SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 167/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., Karadžičova 17,Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Miroslavom Vilímom, Michalská 9, Bratislava,vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súduRimavská Sobota č. k. 14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014 a rozsudkom Krajského súduv Banskej Bystrici č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra2015 doručená sťažnosť spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., Karadžičova 17, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota(ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014 a rozsudkom Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015,ktorou sťažovateľka žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa, Wüstenrot poisťovňa, a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota, č. k. 14C/49/2014-36 zo dňa 14. 04. 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 116Co/848/2014-52(správne č. k.16 Co 848/2014-52, pozn.)z 11. 06. 2015 boli porušené.
2. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, č. k. 14C/49/2014-36 zo dňa 14. 04. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 116Co/848/2014-52(správne č. k.16 Co 848/2014-52, pozn.)z 11. 06. 2015 sa zrušujú a vec sa vracia súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Rimavská Sobota) na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 355,72 €.“
Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplynulo, sťažovateľka bolaako žalobkyňa účastníčkou konania pred okresným súdom sp. zn. 14 C 49/2014, v ktoromsa proti,, ako žalovanej (ďalej len„žalovaná“) domáhala zaplatenia 161,70 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 28. apríla2012 až do zaplatenia. Svoju žalobu sťažovateľka odôvodnila tým, že žalovaná uzatvorilaso sťažovateľkou 15. novembra 2010 poistnú zmluvu č. 109/382139-0, ktorej predmetombolo investičné životné poistenie pre zdravie a dôchodok s účinnosťou od 1. novembra 2010do 31. októbra 2040. Touto zmluvou sa žalovaná zaviazala platiť sťažovateľke mesačnépoistné 33 €, napriek tomu žalovaná túto povinnosť za obdobie od 1. decembra 2011prestala plniť. Podľa názoru sťažovateľky poistná zmluva zanikla 27. apríla 2012v dôsledku nezaplatenia dlžného poistného žalovanou napriek výzve sťažovateľky v zmysle§ 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, podľa ktorého poistenie zanikne ajtak, že poistné za ďalšie poistné obdobie nebolo zaplatené do jedného mesiaca odo dňadoručenia výzvy poisťovateľa na jeho zaplatenie, ak nebolo poistné zaplatené preddoručením tejto výzvy. Žalovaná tvrdila, že si nepamätá, že by jej bola doručená výzva nazaplatenie dlžného poistného z 15. marca 2012 ani oznámenie sťažovateľky zo 4. mája 2012o zániku poistenia a spochybnila deň zániku poistnej zmluvy tvrdený sťažovateľkou(27. apríla 2012) a súčasne aj výšku žalovanej sumy. Vykonaným dokazovaním považovalokresný súd za preukázané, že poistný vzťah medzi sťažovateľkou a žalovanou vznikol tak,ako to tvrdila sťažovateľka, ku dňu 1. decembra 2011 mala žalovaná svoje zmluvnépovinnosti voči sťažovateľke splnené a plniť si ich prestala od 1. decembra 2011. Okresnýsúd vyzval sťažovateľku, aby preukázala doručenie výzvy žalovanej v súlade s § 801 ods. 2Občianskeho zákonníka. Sťažovateľka doručenie výzvy žalovanej nepreukázalaa okresnému súdu uviedla, že„pre preukázanie dôvodnosti nároku na zaplatenie poistného nie je nevyhnutné dokladať súdom vyžiadanú výzvu podľa § 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak by totiž súd dospel k záveru, že žalobca zánik poistenia nepreukázal, poistenie by trvalo aj naďalej a o to viac by nárok žalobcu na dojednané poistné zostal zachovaný. Žalobcom uplatňovaný nárok totiž nie je viazaný na právnu skutočnosť zániku poistnej zmluvy.“. S ohľadom na to, že sťažovateľka svoje tvrdenia o zániku poistnejzmluvy uvedené v žalobe nepreukázala, keďže nepreukázala, kedy uplynula jednomesačnálehota v zmysle § 801 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorej plynutie za sa odvíjaod doručenej výzvy žalovanej, okresný súd jej žalobu zamietol. Podľa názoru okresnéhosúdu bez náležitého preukázania uvedenej skutočnosti nebolo možné vylúčiť, že ku zánikupoistnej zmluvy došlo skôr, ako sťažovateľka uviedla, v dôsledku čoho by bol opodstatnenýjej nárok iba v nižšej než žalovanej sume. Pokiaľ sťažovateľka nepredložila dôkazypotrebné na preukázanie svojho tvrdenia, musí niesť nepriaznivé dôsledky v podobe takéhorozhodnutia súdu o jej návrhu, ktoré vychádza zo skutkového stavu zisteného na základevykonaných dôkazov.