znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 167/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. Ž., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 223/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. Ž. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2011 doručená sťažnosť Š. Ž., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 223/2001.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Krajského   úradu vyšetrovania Policajného zboru v Banskej Bystrici z 11. augusta 1995 mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 4   Trestného   zákona   účinného   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“). Sťažovateľ   dodal,   že   ešte   v auguste   1995   bol   vzatý   do   väzby,   z ktorej   bol   prepustený v auguste 1997.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   ho   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   4   T   349/95-793 zo 6. novembra 1996 uznal za vinného zo spáchania označeného trestného činu a zároveň bol   za   protiprávne   konanie   odsúdený.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 To 14/97 z 18. marca 1997 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil do prípravného konania z dôvodu neúplne zistených skutkových okolností.

Sťažovateľ uviedol, že v jeho trestnej veci ďalej konal Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru v Prievidzi, pričom 6. marca 2000 podal naňho prokurátor na okresnom súde obžalobu.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 223/2001-707 z 8. januára 2010 bol sťažovateľ uznaný za vinného a bol mu uložený trest. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   jeho   trestná   vec   nebola   dosiaľ   právoplatne   skončená,   čo spôsobuje,   že   sa   nachádza   v stave   právnej   neistoty,   a preto   sa   domnieva,   že   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   223/2001   došlo   k porušeniu   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy. Okrem toho sťažovateľ poukázal na to, akým negatívnym spôsobom sa neprimeraná dĺžka trestného konania prejavila na jeho osobnom a profesijnom živote.

V sťažnosti sťažovateľ upriamil pozornosť na obdobia nečinnosti okresného súdu, pričom medzi inými spomenul, že v priebehu predchádzajúceho roka okresný súd nenariadil žiadne pojednávanie a nevykonal s ním žiaden procesný úkon.

Sťažovateľ   uviedol,   že   aj   napriek   tomu,   že   podaním   odvolania   proti   rozsudku okresného súdu sa vec posunula do štádia odvolacieho konania, má pochybnosti o tom, či vec bude v dohľadnej dobe právoplatne skončená, a to hlavne z dôvodu, že nie je isté, či krajský súd potvrdí napadnuté rozhodnutie okresného súdu.

Sťažovateľ dodal, že proti postupu okresného súdu nepodal jeho predsedovi sťažnosť na prieťahy v konaní, pretože podľa jeho názoru v súčasnom štádiu konania, ktoré trvá už niekoľko rokov, by jej podanie nemalo charakter účinne podaného prostriedku nápravy.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 223/2001 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa (obdobne III. ÚS 41/07, III. ÚS 248/08).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal prieťahy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 2 T 223/2001, ktoré podľa jeho vyjadrenia nie je dosiaľ právoplatne skončené.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   zistil,   že   v danej   trestnej   veci   rozhodol okresný súd ako súd prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 2 T 223/2001 z 8. januára 2010 tak, že   sťažovateľa   uznal   za   vinného   zo   spáchania   trestného   činu   podvodu   formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona, za čo ho odsúdil na výkon trestu odňatia slobody v trvaní 6 rokov so zaradením do III.   nápravnovýchovnej skupiny.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   hneď   po   jeho   vyhlásení   odvolanie.   Na základe toho potom okresný súd 29. júna 2010 predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu.

O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 To 77/2010 z 24. marca 2011 tak,   že napadnutý rozsudok   vo výrokoch   o vine,   treste a náhrade škody   potvrdil,   výrok o zaradení sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody do III. nápravnovýchovnej skupiny zrušil a rozhodol, že na výkon trestu sa zaraďuje do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Spis   spolu   s rozhodnutím   odvolacieho   súdu   nebol   dosiaľ   vrátený   súdu   prvého stupňa.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

V súlade so svojou judikatúrou (obdobne IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   okresný   súd   rozhodol   v trestnej   veci   sťažovateľa rozsudkom   sp.   zn.   2   T   223/2001   z 8.   januára   2010,   pričom   v súvislosti   s podaným odvolaním proti tomuto rozsudku predložil spis 29. júna 2010 na rozhodnutie krajskému súdu. Ten o odvolaní právoplatne rozhodol na verejnom zasadnutí 24. marca 2011, pričom spis sa aj v súčasnej dobe nachádza na krajskom súde.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 223/2001 bola ústavnému súdu doručená 9. marca 2011, teda potom, ako okresný súd vo veci meritórne rozhodol   (8.   januára   2010),   ako   aj   potom,   keď   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie odvolaciemu súdu (29. júna 2010), ktorého postup sťažovateľ nenamietal.

V čase podania sťažnosti už okresný súd nebol oprávnený vo veci konať, pretože spis sa nachádzal na krajskom súde, a teda okresný súd nemohol ovplyvniť priebeh konania a ani porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Vyhlásením rozsudku vo veci samej, jeho doručením procesným stranám   a predložením   spisu   krajskému   súdu   okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu bolo treba vec posudzovať so   zreteľom   na čl. 2 ods.   2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila   vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   poznamenáva,   že   proti   namietanému   porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa sťažovateľ mohol brániť podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v čase, keď sa vec nachádzala na okresnom súde a tento súd mohol ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom.

Vzhľadom na to, že spis sa v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už dlhšiu dobu   nenachádzal   na   okresnom   súde,   postup   ktorého   sťažovateľ   namietal,   ako   aj so zreteľom na podstatu a účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť   vyhodnotil   ako   zjavne   neopodstatnenú,   a   preto   ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z tohto   dôvodu   odmietol   (obdobne napr. II. ÚS 24/06,   IV.   ÚS   26/07,   III.   ÚS   300/08).   V prípade,   ak   by   okresný   súd   pri doručovaní rozhodnutia toto nedoručil včas, mohol by sa dopustiť aj porušenia ústavy.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011