znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 168/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2006 predbežne prerokoval   sťažnosť   R.   spol.   s r.   o.,   Česká   republika, zastúpenej advokátom JUDr. M. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   č.   k.   6   Sž   59/03-17   zo   17.   októbra   2003   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 43/2004 z 24. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. spol. s r. o.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2005   (faxovou   správou)   a následne   17.   októbra   2005   poštou   doručená   sťažnosť   R. spol. s r. o., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. M. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 6 Sž 59/03-17 zo 17. októbra 2003 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 43/2004 z 24. júna 2005. Na výzvu ústavného súdu zo 16. decembra 2005 sťažovateľ 5.   januára   2006   doplnil   sťažnosť   o príslušné   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktorých zákonnosť v sťažnosti namieta.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Namietaným rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-NS 43/2004 z 24. júna 2005 najvyšší súd ako odvolací   súd   v právnej   veci   sťažovateľa   proti   žalovanému   Ministerstvu   zdravotníctva Slovenskej republiky v B. (ďalej len „ministerstvo“) v konaní o preskúmanie rozhodnutia vo veci uloženia pokuty potvrdil rozsudok najvyššieho súdu č. k. 6 Sž 59/03-17 zo 17. októbra 2003,   ktorým   tento   súd   zamietol   žalobu   sťažovateľa   proti   ministerstvu   o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   tohto   ministerstva   č.   M/3732/2001,   č.:SOČ/1488/2000-SZP z 5. septembra   2001.   Preskúmavaným   rozhodnutím   ministerstvo   v konaní   o rozklade zmenilo   svoje   rozhodnutie   z   24.   mája   2000   č.   2531/2000-A,   1505/2000-Sfa/Ja   tak,   že uloženú pokutu 500 000 Sk (za distribuovanie zdravotných pomôcok bez povolenia) znížilo na sumu 250 000 Sk podľa § 60 písm. d) a § 67 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch   a zdravotníckych   pomôckach   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o liekoch“) v súčinnosti s § 46 a § 61 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok).

Sťažovateľ uviedol, že v správnom súdnictve sa žalobou z 2. októbra 2001 domáhal preskúmania   zákonnosti   vyššie   uvedeného   rozhodnutia   ministerstva   o uložení   (znížení) pokuty,   pričom   na   podporu   svojich   tvrdení   argumentoval   nepreskúmateľnosťou   tohto rozhodnutia   pre   nezrozumiteľnosť   v označení   povinnej   osoby,   pre   jeho   nezdôvodnenie výšky   uloženej   sankcie   a   nezákonnosťou   rozhodnutia   pre   nesprávnu   aplikáciu   zákona o liekoch z dôvodu nezrozumiteľnosti právnej úpravy.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd už v uznesení sp. zn. 6 Sž 173/01 z 29. apríla 2002 ustálil,   že   účastníkom   správneho   konania   pred   ministerstvom   bola   organizačná   zložka sťažovateľa   v   Slovenskej   republike,   teda   R.,   s.   r.   o.   –   organizačná   zložka   SR,   N. Z uvedeného   dôvodu   konanie   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   zastavil,   pretože zastával názor, že žalobu podala neoprávnená osoba.

Sťažovateľ domnievajúc sa, že týmto postupom najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, 7. augusta 2002 podal sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný   súd   v konaní   o sťažnosti   sťažovateľa   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   6/03 z 13. marca   2003   rozhodol,   že   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   o zastavení   konania sp. zn. 6 Sž 173/01 z 29. apríla 2002 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že najvyšší súd v ďalšom konaní vec prerokoval a žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 6 Sž 59/03-17 zo 17. októbra 2003 zamietol. Odvolací súd prvostupňové rozhodnutie potvrdil konštatovaním, že účastníkom správneho konania pred ministerstvom   bola   organizačná   zložka   sťažovateľa   v Slovenskej   republike,   že   táto organizačná   zložka   podniku   zahraničnej   osoby   je   subjektom   práva,   ktorý   je   oprávnený podnikať na území Slovenskej republiky, a tým má obmedzenú právnu subjektivitu, pričom podľa názoru najvyššieho súdu právna subjektivita podľa Obchodného zákonníka nie je totožná s vymedzením právnej subjektivity v správnom konaní. Najvyšší súd výšku uloženej pokuty za distribuovanie zdravotných pomôcok bez povolenia považoval za primeranú.

