znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 168/03-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a   Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť J. F., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr.   R.   K.,   A.   k.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Š 35/02 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Š 35/02 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2003   doručená   sťažnosť   J.   F.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. R. K., A. k., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   66/02 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici   (ďalej len „krajský súd“)   v konaní o návrhu   na   vrátenie   členského   vkladu   s príslušenstvom   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Š 35/02.

Podľa názoru sťažovateľa v konaní vedenom na okresnom súde a na krajskom súde   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že krajský súd „vo veci vôbec nekonal viac ako rok odo dňa, kedy mu bola vec postúpená“.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 168/03-9 z 9. júla 2003 prijal podľa § 25 ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť v časti namietajúcej   porušenie   označeného   základného   práva   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Š 35/02 na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie   a náhradu   trov   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným súdom.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   listom   č.   Spr   1190/03 z 11. septembra 2003 vyjadril predseda krajského súdu, ktorý vo vyjadrení uviedol, že „spis bol odstúpený Okresným súdom v Banskej Bystrici... 15. 5. 2002. Následným úkonom   zákonnej   sudkyne   bola   úprava   dňa   8.   4.   2003.   Podľa   tejto   úpravy   bola navrhovateľovi   zaslaná   výzva   dňa   11.   4.   2003,   aby   oznámil,   či   trvá   na   podanom návrhu,   nakoľko   na   majetok   odporcu   bol   vyhlásený   konkurz   a v zmysle   Zákona o konkurze a vyrovnaní došlo k prerušeniu konania. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 39-24 K 48/02 zo dňa 5. 12. 2002 vyhlásil konkurz na majetok BDV družstvo... Uznesenie o vyhlásení konkurzu nadobudlo vykonateľnosť 5. 12. 2002, právoplatnosť   30.   5.   2003.   O tejto   skutočnosti   boli   informovaní   všetci   sudcovia obchodného oddelenia Krajského súdu v Banskej Bystrici s ohľadom na značný nápad sporov   proti   BDV   družstvu   Banská   Bystrica.   Rovnako   sudcovia   obchodného oddelenia... obdržali od správkyne konkurznej podstaty... list zo dňa 16. 5. 2003..., ktorým   nedala   súhlas   na   pokračovanie   v konaní   v zmysle   §   14   ods.   5   Zákona o konkurze a vyrovnaní. Aj keď zákonná sudkyňa neinformovala skôr navrhovateľa o prerušení   konania   v dôsledku   vyhláseného   konkurzu   na   majetok   odporcu,   jej konanie   navrhovateľa   nepoškodilo   a nemohlo   mať   vplyv   na   rozhodnutie   veci  ... Z dôvodu uvedeného vyššie sťažnosť... považujem na neopodstatnenú“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v písomnom   stanovisku   z 3.   októbra   2003 uviedol,   že   „pokiaľ   ide   o vyjadrenie   predsedu   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici č. Spr. 1190/03 zo dňa 11. 09. 2003, sťažovateľ poukazuje na to, že z predmetného vyjadrenia jednoznačne vyplýva vznik prieťahov v konaní u porušovateľa v 1. rade. Krajský súd v Banskej Bystrici sa prieťahov dopustil predovšetkým tým, že od nápadu veci, t. j. od 15. 05. 2002, urobil prvý úkon až dňa 08. 04. 2003, t. j. po takmer 12   mesiacoch.   Neobstojí   pritom   argumentácia   uvedená   na   2.   strane   v 1.   odseku vyjadrenia porušovateľa, t. j. že konanie súdu sťažovateľa nepoškodilo a nemohlo mať vplyv na rozhodnutie veci. Práve naopak, odo dňa nápadu veci do dňa vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu (5. 12. 2002) prešla doba viac ako 6 mesiacov, ktorá v bežnej   súdnej   praxi   reálne   postačuje   na   právoplatné   rozhodnutie   veci prostredníctvom   vydania   šekového   platobného   rozkazu,   dokonca   aj   na   vymoženie pohľadávky v exekučnom konaní. Nečinnosťou porušovateľa v 1. rade sa teda výrazne znížili   možnosti   uspokojenia   pohľadávky   sťažovateľa   cestou   riadneho občianskoprávneho   konania   a práve   táto   nečinnosť   bola   v príčinnej   súvislosti   so vznikom   morálnej   ujmy,   opísanej   v ústavnej   sťažnosti,   spočívajúcej   predovšetkým v strate dôvery v orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti a v pocitoch právnej neistoty a krivdy. Na základe uvedených skutočností má sťažovateľ za to, že jeho ústavná sťažnosť je dôvodná a navrhuje Ústavnému súdu SR, aby jej v celom rozsahu vyhovel“.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania   a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Sťažovateľ podal okresnému súdu 21. marca 2002 návrh na vrátenie členského vkladu s príslušenstvom od odporcu BVD družstva Banská Bystrica. V rámci návrhu žiadal o vydanie platobného rozkazu na sumu 99 900 Sk s príslušenstvom.

