colného dohľadu v územnom obvode Colného úradu Trenčín. Rozhodnutím colných orgánov bolo zasiahnuté do práva sťažovateľa tým, že mu bola uložená povinnosť zaplatiť colný dlh v rozpore   s   čl.   13   písm.   a)   Ústavy   Slovenskej   republiky   z   dôvodov   uvedených   v   tejto sťažnosti.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   Najvyšší   súd,   ani   Krajský   súd   mu   neposkytli   ústavou garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite.“.

Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   Najvyšším   súdom   vo   veci   sp.   zn.   3   Sžf   13/2008   zo   dňa 4.decemmbra 20098 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 13/2008 zo dňa 04. decembra 2008.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. O. K. vo výške 106,98 € (1 úkon 53,49 € x 2 právne úkony podľa § 11 ods. 2   vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.)   a   13,90   €   režijný   paušál   (2   x6,96   €)   do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 13/2008 vyplýva, že odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn.   1 S 349/2004,   a preto sa v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, resp. doplnil na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody. Ako vyplýva z rozhodnutia, „v odvolacom   konaní   boli   medzi   účastníkmi   konania   sporné   tie   isté   otázky   ako v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či žalovaný správny orgán i správny orgán prvého stupňa aplikovali v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie vzniku colného dlhu   účinný   hmotnoprávny   právny   predpis.   Žalobca   tvrdil   porušenie   ust.   §   458   ods.   1 zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon) pretože colné konanie ohľadne vzniku colného dlhu nezačalo za účinnosti predchádzajúceho colného zákona č. 180/1996 Z. z.

Najvyšší súd zistil, že správne orgány procesné postupovali podľa zák. č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a Colného zákona č. 238/2001 Z. z., účinných v čase   vydania   napadnutých   rozhodnutí.   Na   posúdenie   podmienok   vzniku   colného   dlhu a určenie colného dlhu však správne aplikovali ust. § 198 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov, účinný do 30. 06. 2001).

Podľa § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov) na konanie začaté pred 01. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy. Podľa § 458 ods. 4 zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov) ak vznikol colný dlh iným spôsobom ako prijatím colného vyhlásenia, colný dlh sa oznámi dlžníkovi vydaním osobitného rozhodnutia.

Podľa § 198 ods. 1 zák. č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon účinný do 30. 06. 2001) colný dlh pri dovoze tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, vzniká jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.

Podľa § 198 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon účinný do 30. 06. 2001) colný dlh vznikne v okamihu odňatia tovaru spod colného dohľadu.

Najvyšší súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že k odňatiu tovaru spod colného došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným úradom odoslania. K odňatiu tovaru došlo za účinnosti Colného zákona č. 180/1996 Z. z. Colný dlh v danom prípade vzniká fakticky, priamo ex lége nastaním zákonom predpokladaných skutočností (§ 198 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z.). Preto rozhodnutia Colného úradu Trenčín správne túto skutočnosť iba deklarujú   a   formou   rozhodnutia   colný   dlh   dlžníkovi   oznamujú.   Dlžníkovi   sa   neukladá povinnosť   konštitutívnym   individuálnym   správnym   aktom   -   rozhodnutím   colného   úradu. Rovnako je rozhodnutie deklaratórne i v Časti určenia dlžníka - žalobcu. Žalovaný i Colný úrad Trenčín v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali - neaplikovali vtom čase už neúčinný právny predpis - Colný zákon č. 180/1996 Z. z., ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za účinnosti tohto právneho predpisu, keďže colný dlh v zmysle ust. § 198 ods. 1 Colného zákona č. 180/1996 Z. z. vznikol ex lege. A pokiaľ určitá právna skutočnosť (v danom prípade colný dlh) nastáva ex lege možno jej vznik deklarovať iba podľa právneho predpisu účinného (upravujúceho podmienky vzniku tejto právnej skutočnosti), v období kedy nastala.

Colný úrad Trenčín konal vo veci ako príslušný orgán. V jeho územnom obvode došlo k naplneniu právnych aj skutkových podmienok vzniku colného dlhu, t. j. ku vzniku colného dlhu jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.“.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   skúmal   aj   otázku,   či   návrh sťažovateľky   nie   je   zjavne   neopodstatnený. Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Porušenie   namietaných   základných   práv   spočíva   podľa   sťažovateľky   v tom, že všeobecné   súdy   jej   neposkytli   ústavou   garantovanú   právnu   ochranu   v požadovanej kvalite a jej žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva odmietli ako nedôvodnú. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a doložených dôkazov, predovšetkým rozsudkov   krajského   súdu   aj   najvyššieho   súdu   k jednotlivým   námietkam   sťažovateľky uvádza:

1. Derogáciou zákona nastáva zánik jeho platnosti, čo však nemožno úplne stotožniť so zánikom jeho účinnosti. Vznik právnych vzťahov a ich obsah sa posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v čase, keď došlo k správaniu, a tak niekedy dochádza k situácii, že zrušené právne   predpisy   sa   aplikujú   aj   po   zániku   ich   platnosti.   Akt   aplikácie   práva   v takomto prípade deklaruje určité skutočnosti so spätnými účinkami. Časový stret dvoch právnych noriem   riešia   spravidla   intertemporálne   ustanovenia   obsiahnuté   v novom   platnom a účinnom právnom predpise. V posudzovanom prípade to bolo ustanovenie § 458 ods. 1 zákona   č.   238/2001   Z.   z.,   ktoré   ustanovuje,   že   na   konanie   začaté   pred   1.   júlom   2001 sa použijú   doterajšie   predpisy,   t.   j.   ustanovenia   zákona   č.   180/1996   Z.   z.   Rozhodnutia sp. zn. RCD-11-6622-04   a 21773/04   boli   vydané za   účinnosti   zákona   č.   238/2001   Z.   z. V posudzovanom prípade nebolo sporným, že skutočnosti zakladajúce vznik colného dlhu nastali za účinnosti doterajšieho predpisu, t. j. zákona č. 180/1996 Z. z. Colné vyhlásenie, ktorým   sťažovateľka   navrhovala   prepustenie   tovaru   do   režimu   tranzitu,   bolo   podané sťažovateľkou 30. januára 2001. Vstup tovaru na colné územie Slovenskej republiky bol zaevidovaný   1. februára   2001.   Tovar   mal   byť   predložený   colnému   úradu   určenia do 31. januára   2001.   Okamihom   vzniku   colného   dlhu   bol   podľa   pohraničného   colného úradu   7.   február   2001,   t. j. deň,   ktorý   nasledoval   po   dni,   kedy   márne   uplynula   lehota na predloženie   tovaru   colnému   orgánu   určenia.   Hmotnoprávnym   predpisom,   ktorým sa spravoval predmetný colnoprávny vzťah bol teda zákon č. 180/1996 Z. z. Za účinnosti tohto   colného   zákona   boli   naplnené   všetky   materiálne   znaky   vzniku   colného   dlhu a je nepochybné, že v predmetnom prípade vznikol v zmysle § 198 ods. 3 písm. d) zákona č. 180/1996   Z.   z.   ex   lege   colný   dlh.   Sporným   sa   podľa   sťažovateľky   stalo   posúdenie, za účinnosti ktorého právneho predpisu začalo colné konanie. Podľa ustanovenia § 76 ods. 3 zákona   č.   238/2001   Z.   z.   colné   konanie   začína   podaním   colného   vyhlásenia,   ktorým sa navrhuje prepustenie tovaru do režimu alebo pridelenie iného colne schváleného určenia. Z už uvedeného vyplýva, že táto skutočnosť nastala za účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z. V rámci tohto konania vydal colný úrad aj rozhodnutie, ktorým oznámil sťažovateľke sumu colného dlhu. Toto rozhodnutie nemožno považovať za individuálny právny akt vydaný v osobitnom   colnom   konaní,   ktoré   začalo   vydaním   rozhodnutia   o vzniku   colného   dlhu, ale ako osobitný typ rozhodnutia, ktoré colný úrad vydal v rámci colného konania začatého podaním colného vyhlásenia.

Po   posúdení   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   všeobecné   súdy rozhodli   o tejto   otázke   spôsobom,   ktorý   je   zlučiteľný   s ústavou,   a predložili   aj   náležité zdôvodnenie.   Podanie   sťažovateľky   v tejto   časti   považuje   ústavný   súd   za   zjavne neopodstatnené.

2. Sťažovateľka   ďalej   namietala,   že   prvostupňové   rozhodnutie   colného   úradu je nezákonné, pretože ho vydal miestne nepríslušný colný orgán. Podľa § 210 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. colný dlh vzniká na mieste, na ktorom je tovar v situácii, pri ktorej colný dlh vzniká. Podľa odseku 2 ak miesto vzniku colného dlhu nie je možné určiť podľa odseku 1, vzniká colný dlh na mieste, ktoré colné orgány podľa im dostupných informácií určia ako miesto, na ktorom bol tovar v situácii, pri ktorej colný dlh vznikne. Príslušnosť colného úradu   bola   založená   určením   colných   orgánov,   na   základe   zváženia   im   dostupných informácií   v rámci   splnomocnenia   obsiahnutom   v citovanom   ustanovení.   Argumentáciu sťažovateľky v tejto časti jej podania posúdil ústavný súd ako účelovú. Zároveň konštatuje, že hoci porušenie ustanovení o miestnej príslušnosti nebolo vyslovené, prípadná miestna nepríslušnosť správneho orgánu by v tomto prípade nemohla vyvolať také vážne dôsledky (na   rozdiel   napr.   od   vecnej   nepríslušnosti), ktoré   by   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu dovoľovali vysloviť porušenie namietaného základného práva sťažovateľky všeobecnými súdmi, ktoré preskúmavali napadnuté rozhodnutia colných orgánov. Inými slovami, takéto konanie   colných   orgánov   by   nemohlo   byť   v priamej   súvislosti   s námietkou   porušenia ústavy.