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom uviedla, že jejprávny zástupca v čase podania žaloby uvedenými dokladmi nedisponoval, nemá ich anidosiaľ k dispozícii, navyše na preukázanie dôvodnosti nároku na zaplatenie poistného nie jenevyhnutné preukazovať doručenie výzvy žalovanej, pretože aj v prípade, ak okresný súddospel k záveru, že sťažovateľka zánik poistenia nepreukázala, poistenie by trvalo ajnaďalej, a o to viac by jej nárok na dojednané poistné zostal zachovaný. Sťažovateľkarozsudok okresného súdu žiadala zmeniť a vyhovieť jej žalobe.
Krajský súd rozsudkom č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015 rozsudok okresnéhosúdu ako vecne správny potvrdil a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sa„v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu, ktorý pri svojom rozhodovaní vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. a vec aj správne právne posúdil. V zmysle ust. § 801 ods. 2 OZ podmienkou platného zániku poistenia je doručenie výzvy poisťovateľa na zaplatenie poistného za ďalšie poistné obdobie do jedného mesiaca odo dňa doručenia výzvy na jeho zaplatenie, ak nebolo poistné zaplatené pred doručením tejto výzvy. Pokiaľ navrhovateľ v konaní tvrdí, že odporkyni predmetnú výzvu doručil, jeho zaťažuje dôkazné bremeno, teda, preukázanie ním tvrdenej skutočnosti. Je síce pravdivým tvrdenie navrhovateľa, že pokiaľ nedošlo k zániku poistenia, odporkyňa je povinná naďalej plniť poistné v zmysle medzi nimi uzavretej poistnej zmluvy, táto skutočnosť však nemá vplyv na správnosť právneho posúdenia veci okresným súdom vzhľadom k tej skutočnosti, že navrhovateľ si uplatňuje nárok na zaplatenie poistného za dobu do zániku poistenia. Pokiaľ nie je zrejmé, kedy bola výzva doručená odporkyni, nie je možné zistiť ani to, kedy poistenie zaniklo, a ani či nárok navrhovateľa na zaplatenie poistného (do zániku poistenia) je dôvodný.“.
Rozsudok krajského súdu č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015 bol sťažovateľkedoručený 20. júla 2015.
Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu, ktorou namietala porušeniezákladných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014 a rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 848/2014-52z 11. júna 2015, odôvodnila tým, že tieto rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, súzaložené na nesprávnej aplikácii právnych predpisov, rozhodnutia sú vnútorne nelogickéa odporujú tomu, čo i samotné súdy konštatujú, a to, že pokiaľ nedošlo k zániku poistenia,žalovaná je povinná plniť poistné v zmysle uzavretej zmluvy. Sťažovateľka sa od začiatkudomáhala zaplatenia žalovanej sumy z titulu nezaplateného poistného za obdobie trvaniapoistnej zmluvy, jej uzatvorenie medzi účastníkmi nebolo sporné, čo akceptovalii všeobecné súdy. Pokiaľ nebolo preukázané, že poistná zmluva zanikla, potom muselanaďalej trvať a zaväzovať i žalovanú. Z vykonaného dokazovania nemohlo preto vyplynúť,že sťažovateľka sa domáhala zaplatenia poistného za dlhšie obdobie, než len za také, ktoréjej patrilo. Sťažovateľkou uplatnené právo nie je viazané na právnu skutočnosť zánikuzmluvy. Pokiaľ všeobecné súdy žiadali od sťažovateľky dôkaz o skutočnosti, ktorározhodnutie o vyhovení žalobe nepodmieňovala, porušili tým princípy dokazovania,kontradiktórnosti, ako aj rovnosti strán v konaní. Okresný súd i krajský súd vo vecisťažovateľky aplikovali právo svojvoľne, dotknuté ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku aplikovali nesprávne a popreli tým ich účel a zmysel.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymiorgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu týchto jej právmalo dôjsť jednak rozsudkom okresného č. k. 14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014 a jednakrozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudkuokresného súdu č. k. 14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02).
