znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 168/04-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   Š.,   M.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   života   a zhromažďovaním údajov o svojej osobe podľa čl. 16 a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky postupom poisťovní Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. Š.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2004 doručená sťažnosť K. Š., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   života a zhromažďovaním údajov o svojej osobe podľa čl. 16 a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky postupom poisťovní Slovenskej republiky (ďalej len „poisťovne“).

Sťažovateľ uvádza, že v auguste 2003 ho poisťovne prostredníctvom svojho agenta natáčali na videozáznam bez jeho súhlasu a na základe nezákonne urobeného videozáznamu ho poisťovňa Kooperatíva, agentúra Martin žaluje z vecí, ktoré nikdy nespravil, a popierajú jeho   nárok   na   výplatu   poistného   za   trvalé   následky   úrazu   miechy   napriek   tomu,   že následkom   úrazu   miechy   sú   postihnuté   vnútorné   orgány   organizmu   sťažovateľa,   čo   na videozázname nemožno vidieť.

Sťažovateľ preto v návrhu výroku rozhodnutia (petite) svojej sťažnosti žiada, aby ústavný   súd   vyslovil,   že   poisťovne   nemajú   právo   zaznamenávať   činnosť   občanov Slovenskej   republiky   na   filmový   alebo   zvukový   materiál,   alebo   ináč   im   zasahovať   do súkromia.   Takto   získané   informácie   súdy   Slovenskej   republiky   nesmú   považovať   za dôkazný materiál a poisťovne Slovenskej republiky nemajú právo si medzi sebou vymieňať získané   informácie   o poistencoch   a   nesmú   uzatvárať   poistné   zmluvy,   ktoré   by   im   to umožnili. V zmluvách, ktoré majú vo svojom obsahu článok, ktorý poisťovniam umožňuje vymieňať si informácie medzi sebou so súhlasom poistenca, bude po vynesení rozsudku ústavného súdu tento článok neplatný.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

V zmysle čl. 127 ústavy má ústavný súd právomoc konať a rozhodnúť o sťažnosti len vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   pred ústavným súdom, domáhať pred iným súdom. „Ústavný súd Slovenskej republiky zásadne nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak   existuje   všeobecný   súd,   ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity,“ – rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 130/02.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho ústavou zaručených práv došlo nasnímaním videozáznamu jeho osoby bez jeho súhlasu. Takto formulované porušenie práva môže byť dôvodom pre možnosť uplatniť svoje právo na všeobecnom súde v zmysle čl. 46 ústavy. Zároveň ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry upozorňuje, že ak má sťažovateľ možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred všeobecným súdom, podľa čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu. Nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnosti nemožno odstrániť.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov – napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 13/01.

Ústavný súd z dôvodu nedostatku právomoci nevyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov   svojej   sťažnosti,   pretože   odmietnutím   sťažnosti   v   rámci   jej   predbežného prerokovania sa doplnenie sťažnosti v zmysle ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde stáva bezpredmetným.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004