znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 168/05-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť E. G., bytom K. (t. č. vo väzbe), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 To 80/2004 z 13. decembra 2004 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 30/04 z 15. novembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť E. G., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 30/04 z 15. novembra 2004, o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť E. G., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   3   To   80/2004   z   13.   decembra   2004, o d m i e t a   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2005 doručená   sťažnosť   E.   G.,   bytom   K.   [t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“)], zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   5 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   konaním   (uznesením)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 80/2004 z 13. decembra 2004 a uznesením Krajského súdu v Banskej   Bystrici   s právomocou   Špeciálneho súdu   (ďalej   len „Špeciálny súd“)   sp.   zn. Pš 30/04 z 15. novembra 2004.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   bolo   vznesené   obvinenie   pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa   §   185a   ods.   1   Trestného   zákona   a trestný   čin   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a 5 Trestného zákona spáchaný formou účasti – pomoci podľa § 10 ods. 1 písm. c) Trestného zákona.   Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn. 2 Tp 91/2004 podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov obsiahnutých v § 67 ods. 1 písm. a), b), a c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením Krajského súdu v Trenčíne podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá, pretože Krajský súd v Trenčíne sa stotožnil s dôvodmi väzby, ktoré boli uvedené v návrhu prokurátora a v uznesení Okresného súdu Trenčín.

Dňa 5. októbra 2004 podal sťažovateľ žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú Špeciálny súd uznesením sp. zn. Pš 30/04 z 15. novembra 2004 zamietol s odôvodnením, že dôvody väzby naďalej trvajú. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 To 80/2004 z 13. decembra 2004. Najvyšší súd sťažnosť zamietol, pretože sa stotožnil s dôvodmi väzby, uvedenými v predchádzajúcich rozhodnutiach.

Podľa   názoru   sťažovateľa   Špeciálny   súd   a najvyšší   súd   v konaní   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby a sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí uvedenej žiadosti porušili čl. 17 ods.   5 ústavy a čl. 5 dohovoru, a to jeho bezdôvodným   držaním   vo vyšetrovacej väzbe. Svoje tvrdenie odôvodňuje tým, že žiadosť o prepustenie z väzby podal v čase, keď boli   zadovážené   výsluchy   svedkov,   listinné   dôkazy   a dostatočne   objasnené   základné skutočnosti, z ktorých podľa jeho názoru vyplývalo, že dôvody väzby v konaní neexistovali. Ďalej uvádza, že orgány prípravného konania žiadnym spôsobom nešpecifikovali ako sa sťažovateľ podieľal na deľbe práce v rámci začlenenia do zločineckej skupiny. Súdy nebrali do úvahy ani výsledky domovej prehliadky, pri ktorej sa nenašli žiadne právne relevantné dôkazy, a naďalej sa domnievali, že sťažovateľ disponuje výraznou finančnou hotovosťou.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 3 To 80/2004 zo dňa 15. 11. 2004, Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu uznesením sp. zn. Pš 30/04, ktorými zamietol E. G., trvale bytom K., žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, porušil   jeho   právo   podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   5   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva E. G., trvale bytom K., podľa § 50 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,- Sk.

3. Ukladá Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi E. G., trvale bytom   K.,   trovy   konania   podľa   predloženého   vyúčtovania   na   účet   právneho   zástupcu JUDr. Ľ. K., advokáta, B..“

II.

