znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 167/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   účinný   právnyprostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základnýchslobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a jeho   rozsudkomč. k. 10 So 23/2013-282 z 18. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)a práva   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 10 So 23/2013-282z 18. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa stal obeťou „porušenia práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie, na účinný opravný prostriedok pred národnými súdmi v konaní pod č. k. 10So/23/2013 na Najvyššom súde SR“, ktorý potvrdil „zjavne nezákonný a nespravodlivý, arbitrárne odôvodnený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.   5   Sd/31/2010-226   zo   dňa   27.   februára   2013   vydaný   na   podklade   nedostatočne a nepresvedčivo   zisteného   skutkového   stavu   veci   a   nesprávneho   právneho   posúdenia. V konaní   pred   Krajským   súdom   v   Bratislave   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľa na spravodlivé   súdne   konanie,   porušeniu   práva   rovnosti   a   kontradiktórnosti   súdneho konania, čo sťažovateľ namietal.

Touto sťažnosťou sťažovateľ namieta porušenie jeho práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý súdny proces a to tým, že porušovateľ odňal sťažovateľovi právo osobne sa zúčastniť   konania   o   odvolaní,   právo   byť   vypočutý   odvolacím   súdom   a   predniesť   svoju argumentáciu   za   účelom   dosiahnutia   spravodlivého   rozhodnutia   porušovateľom   v   jeho prospech a to zrušením, resp. zmenením napadnutého rozsudku vydaného Krajským súdom v Bratislave dňa 25. februára 2013.

Sťažovateľ tvrdí, že právo sťažovateľa byť vypočutý a osobne sa zúčastniť konania o odvolaní pred Najvyšším súdom SR aj s akcentom, že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR je neprípustné (IV. ÚS 208/08, II. ÚS 87/09), je treba považovať za základný prvok práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   ktorý   musí   byť   chránený   v   ktoromkoľvek procesnom štádiu, lebo ostatné záruky obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 Dohovoru týkajúce sa spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti konania by nemali žiaden zmysel, keby nebol chránený prístup na súd, ktorý je predbežnou podmienkou užívania týchto záruk.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takétorozhodnutie:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivé súdne konanie zaručené podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   a   jeho   rozsudkom č. k. 10So/23/2013-282 zo dňa 18. júna 2014 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 10So/23/2013-282 zo dňa 18. júna 2014 sa zrušuje, vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 eur, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich základných   práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistenýskutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveňby mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojenís čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takýchmedzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásenáspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladápoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenienávrhu)   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom   je   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   zneniapríslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandisI. ÚS 115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   352/06).   Základné   právo   na súdnu   ochranu   všakneznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. abybolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K nemu   sa   pridávajú   záruky   ustanovenéčl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdupre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanieveci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byťprítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavkyspravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Podstatou   sťažovateľových   námietok   je   tvrdenie   o odňatí   práva   byť   vypočutýa osobne sa zúčastniť konania o odvolaní, keďže napadnutý rozsudok vydal najvyšší súd beztoho, aby vo veci vykonal pojednávanie, a mohol tak predniesť argumentáciu pre účelydosiahnutia spravodlivého rozhodnutia.

V súvislosti s preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý bolvydaný   v   konaní   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   jepotrebné podľa názoru ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania(správne   súdnictvo).   V   konaní   podľa   V.   časti   OSP   súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo   opravnýchprostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovaťčinnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, tedato,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobourešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, trebavziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje ibaprávne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy(II. ÚS 127/07,   II.   ÚS   197/2010,   I.   ÚS   241/2012,   IV.   ÚS   237/2012,   III.   ÚS   34/2013,I. ÚS 178/2014).

V napadnutom rozsudku najvyšší súd uvádza, že ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2OSP   preskúmal   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)č. k. 5 Sd 31/2010-226 z 27. februára 2013 spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, bezpojednávania „v súlade   s   §   250ja   ods.   2   O.   s.   p.   a jednomyseľne   dospel   k záveru,   že odvolaniu navrhovateľa nemožno vyhovieť“.

Podľa   §   250ja   ods.   2   OSP   odvolací   súd   rozhodne   o   odvolaní   spravidla   bezpojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadipojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.

Sťažovateľ   netvrdil,   že   by   najvyšší   súd   pri   svojom   postupe   porušil   ustanovenieukladajúce   súdom   povinnosť   upovedomovať   účastníkov   konania   elektronickýmiprostriedkami o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku (§ 214 ods. 3 OSP) aleboustanovenie ukladajúce povinnosť súdu oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudkuna úradnej tabuli súdu 5 dní pred jeho vyhlásením. Ústavný súd sa preto zameral len naposúdenie, či v danom prípade mohol najvyšší súd rozhodnúť bez vykonania pojednávaniaa nezasiahnuť pritom do sťažovateľom označených práv zaručených ústavou a dohovorom.

