SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 167/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právnyprostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudkomč. k. 10 So 23/2013-282 z 18. júna 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 10 So 23/2013-282z 18. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa stal obeťou „porušenia práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie, na účinný opravný prostriedok pred národnými súdmi v konaní pod č. k. 10So/23/2013 na Najvyššom súde SR“, ktorý potvrdil „zjavne nezákonný a nespravodlivý, arbitrárne odôvodnený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Sd/31/2010-226 zo dňa 27. februára 2013 vydaný na podklade nedostatočne a nepresvedčivo zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia. V konaní pred Krajským súdom v Bratislave došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, porušeniu práva rovnosti a kontradiktórnosti súdneho konania, čo sťažovateľ namietal.
Touto sťažnosťou sťažovateľ namieta porušenie jeho práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý súdny proces a to tým, že porušovateľ odňal sťažovateľovi právo osobne sa zúčastniť konania o odvolaní, právo byť vypočutý odvolacím súdom a predniesť svoju argumentáciu za účelom dosiahnutia spravodlivého rozhodnutia porušovateľom v jeho prospech a to zrušením, resp. zmenením napadnutého rozsudku vydaného Krajským súdom v Bratislave dňa 25. februára 2013.
Sťažovateľ tvrdí, že právo sťažovateľa byť vypočutý a osobne sa zúčastniť konania o odvolaní pred Najvyšším súdom SR aj s akcentom, že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR je neprípustné (IV. ÚS 208/08, II. ÚS 87/09), je treba považovať za základný prvok práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý musí byť chránený v ktoromkoľvek procesnom štádiu, lebo ostatné záruky obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 Dohovoru týkajúce sa spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti konania by nemali žiaden zmysel, keby nebol chránený prístup na súd, ktorý je predbežnou podmienkou užívania týchto záruk.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takétorozhodnutie:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivé súdne konanie zaručené podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR a jeho rozsudkom č. k. 10So/23/2013-282 zo dňa 18. júna 2014 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 10So/23/2013-282 zo dňa 18. júna 2014 sa zrušuje, vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 eur, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňby mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásenáspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladápoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandisI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Základné právo na súdnu ochranu všakneznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. abybolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovenéčl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdupre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanieveci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byťprítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavkyspravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Podstatou sťažovateľových námietok je tvrdenie o odňatí práva byť vypočutýa osobne sa zúčastniť konania o odvolaní, keďže napadnutý rozsudok vydal najvyšší súd beztoho, aby vo veci vykonal pojednávanie, a mohol tak predniesť argumentáciu pre účelydosiahnutia spravodlivého rozhodnutia.
V súvislosti s preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý bolvydaný v konaní podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), jepotrebné podľa názoru ústavného súdu predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania(správne súdnictvo). V konaní podľa V. časti OSP súdy preskúmavajú „zákonnosť“rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravnýchprostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovaťčinnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, tedato, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobourešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, trebavziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje ibaprávne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy(II. ÚS 127/07, II. ÚS 197/2010, I. ÚS 241/2012, IV. ÚS 237/2012, III. ÚS 34/2013,I. ÚS 178/2014).
V napadnutom rozsudku najvyšší súd uvádza, že ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2OSP preskúmal rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)č. k. 5 Sd 31/2010-226 z 27. februára 2013 spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, bezpojednávania „v súlade s § 250ja ods. 2 O. s. p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno vyhovieť“.
Podľa § 250ja ods. 2 OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bezpojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadipojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.
Sťažovateľ netvrdil, že by najvyšší súd pri svojom postupe porušil ustanovenieukladajúce súdom povinnosť upovedomovať účastníkov konania elektronickýmiprostriedkami o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku (§ 214 ods. 3 OSP) aleboustanovenie ukladajúce povinnosť súdu oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudkuna úradnej tabuli súdu 5 dní pred jeho vyhlásením. Ústavný súd sa preto zameral len naposúdenie, či v danom prípade mohol najvyšší súd rozhodnúť bez vykonania pojednávaniaa nezasiahnuť pritom do sťažovateľom označených práv zaručených ústavou a dohovorom.