Ústavný súd z namietaných uznesení zistil následovné skutočnosti.Špeciálny súd uznesením sp. zn. Pš 30/04 z 15. novembra 2004 rozhodol, že žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu piatich obvinených, medzi ktorých patrí aj sťažovateľ, zamieta. Z obsahu uvedeného uznesenia vyplýva, že sťažovateľ svoju žiadosť zdôvodnil tým,   že   dosiaľ   napriek   doterajším   výsledkom   vyšetrovania   neboli   zistené   žiadne   také skutočnosti a neboli predložené také dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodzovať záver čo i len o tom, že je podozrivý zo spáchania trestnej činnosti, a to dokonca v takom rozsahu, ako sa mu kladie za vinu v uznesení vyšetrovateľa. Rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Č. z 5.   augusta   2004   č.   R-1119/2004-530140   bol   prepustený   zo   služobného   pomeru. Z ustanovení Trestného poriadku upravujúcich väzbu a jej trvanie vyplýva, že držanie osoby čakajúcej   na   trestné   konanie   vo   väzbe   nemôže   byť   všeobecným   pravidlom   a je   prísne viazané   na   splnenie   podmienok   existencie   väzobných   dôvodov,   ktoré   musia   vyplývať z konkrétnych   skutočností   a nemôžu   byť   len   vyslovené   ako   dôvodná   obava   bez materiálneho   naplnenia   konkrétnymi   dôkazmi.   Preto   sa   domáha   prepustenia   z väzby   na slobodu.

Sudkyňa   Špeciálneho   súdu   z   obsahu vyšetrovacieho   spisového   materiálu   okrem iného zistila, že sťažovateľ s ďalšími dvoma colníkmi z colnej pobočky vo V. nepravdivé doklady spracované obvineným A. S. deklarujúce dovoz hrncov BergHOFF z Maďarskej republiky do Slovenskej republiky do colného skladu vo V. a následne doklady deklarujúce následný vývoz tohto tovaru z colného skladu na Ukrajinu potvrdili ako pravé doklady, aj keď vedeli, že tento tovar sa v skutočnosti z Maďarskej republiky do Slovenskej republiky nedoviezol a ani nevyviezol na Ukrajinu, alebo sa tieto dovozy a vývozy uskutočnili len v nepatrných množstvách oproti deklarovanému množstvu.

K dôvodom väzby je uvedené, že všetci piati obvinení sú trestne stíhaní za obzvlášť závažný   úmyselný   trestný   čin   ako   členovia   zločineckej   skupiny.   Z doterajších nazhromaždených listinných dôkazov možno vyvodiť záver, že medzi obvinenými, ako aj ich ďalšími spoluobvinenými existovala určitá deľba práce, ktorej činnosť bola účelovo a cielene vedená so zámerom získať v mimoriadne veľkom rozsahu finančné prostriedky. Obvinení vytvorili minimálne od začiatku roku 2002 rozsiahlu sieť firiem, ktoré vytvárali fiktívne faktúry. Aby mohli vo svojej činnosti pokračovať, postupne si vytvorili väzby na orgány štátnej správy. Svedčí o tom aj to, že medzi spoluobvinenými sa ocitli aj príslušníci colného úradu, ktorí v období páchania trestnej činnosti spoluobvinených hrubým spôsobom porušovali   svoje   služobné   povinnosti,   čo   bolo   v rozpore   so   záujmami   štátnej   služby. Z týchto   dôvodov   niet   pochýb   o tom,   že   vyšetrovateľ   správne   rozhodol,   keď   vzniesol obvinenie   voči   žiadateľom   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   pretože   zo   spisového materiálu aj v súčasnom štádiu pretrváva dôvodné podozrenie zo spáchania skutkov, ktoré sú predmetom vyšetrovania. Piati obvinení, medzi nimi aj sťažovateľ, sú vo väzbe z dôvodu uvedeného v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože je odôvodnená obava, že by sa obvinení, pokiaľ by boli prepustení na slobodu, skrývali alebo ušli, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, ako aj trestu, ktorý im zatiaľ hrozí. Aj napriek výsledkom domových   prehliadok   možno   dôvodne   predpokladať,   že   obvinení   disponujú   finančnými prostriedkami veľkého rozsahu, ktoré môžu použiť pre seba s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu, vzhľadom na výšku škody vo vzťahu k štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky.

