znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 167/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 predbežne   prerokoval   návrh   Ing.   E.   B.,   V.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   S.   B., Advokátska kancelária, D., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky   pre nezlučiteľnosť   funkcií   sp.   zn.   VP/20/07-K   z   19.   marca   2007   a sťažnosť Ing. E. B., V., zastúpeného advokátkou JUDr. S. B., Advokátska kancelária, D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozhodnutím   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/20/07-K z 19. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Návrh Ing. E. B. na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/20/07-K z 19. marca 2007 o d m i e t a ako oneskorene podaný.

2. Sťažnosť Ing. E. B. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 20. novembra 2007 doručený návrh Ing. E. B., V. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej aj „výbor“) sp.   zn.   VP/20/07-K   z   19.   marca   2007   (ďalej   aj   „namietané   rozhodnutie“)   a súčasne sťažnosť navrhovateľa vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) namietaným rozhodnutím.

Z obsahu   návrhu   a jeho   príloh   vyplýva,   že   navrhovateľ   vykonával   v období od 15. novembra 2005 do 13. decembra 2005 funkciu riaditeľa H., š. p.

Výbor zaslal navrhovateľovi 7. februára 2007 uznesenie č. 198 z 29. januára 2007 o začatí   konania   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“).

Následne na svojom zasadnutí 19. marca 2007 výbor prijal uznesením namietané rozhodnutie, v ktorom konštatoval, že navrhovateľ, tým že nepodal oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, porušil svoju povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Výbor mu tak uložil podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pokutu v sume 44 000 Sk.

Navrhovateľ poukázal na ustanovenie čl. 9 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu,   z ktorého   podľa   jeho   názoru   vyplýva, „že   konanie   vo   veci   ochrany   verejného záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   tohto   ústavného   zákona   možno   viesť   iba voči verejnému funkcionárovi“. Vzhľadom na obdobie výkonu funkcie riaditeľa H., š. p., „v období   konania   Výboru   voči   navrhovateľovi   (od   29.01.2007)   nebol   navrhovateľ považovaný   za   verejného   funkcionára   na   účely   konania   podľa   čl.   9   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z.“. Preto postup výboru spočívajúci v uskutočnení predmetného konania a následného vydania namietaného rozhodnutia je „bez zákonného oprávnenia, čím Výbor porušil vyššie citované ustanovenia čl. 9 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.“.

Druhá námietka navrhovateľa smerovala k sume uloženej pokuty. Podľa jeho názoru „Výbor   pri   určení   výšky   pokuty   navrhovateľovi   sa   ustanoveniami   čl.   9   ods.   15   a 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. neriadil“. Ak totiž výbor pri určovaní výšky pokuty 19. marca   2007   vychádzal   z mesačného   platu   navrhovateľa   dosahovaného   pri   výkone funkcie riaditeľa H., š. p., v roku 2005, potom porušil ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktoré používa pojem „predchádzajúci kalendárny rok“ na   určenie   rozhodného   obdobia   pre   zisťovanie   výšky   mesačného   platu   verejného funkcionára.   Keďže   podľa   navrhovateľa   je „pre   rozhodnutie   Výboru   rozhodujúci   stav v čase jeho prijatia Výborom, t. j. 19.03.2007“ [poukázal na § 154 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)],   bolo potrebné pri určovaní výšky pokuty „vychádzať z ročného príjmu navrhovateľa v pozícii riaditeľa H., š. p. Bratislava za kalendárny rok predchádzajúci roku 2007, teda za rok 2006. Nebol preto správny postup Výboru, keď pri určení výšky pokuty vychádzal z mesačného platu   navrhovateľa   za   rok   2005.“.   Výbor   mal   tak   podľa   navrhovateľa   v jeho   prípade aplikovať   čl. 9   ods.   16   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   a vychádzať   pri určení výšky pokuty z priemernej nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   navrhovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd vydal tento nález:

„Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 19.03.2007, č. k. VP/20/07-K sa zrušuje.

Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   je   povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania do troch dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“

Navrhovateľ k formulácii petitu svojho podania ďalej uviedol, že ak by ústavný súd „považoval toto podanie navrhovateľa za ústavnú sťažnosť, navrhuje (...), aby Ústavný súd Slovenskej republiky prijal túto sťažnosť na ďalšie konanie a po jeho uskutočnení vydal tento nález:

Rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 19.03.2007, č. k. VP/20/07-K, bolo porušené základné právo Ing. E. B., V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 19.03.2007, č. k. VP/20/07-K sa zrušuje a vracia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií na ďalšie konanie.

Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   je   povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania do troch dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“

Ústavný súd si pred predbežným prerokovaním podaného návrhu listom zo 17. marca 2008 vyžiadal od predsedu výboru spisovú dokumentáciu vedenú pod č. VP/20/07-K, ako aj jeho vyjadrenie k návrhu navrhovateľa.

