znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 168/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. N., Š., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 T 79/96 a jeho uznesením sp. zn. 4 T 79/96 z 15. júna 2007, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 28/2007 a jeho uznesením sp. zn. 3 Tost 28/2007 z 12. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2007 doručená sťažnosť P. N., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   vyjadriť   sa   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, ako aj porušenia práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 76/96 a jeho uznesením sp. zn. 4 T 79/96 z 15. júna 2007, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 28/2007 a jeho uznesením sp. zn. 3 Tost 28/2007 z 12. septembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatným rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   4   T   79/96   zo 16.   októbra   2000   (v   spojení s druhostupňovým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 2/2001 z 21. marca 2001) uznaný vinným a odsúdený pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005“) spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 k trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ (ako aj spoluodsúdený) podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu 24. mája 2007 krajskému súdu „žiadosť o vyslovenie premlčania výkonu trestu odňatia slobody“ uloženého citovaným rozsudkom.

Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 4 T 79/96 z 15. júna 2007 rozhodol podľa § 90 ods.   1   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   prepisov   účinný od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný zákon účinný od 1. januára 2006“), že u sťažovateľa (ako aj spoluodsúdeného) sa výkon trestu odňatia slobody vo výmere dvoch rokov uložený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 T 79/96 zo 16. októbra 2000 v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 2/2001 z 21. marca 2001 nepremlčuje.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ (ako aj spoluodsúdený) prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 3 Tost 28/2007 z 12. septembra 2007 tak, že podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006“) sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jeho označené práva, a v tejto súvislosti argumentuje takto: «Porušovateľ, Krajský súd   v   Banskej   Bystrici   rozhodoval   o   žiadosti   odsúdených   I.   V.   a P.   N.   o   vyslovenie premlčania   výkonu   trestu   odňatia   slobody, uloženého   im   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 4T 79/96 zo dňa 16.10.2000 v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 4   To   2/2001   zo   dňa   21.3.2001,   ktorým   boli I.   V.   a P.   N.   uznaní   za   vinných   z pokračovacieho trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa §9 ods. 2, §250 ods. í, ods. 3 písm. b/Tr. zák. účinného do 1.1.2006 a odsúdení na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky nepodmienečne a to každý z nich aj na trest zákazu činností vykonávať akúkoľvek obchodnú živnosť na dobu troch rokov a ktorým im bola povinnosť spoločne a nerozdielne aj so spoluobvineným Ľ. Š. nahradiť poškodenému B. a.s., Z. škodu v sume 1.272.659,- Sk.

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tak, že dňa 27.08.2001 predseda senátu krajského súdu zaslal OO PZ Š. na realizáciu príkaz na dodanie odsúdených do výkonu trestu a prostredníctvom OR PZ v Š. súčasne požiadal o odňatie cestovných dokladov, vzhľadom na obavu, že výkonu trestu sa odsúdení vyhýbajú aj pobytom v cudzine. Súd mal za to, že vykonal viaceré opatrenia smerujúce k výkonu nariadeného trestu, ako vyplýva zo spisového materiálu. Mal za to, že premlčacia doba bola opakovane prerušovaná opatrením predsedu senátu zo dňa 14.05.2003 (opatrenie na zrušenie účinkov dočasného pozastavenia príkazu), dňa 30.3.2004 (vyžiadanie policajnej hliadky na zrealizovanie príkazu na dodanie do výkonu   trestu)   a   posledne   dňa   22.09.2006,   urgencia   predsedu   senátu   na   dodanie odsúdených do výkonu trestu).

Zároveň   poukázal,   že   v   zmysle   Trestného   poriadku   vyplýva   predsedovi   senátu povinnosť ihneď vydať príkaz na zadržanie odsúdeného na účel jeho dodania do výkonu trestu   odňatia   slobody   vtedy,   ak   je   daná   obava,   že   ujde,   ktorú   obavu   je   možné usúdiť z konania odsúdených, bližšie však nešpecifikovaného.

