znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 167/09-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   novembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo   veci   sťažnosti   JUDr.   O.   M.,   trvale   bytom   S.,   prechodne   bytom   P.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   R.   G.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 456/2000 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr.   O.   M.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 456/2000 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Kežmarok   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   456/2000 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. O. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 800 € (slovom tisícosemsto eur), ktoré j e   Okresný súd Kežmarok p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   JUDr.   O.   M.   v sume   292,40   €   (slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur a štyridsať centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. G., B., č... vedený vo V., a. s., pobočka B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný   súd   Kežmarok j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia JUDr. O. M. v sume 292,40 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a štyridsať centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č... vedený v Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   167/09-30 zo 7. októbra   2009   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   O.   M.,   trvale   bytom   S., prechodne bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. G., B., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 456/2000.Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že 3. januára 2000 podal na okresnom súde žalobu o náhradu škody, ktorú tamojší súd na pojednávaní 19. apríla 2002 zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   uznesením   z 26.   novembra   2003   tak,   že rozsudok   v časti   zrušil   a vec   vrátil   súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd odvtedy vôbec nekonal a podľa jeho názoru už 6 rokov nepodnikol žiadne kroky ku skorému ukončeniu sporu. Tým podľa jeho názoru došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 456/2000 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal mu vo veci konať bez   zbytočných   prieťahov   a zaplatiť   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 25 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,40 €.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   1   Spr.O/262/2009 z 26. mája 2009 vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedom, v ktorom uviedol:„Návrh na začatie občianskoprávneho konania vo veci vedenej na Okresnom súde v Kežmarku pod sp. zn. 4 C 456/2000 JUDr. O. M. podal dňa 3. 1. 2000.

Dňa   19.   4.   2002   Okresný   súd   v   Kežmarku   na   2.   pojednávaní   o   tomto   návrhu JUDr. M. rozhodol, a to tak, že rozsudkom návrh v celom rozsahu zamietol.

Proti rozsudku prvostupňového súdu JUDr. M. podal v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom Krajský súd v Prešove rozhodol uznesením zo dňa 26. 11. 2003 tak, že pripustil späťvzatie návrhu voči žalovanému 2. rade a konanie v tejto časti zastavil, rozsudok voči žalovanému v 1. rade zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej JUDr. M. voči všetkým sudcom Okresného súdu v Kežmarku tak, že procesného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil, a z ostatných sudcov vylúčil iba jedného z namietaných sudcov Okresného súdu Kežmarok.

Dňa 24. 3. 2004 podal JUDr. M. voči predmetnému uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie,   a   to   proti   výroku   o   späťvzatí   žaloby   a   zastavení   konania   voči   žalovanému v 2. rade,   ako   aj   proti   výroku   o   nevylúčení   sudcov   Okresného   súdu   v   Kežmarku z prejednávania a rozhodovania veci.

Uznesením zo dňa 15. 4. 2004 Okresný súd v Kežmarku konanie sp. 4 C 456/2000 právoplatne prerušil do právoplatného skončenia dovolacieho konania.

Následne   Okresný   súd   v   Kežmarku   vykonával   úkony   smerujúce   k   príprave   veci na jej predloženie NS SR na rozhodnutie o dovolaní, a to vyzval JUDr. M. na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie a doručil účastníkom dovolanie na vyjadrenie.

Na výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie JUDr. M. reagoval žiadosťou o   priznanie   oslobodenia   od   súdneho   poplatku   za   dovolanie,   o   ktorej   súd   rozhodol uznesením zo dňa 19. 6. 2004 tak, že JUDr. M. priznal oslobodenie iba sčasti a to do výšky 50 %. Voči tomuto   uzneseniu   JUDr.   M.   podal   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   o   ktorom Krajský súd v Prešove rozhodol uznesením zo dňa 28. 10. 2004.

Výzvou zo dňa 2. 12. 2004 bol JUDr. M. vyzvaný na zaplatenia súdneho poplatku za dovolanie v rozsahu, v akom mu oslobodenie nebolo priznané.

Dňa 30. 3. 2005 bolo súdu doručené podanie JUDr. M., ktorým požiadal o zaslanie uznesenia   o   zastavení   dovolacieho   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku za dovolanie.

Uznesením zo dňa 25. 4. 2005 Krajský súd Prešove rozhodol o vylúčení procesného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, v dôsledku čoho dňom 2. 6. 2005 vec bola pridelená inému sudcovi.