Ďalej v odôvodnení uznesenia je uvedené, že všetci piati obvinení sú dôvodne vo väzbe aj z dôvodov uvádzaných v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Je   dôvodná   obava,   že   pokiaľ   by   boli   prepustení   na   slobodu,   mohli   by   pôsobiť   na spoluobvinených,   ktorí   sú   trestne   stíhaní   na   slobode,   mohli   by   pôsobiť   na   svedkov a zároveň   by   mohli   ničiť   listinné   dôkazy   vzťahujúce   sa   na   firmy   prevedené   na   tzv. „koníkov“. Je dôvodná obava, že by mohli mariť vyšetrovanie aj tým spôsobom, že by prevádzali   z dosiaľ   nestotožnených   účtov   finančné   prostriedky,   ktoré   získali   svojím konaním,   ktoré   je predmetom   vyšetrovania.   Preto   reálne naďalej hrozí,   že obvinení   by v prípade prepustenia na slobodu pokračovali v páchaní trestnej činnosti.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 80/2004 z 13. decembra 2004 vyplýva, že sťažnosti obvinených, medzi ktorých patril aj sťažovateľ, proti uzneseniu Špeciálneho súdu sp.   zn.   Pš   30/04   z 15.   novembra   2004   sa   zamietajú.   Sťažovateľ   aj   v sťažnosti   proti uvedenému uzneseniu Špeciálneho súdu argumentoval tými istými dôvodmi, ako v žiadosti o prepustenie z väzby.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia z 13. decembra 2004 okrem iného uviedol, že po preskúmaní predmetnej veci zistil, že dosiaľ nezanikol žiadny dôvod väzby jednotlivých obvinených.

Ďalej   poukázal   na   to,   že   výsledky   doteraz   vykonaného   dokazovania   odôvodňujú záver,   že   medzi   sťažovateľmi   a ďalšími   spoluobvinenými   (resp.   i ďalšími   dosiaľ neustálenými   osobami)   existovala   deľba   práce,   hierarchia   a súčinnosť,   ktorá   vedie k závažnému podozreniu z konania zameraného na získanie veľkého rozsahu peňažných prostriedkov nelegálnou, podvodnou, a tým protizákonnou činnosťou. V zhode s dôvodmi napadnutého uznesenia, resp. aj s dôvodmi rozhodnutí skôr konajúcich súdov najvyšší súd rovnako   zistil   dôvodnú   obavu,   že   obvinení,   medzi   ktorých   zaradil   aj   sťažovateľa,   by v prípade prepustenia z väzby na slobodu ušli alebo sa skrývali v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu, resp. i hroziacemu trestu.

Vzhľadom na štádium trestného konania je správny záver Špeciálneho súdu aj v tom smere,   že   trvajú   naďalej   dôvody   tzv.   kolúznej   a preventívnej   väzby   všetkých   piatich obvinených v zmysle ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, tak ako to správne odôvodnil samotný prvostupňový súd. Časť trestnej činnosti mala byť spáchaná len v štádiu   pokusu   a eventuálnym   prepustením   páchateľov   na   slobodu   reálne   hrozí   jej dokonanie,   resp.   zahladenie   stôp,   ovplyvnenie   potencionálnych   spoluobvinených   alebo svedkov   v snahe   o vlastné   vyvinenie,   prípadne   zmiernenie   následkov.   Reálne   hrozí   aj ohrozenie   prípadných   dosiaľ   nestotožnených   účtov,   na   ktoré   mali   údajne   nezákonne prevedené   finančné   prostriedky   smerovať,   čím   by   došlo   taktiež   jednak   k mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie a jednak k možnému konečnému nelegálnemu presunu získaných peňažných prostriedkov.

III.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Iný súd je každý súd, ktorý má všeobecnú právomoc podľa čl. 142 ods. 1 ústavy, a táto   právomoc sa   uplatňuje pri   ochrane   základného práva   alebo slobody   na   zákonom základe vykonávajúcom ústavnú úpravu základných práv a slobôd. Iným súdom je preto celá sústava všeobecného súdnictva.