Porušovateľ,   NS   SR,   rozhodoval   o   sťažnosti   odsúdených   I.   V.   a P. N.   zo   dňa 26.6.2007 proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4T   79/96 zo dňa 15.6.2007. Svoje zamietajúce uznesenie odôvodnil tým, že krajský súd rozhodol v súlade so   zákonom,   keď   výkon   trestu   odňatia   slobody   sťažovateľa   sa   nepremlčuje   z   dôvodu prerušenia plynutia premlčacej lehoty opatreniami súdu zo dňa 14.5.2003, dňa 30.3.2004 a posledne dňa 22.9.2006, pričom podkladom pre tieto opatrenia bolo vydanie príkazu na dodanie odsúdených do výkonu trestu zo dňa 27.8.2001, keď súčasne krajský súd požiadal aj o odňatie cestovných dokladov vzhľadom na obavu, že odsúdení sa výkonu trestu vyhýbajú pobytom v cudzine. S námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa dôvodnosti vydania príkazu na dodanie   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody   v zmysle   §321   ods.   1,   ods.   3   Tr.   por.   sa vysporiadal tak, že tieto nie sú relevantné, nakoľko dôvodnosť obavy z úteku posudzuje súd, ktorý nariaďuje výkon trestu a toto rozhodnutie nie je preskúmateľné odvolacím súdom. Zároveň   poukázal   v   tejto   súvislosti   aj   na   správy   OO   PZ   Š.,   ÚJKP   v N., z ktorých vyplýva, že odsúdení sa dlhodobo zdržiavali na neznámom mieste a aj keď sa sporadicky kontaktovali   s   príbuznými,   ani   im   nebolo   známe   miesto   ich   pobytu.   Operatívnymi prostriedkami   Políciou   bolo   zistené,   že   sťažovateľ   sa   mal   zdržiavať   na   neznámom mieste v   ČR   a P.   N.   má   urobenú   plastiku   tváre   a   zmenenú   identitu.   Previerkou v záložniach v S. a v S. bolo zistené, že ich majitelia tieto vlastnia od r. 2002 a o ich bývalom majiteľovi N. nič nevedia, a teda tvrdenia odsúdených v podanej sťažnosti sú účelové. Podľa § 437 ods. 4 Tr. zák. 300/2005 Z.z. účinného od 1.1.2006 ak došlo k premlčaniu trestného stíhania alebo k premlčaniu výkonu trestu pred účinnosťou tohto zákona podľa doterajších predpisov, ustanovenia o premlčaní trestného stíhania a premlčaní výkonu trestu sa   podľa   tohto   zákona   nepoužijú.   Premlčacia   doba   trestného   stíhania a premlčacia   doba výkonu trestu podľa   tohto   zákona   sa   nepovažujú   za prerušenú ani vtedy, ak bol do účinnosti tohto zákona spáchaný miernejší trestný čin než ten, o ktorého premlčanie ide. Z uvedeného možno a contrario usúdiť, že pokiaľ prišlo resp. malo prísť k premlčaniu výkonu trestu po účinnosti trestného zákona č. 300/2005 Z.z. účinného od 1.1.2006, na premlčanie sa použijú ustanovenia tohto zákona.

Podľa § 90 ods. 4, písm. a) Tr. por. premlčanie výkonu trestu sa prerušuje, ak súd urobil opatrenie smerujúce k výkonu trestu, o ktorého premlčanie ide.

Všeobecne možno dôvodiť, že prerušiť plynutie premlčacej lehoty výkonu trestu je spôsobilý   iba   úkon   špeciálneho   subjektu   -   súdu,   a   to   úkon,   ktorý   je   v   súlade so zákonom a vydaný na základe zákona tak, ako to má na mysli aj ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.   Zákon vyslovene   nešpecifikuje,   aký   konkrétny   úkon   súdu   je   opatrením   smerujúcim k výkonu trestu. I v tomto prípade však toto opatrenie musí byť opatrením súdu, ktoré je vydané na základe zákona a v súlade s ním. Analogicky podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 6.9.1971 sp. zn. 3 Tz 63/71 publikovanom ako R 24/1972 Zb. („prerušení promlčení trestního stíhaní obvinených (§ 67 ocht. 3 písm. a) tr. zák.) po doručení návrhu na jejich potrestaní soudu nedošlo podánimi okresního prokurátora ze dne 1. 6. 1970 a 14. H. 1970, jimiž žádá o podaní zprávy, kdy se bude konat hlavni líčení, popř.): co jeho naŕízení bráni. Jde o podaní, které vzhledem ke svému obsahu se neopíraji o žádný předpis trestního rádu, nesměřují proti obvineným a nelze je proto považovat za úkony prokurátora směřujicí   k   trestnímu   stíhaní obvinených")   možno   dôvodiť,   že   opatrením   smerujúcim k výkonu trestu podľa § 90 ods. 4 písm. a) Tr,. zák. sa rozumie také opatrenie, ktoré bude vydané na základe konkrétneho ustanovenia Trestného poriadku smeruje proti odsúdeným je vydané   v   súlade   s   Trestným   poriadkom,   pričom   požiadavka   zákonnosti   takéhoto opatrenia vyplýva najmä zo zmieneného čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