Sťažovateľ sa domnieva, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, argumentmi v ňom obsiahnutými, ktoré považuje za nezákonné, sa zasiahlo do jeho práv podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, nerešpektujúc pritom ani jeho právo vyjadrené v čl. 2 ods. 3 ústavy. Podľa sťažovateľa sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí odchýlil od doterajšej rozhodovacej praxe,   ba   dokonca   i od   vlastného   vyjadrenia   v predmetnej   veci   (vyjadrenie   k veci II. ÚS 6/03).

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva podľa čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   3   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k.   6   Sž   59/03-17 zo 17. októbra 2003 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 43/2004 z 24. júna 2005, zrušil rozsudok najvyššieho súdu č. k. 6 Sž 59/03-17 zo 17. októbra 2003 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 43/2004 z 24. júna 2005 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie namietaného údajného porušenia   právnej   ochrany   sťažovateľa   v dôsledku   rozhodnutia   odvolacieho   najvyššieho súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   prvostupňové   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o   zamietnutí žaloby   sťažovateľa   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   ministerstva   zo   7.   septembra 2000 č. M/3732/2001, č. SOČ/1488/2000-SLP o uložení pokuty 250 000 Sk za porušenie zákona   o liekoch   spočívajúcom   v distribuovaní   zdravotných   pomôcok   bez   povolenia. Sťažovateľ   v podstate   argumentoval   tým,   že   už   v správnom   konaní upozorňoval   Štátny ústav pre kontrolu liečiv a ministerstvo na rozporuplnosť ustanovenia § 2 ods. 10 zákona o liekoch   a zdravotníckych   pomôckach   v znení   účinnom   k   17.   marcu   2000,   –   osobitne na odkaz č. 1, s prílohou zákona č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku v znení platnom k 17. marcu 2000, – ktoré pripúšťalo výklad, že na jeho činnosť sa verejná kontrola pri distribúcii   jeho   produktov   nevzťahuje.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   vyčíta   najvyššiemu súdu,   že   v svojom   rozhodnutí   opustil   zásadu,   v zmysle   ktorej   je   potrebné   sporné ustanovenie   právnych   noriem   vykladať   na   ťarchu   autora   právnej   normy   (ministerstvo zdravotníctva), a nie jej adresáta.

Súčasne   sťažovateľ   namieta   aj   preskúmateľnosť   rozhodnutia   najvyššieho   súdu pre absenciu odôvodnenia výšky sankcie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž   59/03 zo 17. októbra 2003 (prvostupňový rozsudok) je rozhodnutím všeobecného súdu, o ktorom po   použití   príslušného   opravného   prostriedku   (odvolania)   rozhodoval   najvyšší   súd   ako odvolací súd. Z tohto vyplýva, že vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu sa uplatňuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti bolo treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

V súvislosti   s namietaným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu ústavný   súd   najprv   pripomína,   že   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany   ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). Inými slovami, právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   je kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listinných dôkazov vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením vykonaného preskúmania rozhodnutia ministerstva v správnom konaní a právnym názorom všeobecného súdu (najvyššieho súdu ako správneho súdu),   teda   s jeho   interpretáciou   a aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení a hodnotením skutkového stavu vo veci sťažovateľa.

Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa   stotožnil   so   záverom   prvostupňového   súdu o dostatočnom   zistení   skutkového   stavu   veci   ministerstvom   v správnom   konaní, vysporiadaní   sa   so   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   distribuoval   zdravotné   pomôcky   bez povolenia a o primeranosti výšky jemu uloženej pokuty. V odôvodnení rozhodnutia, ktorým nevyhovel   odvolaniu   sťažovateľa   voči   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž   59/03 zo 17. októbra 2003, odvolací súd okrem iného uviedol:

„Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení   neskorších   predpisov   nedovolené   zaobchádzanie   s liekmi   a so   zdravotníckymi pomôckami je zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami iným spôsobom, ako ustanovuje tento zákon.“