Podľa § 141 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa   §   147   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   môže sťažovateľ podať sťažnosť, a

b)konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu.

V časti týkajúcej sa uznesenia Špeciálneho súdu z 15. novembra 2004 a najvyššieho súdu   z 13.   decembra   2004   ústavný   súd   mohol   brať   do   úvahy   s poukazom   na   princíp subsidiarity ohľadne vzťahu ústavného súdu k všeobecným súdom iba označené uznesenie najvyššieho súdu.

Ak totiž malo dôjsť uznesením Špeciálneho súdu z 15. novembra 2004 k porušeniu práv a slobôd sťažovateľa, mohol si ich chrániť na najvyššom súde podaním sťažnosti proti uzneseniu   Špeciálneho súdu.   To   sa   napokon   aj stalo,   pričom   o jeho sťažnosti   rozhodol najvyšší súd uznesením z 13. decembra 2004.

IV.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi   tie   podmienky   konania,   ktoré   ústavný   súd   pravidelne   skúma   pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj jej opodstatnenosť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi postupom orgánu štátu a namietaným porušením základného práva alebo slobody. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

K   namietanému porušeniu čl. 17 ods. 5 ústavy

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Toto ustanovenie určuje základné podmienky pozbavenia osobnej slobody, ktorá je ústavne zaručená (čl. 17 ods. 1 ústavy), formou väzby. Väzba je v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy   jedným   z ústavne   akceptovateľných   spôsobov   pozbavenia   osobnej   slobody v trestnom konaní (III. ÚS 79/2000), kde rozhodujú všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy).

Keďže   podstatou   námietok sťažovateľa   je dôvod   jeho vzatia   a držania   vo   väzbe, ústavný súd sa pri svojom posudzovaní sústredil najmä na obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy z hľadiska dôvodu väzby ustanoveného zákonom a jeho interpretáciu a aplikáciu zo strany najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 1 To 80/2004 z 13. decembra 2004.

Uvedeným uznesením najvyšší súd zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosti piatich obvinených, medzi ktorých patrí aj sťažovateľ, proti uzneseniu Špeciálneho súdu z 15. novembra 2004 sp. zn. Pš 30/04, ktorým zamietol žiadosti piatich obvinených vrátane sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry vychádza z názoru, podľa ktorého čl. 17 ods. 5 ústavy obsahuje vymedzenie základného práva, ktorého podstatou je, že väzba obvineného   môže   viesť   k obmedzeniu   osobnej   slobody   len   vtedy,   ak   sú   rešpektované a naplno realizované tieto ústavnoprocesné princípy:   -   o väzbe rozhodol súd,

- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

- obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 2 alebo 3 tohto ustanovenia,

- osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom a konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predlžení väzby.

Obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy z hľadiska dôvodu väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku však ústavný súd musí posudzovať nielen podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   prípadne   aktuálnej   vnútroštátnej judikatúry, ale aj s prihliadnutím na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky.

Ako z uvedeného vyplýva, ústavný súd pri preskúmavaní väzobných rozhodnutí je limitovaný,   pretože   tieto   rozhodnutia   hodnotí   iba   z hľadiska   ich   ústavnosti.   V danom prípade   najvyšší   súd   rešpektoval   zákonné   predpoklady   na   uvalenie   väzby   ustanovené Trestným   poriadkom   a   jeho   rozhodnutie   vychádzalo   zo   skutkových   dôvodov.   Dôvody väzby   uvedené   v uznesení   najvyššieho   súdu   z 13.   decembra   2004   boli   významné a dostatočne   skutkovo   zdôvodnené.   Splnenie   požiadavky   riadneho   a vyčerpávajúceho zdôvodnenia uvedeného uznesenia najvyššieho súdu je jednou zo základných podmienok ústavne súladného rozhodnutia.