V predmetných rozhodnutiach tak Krajský súd v Banskej Bystrici ako aj Najvyšší súd poukazujú na úkony, ktoré neboli úkonmi spôsobilým prerušiť plynutie premlčacej lehoty. Pokiaľ   ide   o   vyžiadanie   policajnej   hliadky   na   zrealizovanie   príkazu   na   dodanie odsúdených do výkonu trestu zo dňa 30.3.2004 ako aj urgencia predsedu senátu smerom k polícii zo dňa 22.9.2006 a opatrenia na zrušenie účinkov dočasného pozastavenia príkazu predsedom senátu dňa 14.05.2003 nejedná sa v danom prípade o úkony smerujúce voči sťažovateľovi a tieto nemajú podklad v ust. § 321 Tr. por. č. 141/1961 Zb. účinného do 31.12.2005.   Túto skutočnosť   potvrdzuje   i   fakt,   že   napriek   tomu,   že   hoci   podľa rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici i Najvyššieho súdu súdy i polícia vo veci výkonu trestu sťažovateľa neustále a s nasadením všetkých prostriedkov konali, tomuto nebola doručená ani poštou výzva na nástup výkonu trestu, hoci si zásielky riadne preberal. Pokiaľ sa jedná o príkaz KS Banská Bystrica na dodanie sťažovateľa do výkonu trestu zo dňa 27.08.2001 poukazujem na tú skutočnosť, že tento bol vydaný v rozpore s vtedy platným Trestným poriadkom, keď nedošlo k naplneniu predpokladov na jeho vydanie, nakoľko neexistovala obava, že sťažovateľ ujde. Tu bolo jednoznačne preukázané, že súd vychádzal pri jeho vydaní z nepravdivých skutočností, keď sťažovateľ pracoval na území   SR   o   čom   predložil   pracovné zmluvy,   založil   si   rodinu,   preberal   zásielky a napriek   opatreniam   na   štátnej   hranici   nebol vôbec   zadržaný.   Napriek   týmto skutočnostiam   nebola   sťažovateľovi   počas   celého   tohto obdobia   doručená   výzva na nástup výkonu trestu zo strany súdu a viac ako 5 rokov od vykonateľného rozhodnutia v jeho trestnej veci túto márne očakával, čo negatívne vplývalo na jeho súkromný život. Následné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu tým spôsobom, že vydanie príkazu na dodanie do výkonu trestu nevyžaduje splnenie zákonných podmienok pre toto rozhodnutie ustanovených, nakoľko toto nie je preskúmateľné a teda závisí, bez ohľadu na   naplnenie   zákonných   predpokladov,   výlučne   od   úvahy   sudcu,   je   tendenčné. Rovnako neopodstatnené tvrdenia obsahuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tom zmysle, že zo správ OO PZ Š. ÚJKP N. vyplýva, že odsúdení sa dlhodobo zdržiavali na neznámom   mieste,   a   že   operatívnymi   prostriedkami   bolo   zistené,   že   I.   V.   sa   mal zdržiavať na neznámom mieste v ČR a P. N. má urobenú plastiku tváre a zmenenú identitu, čo vôbec nie je pravdou a sťažovateľ zmenenú identitu samozrejme nemá. Nejde o riadne   získané   dôkazy,   z   ktorých   by   mal   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzať   a   je zarážajúce, že Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie opiera o operatívne zistenia, ku ktorým vôbec neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa a navyše ide o zistenia nepravdivé a ničím nepodložené, ktoré sú v rozpore so skutočnosťami, ktoré sťažovateľ riadne preukázal. Naopak, Najvyšší súd práve operatívnymi zisteniami vyvrátil a spochybnil dôkazy predložené sťažovateľom, ktorému navyše v rozpore tak s Trestným poriadkom ako aj Ústavou SR nedal možnosť vyjadriť sa k nim.»

