znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 167/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. K. a M. K., obaja bytom P., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov a jeho rozsudkom sp. zn. 7 C/237/07 z 24.   februára   2009   a postupom   Krajského   súdu   v Prešove   a jeho   rozsudkom   sp.   zn.   5 Co/185/09 z 11. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. K. a M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2013 doručená   sťažnosť   Mgr.   J.   K.   a M.   K.,   obaja   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 7 C/237/07 z 24. februára 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co/185/09 z 11. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že žalobou z 8. augusta 2007 podanou okresnému súdu sa sťažovatelia ako žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali určenia neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   konanej   4.   júla   2007.   Okresný   súd   rozsudkom sp. zn. 7 C/237/07 z 24. februára 2009 žalobu sťažovateľov zamietol a zaviazal ich zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému v 1. rade trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Náhradu trov konania žalovaným v 2. a 3. rade okresný súd nepriznal. Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co/185/09 z 11. februára 2010 rozsudok súdu prvého   stupňa   vo   výroku   o zamietnutí   žaloby   a vo   výroku   o nepriznaní   náhrady   trov konania žalovaným v 2. a 3. rade potvrdil a zároveň zrušil výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým sťažovateľov zaviazal zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému v 1. rade trovy   konania   a trovy   právneho   zastúpenia   a v rozsahu   zrušenia   vec   vrátil   súdu   prvého stupňa   na   ďalšie   konanie.   Dovolanie   sťažovateľov   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 54/2011 z 11. decembra 2012 odmietol z dôvodu, že jeho prípustnosť nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 OSP a že nevyšlo najavo, že by konanie na odvolacom súde bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 OSP.

Sťažovatelia uviedli, že rovnakú sťažnosť už ústavnému súdu v minulosti podali, avšak bola uznesením sp. zn. IV. ÚS 228/2010 z 3. júna 2010 odmietnutá.

Námietku porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia odôvodnili tým, že:

„... Súdy, najmä odvolací súd, pochybil, keď potvrdil rozsudok prvostupňového súdu tak,   že   zamietol   návrh   Sťažovateľa   na   určenie   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby, resp. rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil,   neakceptoval   podania   Sťažovateľa, argumentáciu Sťažovateľa a listinné dôkazy a iné relevantné dôkazy, z ktorých je zrejmé, že došlo k neplatnosti dobrovoľnej dražby. Sťažovateľ uvádza, že súdy porušili ustanovenia zákonov, a to Ústavu Slovenskej republiky, Občiansky zákonník, Občiansky súdny poriadok, Zákon o dobrovoľných dražbách.

Súdy   takto   Sťažovateľovi   neposkytli   právnu   ochranu,   naopak   rozhodnutím   ju odmietli, čoho výsledkom sú rozhodnutia poškodzujúce Sťažovateľa.

Súd prvého stupňa ako aj druhého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa ako aj druhého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Vyššie uvedená argumentácia i celý obsah spisu, listinné dôkazy i obsah svedeckých výpovedí potvrdzujú, že súd prvého stupňa i súd druhého stupňa vec nesprávne právne posúdil, dôkazy vyhodnotil tak, že z nich vyvodil nesprávny právny záver a nespravodlivo a nezákonne rozhodol.“

Sťažovatelia   v petite   sťažnosti   žiadali,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C/237/07 z 24. februára 2009 a postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/185/09 z 11. februára 2010 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal finančné zadosťučinenie v sume 20 000   €.   Sťažovatelia   zároveň   požiadali   o ustanovenie   advokáta   na   ich   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C/237/07 z 24. februára 2009

O   sťažnosti sťažovateľov,   ktorou   namietali   porušenie   rovnakých   práv   rovnakým postupom   a rozsudkom   okresného   súdu, už   ústavný   súd   rozhodol   uznesením č. k. IV. ÚS 228/2010-19 z 3. júna 2010. Keďže podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol..., sťažnosť v tejto časti vzhľadom na prekážku res iudicata odmietol pre neprípustnosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/185/09 z 11. februára 2010

Podľa   aktuálnej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.   Pritom   lehota   na podanie tejto sťažnosti   bude   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 164/2011) a počíta sa od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľmi podané dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 54/2011 z 11. decembra 2012 odmietnuté (neprípustnosť a nezistenie vád konania), ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za podanú včas.

