znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 168/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., pre namietané porušenie jej základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   144   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 284/05-158 z 21. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 7. augusta 2006 a následne poštou 9. augusta 2006 doručená sťažnosť S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., pre namietané porušenie jej základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 284/05 158 z 21. marca 2006.

Sťažovateľka   uviedla,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 38 Coch 3/03-124 zo 17. mája 2005 jej bola ako žalovanej vo veci ochrany osobnosti uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2   000   000   Sk.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   základom   žaloby   bolo   uplatnenie   práva na náhradu nemajetkovej ujmy v uvedenej sume, ktorá mala vzniknúť žalobcovi v dôsledku neoprávneného   zásahu   do   jeho   práv   spojených   s ochranou   osobnosti   tým,   že   ako vydavateľka   týždenníka   P.   (ďalej   len   „týždenník”)   uverejnila   článok   s názvom „...“. V uvedenom konaní mal podľa vyjadrenia sťažovateľky žalobca namietať, že uverejnením tohto   článku   bolo   zasiahnuté   do   jeho   práv   na   ochranu   osobnosti,   pretože   článok   mal obsahovať   zverejnenie   nepravdivých   údajov   a difamujúcich   úvah   o ňom   ako   sudcovi Krajského súdu v B. v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou, ako aj zverejnenie jeho podobizne bez jeho súhlasu.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, ktorým dôvodila, že   uverejnením   spomínaného   článku   realizovala   ústavou   zaručené   základné   právo na slobodu   prejavu   a   že   na   zverejnenie   podobizne   žalobcu   mala   preukázateľne konkludentný   súhlas,   zároveň   poukázala   aj   na   to,   že   v článku   bol   dodržaný   princíp proporcionality,   pretože   autorka   článku   dala   žalobcovi   priestor   vyjadriť   sa   k nastolenej problematike. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v plnom rozsahu zamietol.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 284/05-158 z 21. marca 2006 tak, že prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Stotožnil sa s názorom okresného súdu, podľa ktorého zverejnením článku v týždenníku došlo k zásahu do práv spojených s ochranou osobnosti. Sťažovateľka uviedla, že krajský súd odôvodnil svoj právny názor aj tým, že zverejnením článku došlo k upriameniu pozornosti na žalobcu uvedením jeho mena a priezviska na rozdiel od ďalších v článku spomenutých osôb, ako aj tým, že článok mal vyvolať dojem o nezákonnosti a nespravodlivosti súdneho rozhodnutia, na ktorom sa podieľal žalobca, pričom článok svojím obsahom prekročil rámec nevyhnutný pre   objektívne   informovanie   verejnosti,   a to vzhľadom   na   to,   že   informácie   o trestnej činnosti páchateľov vyzneli len druhoradým dojmom, zatiaľ čo na konanie žalobcu ako sudcu bol daný dôraz, pričom toto konanie bolo prezentované ako konanie nezlučiteľné so zákonom. Sťažovateľka zároveň uviedla, že krajský súd sa v odôvodnení rozsudku dotkol aj problematiky   zverejnenia   podobizne   žalobcu   bez   jeho   súhlasu.   V tejto   súvislosti sťažovateľka poukázala na konštatáciu krajského súdu, v rámci ktorej uviedol, že takýto súhlas musí byť výslovný, a teda preukazovanie skutočnosti, že žalobca nevyslovil súhlas so zverejnením svojej podobizne je irelevantné a neproduktívne.

Sťažovateľka   sa   domnievala,   že   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj k porušeniu čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie   konanie v náleze vyslovil,   že krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   Co   284/05-158 z 21. marca 2006 porušil jej základné právo podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy, namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 22 714,70 Sk vrátane dane z pridanej hodnoty.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a porušenie čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 284/05-158 z 21. marca 2006.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Porušenie   základného   práva   na   slobodu   prejavu   podľa   čl.   26   ods.   1   a 2   ústavy sťažovateľka videla v tom, že krajský súd „právnymi názormi, ktoré ho viedli k rozhodnutiu v predmetnej   veci,   nad   mieru   nezodpovedajúcu   proporcionálne   správnemu   hodnoteniu dôležitosti   jednotlivých   ústavných   práv,   ktoré   sú   v danom   prípade   v istom   konflikte pripisoval viac významu právam občana, sudcu a na druhej strane znižoval význam práva na slobodu prejavu“.