Dňa   27.   8.   2008   bol   vydané   uznesenie   o zastavení   dovolacieho   konania pre nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Voči   uzneseniu   JUDr.   M.   podal   v   zákonnej   lehote odvolanie, o ktorom Krajský súd v Prešove rozhodol uznesením zo dňa 20. 8. 2005 tak, že uznesenie OS Kežmarok o zastavení dovolacieho konania potvrdil.

Následne bolo vo veci vytýčené pojednávanie na deň 14. 5. 2009. Toto pojednávanie bolo odročené na deň 23. 6. 2009 za účelom predvolania JUDr. M. ako aj žalovaného, ktorí sa na pojednávanie nedostavili…

V   danom   konaní   sme   toho   názoru,   že   tak,   ako   to   zhodne   konštatuje   aj   ÚS   SR v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 3. 7. 2008, I. ÚS 224/08-10, predmetom ktorého bola predchádzajúca sťažnosť JUDr. M. na postup Okresného súdu v Kežmarku v tej istej veci zo dňa 22. 4. 2008, konanie sp. zn. 4 C 456/2000 na Okresnom súde v Kežmarku od svojho začatia až do polovice roku 2005 prebiehalo plynulé. Máme za to, že jeho celková dĺžka v tomto období bola primeraná právnemu a skutkovému stavu veci tak, ako je to vyššie popísané.

V   dobe   od   polovice   roku   2005   až   do   27.   5.   2008,   kedy   bolo   vydané   uznesenie o zastavení dovolacieho konania tak, ako to tiež už skonštatoval ÚS SR vo vyššie uvedenom uznesení, súd vykonával vo veci iba úkony nevyhnutné na zistenie adresy a miesta pobytu JUDr. M., ktorý v tom čase bol v určitej dobe vzatý do väzby.

Posúdenie   primeranosti   lehôt,   v   ktorých   boli   tieto   jednotlivé   úkony   vykonávané, ich efektívnosť ako aj záver o prípadných prieťahoch v tomto štádiu konania ponechávame na zváženie ÚS.

Postup Okresného súdu po 27. 5. 2008 opätovne považujeme za plynulý. Vo veci v súčasnosti je vytýčené pojednávanie na deň 23. 6. 2009.“

Predseda okresného súdu v podaní z 19. októbra 2009 a právny zástupca sťažovateľa v podaní z 18. septembra 2009 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyjadrení   účastníkov   konania,   ako   aj   z   obsahu   spisu   okresného   súdu sp. zn. 4 C 456/2000 ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Dňa 3. januára 2000 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľa o náhradu škody v sume 800 000 Sk s príslušenstvom, žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a návrh   na   vylúčenie   sudcov   tamojšieho   súdu,   ktorí   sa   k nemu   vyjadrili   v priebehu marca 2000 až júna 2000. Následne 15. júna 2000 okresný súd predložil spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti krajskému súdu, ktorý o nej rozhodol uznesením sp. zn. 1 Nc 32/00 z 27. júna 2000 a 21. júla 2000 vrátil spis okresnému súdu.

Okresný súd 10. apríla 2001 vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu – upresnenie petitu, na čo sťažovateľ reagoval podaním z 23. apríla 2001. Následne 17. júla 2001 okresný súd   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   dokladov   pre   účely   oslobodenia   od   súdnych poplatkov, pričom na túto výzvu sťažovateľ reagoval 30. júla 2001 a požadované doklady predložil. Na základe toho potom   okresný súd 28. augusta 2001 rozhodol o oslobodení od súdnych poplatkov. V priebehu septembra 2001 sa k žalobe sťažovateľa vyjadrili právny zástupca odporcu v 1. rade a právny zástupca odporcu v 2. rade. Dňa 16. novembra 2001 sťažovateľ vzal späť svoj návrh voči odporcovi v 2. rade.

Dňa 13.   marca   2002   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   na ktorom sťažovateľ vyhlásil, že netrvá na späťvzatí návrhu voči odporcovi v 2. rade. Na pojednávaní 19. apríla 2002 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 5. júna 2002 odvolanie, zároveň podal aj žiadosť o vylúčenie sudcov prešovského kraja z prerokúvania a rozhodovania vo veci. Po vyjadrení právnych zástupcov odporcov v 1. rade a 2. rade k odvolaniu sťažovateľa, ako aj vyjadrení sudcov   okresného   súdu,   bol   spis   12.   septembra   2002   predložený   krajskému   súdu a po vyjadrení   sudcov   tohto   súdu   k   námietke   zaujatosti,   bol   spis   14. novembra 2002 predložený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý o námietke rozhodol uznesením sp. zn. Nc 153/02 z 26. novembra 2002. Po rozhodnutí najvyššieho súdu bol spis 2. decembra 2002 vrátený krajskému súdu, kde sa 26. novembra 2003 uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie sp. zn. 3 Co 469/02, 1 Co 381/03.