Z uvádzaného ustanovenia vyplýva, že odvolací súd nariadi pojednávanie, len ak topovažuje za potrebné alebo ak mieni vykonať dokazovanie. Je teda len na úvaheodvolacieho súdu, aby rozhodol, či pri prerokúvaní tej-ktorej veci považuje najmäs ohľadom na potrebu ďalšieho dokazovania vykonanie pojednávania vo veci za potrebné.Z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu však nevyplýva, že by najvyšší súdv danej veci vykonával nejaké dokazovanie, preto jeho rozhodnutie nenariadiť pojednávaniemožno hodnotiť ako využitie zákonom povolenej (ba dokonca predpokladanej) možnostiprerokovania odvolania proti rozsudku krajského súdu v rámci správneho súdnictva.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorejuvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymia hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, I. ÚS 670/2014). Takýto postup podľaplatného procesnoprávneho ustanovenia nemožno považovať za porušenie práva na verejnéprerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania zaručeného sťažovateľom označenýmčl. 48 ods. 2 ústavy, pretože zákon môže ustanoviť medze základných práv a slobôd, pričompri ich obmedzení sa musí dbať na ich podstatu a zmysel (čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy).
Podľa názoru ústavného súdu námietka sťažovateľa, že v dôsledku postupunajvyššieho súdu nemohol predniesť svoju argumentáciu pred odvolacím súdom, neobstojí,pretože v danom prípade ide už v poradí o tretí štátny orgán (a v rámci správneho súdnictvao súd druhého stupňa), na ktorom sa prerokúva jeho právna vec, a sťažovateľ mal možnosťuž v predchádzajúcich štádiách konania sa k veci vyjadriť vrátane možnosti vyjadriť sak veci na pojednávaní v konaní pred krajským súdom, a tak predniesť všetky argumentyodôvodňujúce priznanie práva, ktorého sa domáhal. Súdne konanie pred prvostupňovýma odvolacím súdom totiž z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, a preto aplikáciauvádzanej procesnoprávnej úpravy, tak ako bola v posudzovanom prípade vykonaná,neindikuje porušenie základných procesnoprávnych princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd ďalej poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššiehosúdu obsahujúce dostatok presvedčivých právnych úvah odôvodňujúcichrozhodnutie vyhlásené vo veci a pre účely posúdenia namietaného porušenia označenýchpráv zaručených ústavou a dohovorom z relevantných častí jeho odôvodnenia uvádza:«V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ splnil zákonné podmienky pre priznanie invalidného dôchodku, sporná zostáva iba jeho výška, ktorú navrhovateľ považuje za „podhodnotenú“, pretože odporkyňa pri ustálení výšky invalidného dôchodku nezohľadnila jeho príjem z pracovného pomeru so spoločnosťou KVESTOR Q s.r.o., a to za obdobie od 14.12.1998 do 30.09.2008. Malo ísť o pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa 04.12.2008 v znení dodatku z 15.01.1999 s dohodnutou čistou mesačnou mzdou vo výške 30 000 Sk. Problém vyplynul z toho, že uvedený zamestnávateľ si neplnil svoje povinnosti voči sociálnej poisťovni - nepredkladal evidenčné listy dôchodkového zabezpečenia, mesačné výkazy poistného, nesplnil si ohlasovaciu povinnosť pri zamestnávaní poberateľa dôchodku a neumožnil vykonanie kontroly zamestnancom Sociálnej poisťovne.
Ako vyplýva z obsahu spisu, odporkyňa svoj postup odôvodnila tým, že nemôže považovať maximálne vymeriavacie základy predložené pôvodným štatutárnym orgánom spoločnosti KVESTOR Q s.r.o. v konkurze za hodnoverné a ich správnosť nie je možné overiť prvotnými dokladmi. Tieto údaje boli uvedené za obdobie od 01.01.2004 do 30.09.2008 na opakovane predložených evidenčných listoch dôchodkového poistenia a za obdobie od 04.12.1998 do 31.12.2003 na tlačive „údaje na účely vedenia evidenčných listov dôchodkového zabezpečenia zamestnancov malých závodov“, pričom tieto neboli po vyhlásení konkurzu na majetok spoločnosti dňa 17.10.2000 predložené správcom konkurznej podstaty, na ktorého prešlo aj oprávnenie konať za úpadcu v pracovnoprávnych vzťahoch (vrátane všetkých povinností, ktoré sú s tým spojené), ale pôvodným štatutárnym orgánom úpadcu - konateľom ⬛⬛⬛⬛. Hodnovernosť údajov spochybňovala aj skutočnosť, že z dodatočne vyhotovených tlačív „údaje na účely vedenia evidenčných listov dôchodkového zabezpečenia zamestnancov malých závodov za roky 1998 až 2003“ pôvodne nevyplývalo, kto ich vyhotovil, až neskôr na základe opravy boli potvrdené a overené ⬛⬛⬛⬛ a ako mzdový účtovník bola uvedená spoločnosť JUPITER SK, s. r. o., ktorá vznikla 30. novembra 2005 a v mene ktorej je oprávnená konať ⬛⬛⬛⬛, čo je navrhovateľovi blízka osoba. V rámci kontroly na overenie správnosti predložených dokladov ani pôvodný, ani nový správca tieto nepotvrdili, naopak, ⬛⬛⬛⬛ spochybnil pracovný pomer navrhovateľa s tým, že pracovnú zmluvu považuje za simulovanú. Svoj názor odôvodňoval tým, že jednak miesto výkonu práce dohodnuté v ⬛⬛⬛⬛, čo bol podľa jeho osobného zistenia byt v