Všeobecné   súdy   sú   garantom   dodržiavania   uvedených   ústavných   princípov. Rešpektovanie týchto princípov   musia vyjadriť vo všetkých rozhodnutiach i opatreniach súvisiacich s väzbou obvinenej osoby tak, aby ich rozhodnutia a opatrenia vo väzobných veciach boli preskúmateľné najprv pred súdom vyššej inštancie, a potom aj v konaní pred ústavným   súdom,   ktorý   je   oprávnený   a povinný   preskúmať   existenciu   dôvodov   väzby v súlade s ich   zákonným vymedzením, či sú   tieto dôvody   opreté o konkrétne okolnosti, ktoré musia byť uvedené v odôvodnení každého rozhodnutia vo väzobnej agende a tvoria základ pre záver o ich subsumovaní pod konkrétny zákonný dôvod väzby, v posudzovanom prípade pod § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

Ústavný súd preskúmal obsah namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý si v celom   rozsahu   osvojil   závery   uvádzané   v uznesení   Špeciálneho   súdu.   Najvyšší   súd vychádzajúc z výsledkov doteraz vykonaného dokazovania zistil, že naďalej trvajú dôvody väzby jednotlivých obvinených a odôvodnil ich, tak ako je to uvedené v tomto uznesení.

Najvyšší súd neakceptoval obranu obvinených, že trestné stíhanie proti ním je vedené neopodstatnene.   Poukázal   na   to,   že   doteraz   dokumentované   výsledky   vyšetrovania v prípravnom konaní nie sú takej povahy, že by vylučovali dôvodnosť podozrenia, že všetci obvinení sa   dopustili protiprávneho konania, pre ktoré sú   trestne stíhaní. Vzhľadom na predmet a štádium trestného konania v súčasnosti nemožno robiť konečné závery o vine či nevine obvinených, pretože také rozhodnutie možno prijať až po meritórnom preskúmaní veci. Najvyšší súd potvrdil, že z hľadiska zákonnosti väzby všetkých obvinených je splnená podmienka, že ich trestné stíhanie má materiálny podklad.

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska ústavných   kritérií   dospel   k záveru,   že   skutkové   zistenia   v spojení   s konkrétnymi skutočnosťami, ako aj zákonný dôvod väzby najvyšší súd uviedol   v odôvodnení svojho rozhodnutia   spôsobom,   ktorý   sa   nedá   označiť   ako   vnútorne   rozporný   alebo   odporujúci požiadavkám Trestného poriadku na odôvodnenie uznesenia, čo možno považovať v tomto štádiu trestného stíhania za postačujúce.

Ústavný súd teda akceptuje obavu najvyššieho súdu ako dôvodnú, a preto dospel k záveru, že rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu preskúmavacieho nie je svojvoľné, ale zdôvodnené, a preto ním nemohlo byť zasiahnuté do základných práv sťažovateľa.

K   namietanému porušeniu čl. 5 dohovoru

Vzhľadom na to, že sťažovateľ namietal porušenie čl. 5 dohovoru bez toho, aby konkretizoval, obsah ktorých odsekov uvedeného článku namieta, ústavný súd vychádzal z obsahu sťažnosti, a preto posudzoval, či v danom prípade mohlo dôjsť k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Pozbavenie osobnej slobody prichádza do úvahy iba v zákonom ustanovených prípadoch, a teda aj pri zákonnom zatknutí alebo inom pozbavení slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Pozbavenie osobnej slobody dohovor v čl. 5 ods. 1 odkazuje na vnútroštátne právo a podčiarkuje,   že   v právnom   štáte   každý   zásah   do   osobnej   slobody   občana   musí   mať zákonný dôvod.

Ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru dovoľuje niekoho pozbaviť slobody len pod podmienkou, že účelom jej pozbavenia je od začiatku predviesť osobu pred príslušný súdny   orgán   –   buď   za   účelom   rozhodnutia   o pozbavení   slobody   alebo   za   účelom rozhodnutia   o veci   samej.   Z hľadiska   vzťahu   jednotlivých   dôvodov   pozbavenia   slobody podľa čl. 5 dohovoru Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) interpretuje tento problém v tom zmysle, že dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu musí byť stále splnené na odôvodnenie zatknutia, zadržania alebo vzatia do väzby. Ďalšie trvanie väzby musí vyhovovať aj podmienkam uvedeným v čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 3 každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku...   má právo byť súdený v primeranej lehote.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   práva   byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, ESĽP poukazuje na to, že povinnosť dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila primeranú hranicu, patrí predovšetkým vnútroštátnym   súdnym   orgánom.   Trvanie   dôvodného   podozrenia,   že   zatknutá   osoba spáchala   trestný   čin,   je   conditio   sine   qua   non   zákonnosti   pokračovania   väzby,   ale   po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. ESĽP potom musí zistiť, či iné dôvody uvedené   vnútroštátnymi   súdmi   naďalej   ospravedlňujú   pozbavenie   slobody.   Ak   sú   tieto dôvody   relevantné   a dostačujúce,   ESĽP   ďalej   skúma,   či   príslušné   vnútroštátne   orgány postupovali   v   konaní   s   osobitným   urýchlením   (rozhodnutie   vo   veci   Toth   c.   Rakúsko z 12. decembra 1991).

Z uvedeného vyplýva, že ako Špeciálny súd, tak aj najvyšší súd svoje rozhodnutie nezdôvodnili len dôvodným podozrením zo spáchania závažnej trestnej činnosti, ale aj tým, že   medzi   sťažovateľmi   a ďalšími   spoluobvinenými   (resp.   i ďalšími   dosiaľ   neustálenými osobami)   existovala   deľba   práce,   hierarchia   a súčinnosť,   ktorá   vedie   k závažnému podozreniu   z konania   zameraného na   získanie   veľkého   rozsahu   peňažných   prostriedkov nelegálnou, podvodnou, a tým protizákonnou činnosťou. Na základe toho všeobecné súdy predpokladajú,   že   obvinení   môžu   tieto   finančné   prostriedky   použiť   pre   seba   s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu vzhľadom na výšku škody vo vzťahu k štátnemu rozpočtu Slovenskej   republiky.   Zo   svedeckých   výpovedí   bolo   zistené,   kto   a akým   spôsobom a s akým cieľom sa kontaktoval na tzv. „koníkov“. Preto je dôvodná obava, že obvinení by mohli   mariť vyšetrovanie   aj   tým   spôsobom,   že   by prevádzali   z doteraz   nestotožnených účtov finančné prostriedky, ktoré získali svojim konaním, ktoré je predmetom vyšetrovania.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti, odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vymedzených   ústavnoprocesných   princípov   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   v časti smerujúcej proti označenému čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 dohovoru zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Účelom   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť   zatknutým   alebo   inak   slobody pozbaveným   osobám   právo   na   súdnu   previerku   zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli pozbavené slobody.

ESĽP v rozhodnutí vo veci Baranowski proti Poľsku z roku 2000 pripomenul, že čl. 5 ods. 4 dohovoru sa zaručuje zatknutým alebo inak slobody zbaveným osobám právo podať návrh na konanie, ktorým spochybnia zákonnosť zbavenia slobody, ďalej zakotvuje ich právo   na   začatie   tohto   konania,   na   urýchlenie   súdneho   rozhodnutia   o zákonnosti zbavenia slobody a nariadenia jej ukončenia, ak sa ukáže nezákonná.

Najvyšší súd pri preskúmavaní dôvodov väzby dospel k záveru, že ďalšie trvanie väzby nie je nezákonné, čo v uznesení z 13. decembra 2004 dostatočne zdôvodnil, a preto odmietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil žiadnu možnosť porušenia práva upraveného v čl. 5 ods. 4 dohovoru, reálnosť ktorého by v danom   prípade   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí,   odmietol   túto   časť   sťažnosti   ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný súd   už   nerozhodoval   o návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   zrušenia   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. júna 2005