Z uvádzaného ustanovenia vyplýva, že odvolací súd nariadi pojednávanie, len ak topovažuje   za   potrebné   alebo   ak   mieni   vykonať   dokazovanie.   Je   teda   len   na   úvaheodvolacieho   súdu,   aby   rozhodol,   či   pri   prerokúvaní   tej-ktorej   veci   považuje   najmäs ohľadom na potrebu ďalšieho dokazovania vykonanie pojednávania vo veci za potrebné.Z obsahu   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   však   nevyplýva,   že   by   najvyšší   súdv danej veci vykonával nejaké dokazovanie, preto jeho rozhodnutie nenariadiť pojednávaniemožno hodnotiť ako využitie zákonom povolenej (ba dokonca predpokladanej) možnostiprerokovania odvolania proti rozsudku krajského súdu v rámci správneho súdnictva.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v   ktorejuvádza,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymia hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, I. ÚS 670/2014). Takýto postup podľaplatného procesnoprávneho ustanovenia nemožno považovať za porušenie práva na verejnéprerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania zaručeného sťažovateľom označenýmčl. 48 ods. 2 ústavy, pretože zákon môže ustanoviť medze základných práv a slobôd, pričompri ich obmedzení sa musí dbať na ich podstatu a zmysel (čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   námietka   sťažovateľa,   že   v dôsledku   postupunajvyššieho súdu nemohol predniesť svoju argumentáciu pred odvolacím súdom, neobstojí,pretože v danom prípade ide už v poradí o tretí štátny orgán (a v rámci správneho súdnictvao súd druhého stupňa), na ktorom sa prerokúva jeho právna vec, a sťažovateľ mal možnosťuž   v predchádzajúcich   štádiách   konania   sa   k veci   vyjadriť   vrátane   možnosti   vyjadriť   sak veci na pojednávaní v konaní pred krajským súdom, a tak predniesť všetky argumentyodôvodňujúce priznanie práva, ktorého sa domáhal. Súdne konanie pred prvostupňovýma odvolacím súdom totiž z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, a preto aplikáciauvádzanej   procesnoprávnej   úpravy,   tak   ako   bola   v posudzovanom   prípade   vykonaná,neindikuje porušenie základných procesnoprávnych princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd ďalej poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššiehosúdu   obsahujúce   dostatok   presvedčivých   právnych   úvah   odôvodňujúcichrozhodnutie vyhlásené vo veci a pre účely posúdenia namietaného porušenia označenýchpráv zaručených ústavou a dohovorom z relevantných častí jeho odôvodnenia uvádza:«V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ splnil zákonné podmienky pre priznanie invalidného   dôchodku,   sporná   zostáva   iba   jeho   výška,   ktorú   navrhovateľ   považuje za „podhodnotenú“,   pretože   odporkyňa   pri   ustálení   výšky   invalidného   dôchodku nezohľadnila jeho príjem z pracovného pomeru so spoločnosťou KVESTOR Q s.r.o., a to za obdobie od 14.12.1998 do 30.09.2008. Malo ísť o pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 04.12.2008 v znení dodatku z 15.01.1999 s dohodnutou čistou mesačnou mzdou vo výške 30 000 Sk. Problém vyplynul z toho, že uvedený zamestnávateľ si neplnil svoje   povinnosti   voči   sociálnej   poisťovni   -   nepredkladal   evidenčné   listy   dôchodkového zabezpečenia,   mesačné   výkazy   poistného,   nesplnil   si   ohlasovaciu   povinnosť   pri zamestnávaní   poberateľa   dôchodku   a   neumožnil   vykonanie   kontroly   zamestnancom Sociálnej poisťovne.