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

NS SR svojím postupom a rozhodnutím, sp. zn. 3 Tost 28/2007 zo dňa 12.9.2007 v spojení s postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4T 76/96 zo dňa   15.6.2007,   porušili   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   13   ods.   1,   písm.   a)   Ústavy   SR spojené   s povinnosťou   štátnych   orgánov   ukladať   povinnosti   zákonom   alebo   na   základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy   SR,   ako   aj   právo   sťažovateľa   na   slobodu a osobnú   bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a právo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, ako aj porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   uväznenie   po   odsúdení príslušným súdom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   185   ods.   1   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006   opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenie   súdu   alebo   prokurátora   možno   sťažnosťou   napadnúť   len   v tých   prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Proti namietanému pochybeniu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 79/96, ktoré sa podľa vyjadrenia sťažovateľa premietlo do porušenia jeho základných práv zaručených ústavou a dohovorom, disponoval sťažovateľ dostupným a účinným právnym prostriedkom nápravy - sťažnosťou. Sťažovateľ tento opravný prostriedok proti uzneseniu krajského   súdu,   ktorý   mu   poskytoval   Trestný   poriadok,   aj   uplatnil.   Ochranu sťažovateľovým právam bol v tomto prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť najvyšší súd.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   rámci   konania o opravnom prostriedku - sťažnosti - uznesenie krajského súdu 4 T 79/96 z 15. júna 2007 vylučuje právomoc ústavného súdu v uvedenej veci. Ústavný súd teda sťažnosť v uvedenej časti týkajúcej sa namietaného porušenia citovaných práv zaručených ústavou a dohovorom vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci.

Ústavný   súd   tiež   preskúmal   opodstatnenosť   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namietal   porušenie   svojich   základných   práv   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu z 12. septembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 28/2007.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutie.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne   aj   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Podľa   ustanovenia   §   90   ods.   1   Trestného   zákona   účinného   od   1.   januára   2006 uložený trest nemožno vykonať po uplynutí premlčacej doby, ktorá je

a) dvadsať rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody na doživotie,

b) pätnásť rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody prevyšujúci desať rokov,

c) desať rokov, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody najmenej na päť rokov,

d) päť rokov pri odsúdení na iný trest.

Podľa ustanovenia § 90 ods. 4 písm. a) Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 premlčanie výkonu trestu sa prerušuje, ak súd urobil opatrenia smerujúce k výkonu trestu, o ktorého premlčanie ide.

Podľa ustanovenia § 321 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok   účinný do 31. decembra   2005“)   len   čo   sa   rozhodnutie,   podľa   ktorého   sa   má   vykonať nepodmienečný   trest   odňatia   slobody,   stalo   vykonateľným,   predseda   senátu   príslušného súdu   (súd   prvého   stupňa   a odvolací   súd)   ihneď   vydá   príkaz   na   zadržanie   odsúdeného na účel   jeho   dodania   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody   a zároveň   nariadi   výkon   trestu odňatia slobody a dodanie odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody, ak

a) je vo väzbe,

b) bol mu uložený trest odňatia slobody prevyšujúci dva roky, alebo

c) je obava, že ujde.

V ostatných   prípadoch,   len   čo   sa   rozhodnutie,   podľa   ktorého   sa   má   vykonať nepodmienečný   trest   odňatia   slobody,   stalo   vykonateľným,   predseda   senátu   pošle príslušnému nápravnovýchovnému ústavu nariadenie výkonu trestu a výzve odsúdeného, ak je na slobode, aby trest nastúpil.