„Podľa   §   3   ods.   1   zákona   o liekoch   a zdravotníckych   pomôckach   fyzické   osoby a právnické osoby môžu na základe povolenia zaobchádzať s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami.“

„Podľa § 67 ods. 5 zákona č. 140/1998 Z. z. za vykonávanie činnosti bez povolenia ukladá pokutu ten orgán štátnej správy na úseku farmácie, ktorý takú skutočnosť zistí, a to fyzickým osobám až do 100 000 Sk a právnickým osobám až do 500 000 Sk.“

Najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ a aj jeho organizačná zložka, podnikajúca na území Slovenska, distribuovala zdravotnícke pomôcky (rotačné dentálne nástroje) bez toho, aby mala na výkon takejto činnosti povolenie. Žiadny z distribuovaných výrobkov nemal schvaľovací výmer Štátneho ústavu kontroly liečiv a sťažovateľ ani v konaní pred správnym orgánom   nepredložil   doklad   nahrádzajúci   povolenie   na   nakladanie   so   zdravotníckymi pomôckami.

Najvyšší súd skúmal otázku procesnej spôsobilosti sťažovateľa v konaní pred ním vo vzťahu   k procesnej   spôsobilosti   toho,   komu   bola   pokuta   uložená,   teda   organizačnej zložky sťažovateľa (organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby, ktorá je zapísaná v Obchodnom   registri   na   území   Slovenskej   republiky),   a z týchto   zistení   vyvodil   a aj odôvodnil svoj záver o legitimácii účastníka v správnom konaní (jeho zodpovednosti za protiprávne konanie) a v súdnom konaní o preskúmanie správneho rozhodnutia.

V zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom správneho konania je ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti. Organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby, ktorá je zapísaná v Obchodnom registri na území Slovenskej republiky, môže na základe takéhoto zápisu na Slovensku podnikať v rozsahu, ktorý je uvedený v zápise ako predmet jej činnosti. V takom rozsahu môže tiež v súlade s § 15 Správneho poriadku vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

Podľa najvyššieho súdu ak organizačná zložka sťažovateľa mohla vlastným menom podnikať a na území Slovenskej republiky konať, nepochybne sa mohla stať aj subjektom správneho   konania,   ktorého   výsledok   je   potom   záväzný   nielen   pre   organizačnú   zložku zahraničnej osoby, ktorá bola subjektom správneho konania, ale aj pre samotnú zahraničnú právnickú osobu, lebo za jej konanie, aj za jej protiprávne konanie, zodpovedá sama ako podnikateľ na Slovensku alebo právnická osoba, ktorej je zložkou. Táto skutočnosť nebráni tomu,   aby žalobu o preskúmanie správneho   rozhodnutia   smerujúceho   proti   organizačnej zložke mohla podať samotná zahraničná osoba.

Vymedzenie právnej subjektivity právnickej osoby podľa ustanovení Obchodného zákonníka však najvyšší súd nestotožňuje s vymedzením právnej subjektivity v správnom konaní.

Najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   odvolacieho   rozhodnutia   vysporiadal   aj   s otázkou právneho postihu, ktorý za zistené porušenia ministerstvo vyvodilo voči sťažovateľovi, resp. jeho   organizačnej   zložke.   Tým,   že   sťažovateľ,   resp.   jeho   organizačná   zložka   nakladala so zdravotníckymi   pomôckami   bez   príslušného   povolenia,   porušila   §   3   ods.   1   zákona o liekoch a zdravotníckych pomôckach, za ktoré jej bolo možné uložiť pokutu. Ako ďalšie porušenia   zákona   boli   zistené   nevyhovujúce   skladové   priestory   a skutočnosť,   že so zdravotníckymi   pomôckami   nakladali   osoby,   ktoré   nemali   na   takéto   zaobchádzanie vyžadovanú   spôsobilosť.   Najvyšší   súd   posúdil   výšku   uloženej   sankcie   (ktorá   je   vecou voľnej úvahy správneho orgánu) ako primeranú závažnosti porušenia právneho predpisu, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ nespôsobil svojím konaním závažný právny dôsledok, ktorý by spočíval v poškodení zdravia obyvateľstva. Nezistil pritom, že by voľná úvaha, ktorou sa riadilo ministerstvo pri rozhodnutí o výške sankcie (jej znížení z 500   000   Sk   na   250   000   Sk),   nezodpovedala   obsahu   spisu   alebo   sa   priečila   zásadám logického   myslenia.   Uloženie   pokuty   v polovici   sadzby   zohľadňuje   aj   skutočnosť,   že sťažovateľ   neskôr   požiadal   o udelenie   povolenia   na   nakladanie   so   zdravotníckymi pomôckami, ktoré mu aj bolo udelené, ako aj to, že sa protiprávneho konania nedopustil opakovane po zistení porušenia právnych predpisov. Podľa najvyššieho súdu výška uloženej pokuty závisí od správnej úvahy ministerstva a súd nemá právo takúto správnu úvahu meniť a zasahovať   do   nej   s výnimkou   prípadov,   kedy   by   hodnotenie   dôkazov   bolo   v rozpore s obsahom spisov alebo zásadami logického myslenia. Takéto pochybenie v rozhodovaní o výške   uloženej   pokuty   súd   nezistil.   Závery   správneho   orgánu   o jej   výške   aj s prihliadnutím na celkový obrat sťažovateľa v roku 1999 preto zhodne, tak ako súd prvého stupňa, považoval za správne a uloženú pokutu za primeranú.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že právna základňa konania štátnych orgánov Slovenskej republiky je upravená v čl. 2 ods. 2 ústavy, pričom (pokiaľ ide o ukladanie povinností) ustanovenie ods. 3 toho istého článku uvádza: „Nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“ Pre oblasť základných práv a slobôd je toto ustanovenie spresnené   v čl.   13   ods.   1   ústavy,   v súlade   s ktorým:   „Povinnosti   možno   ukladať   len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“ Uvedené ustanovenia vylučujú svojvôľu orgánov štátu pri ukladaní povinností a toto konštatovanie sa v plnom   rozsahu   vzťahuje   aj   na   zákonné   povinnosti   fyzických   a právnických   osôb. Rozhodnutia   orgánov   štátu,   ktorými   sa   ukladajú   povinnosti,   však   v zásade   podliehajú preskúmaniu súdnymi alebo inými orgánmi na základe opravných prostriedkov dostupných tým, ktorým boli povinnosti uložené. V rámci konania o takýchto opravných prostriedkoch sa príslušné „opravné“ orgány zaoberajú nielen meritórnymi (obsahovými) náležitosťami napadnutých   rozhodnutí,   ale   aj   posudzovaním   zákonnosti   postupu   a   rozhodovania   tých orgánov,   ktoré   o uložení   povinnosti   rozhodli.   Rešpektovanie   príkazu   ústavných   noriem obsiahnutých v ods. 2 a 3 čl. 2 ústavy orgánmi štátu je preskúmateľné prostredníctvom a v rámci opravných prostriedkov dostupných oprávneným osobám predovšetkým v rámci súdnej a inej právnej ochrany podľa čl. 46 ústavy.

V okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ   uvádzal   v sťažnosti,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť právne závery najvyššieho súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil prvostupňový rozsudok (vo veci preskúmania rozhodnutia ministerstva), alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, napáda v okolnostiach prípadu vecnú nesprávnosť,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru,   ak   navyše   sťažovateľ   ničím   nepreukázal,   že   prípadná   vecná nesprávnosť by bola i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie nároku uplatneného sťažovateľom najvyšším (odvolacím) súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom   rozsudku   a ich   uplatnenie   vo   veci   sťažovateľa,   ktoré   by   mohli   vyvolať účinky, a to nútili ho konať niečo, čo zákon neukladá. V takom prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu (najvyššieho súdu), ktorý v obidvoch stupňoch vykonajúc dokazovanie dospel k zhodným záverom.

Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   z právnych   východísk   a záverov,   odmietol   túto   časť sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už nerozhodoval   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   a ani nevyzýval   sťažovateľa   na   odstránenie   iných   nedostatkov   podania   (chýbajúce   výslovné plnomocenstvo na zastupovanie advokátom na konanie pred ústavným súdom).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2006