paneláku, ale hlavne, že ešte v decembri 1998 bol úpadca vykradnutý, a to vrátane technológie, ktorá už nebola obnovená a úpadca nevykonával predmet svojej činnosti (výroba alkoholických a nealkoholických nápojov); to znamená, že pracovné zmluvy stratili svoje opodstatnenie. Tento záver nepriamo potvrdzuje aj skutočnosť, že podľa predloženej pracovnej zmluvy bol navrhovateľ zamestnaný ako obchodný a personálny manažér s právomocou pre aktívnu a pasívnu ochranu objektu, pričom sám potvrdil, že od vyhlásenia konkurzu mu nebola prideľovaná práca, ani vyplatená mzda (ktorej vyplatenie si neúspešne uplatnil v konkurznom konaní). V rámci dokazovania vykonaného odporkyňou bolo tiež zistené, že uvedená spoločnosť v spornom období, t. j. od 14. decembra 1998 do 30. septembra 2008 nebola registrovaná ako platiteľ dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a neodvádzala Daňovému úradu Trnava žiadne preddavky na daň zo závislej činnosti ani nepodávala daňové priznania. Všetky tieto: skutočnosti podporujú záver odporkyne o nedôveryhodnosti poskytnutých údajov spoločnosti KVESTR Q, s.r.o. ako zamestnávateľa.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku, že krajský súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že ho nepoučil o jeho procesných právach v zmysle § 5 ods. 1 O. s. p. Táto poučovacia povinnosť sa dotýka výlučne oblasti procesného práva, pričom navrhovateľ nešpecifikoval, o ktoré procesné právo mal byť postupom súdu ukrátený a takáto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu spisu. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s názorom navrhovateľa, že súd si mal vyžiadať vyšetrovací spis, pretože vyšetrovanie nie je ukončené a pre súd platí viazanosť rozhodnutí príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a nepatrí mu, aby sám posudzoval tieto otázky. Napokon, ako to uviedli odporkyňa aj súd v odôvodnení svojich rozhodnutí, ak by v budúcnosti došlo k overeniu hodnovernosti predložených osobných vymeriavacích základov, prípadne predloženiu právoplatného rozhodnutia súdu o mzdových nárokoch navrhovateľa u zamestnávateľa KVESTOR Q, s. r. o. v konkurze, odporkyňa v súlade s § 112 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodne znova o sume už priznaného invalidného dôchodku.
Z vyššie uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutia odporkyne za zákonné a preto rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.»
Vychádzajúc z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súdkonštatuje, že označený rozsudok je z hľadiska obsahu sťažovateľom uvedených právzaručených ústavou a dohovorom ústavne udržateľný. Nezistil pritom existenciu skutočnostínasvedčujúcich tomu, že by namietané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné považovaťza svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za popierajúce zmysel práva na súdnuochranu, pretože najvyšší súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľa vyrovnal dostatočne.Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebenemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojímvlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnychnázorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomocinajvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciouzákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry bymohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bolsvojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výkladea aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ichúčel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdutakéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil ani porušenie práva na účinný právnyprostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosťpráva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje (napríkladrozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, rozsudokvo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rozsudokESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122),a keďže ústavný súd nezistil, že by k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovorudošlo, nemohol dospieť ani k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právozaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššiehosúdu, ktorý ústavne konformným spôsobom potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnutýrozsudok krajského súdu, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia spravodlivostiv takom zmysle, ako to sťažovateľ namieta. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru máprocesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravypred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôduvedených v dohovore, a tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istotypriaznivého výsledku pre sťažovateľov (podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013, III. ÚS135/2014).
Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospelk záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015