Podľa ustanovenia § 321 ods. 3 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 ak nenastúpi odsúdený trest v lehote, ktorá mu bola poskytnutá, alebo ak je obava, že ujde, nariadi   predseda   senátu,   aby   bol   do   trestu   dodaný.   Ak   je   neznáme   miesto   pobytu odsúdeného, použije sa na príkaz na jeho dodanie do trestu primerane ustanovenie § 69 ods. 3 (podľa § 69 ods. 3 zatknutie vykonávajú na podklade príkazu na zatknutie policajné orgány, ktoré   sú   tiež povinné, ak je to na vykonanie príkazu potrebné, vypátrať pobyt obvineného). Ak je miesto pobytu odsúdeného známe, možno na jeho dodanie do výkonu trestu použiť ustanovenie § 83c ods. 2 (podľa § 83c ods. 2 môžu policajné orgány vstúpiť do obydlia, iných priestorov alebo na pozemok, ak bol vydaný príkaz na zatknutie alebo príkaz na dodanie do výkonu trestu odňatia slobody tam sa zdržujúcej osoby).

Z uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa bola opretá o argumentáciu v tom zmysle, že po vykonateľnosti odsudzujúceho rozsudku vydal krajský súd 27. augusta 2001 „rozkaz na dodanie odsúdených do výkonu trestu“. Sťažovateľ bol toho názoru, že uvedený postup krajského súdu bol v rozpore s ustanovením § 321 ods. 1 a ods. 3 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, pretože nebol daný dôvod na vydanie príkazu na zadržanie na účel   dodania   odsúdených   do   výkonu trestu   odňatia slobody, nebola totiž splnená ani podmienka väzby, ani skutočnosť uloženia trestu odňatia slobody   prevyšujúceho   dva   roky   a ani   skutočnosť   obavy   z úteku   odsúdených.   Z toho vyvodzuje sťažovateľ záver, že uvedený príkaz na dodanie odsúdených do výkonu trestu bol vydaný nezákonne, pretože neboli splnené podmienky na jeho vydanie, a teda nemohol spôsobiť prerušenie plynutia premlčacej lehoty. Je toho presvedčenia, že krajský súd mal uvedený príkaz zrušiť, zaslať nariadenie výkonu trestu príslušnému „nápravnovýchovnému ústavu“ a odsúdených vyzvať, aby nastúpili výkon trestu odňatia slobody. To však podľa sťažovateľa krajský súd neurobil a výzvu na nástup výkonu trestu im nedoručil. Na záver sťažovateľ (okrem iného) uviedol, že on (ako aj spoluodsúdený) po celý čas žili riadnym životom,   nepokúsili   sa   opustiť   územie   Slovenskej   republiky,   preberali   zásielky,   boli v kontakte s príbuznými a s obhajcom.

Najvyšší súd ako opravná inštancia sa vo svojom uznesení sp. zn. 3 Tost 28/2007 z 12. septembra   2007   nestotožnil   s názorom   sťažovateľa   a sťažnosť   proti   uzneseniu krajského súdu zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Krajský súd rozhodol v súlade   so   zákonom   keď   vyslovil,   že   výkon   trestu   odňatia   slobody   odsúdených   sa nepremlčuje   z dôvodu   prerušenia   premlčacej   lehoty   opatreniami   súdu   zo   dňa   14.   mája 2003(opatrenie   na   zrušenie   účinkov   dočasného   pozastavenia   príkazu   na   dodanie odsúdených   do   výkonu   trestu),   dňa   30.   marca   2004   (vyžiadanie   policajnej   hliadky na zrealizovanie   príkazu   na   dodanie   odsúdených   do   výkonu   trestu)   a   posledne   dňa 22. septembra 2006 (urgencia predsedu senátu na dodanie odsúdených do výkonu trestu). Podkladom pre tieto opatrenia bolo vydanie príkazu na dodanie odsúdených do výkonu trestu zo dňa 27. augusta 2001. Súčasne krajský súd požiadal príslušné úrady o odňatie cestovných   dokladov,   vzhľadom   na   obavu,   že   výkonu   trestu   sa   odsúdení   vyhýbajú   aj pobytom v cudzine.