Ako vyplýva z obsahu spisu,   odporkyňa svoj postup odôvodnila tým,   že   nemôže považovať maximálne vymeriavacie základy predložené pôvodným štatutárnym orgánom spoločnosti KVESTOR Q s.r.o. v konkurze za hodnoverné a ich správnosť nie je možné overiť   prvotnými   dokladmi.   Tieto   údaje   boli   uvedené   za   obdobie   od   01.01.2004 do 30.09.2008   na   opakovane   predložených   evidenčných   listoch   dôchodkového   poistenia a za obdobie od 04.12.1998 do 31.12.2003 na tlačive „údaje na účely vedenia evidenčných listov   dôchodkového   zabezpečenia   zamestnancov   malých   závodov“,   pričom   tieto   neboli po vyhlásení   konkurzu   na   majetok   spoločnosti   dňa   17.10.2000   predložené   správcom konkurznej podstaty, na ktorého prešlo aj oprávnenie konať za úpadcu v pracovnoprávnych vzťahoch (vrátane všetkých povinností, ktoré sú s tým spojené), ale pôvodným štatutárnym orgánom   úpadcu   -   konateľom ⬛⬛⬛⬛.   Hodnovernosť   údajov spochybňovala aj skutočnosť, že z dodatočne vyhotovených tlačív „údaje na účely vedenia evidenčných listov dôchodkového zabezpečenia zamestnancov malých závodov za roky 1998 až   2003“   pôvodne   nevyplývalo,   kto   ich   vyhotovil,   až   neskôr   na   základe   opravy   boli potvrdené   a   overené ⬛⬛⬛⬛ a   ako   mzdový   účtovník   bola   uvedená spoločnosť JUPITER SK, s. r. o., ktorá vznikla 30. novembra 2005 a v mene ktorej je oprávnená konať ⬛⬛⬛⬛, čo je navrhovateľovi blízka osoba. V rámci kontroly na overenie správnosti predložených dokladov ani pôvodný, ani nový správca tieto nepotvrdili, naopak, ⬛⬛⬛⬛ spochybnil   pracovný   pomer   navrhovateľa   s   tým,   že   pracovnú zmluvu považuje za simulovanú. Svoj názor odôvodňoval tým, že jednak miesto výkonu práce dohodnuté v ⬛⬛⬛⬛, čo bol podľa jeho osobného zistenia byt v paneláku, ale hlavne, že ešte v decembri 1998 bol úpadca   vykradnutý,   a   to   vrátane   technológie,   ktorá   už   nebola   obnovená   a   úpadca nevykonával predmet svojej činnosti (výroba alkoholických a nealkoholických nápojov); to znamená, že pracovné zmluvy stratili svoje opodstatnenie. Tento záver nepriamo potvrdzuje aj   skutočnosť,   že   podľa predloženej   pracovnej zmluvy   bol navrhovateľ zamestnaný ako obchodný a personálny manažér s právomocou pre aktívnu a pasívnu ochranu objektu, pričom   sám   potvrdil,   že   od   vyhlásenia   konkurzu   mu   nebola   prideľovaná   práca,   ani vyplatená mzda (ktorej vyplatenie si neúspešne uplatnil v konkurznom konaní). V rámci dokazovania vykonaného odporkyňou bolo tiež zistené, že uvedená spoločnosť v spornom období, t. j. od 14. decembra 1998 do 30. septembra 2008 nebola registrovaná ako platiteľ dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a neodvádzala Daňovému úradu Trnava žiadne preddavky na daň zo závislej činnosti ani nepodávala daňové priznania. Všetky tieto:   skutočnosti   podporujú   záver   odporkyne   o   nedôveryhodnosti   poskytnutých   údajov spoločnosti KVESTR Q, s.r.o. ako zamestnávateľa.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku, že krajský súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že ho nepoučil o jeho procesných právach v zmysle § 5 ods. 1 O. s. p. Táto poučovacia povinnosť sa dotýka výlučne oblasti procesného práva, pričom navrhovateľ nešpecifikoval, o ktoré procesné právo mal byť postupom súdu ukrátený a takáto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu spisu. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s názorom navrhovateľa, že súd si mal vyžiadať vyšetrovací spis, pretože vyšetrovanie nie je ukončené a pre súd platí viazanosť rozhodnutí príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a nepatrí mu, aby sám posudzoval tieto otázky. Napokon, ako to uviedli odporkyňa aj súd v odôvodnení   svojich   rozhodnutí,   ak   by   v   budúcnosti   došlo   k   overeniu hodnovernosti predložených   osobných   vymeriavacích   základov,   prípadne   predloženiu právoplatného rozhodnutia   súdu   o   mzdových   nárokoch   navrhovateľa   u   zamestnávateľa KVESTOR Q, s. r. o. v konkurze, odporkyňa v súlade s § 112 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodne znova o sume už priznaného invalidného dôchodku.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   aj   odvolací   súd   považoval   rozhodnutia   odporkyne za zákonné   a   preto   rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne   správny   podľa   §   219   O. s.   p. potvrdil.»

Vychádzajúc   z obsahu   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súdkonštatuje,   že   označený   rozsudok   je   z hľadiska   obsahu   sťažovateľom   uvedených   právzaručených ústavou a dohovorom ústavne udržateľný. Nezistil pritom existenciu skutočnostínasvedčujúcich tomu, že by namietané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné považovaťza   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   resp.   za   popierajúce   zmysel   práva   na   súdnuochranu, pretože najvyšší súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľa vyrovnal dostatočne.Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebenemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojímvlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnychnázorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomocinajvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry bymohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bolsvojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdutakéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   nezistil   ani   porušenie   práva   na   účinný   právnyprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosťpráva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríkladrozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudokvo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudokESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122),a keďže ústavný súd nezistil, že by k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovorudošlo,   nemohol   dospieť   ani   k   záveru,   že   by   najvyšší   súd   porušil   sťažovateľovo   právozaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššiehosúdu,   ktorý   ústavne   konformným   spôsobom   potvrdil   odvolaním   sťažovateľa   napadnutýrozsudok krajského súdu, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia spravodlivostiv takom zmysle, ako to sťažovateľ namieta. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru máprocesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravypred   vnútroštátnym   orgánom   každému,   kto   sa   dovoláva   základných   práv   a   slobôduvedených   v dohovore,   a   tento   účinný   prostriedok   nápravy   je   nezávislý   od istotypriaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013, III. ÚS135/2014).

Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospelk záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015