V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienkykonania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru, že vzhľadomna princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdumeritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jejzákladných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho postupuzveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súdodvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k.16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patríprávomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné a rozhodnúť o ňom.
Ústavný súd preto podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosťsťažovateľa v jej časti, ktorá smerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 14 C 49/2014-36 zo 14. apríla 2014 pre nedostatok právomoci.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 16 Co 848/2014-52z 11. júna 2015. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľky je právomoc ústavnéhosúdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 848/2014-52 z 11. júna 2015, pričompodstatou jej námietok bolo, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresnéhosúdu, ktorým bola jej žaloba o zaplatenie 161,70 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročneod 28. apríla 2012 až do zaplatenia zamietnutá, pričom pri svojom rozhodovaní krajský súdaplikoval dotknuté ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce otázkydokazovania, vyhodnotenia jeho výsledkov a dôkazného bremena spôsobom, ktorý poprelich účel a zmysel.
Ústavný súd si je vedomý toho, že vzhľadom na povahu predmetu konania je správnevyhodnotenie dôkazného bremena rozhodujúce pre vyhodnotenie výsledkov vykonanéhodokazovania. Hoci v danom prípade bolo v„hre“iba 161,70 €, to ešte nemusí znamenať, žev okolnostiach posudzovanej veci napokon napadnuté rozhodnutie nemohlo mať negatívnedôsledky na sťažovateľku. V každom prípade však už vzhľadom na hodnotu, ktorá je„v hre“, je zrejmé, že sťažovateľkou tvrdené porušenie označených ustanovení ústavynedosahuje v danom konkrétnom prípade intenzitu predstavujúcu možnosť vysloveniaporušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konaniadotknúť.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo svojejpodstate sťažovateľka namieta nesprávne vyhodnotenie dôkazného bremena a výsledkovvykonaného dokazovania v spojení s jeho právnym posúdením zo strany všeobecnýchsúdov, v dôsledku ktorého mala byť ukrátená napadnutým rozsudkom krajského súdunapokon o finančnú čiastku 161,70 €.
Ústavný súd v tejto súvislosti navyše konštatuje, že napadnutý rozsudok krajskéhosúdu nevyvoláva z hľadiska kritérií jeho zákonnosti zásadné pochybnosti. Ostatne anirelevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému rozsudku krajského súduv kontexte posúdenia možného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru neumožňuje dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenieporušenia sťažovateľkou uvedených práv. Žalobca v občianskom súdnom konanívymedzuje predmet konania nielen petitom svojej žaloby, ale aj opísaním rozhodujúcichskutočností, na ktorých svoje právo zakladá. V tomto prípade si sťažovateľka uplatnilanárok na zaplatenie poistného za dobu do zániku poistenia. Takto tvrdeniami sťažovateľkyskutkovo vymedzenú žalobu posudzovali všeobecné súdy, a pretože sťažovateľkanepredložila dôkazy potrebné na ich preukázanie, jej žalobu na základe vykonanýchdôkazov zamietli.
Všetky tieto okolnosti majú vplyv aj na intenzitu sťažovateľkou namietanéhoporušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenieporušenia základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods.3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedenáfinančná čiastka, z ktorej v skutočnosti„pramenilo“napadnuté rozhodnutie, zjavnenedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecnéhosúdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnejmzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolaciehosúdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smerujeproti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnejochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorýchdošlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, II. ÚS 297/2013]. Posudzovaná vectakúto intenzitu zjavne nedosahuje, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016