Ústavný súd konštatuje, že konflikt medzi základným právom na slobodu prejavu spočívajúcim   v publikovaní   článku   sťažovateľkou   ako   vydavateľkou   týždenníka a základným   právom   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti a na ochranu mena premietnutým do žaloby na ochranu osobnosti bol predmetom skúmania krajského   súdu   v rámci   odvolacieho   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   5   Co   284/05.   Jeho výsledkom je rozsudok z 21. marca 2006, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého   stupňa   o tom,   že   článok   ňou   publikovaný   znamenal   zásah   do   práv   spojených s ochranou osobnosti.

Je   nepochybné,   že   krajský   súd   sa   v namietanom   rozsudku   zaoberal   konfliktom uvedených základných práv a s prihliadnutím na dôvody odvolania zaujal k nastolenému problému svoje stanovisko. V tejto súvislosti okrem iného uviedol: „Čitateľom bolo teda vysvetlené,   že   k rozhodnutiu   súdu   (podľa   článku   „žalobcu“)   zrejme   neviedli   zákonné dôvody,   ale   dôvody   iné,   ktoré   (hoci   nekonkretizované)   mali   žalobcu   presvedčiť,   aby rozhodol   nesprávne,   nezákonne,   nespravodlivo,   či   neobvykle   rýchlo...   Okrem   priameho spochybnenia   profesionálnej   zdatnosti   a profesionálnej   cti   žalobcu   ako   sudcu   je   práve osoba žalobcu označená ako prekážka v snahe všetkých poctivých policajtov, vyšetrovateľov a prokurátorov   uspieť   v boji   s organizovaným   zločinom...   dôraz   v článku   je   položený na tom, že podľa všetkých okolností to bol práve žalobca, ktorý sa konania nezlučiteľného so zákonom či konania so zákonom rozporným dopustil. V tomto je potom názor žalovanej v smere údajne plnej legitímnosti určitého stupňa provokácie formuláciou nadpisu článku v spojení s ironizujúcou úvahou autorky v závere článku úplne nesprávny. Nesprávny bol i názor   žalovanej   ohľadom   údajného   súhlasu   žalobcu   zo   zverejnením   jeho   podoby na fotografii   uverejnenej   v predmetnom   článku...   Súhlas   sudcu   so   zverejnením   tváre či bydliska   musí   byť   daný   výslovne   a musí   byť   neskôr   preukázateľný,   pričom   dôkazná povinnosť v tomto smere zaťažuje toho, kto tvár či bydlisko sudcu zverejnil.“

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp.   rozhodovania všeobecných   súdov,   t.   j. či   v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy) vrátane toho, ktoré by malo za následok   porušenie   ďalších,   nielen   procesnoprávnych   základných   práv   a slobôd účastníkov konania pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 162/02).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   v petite   sťažnosti,   ktorý   je   východiskom pre rozhodnutie   ústavného   súdu,   takýto   návrh   nenastolila,   ústavný   súd   dospel   k záveru, že namietaný rozsudok krajského súdu potvrdzujúci rozsudok prvostupňového súdu prijatý v konaní o ochranu osobnosti   nemá   žiadnu   súvislosť   so   základným   právom   na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľka namietala.

Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu namietaným rozsudkom krajského súdu bez toho, aby namietané porušenie   tohto   práva   spojila   s procesným   právom   na   súdnu   ochranu,   ktoré   garantuje spravodlivý   proces   vyúsťujúci   do   prijatia   zákonného   a preskúmateľného   rozhodnutia. V prípade,   ak   by   sťažovateľka   takýto   postup   zvolila   a svoju   sťažnosť   by   koncipovala v naznačenom   smere,   ústavný   súd   by   bol   povinný   preskúmať   ústavnosť   a súladnosť takéhoto rozhodnutia z hľadiska dodržania procesných záruk.

K namietanému   čl.   144   ods.   1   a 2   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   jeho   znenie neobsahuje   garanciu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   by   bolo   možné   podaním individuálnej sťažnosti samostatne namietať v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd rozhoduje o porušení základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave ústavy, prípadne práv zaručených medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   porušenie   tohto   článku   ústavy   nemožno   podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať samostatne, ale len v spojení s relevantným   základným   právom   alebo   slobodou   (obdobne   napr.   II.   ÚS   167/04, III. ÚS 300/06).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú, pretože   už   pri   predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej pochybnosti sa javí ako neopodstatnená.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2007