Okresný   súd   postúpil   predmetný   návrh   15.   mája   2002   vecne   a miestne príslušnému krajskému súdu.

Krajský súd listom č. k. 1 Š 35/02-Sn-12 z 11. apríla 2003 vyzval sťažovateľa, aby mu oznámil, či trvá na podanom návrhu, resp. či ho berie späť, pretože na majetok odporcu   bol   vyhlásený   konkurz,   „následkom   čoho   došlo   k prerušeniu   konania v zmysle zákona o konkurze a vyrovnaní“ (list bol doručený sťažovateľovi 17. apríla 2003).

Sťažovateľ   22.   apríla   2003   v odpovedi   na   vyššie   uvedenú   výzvu   žiadal oznámiť,   ku   ktorému   podaniu   sa   má   vyjadriť,   kedy   došlo   k vyhláseniu   konkurzu odporcu a k prerušeniu akého konania došlo.

Opätovná   výzva   krajského   súdu   bola   zaslaná   sťažovateľovi   5.   mája   2003, no pre „nezastihnutie adresáta“ nebola poštovým úradom doručená.

Listom z 5. júna 2003 (doručeným sťažovateľovi 16. júna 2003) krajský súd urgoval vyššie požadované a súčasne sťažovateľovi oznámil, že na majetok odporcu bol 5. decembra 2002 vyhlásený konkurz a „týmto momentom sa prerušujú všetky konania, t. j. aj Vaša žaloba o zaplatenie 99 900 Sk s prísl., z čoho vyplýva, že súd až do rozhodnutia konkurzného konania nemôže v uvedenej žalobe konať“.

V súdnom spise sp. zn. 1 Š 35/02-Sn je založené uznesenie krajského súdu č. k. 39-24K 48/02 z 5. decembra 2002, ktorým bol vyhlásený konkurz na dlžníka BVD družstvo,   B.   B.   a oznámenie   JUDr.   T.   Š.,   správkyne   konkurznej   podstaty   vyššie označeného úpadcu zo 16. mája 2003, ktorým oznamuje vyhlásenie konkurzu a žiada, aby krajský súd v konaniach, ktoré sa týkajú predmetného úpadcu, ďalej nepokračoval.Súdny spis sp. zn. 1 Š 35/02 bol doručený ústavnému súdu 22. septembra 2003.

Podľa   už   vyššie   citovaného   vyjadrenia   krajský   súd   považuje   sťažnosť sťažovateľa   „za   neopodstatnenú“   a konštatuje,   že   „aj   keď   zákonná   sudkyňa neinformovala skôr navrhovateľa o prerušení konania v dôsledku konkurzu na majetok odporcu, jej konanie navrhovateľa nepoškodilo a nemohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci“.

Sťažovateľ   vo   svojom   vyššie   citovanom   stanovisku   k vyjadreniu   krajského súdu oznámil, že „jeho sťažnosť je dôvodná a navrhuje Ústavnému súdu SR, aby jej v celom rozsahu vyhovel“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou,   ústavný   súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo   slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola... v primeranej lehote prejednaná.

V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol takto:„Základné právo J. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené mu   čl.   48   ods.   2   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej   republiky   a na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené mu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná,   postupom Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   66/02 a postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.1 Š 35/02 porušené bolo.

J. F. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa ust. § 50 ods. 3 a ust. § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   vo   výške   75.000,-   Sk  ...,   ktoré   je   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici a Okresný   súd   v Banskej   Bystrici   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd v Banskej Bystrici sú povinní nahradiť J. F. trovy konania pred Ústavným súdom SR na bankový účet JUDr. R. K.... do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný   súd   si   pri   výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie   veci   v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu týchto   práv   nemožno   vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods.   2 ústavy, resp.   právo na prerokovanie veci v primeranej lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Pokiaľ   ide   o   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na krajskom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Š 35/02 je vrátenie členského vkladu s príslušenstvom, teda konkrétne určenej peňažnej sumy, ktoré podľa názoru ústavného súdu nepredstavuje právne zložitú (z hľadiska právnej úpravy a jej aplikácie) a ani fakticky komplikovanú problematiku.