Dňa 9.   januára   2004   bol   spis   z krajského   súdu   vrátený   okresnému   súdu,   pričom 24. marca 2004 podal sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu vo výroku o pripustení späťvzatia návrhu a zastavení konania, proti výroku o trovách konania a výroku týkajúceho sa vylúčenia sudcov z prerokovania a rozhodnutia v danej veci dovolanie. Následne okresný súd   uznesením   z   15. apríla 2004   prerušil   konanie   do   právoplatného   skončenia   konania o dovolaní a sťažovateľa vyzval na zaplatenie súdneho poplatku. Potom, ako sa k dovolaniu sťažovateľa vyjadrili   obaja odporcovia,   ako aj potom,   čo   sťažovateľ   predložil   potrebné doklady,   okresný   súd   uznesením   z   9. júla 2004   rozhodol   o   čiastočnom   oslobodení sťažovateľa   od   platenia   súdnych   poplatkov.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ 3. augusta 2004 odvolanie, na základe čoho okresný súd 18. augusta 2004 predložil spis na rozhodnutie   krajskému   súdu.   O odvolaní   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Co 154/04 z 28. októbra 2004 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a 11. novembra 2004   vrátil   spis   naspäť   okresnému   súdu.   Dňa   2.   decembra   2004   okresný   súd   vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 29. marca 2005 zákonná sudkyňa vzniesla námietku zaujatosti, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. NcC 28/05 z 25. apríla 2005, pričom po rozhodnutí 20. mája 2005   vrátil   spis   okresnému   súdu.   Ešte   predtým,   30.   marca   2005,   sťažovateľ   doručil okresnému súdu žiadosť o zaslanie uznesenia o zastavení dovolacieho konania na adresu väznice, pričom takúto žiadosť opakovane podal 9. augusta 2005.

V období od júna 2006 do novembra 2007 okresný súd zisťoval pobyt sťažovateľa.Dňa   27.   mája   2008   okresný   súd   rozhodol   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie súdneho poplatku za dovolanie. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 18. júna 2008 odvolanie, na základe čoho potom okresný súd 21. júla 2008 predložil spis krajskému súdu, ktorý   uznesením   sp.   zn.   7   Co   103/2008   z   20.   augusta   2008   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie a 8. septembra 2008 vrátil spis okresnému súdu.

Okresný   súd   27.   marca   2009   nariadil   pojednávanie na 14.   máj 2009,   ktoré bolo odročené na 23. jún 2009. Podľa zistení ústavného súdu sa sťažovateľ na toto pojednávanie aj napriek vykázanému doručeniu predvolania nedostavil, pričom okresný súd určil ďalší termín pojednávania na 30. november 2009.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa   sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...,   ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   pokiaľ   rozhoduje   o   námietke porušenia čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Z uvedených   dôvodov   nemožno v obsahu týchto   práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 20/02, I. ÚS 28/01 a iné).

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04, III. ÚS 47/09).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty. Takýto postup súdu   má   na   zreteli   aj ustanovenie   §   100   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len „OSP“), keď súdu ukladá, aby v konaní postupoval aj bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšie významné povinnosti pre sudcu vyplývajú z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (I.   ÚS   24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03, III. ÚS 7/09), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (II. ÚS 813/00,   I. ÚS 20/02,   III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02),   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri   vyhodnotení   doterajšieho   konania   vo   veci   vedenej   okresným   súdom pod sp. zn. 4 C 456/2000 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania je žaloba o náhradu škody, ktorú je potrebné zaradiť medzi bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a po právnej a skutkovej stránke jej prerokovanie nemožno hodnotiť ako zložité.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že   na   výzvy   okresného   súdu   sťažovateľ   reagoval   promptne,   avšak   je   nutné   poukázať na zistenie,   že   častým   využívaním   procesných   práv   v podobe   podaných   opravných prostriedkov,   keď   nie   vždy   boli   úspešne   uplatnené,   sťažovateľ   značnou   mierou   prispel k predĺženiu konania vedeného na okresnom súde.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie na okresnom súde prebieha takmer 9 rokov a 10 mesiacov a vec nie je dosiaľ právoplatne skončená.   Je   potrebné   uviesť,   že   v rámci   tohto   konania   sa   spis   1   rok   a   4   mesiace (od 12. septembra 2002 do 9. januára 2004) nachádzal na krajskom súde a najvyššom súde z dôvodov   rozhodovania   o námietkach   zaujatosti,   ako   aj   rozhodovania   o odvolaní   proti prvostupňovému rozsudku.