3. K námietke,   že   v konaní   nebol   objektívne   zistený   skutkový   stav,   ústavný   súd predovšetkým   uvádza,   že podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   zásadne   nemá   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný   súd   k otázke   posúdenia   administratívnoprávnej   zodpovednosti   dodáva, že v správnom konaní sa táto stanovuje správnym úradom a v prípade správnych deliktov nemusí byť vždy založená na preukázaní zavinenia účastníka a môže nadobudnúť charakter objektívnej zodpovednosti. Postavenie účastníka v colnom konaní je založené na povinnosti obstarať   všetky   dôkazy   a podklady   potrebné   na   preukázanie   pravdivosti   tvrdených skutočností. Podľa § 100 zákona č. 180/1996 Z. z. deklarant zodpovedá colnému orgánu za splnenie povinností, ktoré vyplývajú z režimu tranzitu; najmä je povinný zabezpečiť, aby sa tovar za podmienok určených colným orgánom odoslania predložil colnému orgánu určenia v nezmenenom stave, s neporušenou colnou uzáverou a s pripojenými dokladmi. V 1. Časti V., Prílohe I., Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime, uverejnenom v Zbierke zákonov   Slovenskej   republiky   pod   č.   187/1996   Z.   z.   bol   v čase   predmetného   konania upravený   aj   inštitút   hlavného   zodpovedného,   podľa   čl.   2   písm.   d)   ako   osoby,   ktorá vo svojom   mene   alebo   prostredníctvom   splnomocneného   zástupcu   podaním   príslušného vyhlásenia   prejavila   vôľu   uplatniť   tranzitný   režim   a ktorá   je   v   zmysle   čl.   11   písm.   a) povinná   predložiť   tovar   a   tranzitný   doklad   T1   úradu   určenia   v   určenej   lehote a v nezmenenom stave a dodržať podmienky na zabezpečenie totožnosti určené úradom odoslania,   podľa   písm.   b)   dodržať   ustanovenia   spoločného   tranzitného   režimu   a   podľa písm. c) zaplatiť clo a iné platby, ktoré vzniknú za určitých okolností z titulu porušenia predpisov   alebo   protiprávneho   konania   v   priebehu   režimu   spoločného   tranzitu   alebo v súvislosti   s   ním.   Sťažovateľka   si   takto   stanovenú   povinnosť   nesplnila   a ani   nijakým spôsobom nepreukázala, že márne vykonala všetky opatrenia na splnenie si tejto svojej povinnosti.

Postup   všeobecného   súdu   pri   konaní   v tejto   časti   nie   je   arbitrárny   ani   zjavne neodôvodnený a je zlučiteľný s ústavou.

Ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť aj v tejto časti sťažnosti.

K tvrdeniam sťažovateľky, že nezabezpečenie jej povinnosti predložiť tovar colnému orgánu   určenia   je dôsledkom   protiprávneho   konania   colníkov   ústavný   súd   dodáva, že sťažovateľka v prípade podozrenia na takéto konanie mohla v záujme ochrany svojich práv   využiť   inštitút   sťažnosti   podľa   zákona   č.   152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach   v znení neskorších predpisov, prípadne podať podnet orgánom činným v trestnom konaní.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp.   právo na úspech   v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III.   ÚS   198/07, II. ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07,   III.   ÚS   139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   ešte   dodáva,   že   sťažovateľke   v niektorých jej námietkach ide v prvom rade o princíp a bezpodmienečné preukázanie svojho právneho názoru bez ohľadu na reálne možnosti ingerencie ňou tvrdených skutočností do jej práv a povinností, čo nie vždy odráža pravý zmysel hľadania spravodlivosti.

Ústavný   súd   v tomto   ohľade   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   zdôraznil, že neúspech v konaní pred všeobecným súdom nemožno spájať automaticky s porušením základných práv a slobôd účastníka konania (II. ÚS 218/02 a iné).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009