Predseda   výboru   doručil   ústavnému   súdu   12.   mája   2008   svoje   vyjadrenie aj požadovaný   spis.   Vo   vyjadrení   zdôraznil   nesúhlas s názormi   navrhovateľa.   Tvrdenie, že navrhovateľ   nebol   v čase   rozhodnutia   výboru   verejným   funkcionárom,   predstavuje „účelovú   obranu   bez   relevantného   právneho   základu“.   Podľa   názoru   predsedu   výboru „ustanovenie čl. 3 ods. 1 ústavného zákona má za účel stanoviť povinnosti pre verejného funkcionára ešte aj ďalší rok po ukončení výkonu verejne funkcie a nie zúženie tejto lehoty a následne neumožniť postih za nesplnenie takejto povinnosti. Pri takomto výklade by nikdy nemohlo dôjsť k naplneniu povinnosti verejného funkcionára podať oznámenie podľa čl. 8 ods.   5   ústavného   zákona   (rok+30   dní   odo   dňa   ukončenia   výkonu   verejnej   funkcie) a za nesplnenie tejto povinnosti by nikdy nebolo možné uložiť sankciu.“.

K námietke   navrhovateľa   týkajúcej   sa   výšky   uloženej   pokuty   predseda   výboru uviedol, že „výklad čl. 9 ods. 15 a ods. 16 ústavného zákona v intenciách § 154 ods. 1 OSP nie je v danom prípade použiteľný. Podľa nášho názoru musí byť sankcia viazaná na dobu porušovania   právneho   predpisu.   Pokiaľ   si   teda   verejný   funkcionár   nesplnil   povinnosti v roku 2006 (za rok 2005), musí byť výška sankcie odvodená za obdobie keď vznikol právny dôvod na jej uloženie.“.

Predseda výboru navrhol, aby ústavný súd namietané rozhodnutie potvrdil.

II.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov senátov   ústavného   súdu   na   konanie   vo   veciach   podľa   čl. 9   a nasledujúcich   ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov podľa ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov.

  Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu   je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Navrhovateľ sa domáha preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   č.   VP/20/07-K   z 19.   marca   2007,   ktoré   -   ako   to vyplýva zo súvisiaceho spisu, ktorý si ústavný súd zapožičal - navrhovateľ vlastnoručne prevzal   20.   októbra   2007.   Posledným   dňom   lehoty   na   podanie   návrhu   na preskúmanie rozhodnutia výboru bol vzhľadom na okolnosti posudzovaného prípadu 19. november 2007 (pondelok). Návrh sťažovateľa na preskúmanie namietaného rozhodnutia bol ústavnému súdu doručený 20. novembra 2007, teda jeden deň po uplynutí lehoty, ktorej zmeškanie nie je   možné   odpustiť.   Ústavný   súd   tak   návrh   navrhovateľa   na   preskúmanie   namietaného rozhodnutia odmietol ako oneskorene podaný (1. bod výroku uznesenia).

III.

Navrhovateľ petit svojho podania formuloval alternatívne pre prípad, že by ústavný súd jeho podanie považoval za „ústavnú sťažnosť“. Vzhľadom na to, že podanie spĺňalo všetky náležitosti sťažnosti predpísané § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, posúdil ústavný súd toto podanie ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon fyzickej   osobe   alebo právnickej   osobe   na ochranu jej základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   zotrváva   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   na   tom, že sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov (napr. III. ÚS 152/03, II. ÚS 94/06).

Navrhovateľ v predmetnej veci mal právnym poriadkom daný k dispozícii právny prostriedok   na   ochranu   jeho   základných   práv,   ktoré   mohli   byť   porušené   namietaným rozhodnutím.   Týmto   právnym prostriedkom   je práve   návrh   na preskúmanie rozhodnutia výboru podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Z odôvodnenia uvedeného v II. časti vyplýva, že tento právny prostriedok by v navrhovateľovom prípade nebolo možné považovať za účinne využitý, pretože návrh na preskúmanie namietaného rozhodnutia   bol   podaný   oneskorene.   Takéto   zistenie   viedlo   ústavný   súd   k   odmietnutiu navrhovateľovej sťažnosti pre jej neprípustnosť (2. bod výroku uznesenia).

Ústavný súd v tejto súvislosti už nad rámec odôvodnenia berúc do úvahy konkrétne okolnosti   posudzovaného   prípadu   považuje   za   potrebné   dodať,   že   aplikácia   ustanovení ústavy   a zákona   o ústavnom   súde   regulujúcich   inštitút   sťažnosti   nemôže   byť   založená na takom výklade, ktorý by umožňoval obchádzanie kogentnej právnej normy obsiahnutej v ustanovení čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu stanovujúceho lehotu na podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru. Ak by podaním sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   bolo   možné   „zhojiť“   procesný   nedostatok   návrhu   na preskúmanie rozhodnutia výboru spočívajúci v jeho oneskorenom podaní, potom by ústavná norma zakotvená v čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu nemohla splniť svoj účel. Výklad jednej právnej normy, ktorý zabraňuje naplneniu účelu inej právnej normy, nie je akceptovateľný.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008