Pri posudzovaní podľa kritéria „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov mohlo dôjsť v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci, pričom je potrebné uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdením sťažovateľa, ale vychádzal   z komplexného   posúdenia   priebehu   predmetného   súdneho   konania s prihliadnutím na predmet sporu a jeho právnu úpravu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   sporu   je   vymáhanie vrátenia členského podielu (s príslušenstvom) od právnickej osoby, na majetok ktorej bol v priebehu konania o tomto návrhu vyhlásený konkurz, a od doby nápadu veci krajskému súdu (15. mája 2002) do vyhlásenia konkurzu (5. decembra 2002) uplynula doba   necelých   sedem   mesiacov.   Keďže   konkurz   bol   vyhlásený   sťažnosťou napadnutým   súdom,   boli   sudcovia   tohto   súdu   včas   informovaní   o jeho   existencii a z toho vyplývajúcich dôsledkoch na ďalší priebeh konaní vo veciach, v ktorých bol úpadca ako účastník konania odporcom.

Vzhľadom   na   to,   že   podľa   §   14   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   328/1991   Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov sa súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa začali pred vyhlásením konkurzu, prerušujú, ak sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo sa týkajú nárokov, ktoré majú byť z podstaty uspokojené,   krajský   súd   o návrhu   sťažovateľa   (na   vydanie   platobného   rozkazu) nerozhodol a svoj ďalší postup v predmetnej veci podriadil povinnosti uloženej mu vyššie citovaným zákonným ustanovením.

K samotnému   oznámeniu   vyššie   uvedených   právne   relevantných   skutočností sťažovateľovi   až   17.   apríla   2003   krajský   súd   vo   svojom   už   vopred   citovanom vyjadrení   uviedol,   že   aj   keď   skôr   neinformoval   sťažovateľa   o prerušení   konania v dôsledku vyhláseného konkurzu na majetok odporcu, táto skutočnosť (oneskorené informovanie) nemohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci a sťažovateľa nepoškodila. Keďže podľa ustanovenia § 20 citovaného zákona veritelia dlžníka majú možnosť prihlásiť svoje pohľadávky v lehote označenej v uznesení o vyhlásení konkurzu, a to aj vtedy,   keď   sa   o nich   vedie   súdne   alebo   iné   konanie   podľa   osobitných   predpisov, ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ má možnosť domáhať sa svojej pohľadávky aj v rámci tohto konania.

Sťažovateľom namietanú nečinnosť krajského súdu od nápadu veci (15. mája 2002)   do   výzvy   na oznámenie, či   sťažovateľ trvá   na podanom   návrhu   (11.   apríla 2003),   možno   rozdeliť   na   čas,   keď   sudca   preskúmaval   návrh   účastníka,   ktorý vzhľadom   na   snahu   dosiahnuť   rýchle   rozhodnutie   bol   účelovo   prispôsobený podmienkam právnej úpravy (podmienkam vydania platobného rozkazu), čo možno pričítať na ťarchu sťažovateľa, až po vyhlásenie uznesenia o konkurze na majetok dlžníka,   t.   j.   BVD   družstva   Banská   Bystrica,   5.   decembra   2002.   Po   zohľadnení preskúmania   podmienok   konania   a zohľadnení   príslušnej   doby   (dovolenky   sudcu) ústavný súd považuje za preukázané prieťahy v dĺžke 3 a pol mesiaca. Ide o ojedinelý prieťah v konaní, ktorý nemožno považovať za taký významný, aby založil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré by v konečnom dôsledku mohlo ovplyvniť uplatňovaný nárok na vrátenie členského vkladu.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného súdu   ojedinelá   nečinnosť   súdu   hoci   aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, že sťažovateľom označené základné právo porušené nebolo.

Vzhľadom   na zásadnú   neodlišnosť   práva   na prerokovanie   veci   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru od základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa záver o neporušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vzťahuje aj na toto sťažovateľom označené právo.

Keďže   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a prikázanie krajskému súdu, aby vo veci konal, je viazané na výrok ústavného súdu o namietanom porušení   označeného   základného   práva   (ktoré   však   v predmetnej   veci   vyslovené nebolo), ústavný súd sa preto pri svojom rozhodovaní uvedenými návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Keďže   sťažovateľ   v konaní neuspel, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jeho návrhom na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003