Námietky   týkajúce   sa   dôvodnosti   vydania   príkazu   na   dodanie   do   výkonu   trestu odňatia slobody v zmysle § 321 ods.1, ods. 3 Tr. por. nie sú relevantné, pretože dôvodnosť obavy   z úteku   posudzuje   súd,   ktorý   nariaďuje   výkon   trestu,   toto   rozhodnutie   nie   je preskúmateľné odvolacím súdom, keďže zákon proti tomuto rozhodnutiu nepripúšťa riadny opravný   prostriedok.   O dôvodnosti   tejto   obavy   svedčia   nakoniec   správy   Obvodného oddelenia Policajného   zboru v Š.   a Úradu justičnej   a kriminálnej polície   v N.   (založené v spise), z ktorých vyplýva, že odsúdení sa dlhodobo zdržiavali na neznámom mieste a aj keď   sa   sporadicky   kontaktovali   s príbuznými,   ani   im   nebolo   známe   miesto   ich   pobytu. Operatívnymi prostriedkami políciou bolo zistené, že I. V. sa mal zdržiavať na neznámom mieste v Č. a P. N. má urobenú plastiku tváre a zmenenú identitu. Previerkou v záložniach v S. a Š. bolo od ich majiteľov zistené, že tieto vlastnia od roku 2002 a o bývalom majiteľovi (odsúdenom   N.)   nič   nevedia.   Tieto   zistenia   sú   v protiklade   s tvrdeniami   odsúdených uvedenými v podanej sťažnosti a svedčia o ich zjavnej účelovosti.“

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   zistených   skutočností   a   opierajúc   sa   o citované ustanovenia relevantnej právnej úpravy konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľa   vo   vyčerpávajúcej   miere, k právnemu   záveru,   ktorý   bol   východiskom   jeho   rozhodnutia,   dospel   systematickým

výkladom   relevantných   právnych   noriem [§   321   ods.   1   a   ods.   3   Trestného   poriadku účinného do 31. decembra 2005 a § 90 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona účinného

od 1. januára 2006], ktorý patrí do jeho výlučnej právomoci a ktorý podľa názoru ústavného súdu   je   logický   a nepopiera   účel   a význam   uvedenej   právnej   úpravy   (ústavný   súd   toto zdôrazňuje predovšetkým vo vzťahu k možnosti krajského súdu posúdiť danosť dôvodu predpokladaného relevantnou právnou úpravou – obava z úteku odsúdeného). Z pohľadu garancií zaručených čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru hodnotí ústavný súd   kvalitu   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako   ústavne   konformnú   s tým,   že   jeho   výklad podaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je arbitrárny.

Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   práva   sťažovateľa   vyjadriť   sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, táto sa javí už na prvý pohľad ako zjavne neopodstatnená, pretože realizácia práva zaručeného uvedeným článkom ústavy   prichádza   do   úvahy   predovšetkým   v meritórnych   konaniach   a s nimi   súvisiacich vedľajších konaniach realizovaných do právoplatného skončenia veci. V popísanom konaní o „žiadosti   o vyslovenie   premlčania   výkonu   trestu   odňatia   slobody“, ktoré   de   facto nastúpilo   po   právoplatnom   skončení   veci,   vzhľadom   na   jeho   povahu   neprichádzalo   do úvahy vykonávanie dôkazov (predmetom konania bolo posúdenie výlučne otázok právnych – premlčanie výkonu trestu), a teda nemohlo dôjsť ani k porušeniu s tým súvisiaceho práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vo vzťahu k námietke porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd konštatuje nedostatok relevantných súvislostí medzi obsahom námietok sťažovateľa uvedených v jeho sťažnosti a obsahom uvedeného článku ústavy, keďže toto ustanovenie nie je ustanovením zakladajúcim základné práva alebo slobody, ale jeho obsahom je úprava režimu ukladania povinnosti jednotlivcovi verejnou mocou v právnom štáte (určenie povinnosti v uznanom prameni práva).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil časť sťažnosti smerujúcu proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu z 12. septembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 28/2007 ako zjavne neopodstatnenú.

V závere z dôvodu upresnenia ústavný súd poznamenáva, že petit sťažnosti obsahuje zrejmú   nesprávnosť,   keďže   sťažovateľ   uviedol   nesprávnu   spisovú   značku   rozhodnutia krajského súdu z 15. júna 2007 – 4 T 76/96. Ústavný súd z predmetného uznesenia zistil, že správna spisová značka je 4 T 79/96 a túto bral do úvahy bez toho, aby vyzýval sťažovateľa na opravu sťažnosti (jej petitu).

Ústavný súd   odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vo   vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu   pre   nedostatok   právomoci   a vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008