V priebehu konania vedeného na okresnom súde bol však tento súd v niektorých obdobiach buď úplne nečinný, alebo jeho konanie sa vyznačovalo neefektívnou činnosťou, ktorá nesmerovala ku skorému vybaveniu veci. Takto napríklad okresný súd nekonal takmer 9   mesiacov   v   období   od   21.   júla   2000,   keď   mu   bol   spis   vrátený   z   krajského   súdu, do 10. apríla   2001,   keď   vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   návrhu   (vymedzenie   petitu). Je potrebné   poukázať   aj   na   to,   že   okresný   súd   15.   apríla   2004   prerušil   konanie do právoplatného skončenia konania o dovolaní, ktoré sťažovateľ podal 24. marca 2004 proti   uzneseniu   krajského   súdu   z   26.   novembra   2003.   V období   od   prerušenia   konania postupoval okresný súd neefektívne, keď od zaslania výzvy sťažovateľovi na zaplatenie súdneho poplatku 2. decembra 2004 začal zisťovať jeho pobyt až v júni 2006 a v tejto činnosti smerujúcej k zisteniu jeho pobytu pokračoval až do novembra 2007, pričom toto obdobie   neefektívnej   činnosti   zavŕšil   až   27.   mája   2008   prijatím   uznesenia   o zastavení dovolacieho   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Ak   sa   z   tohto   obdobia od 2. decembra 2004 do 27. mája 2008 vyselektuje obdobie asi 2 mesiacov, keď sa spis z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej zákonnou sudkyňou nachádzal na krajskom súde, je nutné konštatovať, že okresný súd zotrval v období neefektívneho konania takmer 3 roky a 4 mesiace.   Ústavný súd   zároveň   konštatuje nečinnosť   okresného súdu   v trvaní takmer 7 mesiacov v období od 8. septembra 2008, keď mu bol spis vrátený z krajského súdu, do 27. marca 2009, keď okresný súd určil termín pojednávania na 23. jún 2009. Sťažovateľ opätovne   namietal   predpojatosť   okresného   súdu   a   spis   bol   predložený   na   rozhodnutie krajskému súdu, odkiaľ bol vrátený 20. júla 2009. Dňa 16. októbra 2009 bolo nariadené pojednávanie na 30. november 2009.

Ústavný súd po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu, najmä   s   prihliadnutím   na   doterajšiu   dobu   konania,   ako   aj   na   pričinenie   sťažovateľa k predĺženiu   posudzovaného konania konštatuje, že postup okresného súdu   nemôže byť považovaný za zodpovedajúci požiadavke konania bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd na záver, že právna vec sťažovateľa nebola prerokovaná bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 456/2000 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to ústavný súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   456/2000 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   25   000   € z dôvodu, že vec nie je ani po viac ako 9 rokoch právoplatne skončená, čo má preňho nepriaznivé   následky   na   jeho   zdravotnom   stave,   v sociálnej   rovine,   ako   aj   v   rámci rodinných vzťahov.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala na verdikt súdu takmer 10 rokov. U sťažovateľa oprávnene takýto postup okresného súdu vyvoláva   stav   právnej   neistoty.   Vychádzajúc   z tohto   pohľadu   na   pozíciu   sťažovateľa, z princípov   spravodlivosti   a zo   spôsobu   zavŕšenia   ochrany   jeho   základných   práv, ako aj z konkrétnych   okolností   tohto   prípadu   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   finančné zadosťučinenie v sume 1 800 €, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto   nálezu,   je   primeraným   zadosťučinením   spojeným   s porušením   označených   práv sťažovateľa   (bod   3   výroku   nálezu).   Ústavný   súd   pritom   prihliadol   aj   na   správanie sťažovateľa, ktoré prispelo k doterajšej dobe trvania konania.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   aj   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľa si v sťažnosti uplatnil trovy konania v sume 292,40 € (dva úkony + dva režijné paušály vrátane 19 % DPH).

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 € (20 950 Sk).

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 292,40 € uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľa z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti)   v sume 115,90 €, k tomu režijný paušál (2 x 6,95 €), to všetko zvýšené   o 19   %   DPH   podľa vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení   neskorších   predpisov.   Ústavný   súd,   keďže   ustanovil   sťažovateľovi   právneho zástupcu, nariadil Kancelárii ústavného súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu (bod 4 výroku nálezu) a okresnému súdu uložil uhradiť vzniknuté   náklady   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   na   účet   Kancelárie   ústavného   súdu (bod 5 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2009