Preskúmaním   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovatelia   sa   ňou domáhajú preskúmania napadnutého rozhodnutia krajského súdu tak, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom   v systéme   všeobecného   súdnictva,   čo   potvrdzuje   aj   obsah   nimi   podaného opravného prostriedku – dovolania, ktoré je obsahovo totožné s odôvodnením ich sťažnosti.

Sťažovatelia porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ale aj odňatie možnosti konať pred súdom ako dovolacieho dôvodu)   odôvodňujú   tým,   že   odvolací   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil, neakceptoval podania a iné dôkazy predložené sťažovateľmi a porušil ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov.

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu sťažovateľov v konaní znamenajúcom pre nich negatívne rozhodnutie všeobecných súdov, s ktorých právnymi závermi nesúhlasia, a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Vo svojej judikatúre ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil,   ale   je   oprávnený   posúdiť,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný   súd   taktiež   judikoval,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Ústavný súd konštatuje, že aj keď najvyšší súd dovolanie sťažovateľov odmietol, v odôvodnení svojho rozhodnutia (vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu   pre   ľudské   práva)   sa   podrobne   vysporiadal   so   všetkými   uvádzanými   námietkami sťažovateľov, pričom okrem iného uviedol:

„... Nedôvodnou je námietka žalobcov, že v konaní im nebolo umožnené navrhovať dôkazy,   vyjadriť   sa   k dokazovaniu   a k právnej   stráne   veci.   Tieto   ich   tvrdenia   sú   totiž v úplnom rozpore s obsahom spisu...

Dovolací   súd   je   toho   názoru,   že   súd   prvého   stupňa   ako   aj   odvolací   súd svoje rozhodnutia   vo   veci   samej   dostatočne   odôvodnili.   Súd   prvého   stupňa   vo   vzťahu k žalobcovi 1) skonštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu na ručení neplatnosti dobrovoľnej dražby, poukazujúc na to, že pokiaľ dôvodil ochranou svojho vlastníckeho práva, mal sa už skôr domáhať účelnejšieho ručenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, kde by bola problematika platnosti alebo neplatnosti dražby riešená ako otázka predbežná, aby   dosiahol   aj   zmenu   zápisu   vlastníctva   v katastri   nehnuteľností   a v prípade   určenia neplatnosti dražby by sa predišlo ďalšiemu súdnemu sporu. Žalobu žalobkyne 2) zamietol z dôvodu nedostatku jej aktívnej vecnej legitimácie, nakoľko v konaní sa nepreukázalo, že by mala nejaký právnym vzťah k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom dražby. I napriek vyššie uvedeným záverom sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne vysporiadal   so všetkými   tvrdeniami   žalobcov   o porušeniach   zákona   pri   vykonávaní predmetnej   dražby   a dospel   k záveru,   že   sú   neopodstatnené.   Odvolací   súd,   ktorý   výrok rozsudku   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej   ako   vecne   správny   potvrdil,   stotožnil   sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa a v odôvodnení svojho rozhodnutia na   ne   poukázal...;   postačujúco   pritom   reagoval   aj   na   odvolacie   námietky   žalobcov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosti ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím   ich   účelu,   podstaty   a zmyslu.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku... Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcov.“

Aj ústavný súd vychádzajúc zo sťažnostných námietok sťažovateľov preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorého odôvodnenie nepovažoval za potrebné duplicitne citovať, dospel k záveru, že ho nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené,   resp.   za   také,   ktoré   by   popieralo   zmysel   práva   na súdnu   ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na   spochybnenie   právnych   záverov   krajského   súdu   vyjadrených   v jeho   rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľov, sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia ich práva na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože ako bolo uvedené, označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím a porušením základných práv sťažovateľov zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov v nej uplatnených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013